Mesiac: september 2011

– 1. októbra o 14:30 h vo Víťaze:
Pavol ULIČNÝ, syn Pavla a Heleny rod. Kollárovej, bývajúci v Košiciach a Dominika NOVOTNÁ, dcéra Petra a Ľuboslavy rod. Grejtákovej, bývajúca vo Víťaze

-re-

Skutočný príbeh omilostenej duše o Božom súde po smrti

Prečo žijeme na tejto zemi? Aký zmysel má život človeka? Čo znamená žiť svoju vieru – kresťanstvo, teda kto je to kresťan? Čo od nás Boh očakáva a podľa čoho nás bude súdiť? Toto sú základné otázky každého z nás, či je veriaci, alebo nie. Nezáleží na tom, čomu verí a čomu nie, s čím bude súhlasiť a s čím nie. Táto kniha dáva jasné odpovede nie autorkou, ale Bohom. On sám dal odpovede tejto omilostenej duši, ktorá prežila svoj posmrtný súd. Táto kniha je varovaním pre každú dušu, no najmä dušu kresťana, lebo práve duša, ktorá pozná prikázania, má ich žiť a nielen teoreticky ovládať. „Nie podľa slova VIEM bude súdený človek, ale podľa SKUTKU LÁSKY.“ „Nie každý, kto hovorí Pane, Pane, vstúpi do Božieho kráľovstva!“

Ak niekto z vás pochybuje o existencii Boha, alebo že smrťou všetko končí, pani Dr. Glória Polo z Kolumbie, ktorá zomrela po zasiahnutí bleskom a niekoľko dní ležala v kóme, veľmi ťažko zranená, sa ocitla na druhej strane skutočnosti a bolo jej dovolené nahliadnuť do svojej knihy života, vrátiť sa a vydať o tom svedectvo všetkým, ktorí pochybujú, alebo neveria.

Cesta duše tunelom k svetlu sa zhodovala s tisíckami svedectiev, aj opis bieleho svetla a neopísateľnej lásky, ktorú duša cíti a nedokáže sa to prirovnať k ničomu pozemskému je vlastne len prvá etapa prechodu z tohto života do večnosti. V objatí tejto neopísateľnej lásky duša pani Glórie stretla všetkých svojich blížnych zomrelých a videla svoj život v jedinom okamihu. V dokonalej skutočnosti prekrásnej záhrady, v ktorej všetko bola LÁSKA, bez príťaže telesnosti a času bolo všetko také jasné a nádherné, taktiež vnútro ľudí, ich myšlienky a pocity. No Glória vedela a cítila, že tam nesmie vstúpiť.

V tom momente počula hlas svojho muža, ako na ňu volá a ona sa vrátila, aj keď nechcela opustiť toto nádherné miesto. Jej duša sa ocitla na ošetrovni, kde o jej život bojovali lekári, tesne nad svojím telom, ktorého dotyk s dušou iskril a spôsoboval nekonečné bolesti. Tieto obrovské bolesti jej spôsobovali nielen fyzické rany, ktoré pri precitaní cítila, ale najmä márnivosť svetskej ženy. Márnivosť sebavedomej, emancipovanej, diplomovanej odborníčky a študovanej ženy, intelektuálky, ktorá bola otrokyňou svojho tela, ktoré bolo jej modlou. Práve toto telo bolo teraz po zásahu bleskom zuhoľnatené a krásne nohy – jej pýcha – boli len pahýle.

V tomto stave, keď jej duša opäť opustila telo, si pani Glória uvedomila, ako úboho vyzerá jej duša, ktorá bola celý život podvyživená a na diéte – tak ako telo potrebuje potravu a starostlivosť, tak aj duša potrebuje pre svoj život Boha – KONTAKT S BOHOM, inak ZOMIERA. „Chýbala mi ochrana modlitby a viera, viera v silu milosti a v silu obety svätej omše.“ Najhoršie pre dušu človeka je, keď si myslí, že diabol alebo peklo neexistuje, čo znamená, že neexistuje aj Boh a jeho spravodlivosť, to totiž označuje rozdiel medzi dobrom a zlom, medzi zodpovednosťou a anarchiou života človeka. „Hovorila som si, že ak existuje diabol, tak všetci pôjdeme do neba, na čo sa tu máme vôbec namáhať a čoho sa báť? Načo zachovávať Desatoro a pravidlá ,,svätej cirkvi“, ktorá je taká a taká, keď je úplne jedno, čo konáme?

To som šírila ďalej a takéto zmýšľanie ma vzdialilo nielen od Cirkvi, ale začala som ničiť aj svoj vzťah k Bohu. Keď som si to uvedomila, uvidela som tie najohavnejšie bytosti, aké si ani nedokážete predstaviť – uvidela som skutočných démonov, ktorí prišli, aby vyúčtovali každý hriech, každú prijatú ponuku k hriechu, za ktorú teraz musím zaplatiť. Áno, žiaden hriech nie je zadarmo, lebo všetky patria satanovi za pokoj vášho svedomia, a teda za ne musíte zaplatiť – SEBOU. Ale ak svoje zlyhania oľutujete a vyznáte Bohu vo sviatosti zmierenia, satan vám ich nebude môcť vyčítať, lebo Boh zaplatí túto cenu za vás. Toto je pravé ovocie Kristovho umučenia – toto je to výkupné za naše hriechy – týmto nás urobil Božími deťmi.

„Vtedy som bola vtiahnutá znova tmavým tunelom a rútila som sa smerom dolu. Pritom táto temnota spôsobovala strašné bolesti, hrôzu a hanbu a prášený zápach mojej duši pošpinenej hriechom. Potom som uvidela, ako sa otvorila zem, ako tlama, ktorá ožila, chvela sa a nasávala ma dolu – to bola duchovná smrť mojej duše. Vtedy som náhle pocítila, ako ma svätý Michal drží za nohy, no ja som padala a celú ma pritom pokryli netvory ako larvy. Cítila som nepredstaviteľný odpor a hrôzu a kričala som ako pomätená, lebo tieto veci horeli – ide totiž o žijúcu temnotu, nenávisť, ktorá tak páli, vykorisťuje a vysáva, že nedokážem popísať túto hrôzu. Pritom som videla milióny miliónov ľudí, ako plakalo a stenalo v tejto žumpe a bahne nenávisti, plného škrípania zubov, kvílenia a bolestných výkrikov, na ktoré už nikdy nezabudnem.

Chápete – toto je vzdialenosť od Boha, toto je hriech a peklo. Peklo sa začína neprítomnosťou Boha, pretože tam človek Boha nepociťuje – Bohu sa hriech protiví, hnusí. V očistci je nádej, tam sú úbohé duš chránené pred každým zlým vplyvom, sú už Božími svätými, s démonmi už nemajú nič spoločné. Na tomto mieste trpia duše aj za utrpenie živých, ktorí kvôli nim znášajú hanbu, potupu, komplexy, napríklad rodičia, príbuzní. A diabli sa z toho tešia a stále im vyčítajú ich hriechy: „Pozri sa na to utrpenie, čo si im spôsobil, ako kvôli tebe rebelujú proti Bohu…“

Preto je prepotrebné obrátiť sa po akejkoľvek tragédii k Bohu a žiť život lásky. Dať slúžiť zádušné sväté omše, lebo duše v očistci nemôžu pre seba urobiť nič. V tejto bezmocnosti moja duša začala kričať: „Toto je omyl, som katolíčka, v živote ma nazývali svätou, nikomu som neublížila, nakupovala som pre chudobných, chodila som do kostola, často som nepýtala peniaze za zákroky, ak nemali čím zaplatiť, ja som kresťanka. Pustite ma von, to je omyl!“ Vtedy som uvidela svojich rodičov, ako musia trpieť kvôli mne a znášať aj moju bolesť, lebo tam človek vidí do najvnútornejšieho vnútra. Pri mojom zúfalom kriku som začula hlas, bol to nebeský hlas, pôvabný a plný pokoja, pri ktorom sa moja duša radostne zachvela, vnímam jeho slová: ,,No dobre, keď si skutočne katolíčka, určite mi vieš povedať, ako znie desatoro Božích prikázaní!“ Pri tejto výzve som sa ocitla v pasci, ktorú som si sama nastražila, lebo som sotva vedela, že existujú.

pripravila Lucia Galdunová, (vydané s cirkevným schválením)

– 23. – 26. 7. – putovali sme opäť k sv. Anne; sv. Anna, oroduj za nás a naše rodiny!

