Tieto obetné dary prinášame preto, lebo aj Ježiš ich obetoval pri poslednej večeri. V týchto daroch je obsiahnutý celý náš život.
Chlieb je urobený z mnohých zŕn, aj my sme mnohí a máme byť navzájom jednotní ako tieto zrnká v jednom chlebe. Toto zjednotenie nemá byť iba medzi nami ľuďmi, ale aj medzi nami a Bohom. Chlieb je znakom jednoty medzi ľuďmi a Bohom, medzi ľuďmi navzájom, ale je aj znakom utrpenia. Tak ako tieto zrnká boli rozomleté, tak isto aj my sme z každej strany drvení. Chlieb je symbolom námahy: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nenavrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš“ (Gn 3, 19). Z toho vyplýva, že v chlebe sa zjednocujeme s Bohom a s ľuďmi, ale obetujeme mu aj všetky naše bolesti, trápenia a námahy.
Víno je symbolom radosti a preto v chlebe a víne Bohu obetujeme celý náš život s jeho radosťami a starosťami. Obetu chleba a vína vo Svätom písme prvýkrát priniesol Melchizedech – kňaz a kráľ v jednej osobe, ktorý je kráľom a kňazom Salema (hebr. pokoj). On je predobrazom Ježiša Krista, ktorý je kráľ a kňaz zároveň a je kráľom pokoja (Salema).
Ak vidíme kňaza pozdvihovať chlieb, položme tam všetko, čo nás trápi, všetky naše bolesti a do kalicha dajme všetku svoju radosť. Tým Bohu dáme celý náš život. Aj preto je potrebné byť na sv. omši tak, aby som videl, čo sa deje na oltári, aby som mohol Bohu obetovať celý môj život. To, že vidím, počujem, čo sa robí na sv. omši a zároveň sa aktívne zapojím do diania, spevov a odpovedí, ma drží v aktivite, ale hlavne nie som roztržitý. Samozrejme, že aj vtedy môžem byť roztržitý, ale je to oveľa menej pravdepodobné, ako keď na sv. omši stojím ako Lótova žena.
Tieto dary sa pri premenení stanú telom a krvou Ježiša Krista. Svojimi zmyslami vidíme stále iba chlieb a víno, lebo sa nemení akcident, ale podstata. Akcident je ako prílepok na podstate. Podstata je to, čo robí vec vecou. Napr. podstata kocky je rovnaký rozmer na tri strany. Ak porušíme jednu z nich, už to nie je kocka, ale kváder. Akcident tej istej kocky je napr. jej farba. Je jedno, či tá kocka je žltá, alebo modrá. Jej podstata sa nemení. V našom prípade akcidenty (farba, váha, chuť) ostávajú, ale mení sa podstata. Sv. Augustín hovorí na adresu premenenia: „Ak pri stvorení sveta môže z ničoho Boh urobiť niečo, prečo by nemohol zmeniť podstatu niečoho na inú?“ Veď je to činnosť toho istého všemohúceho Boha, ktorý stvoril svet. V tomto prípade on používa aj nástroj, a to kňaza. Kňaz vzýva Ducha Svätého, ten spôsobuje premenu tak, ako spôsobil Ježišovo zázračné počatie v živote Panny Márie.
Max Kašparů vo svojej knihe Malý kompas viery prirovnáva premenenie k peniazom: Eucharistia je jedno z najväčších tajomstiev. Preto sa pokúsim o prirovnanie. Štátna tlačiareň bankoviek vytlačí päťtisíckorunovú bankovku. Po vytlačení ostáva bankovka v tlačiarni, jej hodnota sa rovná spotrebovanej surovine a práci vynaloženej na jej vytlačenie, teda niečo okolo päť korún. Keď táto bankovka prejde štátnou bankou, príde do vašich rúk, môžete za ňu nakúpiť za hodnotu, ktorá je na nej vytlačená. Bola teda niečo iné pred a je niečím iným po príchode do vašich rúk. Na začiatku sv. omše veriaci prinášajú dary chleba a vína na oltár a dávajú ich kňazovi. Uprostred obety sv. omše kňaz vzýva Ducha Svätého, aby sprítomnil Ježiša a opisuje sa popis udalostí zeleného štvrtka. Dochádza k prepodstatneniu a predznamenaniu Boha a pod spôsobom chleba a vína je tu prítomný Ježiš sám vo svojom tele. Telo = celá konkrétna osoba, krv = podstata života. Pri Eucharistii sa schádza spoločenstvo kresťanov, ktorí sú Bohom pozvaní pridružiť sa k Ježišovi a jeho telu. Prijímajúci má byť v stave čistého srdca, bez vedomia ťažkej viny, veriaci v Ježišovu prítomnosť vo Sviatosti Oltárnej. Svätá omša je najvyššia bohopocta a centrum kresťanského života. Eucharistia je pokračovaním vtelenia, obeťou Kristovho života, je to „tajomstvo viery“.
„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha