(úryvok)
O budúcnosti teda spievať snáď?
Prorokom nie som, brat môj; tápem v tme,
v tme, smrteľník tiež hriešny… Avšak ani
neverím, aby cez ten dnešný kúdol,
tie dymy z dielní neprávostí, ten
rmut lže, čo hrubo zvisnul obzorom
a čiaha drzo po zenitu prestol,
kto ľudským okom vládal preniknúť
a ohlásil nám slovo života.
Tú oponu, tú neľza vanutím
odfúknuť vdycho čo jak žalostiacich
nie dažďom sĺz v dážď citný roztopiť,
na pŕšku zdrobiť mája milostnú, –
ni odhrnúť ju rukou chranlivou,
mdlou silou ľudskou: ako činí vdova,
keď odcloní vše závoj pokory,
by vzhliadla k nebu; k tomu treba víchor,
hej, velevíchor, aký oceán
z dna jeho zdvihne, v hory zglbatí,
a hory zasa sploští v zrkadlo,
plášť strhne zeme, blesku jazykami
olíže póly v lysé temená…
hej, búru treba, Boha samého
hnev hrozný, otras všetkých sveta uhlov:
by roztrhla sa – rozkrýdlila, jak
tá kedys´ v chráme jeruzalemskom,
a ponad desnú kríža Golgatu,
vzkriesením pravdy na ňom zmučenej,
zablesklo slnce nové – spásy, slávy! –
(P. O. Hviezdoslav 1893)