Za vdp. Jaroslavom Naščákom


Smútiaci súrodenci sestra a brat nebohého, ďalší príbuzní, osirelí farníci, milovaní bratia kňazi, diakoni, bohoslovci!

Myslím si, že všetci sme v ten štvrtok tak rovnako reagovali. „Či je to pravda, je to možné…?“ Ak počúvame slová svätého evanjelia a odrazu znova nám bolo pripomenuté: „neviete ani dňa, ani hodiny…“ Platí to pre každého človeka, platí to aj pre nás kňazov.

Nevieme, nevieme a v zmysle všetkého, čo je obsahom posolstva, ktorého v službe sme a ktoré ohlasujeme a aj tieto slová sme iste veľakrát vyriekli, aj tieto slová veľakrát vyšli z našich úst, ale vždy nejakým spôsobom to ešte tak neprichádzalo, ale teraz to prišlo. Nevieme, kto, kedy, ktorý z nás bude tiež možno rovnakým spôsobom dotknutý. A tak tieto slová, ktoré sú adresované nám všetkým, sú len pripomenutím toho, aby sme na svojej ceste či už ako kňaz, ako otec, ako mama, ako rehoľnica, ako rehoľník, ako študent, ako žiak, ako športovec, ako ktokoľvek jednoducho kráčali touto cestou neustále, snažiac sa byť pripravený.

Teda byť pripravený znamená žiť Božím životom. Žiť tým životom, ktorého predovšetkým vždy má byť svedkom každý jeden kňaz. Ohlasovateľ týchto posolstiev zároveň má byť tým, ktorý svedčí, že to, čo ohlasuje, za tým si stojí a to je pravda. Iste tým, že ja som tu postavený do tejto pozície, aby som sa vám prihováral, tak vám tlmočím to, čo ja v sebe cítim, ale iste každý z tu prítomných kňazov. Predovšetkým spolužiaci, ktorí ste tu, potom ktorí ste nejaký čas boli spolu v seminári, potom ktokoľvek, či ako susedia, alebo inak dotknutí v službe arcidiecéze. Ja verím, že každému sa v ten štvrtok premietol taký film. Film spoločnej komunikácie, spoločného stretávania sa, ako nám kňazom, príbuzným, tak aj vám na miestach, kde pôsobil ako kaplán, potom keď pôsobil ako farár, či to boli Sedlice, Pušovce, Sabinov a teraz tu Kamenica.

Všetkých vás, ktorí ste zo spomenutých miest prišli, či už veriaci alebo aj so svojím kňazom, ktorý tam teraz pôsobí. Vás zvlášť oslovujem a prosím o modlitbu za jeho dušu. Každému sa vybavilo niečo a mne sa vybavilo, že spoločne kráčame 38. rok života, jeden rok v seminári a 37. rok ako kňazi. Vždy nejakým spôsobom bola možnosť komunikácie, možnosť stretnutia a pred rokom, pamätáte Kameničania, som tu bol v jednu sobotu podvečer birmovať, na druhý deň tu mal omšu kardinál Tomko.

A tento vynovený chrám ešte dlho vám bude pripomínať pôsobenie dôstojného pána Naščáka tu v tejto farnosti. Verím, že aj iné veci – katechézy, homílie, vyslúženie sviatostí, slávenie svätých omší a tak ďalej. Naposledy, to sú myslím dva týždne, čo sme sa stretli pri posviacke kostola v rodných Hámroch a ešte aj s takou vtipnou výčitkou sa na mňa obrátil po svätej omši. Totiž vošiel som dnu do kostola, teda do sakristie cez kostol a on ma čakal pri sakristii vonku, že ma ako rodák privíta. Tak mi potom po svätej omši po posviacke hovorí: „A tu som ce čekal a ty stamac vošol.“ Samozrejme, to bolo také milé, také bratské.