– 30. 7. – sv. omša na Sľubici; sv. omšu slúžil vdp. F. Stahovec, prihovoril sa vdp. P. Čorba

– 15. 8. – sv. omša v Doline z príležitosti Nanebovzatia Panny Márie

-re-

V dnešnej spoločnosti je manželstvo ako Božia inštitúcia zaznávané a je terčom útokov. Mnohí ho pokladajú za zastaranú inštitúciu. Každý rok na celom svete klesá počet uzavretých manželstiev.

I tí, čo sa idú brať, pokladajú za čoraz ťažšie v manželstve zotrvať. Alarmujúco sa zvýšil aj počet rozvodov. V našich podmienkach sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo. Aká je odpoveď na toto všetko? Prečo sa máme sobášiť? A ako vydržať v manželstve? Chcel by som poukázať na hodnotu a potenciál každého manželstva. Chcel by som poukázať nielen na to, ako v manželstve zotrvať, ale aj na to, ako z tohto spoločného zväzku vyťažiť čo najviac. Musíme sa naučiť, že Boh nás má veľmi rád. Musíme sa naučiť dôverovať, že Boh má pre nás pripravený ten najlepší plán. Tým najdôležitejším v našich životoch je naša láska k Bohu a jeho láska k nám.

Neexistuje nijaké učebnicové manželstvo: žiaden dokonalý projekt ani bezchybný prototyp. Každý pár je jedinečný a má svoj vlastný príbeh. No dajú sa vyššie méty dosahovať náhodou? A myslíme si, že tí, čo sú v manželstve nešťastní, si jednoducho len vzali nesprávnu osobu? Skúsenosť ukazuje, že potrebujeme určité nástroje, aby sme mohli vybudovať silné a šťastné manželstvo.

Musíme skúmať našu komunikáciu a hľadať spôsoby, ako si preukazovať vzájomnú lásku. Musíme sa učiť riešiť konflikty a cvičiť sa v odpúšťaní. Postupne pochopíme, ak sme vnímaví, že ani radosť zo sexuálnej intimity nie je samozrejmosťou.

Manželský vzťah nie je vzťah ľahký, ale má veľkú cenu. Treba poznať to, čo nám pomáha byť viac zaľúbenými teraz v manželstve, než kým sme sa zobrali. Naša kresťanská viera má obrovský vplyv na to, ako ľúbime jeden druhého. Niektoré okolnosti sú triviálne a naivné, ale práve na maličkostiach stojí a padá manželstvo. Manželstvo je veľmi dynamický vzťah, ale je dôležité, aby v centre nášho manželstva bol Boh. Manželstvo má stále osudovú dôležitosť nie len pre nás jednotlivcov, ale najmä pre naše deti a tiež pre celú spoločnosť.

Manželstvo je ideálny základ pre rodinný život ustanovený Bohom. Deti sa v ňom učia, čo sú láskyplné záväzné vzťahy skrze skúsenosť zväzku medzi matkou a otcom. Nič nie je vo výchove detí dôležitejšie. Deti, podobne ako dospelí, sa vždy viac naučia z toho, čo vidia, než z toho, čo sa im hovorí. Najlepšia cesta ako milovať svoje deti, je milovať ich matku.

Manželstvo však neslúži len pre dobro detí. Hlboko v každom z nás je túžba po niekom, komu by sme sa mohli úplne a úprimne otvoriť – citovo, duševne, telesne, ale najmä duchovne. No takáto dôvernosť je možná len tam, kde je záväzok. Naše najhlbšie vnútro sa odvážime odhaliť iba tomu, o kom máme istotu, že nás nesklame.

