Redaktorovi

(úryvok)



O budúcnosti teda spievať snáď?

Prorokom nie som, brat môj; tápem v tme,

v tme, smrteľník tiež hriešny… Avšak ani

neverím, aby cez ten dnešný kúdol,

tie dymy z dielní neprávostí, ten

rmut lže, čo hrubo zvisnul obzorom

a čiaha drzo po zenitu prestol,

kto ľudským okom vládal preniknúť

a ohlásil nám slovo života.

Tú oponu, tú neľza vanutím

odfúknuť vdycho čo jak žalostiacich

nie dažďom sĺz v dážď citný roztopiť,

na pŕšku zdrobiť mája milostnú, –

ni odhrnúť ju rukou chranlivou,

mdlou silou ľudskou: ako činí vdova,

keď odcloní vše závoj pokory,

by vzhliadla k nebu; k tomu treba víchor,

hej, velevíchor, aký oceán

z dna jeho zdvihne, v hory zglbatí,

a hory zasa sploští v zrkadlo,

plášť strhne zeme, blesku jazykami

olíže póly v lysé temená…

hej, búru treba, Boha samého

hnev hrozný, otras všetkých sveta uhlov:

by roztrhla sa – rozkrýdlila, jak

tá kedys´ v chráme jeruzalemskom,

a ponad desnú kríža Golgatu,

vzkriesením pravdy na ňom zmučenej,

zablesklo slnce nové – spásy, slávy! –

(P. O. Hviezdoslav 1893)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.