Potom sme mali posledné stretnutie v rámci rekolekcií sninského dekanátu, znova nič nenaznačoval, žeby už bol tak blízko príchodu do Otcovho domu, žeby už mal povolávací rozkaz, iste ani on to netušil a nevedel. A týchto, zatiaľ teda nenaplnených, 37 rokov kňazstva dávalo jemu i každému všade, kde účinkoval, šancu zamýšľať sa nad tým, kto je kňaz.

Kto to je vlastne kňaz? To je ten, ktorý nejakým obradom v prítomnosti toho, ktorého voláme biskup odrazu sa začne inakšie obliekať a začne vystupovať pri oltári. Ktorý vystupuje ako jeden z kultúrnych pracovníkov, osvetových pracovníkov. Koľko aj nám v tom zápase o identitu, zvlášť v ostatnom čase, je treba zápasiť týmto smerom, nie o to, myslím si,že zatiaľ nie o to, že sme kňazi, ale v tom zmysle nášho povolania. Pretože, keď kňaz sa stáva kňazom, po vysviacke odrazu dostáva ohromnú moc od Boha. Ako to povedal kardinál Špidlík v jednom rozhovore: „Všetko je také relatívne a na nič sa nemožno spoľahnúť, ale ja mám istotu, keď poviem: „Toto je moje telo, toto je moja krv“. Obyčajný chlieb sa premení na telo Krista Pána, víno sa premení na Krv Kristovu – ja mám istotu. Ale mám ešte druhú istotu“, pokračuje kardinál Špidlík a hovorí: „Ja, keď poviem: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov“, ty nemusíš pochybovať, ak máš úprimnú ľútosť a vyznal si úprimne všetky svoje hriechy. Ty nemusíš pochybovať, ako to niektorí naznačujú, že či máš odpustené, lebo ten kňaz je taký, alebo taký. Máš istotu! Boh ti odpustil hriechy. To je tá sila kňazstva, ktorá sa prejavuje v konkrétnych úkonoch. A potom, keď sa skláňa kňaz nad chorým človekom a predovšetkým zomierajúcim, aby ho vyprevadil na cestu do domu Otca, náležite ho pripraví, dá mu to všetko podstatné a potrebné. Tam nie je nejaký psychologizmus, tam je dobrý dôvod. Áno tam je znova: „Ja ťa rozhrešujem“ a skrze toto sväté pomazanie ťa posilňujem, aby si mal silu na ten najvážnejší krok do domu Otca.

Doteraz si taký vážny krok v živote nemal a už vtedy, keď už kňaz je pri počiatku života a umýva čelo dieťaťa, alebo už aj nie je zriedkavosťou dospelých ľudí a vracia ich Bohu v čistote, v nevinnosti, k prvotnej milosti v krste, koľká to radoť a plesanie neba.

A vtedy, keď stojí ako svedok pri dvoch ľuďoch ktorí si dávajú svoje áno na spoločnú cestu životom, modlí sa za tých, ktorých aj symbolicky vyprevadí z kostola do života. Modlí sa stále a koľko je bolesti aj v našich kňazských srdciach a dnes už aj v srdciach starých rodičov, keď vidia, že ich synovia a dcéry sa rozchádzajú a nezostávajú verní slovu, ktoré dali pred oltárom. Je to bolesť.

Áno kňaz je ten, ktorý ohlasuje Božiu pravdu, ktorý aj podľa prečítaného evanjelia nenecháva človeka na pochybách. Aj keď to vyšlo zo slov apoštola: „Nepoznáme cestu, kam ideme…“ Kňaz, ktorý je pripravený reformovať, ohlasuje všetkým ja vám hovorím o ceste, tou cestou je Ježiš Kristus. „Ja som Cesta, Pravda a Život.“ Ja Ježiš Kristus, nie ja kňaz. Ja Ježiš Kristus. Kňaz, ktorý si to pomýli a sprivatizuje si nejakú farnosť, nejakú pravdu, alebo niečo také, to pomýlene hneď ukáže, ale, žiaľ, aj s následkami, ktoré sa nesú potom pomerne dlho a ďalej. Ja som cesta, pravda a život. Ja ako kňaz som v službe Ježiša Krista. Ja sa dávam jemu k dispozícii. Teda kňaz nie je nejaký šoumen, kňaz nie je nejaký kultúrny pracovník, osvetový pracovník, kňaz je Boží služobník.