Manželstvo je Bohom určené byť vzťahom, v ktorom sa muž a žena dávajú jeden druhému v dokonalom a úplnom odovzdaní sa. Počas svadobného obradu kňaz môže pár požehnať, modliť sa zaň, vyhlásiť, že v očiach Božích sú títo ľudia manželmi, ale to, čo robí manželstvo skutočne platným je práve sľub, ktorý si muž a žena dávajú navzájom; pričom každé slovo tejto prísahy podčiarkuje ich celoživotný záväzok: „Beriem si teba za manžela(-ku)…“

Boh stvoril manželský vzťah, aby bol celoživotným dobrodružstvom lásky. V biblii nájdeme veľa praktických rád, ako má takýto intímny vzťah fungovať. Pán Ježiš hovorí, že „každý, kto počúva jeho slová a žije podľa nich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý kope hlboko a stavia svoj dom na pevných základoch. Keď príde búrka a oprie sa doň vietor“, ako sa to stáva v každom manželstve, „dom (manželstvo) ostane pevne stáť“.

Manželstvo je najužší možný ľudský vzťah s rastúcou vzájomnou závislosťou. Muž a žena sa spájajú v jedno manželské telo. Musí medzi nimi vzrastať vzťah vzájomnej dôvernosti. Má nastať veľká potreba akceptácie jeden druhého. Má byť najväčšia potreba nachádzať si čas na budovanie manželského vzťahu. A tiež je potrebné tráviť viac času spolu, spoločne prežívať záujmy a viesť konštruktívny dialóg a tým sa naučiť správne komunikovať. Vyprosujme si od Pána silu a potrebné milosti pre vzájomné posilnenie svojho manželského zväzku.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Pravidlá slušného správania a spoločenskú etiketu by sme mali dodržiavať aj v chráme. Žiaľ, často na to zabúdame. Pred časom k tejto téme vyšiel v katolíckych novinách veľmi poučný rozhovor s pani Oľgou Škvareninovou, ktorá je odborníčkou na neverbálnu komunikáciu a autorkou mnohých kníh, vedeckých štúdií a článkov na danú tému. Možno nie všetci si mali možnosť tento rozhovor prečítať a tak z neho časť vyberáme.

Platia pravidlá etikety už pri vstupe do kostola?

Človek, ktorý vchádza do kostola a chce sa zúčastniť na slávení svätej omše, by mal byť čisto, vkusne a aj trochu sviatočne oblečený. Dámy by sa mali vyhnúť mikrosukniam a hlbokým výstrihom, páni krátkym nohaviciam. To, čo si dnes najmä v lete ľudia obliekajú do kostola, je vhodné skôr na kúpalisko. Možno niekto namietne, že vo svojom voľnom čase sa môže obliecť ako chce. No nie je účasť na svätej omši slávnostným a radostným trávením voľného času? Nie je to svetlý bod všedného dňa? Tomu by malo zodpovedať aj oblečenie.

Ak vchádza do kostola, alebo z neho vychádza manželský pár, respektíve muž a žena, kto vchádza a vychádza prvý?

Prvý by mal do kostola vchádzať muž. Keďže väčšinou sú dvere do kostola drevené, teda aj ťažké, mal by ich pán otvoriť a podržať dáme. Ak sa zostupuje v kostole dolu schodmi, prvý by mal schádzať dolu schodmi pán. Pri chôdzi hore schodmi by mala ísť prvá žena, muž by mal nasledovať za ňou. V oboch prípadoch ide o to, aby pán mohol prípadne poskytnúť oporu dáme.

Ako je to sedením v lavici, má na kraji sedieť muž alebo žena?

Na kraji sedí muž, žena by tam nemala sedieť. Ak vchádzajú muž a žena do lavice, ktorá je už skraja obsadená, prvý do lavice vstupuje muž, aby žene uvoľňoval cestu. K sediacim ľuďom sa otáčame tvárou, pozrieme sa na nich a povieme „ďakujem(e)“. Lavice v kostoloch sú však zvyčajne úzke, preto by sa mali obsadzovať zo stredu, nie od kraja.

Stáva sa, že keď niekto vojde do kostola, okamžite sa všetci prítomní otočia smerom k dverám… Dokonca prichádzajúci ľudia rozptyľujú ich pozornosť až tak, že sa prestanú modliť.

Nie je slušné otáčať sa a obzerať si človeka, ktorý vchádza do kostola. Moja otázka potom znie, prečo sú ľudia, ktorí sa otočili, v kostole? Preto, aby videli, kto do chrámu vošiel? Sú tam pre klebety, alebo pre Pána Ježiša, prítomného v Eucharistii? Ľuďom, ktorí sa otáčajú a koncentrujú na okolitý svet, by som neverila, že ich viera je pevná. Možno sú v kostole iba preto, že sa tam jednoducho patrí prísť v nedeľu a v prikázaný sviatok. Účasť na svätej omši nie je o tom, že idem do kostola, lebo nemám čo iné robiť a potom všetkých oklebetím, aké tá mala šaty, topánky, ako bola namaľovaná, ako mala upravené vlasy.

Keď zbadám v kostole známeho, ako ho môžem pozdraviť? Je vôbec pozdrav v kostole prípustný?

Známeho, ktorý je od nás ďaleko, stačí skontaktovať očami, pousmiať sa, kývnuť rukou. Keď sa s ním chceme rozprávať, môžeme ho počkať po svätej omši a vonku si pohovoriť. V kostole nie. Kostol nie je kaviareň.

Ako upozorniť ľudí, ktorí sa pred nami alebo za nami počas svätej omše rozprávajú?

Osobne si neviem takú situáciu predstaviť, nikdy som sa v nej neocitla. Všetko je však o komunikácii. Možno by som povedala: „Prepáčte, vyrušujete ma.“ Rozprávajúcich sa treba upozorniť vhodne, čo najkratšie a najúctivejšie, aj s milým úsmevom. Nikdy totiž neviete, prečo a o čom sa tí dvaja rozprávajú, hoci by sa rozprávať nemali. Okrem hlasného hovoru nás môžu rušiť v kostole aj iné veci. Som nefajčiarka a prekáža mi cigaretový zápach. Takisto ľuďom môže byť na ťarchu výrazný parfum, pach tela, nepríjemný dych, zápach oblečenia, hlasný hovor, uprený pohľad, lebo to všetko zasahuje do ich osobnej až intímnej zóny. Aj milovník cesnaku či cibule by ich mal konzumovať až po svätej omši. S takýmito okolnosťami sa však stretávame aj v bežnom živote, napríklad v preplnenej mestskej hromadnej doprave. I tu sú tesne vedľa seba ľudia, ktorí sa nepoznajú, no musia spolu istý čas koexistovať. V kostole túto situáciu možno riešiť tak, že sa presunieme na iné miesto, alebo si sadneme na kraj lavice a tak aspoň z jednej strany budeme mať osobnú zónu nedotknutú.

Napriek tomu, že kňazi na to upozorňujú a elementárna slušnosť káže vypnúť si pred vstupom do kostola mobilný telefón, často sa stáva, že počas svätej omše niekomu telefón zazvoní, ba dokonca niekto v kostole aj telefonuje…

Môže sa to prihodiť, s tým treba počítať, sme jednoducho ľudia, sme omylní. Aj pri zvonení cudzích mobilných telefónov však ide v prvom rade o našu osobnú koncentráciu na svätú omšu. Ak sme plne sústredení, nevyruší nás nič a nikto. No prijať hovor a esemeskovať v kostole je neslušné.

Existuje „predpis“ na správne/dôstojné sedenie v laviciach a celkovo správanie v kostole? Vykladanie nôh na kľačadlá, obzeranie sa po iných ľuďoch, prípadne po múroch počas bohoslužby, zhrbenie tela, zvesenie hlavy…?