Viete, a keď sa dívame už na prikrytú rakvu, alebo aj na nás tu všetkých a hovorí o tej veľkosti kňazstva, my kňazi musíme veľmi spokornieť, veľmi spokornieť, čo nám Pán Boh dal. Veľmi spokornieť a cítiť stále veľkú zodpovednosť, nie strach. Vyznačenie a zodpovedne a zároveň radosť z toho, že si nás Pán Boh vyvolil na túto službu. Lebo niekedy sa nám zdá pod tlakom doby, že všeličo nám uniká, nestíhame, teda nestíhame, to, čo naši rovesníci. Možno už majú, alebo už veľakrát o to prišli, ale nám Pán predsa prisľúbil stonásobnú odmenu. A tak, milí veriaci, keď hovoríme o kňazstve a vidíte aj naše odchody, vidíte aj naše bolesti, vidíte aj naše slabosti, pýtate sa: „A vari vy kňazi neviete ako prví, čo máte robiť a prečo to aj nerobíte?“ Alebo aspoň niečím. A ten, kto reálne vidí život kňaza povie: „Aj kňaz má nejakú slabosť.“ A teraz ten, ktorý ich hucká, do toho mecha ešte viac zakričí: „A farár môže?“

Milí bratia a sestry, ja veľakrát nad tým rozjímam a zamýšľam sa nad tým, ako je to možné, že Pán Boh do svojej služby povoláva slabých ľudí. Povoláva nás každého k dokonalosti, ale ani jedného z nás nepovolal dokonale. Ani jedného. Volá nás k ceste k dokonalosti, tak ako vy v manželstve dozrievate, tak ako to malé dieťa rastie, tak ako ten malý púčik sa rozvíja, tak aj my každý jeden sme k tomu povolaní, ale nikdy nie sme oslobodení aj od svojich slabostí. Ale ani od šance povstať a ísť ďalej.

A tak vám všetkým, milí bratia a sestry, aj tu domáci aj zo spomenutých miest ďakujem za vašu podporu, za vašu modlitbu, za vaše obety. A mám prosbu. Zajtra to asi bude veľmi silné tu pri prvom svätom prijímaní, pretože duchovný otec ich pripravoval, ale on už im nepodá chlieb života. Ja vás prosím, povedzte tým prvoprijímajúcim deťom, nech zajtra veľmi prosia za svojho duchovného otca. Tie čisté srdcia môžu najviac vyprosiť, najrýchlejšie. Povedzte to a pamätajte zajtra na to.

Vám, bratia kňazi, ďakujem, že ste v takom peknom počte prišli. Aj vy máte povinnosti, je sobota – sobáše, prijímania, odpusty. Je to tiež prejav kňazskej bratskej jednoty. Pamätajme na „Jara“, ako sme ho volali, ako ho pamätáme, aj my buďme tými, ktorí hľadajú možno slová odpustenia, povzbudenia. Buďme takí, veď všetci chceme sa raz postaviť pred súdnu stolicu Božiu s tou veľkou dôverou v Božie milosrdenstvo. Bože, odpusť nám každému jednému. Keď aj napriek veľkosti, ktorú si nám zveril, sme to všetko vždy naplnili aj zlyhali, ale, Pane, chceli sme sa vždy pozviechať a ísť ďalej a s tvojou pomocou zostávať verní tvojej službe.

Milí bratia a sestry, vložme teda celé svoje srdce aj do tejto svätej omše, ktorú slúžime za vášho duchovného otca, za nášho kňazského spolubrata, aby to všetko, čo aj v tejto farnosti aj na iných miestach porozosieval, aby to klíčilo, aby jeho nástupcovia to polievali, opatrovali a aby Boh tomu všetkému dával silu a vzrast. Amen.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.