Sedieť treba spoločensky vhodne a uvoľnene, nie upäto. Nohy by mali byť pod kľačadlom. Kľačadlo je na kľačanie, preto sa tak aj volá, nie je to opierka na nohy. Čo sa týka sedenie v kostole, či vystreto, alebo so zvesenými plecami, na to neexistujú nijaké pravidlá. Každý môže sedieť tak, ako mu je vhodné, a ako sa cíti pohodlne, pokiaľ si nevyloží nohy na lavicu. Či má človek opreté čelo o ruky, alebo sa hrbí, to je jeho vec. Možno niekto vníma viac slová, keď ho rozptyľujú vizuálne podnety. Chcela by som však upozorniť na dve iné veci: keď niektorí ľudia „kľačia“, kolená majú na kľačadle, zadnou časťou tela sa však opierajú o lavicu, na ktorej predtým sedeli. To nie je kľačanie. Kľačanie je, keď sa celou váhou tela opieram o kolená a nepodopieram sa sedacou časťou tela o lavicu. A ak má človek choré kĺby alebo akékoľvek iné zdravotné problémy, môže zostať sedieť. Nemusí stáť ani počas tých častí svätej omše, pri ktorých sa státie vyžaduje. Keď ma totiž niečo bolí, koncentrujem sa na bolesť a v kostole by som sa mala koncentrovať na stretnutie s Pánom.

Môžem užiť lieky a zapiť ich vodou počas bohoslužby?

To je v úplnom poriadku, pravdaže, nie počas premenenia, minútku – dve počkáme. Keď má niekto alergickú reakciu, rozkašle sa, treba mu ponúknuť vreckovky alebo cukrík – ak ho máme v taške. Sme ľudia a tieto veci sú ľudské.

Do chrámov prichádzajú aj ľudia, ktorí sú zvyknutí na svoje „stále“ miesto. Ako reagovať, keď je okolo nás množstvo voľných miest, ale niekto príde a povie: „Dovolíte, prepáčte, ale toto je moje miesto“?

Nárokovať si na lavicu v kostole, súvisí s tým, že človek sa na istom mieste cíti príjemne, akoby bol doma. Tak ako si v obývačke obsadia niektorí ľudia kreslo alebo diaľkový ovládač k televízoru, tak si daktorí v svojej mysli zarezervujú aj verejné priestranstvo – lavičku v parku alebo sedadlo v kostole, ktoré sa tým stáva ich osobným územím. Ak niekto iný obsadí toto ich teritórium, vyvolá v nich napätie, nepokoj, nervozitu. Takto uvažujúci človek nebude spokojný, kým nebude sedieť na svojom mieste. Na druhej strane však nemá právo vynútiť si ho. Menovky ani rezervácie na miesta v kostoloch nejestvujú, nie sme v divadle ani v reštaurácii. V sporoch o miesto na sedenie spravidla ustúpi ten, kto je ľudskejší a empatickejší.

Má starší pán okamžite uvoľniť miesto staršej dáme?

Ak má pán zdravotný problém, nie. Okrem toho v kostole je určite aj niekto mladší alebo zdravší, kto ju môže pustiť sadnúť si. Mladší však nemusí automaticky znamenať aj zdravší.

Najmä v mestách prichádzajú veriaci na svätú omšu s plnými nákupnými taškami alebo študenti či turisti s batohmi. Ako a kam tieto veci umiestniť?

Treba ich uložiť tak, aby nezavadzali ostatným ľuďom. To si od človeka vyžaduje, aby bol dobrým pozorovateľom a vedel odhadnúť situáciu i priestorové možnosti. S nákupom ani s batožinou netreba chodiť hore-dolu po laviciach, ani nimi netreba zablokovať lavicu skraja.

Keď prídem neskôr na svätú omšu, chcem si sadnúť, ale voľné miesto je len v prvej lavici. Ako sa tam čo najnenápadnejšie dostať?

Normálne idem, ak mi klopkajú opätky, snažím sa ísť po špičkách, ani rýchlo, ani pomaly, nie stredom, ale krajom, aby som nerušila ostatných, ktorí prišli včas. Zväčša meškajú takí ľudia a potom idú cez celý kostol dopredu, ktorí chcú, aby si ich ostatní všimli. Každý by sa však mal usilovať stihnúť začiatok svätej omše, aj keď nie vždy je to z rozličných príčin možné.

Ako reagovať pri znaku pokoja a bratskej lásky, keď sme chorí? Podať alebo nepodať ruku?

Prvé pravidlo je, že keď som chorá, smrkám, kašlem, kýcham, zostanem doma a nešírim chorobu ďalej. Malo by to platiť i pre veriacich, i pre kňazov. Keď sa mi chce kýchnuť, ak stihnem, vytiahnem vreckovku, keď nestihnem, kýchnem do ľavej ruky, lebo pravá sa podáva.

Môžu si páni dať v kostole ruky do vreciek na nohaviciach?

Ruka vo vrecku dáva človeku istý pocit bezpečia a ochrany. Signalizuje neistotu, potrebu pomoci, ochrany. V kostole by sme však mali mať ruky zopnuté spolu.

Ktorý zlozvyk prekáža v kostole vám?

Najviac sa mi nepáči, keď kňaz aj s miništrantmi po svätej omši odchádzajú a hoci sú ešte stále pri svätostánku, ľudia sa postavia a hrnú sa preč. Pripomína mi to záver divadelného predstavenia, keď niektorí diváci utekajú do šatne po kabáty. Kam sa náhlia? Nedokážu vychutnať doznievanie povznášajúcich pocitov? A opäť sme pri etikete: najskôr odchádza kňaz s miništrantmi a až po nich veriaci.

pripravila M. Gondová

Tak čo? Vykúpaní, opálení, oddýchnutí? Myslím si, že áno, veď dva mesiace prázdnin boli na oddych ako stvorené. Ale ako som napísala…BOLI. Ubehli rýchlejšie ako ustavične tečúca voda na vodnej šmykľavke a my musíme zas a znova zasadnúť do starých známych školských lavíc.

No, čo už. Ale nebuďte smutní, škola má aj svoje pekné stránky. Opäť uvidíte spolužiakov, zažijete prestávky plné zábavy a v neposlednom rade budete bohatší o nové vedomosti, ktoré sa na Vás v tomto školskom roku už netrpezlivo tešia 🙂

V náhodnej ankete, ktorú som urobila na našom Detskom letnom tábore, na ktorom ste sa niektorí zúčastnili, som sa dozvedela, že by vás v tejto rubrike potešili vtipy. A vaše prianie je mi rozkazom 🙂

Tak vám želám, aby ste nový školský rok začali s úsmevom a aby ste mali v žiackych knižkách vždy len samé jednotky 🙂

Kde bolo, tam bolo, presne uprostred tohtoročného, miestami horúceho leta, v dedinke, kde boli všetci víťazmi, v malej katechetickej miestnosti na fare sa skupinka mladých ľudí rozhodla, že sa chce stať skupinkou animátorov.

A ako to už v tejto dedinke býva – kto si čo zaumieni, to aj dosiahne:) Stačila jedna myšlienka, pár kreatívnych nápadov, šikovné ruky a plán bol hotový.

A keďže každá verejnoprospešná kultúrno-športová aktivita potrebuje aj poriadnu osvetu, začala sa veľkovýroba plagátov, ktoré skupinka s radosťou rozvešala po všetkých kútoch dediny. S oboznámením verejnosti nám pomohol aj náš duchovný otec, ktorý svojím pozitívnym prístupom ubezpečil rodičov, že deťom určite nechystáme kurz mladého teroristu, ale detský tábor plný aktivít, na ktorého realizáciu nám veľkoryso ponúkol farský dvor.

1. augusta už animátori nemohli ani dospať, a preto sa už o siedmej ráno stretli na fare plní radosti a nadšenia z prvého ročníka nášho tábora. Začali sa veľkolepé pripravovačky. Potrebovali sme pripraviť hudbu, stanovištia so športovými aktivitami, uskutočniť obrovský nákupný maratón pozostávajúci z 30-tich bielych tričiek, kresliacich potrieb, krepového papiera a balónov potrebných na spríjemnenie prázdninovej atmosféry, ktorú bolo cítiť na každom rohu. A ani nehovoriac o potravinách. Z našich pravidelných nájazdov do obchodu museli mať tety predavačky v Jednote náramnú radosť 🙂 Preto chcem aj touto cestou v mene animátorov poďakovať všetkým, vrátane rodičov, ktorí nám finančne pomohli pri realizácii tábora. V dnešnej dobe, keď už nielen povestné divadelné dosky, ale aj peniaze znamenajú svet, nám takáto pomoc veľmi pomohla.

Do desiatej dopoludnia sme už boli hotoví a pomaly začali prichádzať aj deti. Keď sme sa zišli všetci, rozdelili sme deti do štyroch skupín – ku každej skupinke dvaja animátori. Potom nasledovala zoznamovačka. Každá skupinka sa rozhodla sama, ako ju zorganizuje. Animátori všetkým členom skupiniek rozdali biele tričká, ktoré si mohli pomaľovať fixkami podľa vlastnej fantázie. Po kresliacom maratóne sme sa všetci zišli pri kostole, kde sa skupinky navzájom predstavili – a to menom, kapitánom a pokrikom.

Potom sa už skupinka Modrých korytnačiek, Červených orlov, Žltých smajlíkov a Zelených bojovníkov vybrala do kostola, kde sa modlitbou oficiálne začal prvý ročník nášho tábora.

Prvý deň trojdňového detského tábora sa niesol v znamení športu a súťaží od výmyslu sveta. Či už to bolo skákanie vo vreciach, na švihadlách alebo rôzne loptové súťaže. Okrem nich si decká mohli vyskúšať aj strieľanie z luku, čo v našom tábore zaznamenalo obrovský úspech, najmä u chlapcov.

Po absolvovaní disciplín sa všetci s chuťou pustili do obložených chlebíkov, ktoré pre deti pripravili šikovné animátorky. Takéto občerstvenie decká posilnilo a teda – bolo potrebné vymyslieť ďalšie aktivity. A tak sme stavili na súťaž s názvom Vilomeniny, pri ktorej museli deti priniesť vedúcim svojich skupiniek veci, ktoré mali napísané na malých papierikoch. Hľadať ich ale nemohli nikde inde, len v dedine. Najrýchlejšia skupinka, ktorá zohnala všetky veci, si pripísala k hodnoteniu športového dňa aj špeciálne body.

Popoludnie sme vzali v štýle Let’s dance, kde sme deti učili rôzne tance, od stoličkového až po belgický. Že neviete, ako sa tancujú? Vaše ratolesti ich zvládli ako malinu, tak vás ich určite radi naučia:)

A keď sme už boli dostatočne vytancovaní a animátori lapali po dychu (verte, 35 detí dá zabrať, a preto chcem vyjadriť veľký obdiv všetkým učiteľom a učiteľkám, pretože aj keď je práca s deťmi úžasne zábavná, je aj riadne náročná), sme sa vybrali na svätú omšu, po ktorej sme si spravili poriadnu táborovú opekačku so všetkým, čo k tomu patrí.

Na druhý deň sme sa všetci opäť stretli na fare. Tento deň bol veľmi výnimočný, zobrali sme ho viac vedomostne ako športovo, lebo sme sa aspoň na pár hodín stali ozajstnými hľadačmi pokladu. Síce nie toho čarovného z rozprávok, v truhlici plnej zlata, ale tajomnej indície, ktorá deti doviedla až do cieľa celej stopovačky. Statočne odpovedali na rôzne hádanky a otázky, pripravené vo vybraných častiach dediny, riešili úlohy, až sa napokon dostali do cieľa, ktorým bola kostolná veža, v ktorej ich už čakal náš duchovný otec, aby im odovzdal posledný kúsok myšlienky, ktorej časti zbierali počas prechádzania stanovišťami. Deti z toho mali zážitok, niektoré aj adrenalínový, keďže sa prejavil ich strach z výšok.

Ale všetko dopadlo skvelo, poklad sme úspešne našli a chystali sa na ďalší, veď guľášová odmena je predsa za všetky drobné 🙂 A tak sme usporiadali hromadný nájazd do kaviarne s bowlingom, kde sme sa usadili a spoločne sa naobedovali (preto chcem poďakovať aj vedeniu tejto kaviarne a pani Marte Galdunovej).

Do večera bolo času dosť a tak sme ešte vytancovali guláš, ktorým sme boli naplnení, zahrali hry a deň sme ukončili svätou omšou, po ktorej sa deti vybrali domov, aby sa mohli dosýta vyspať a pripraviť sa na posledný deň tábora – výlet.

4. augusta ráno sme už všetci netrpezlivo podupkávali na zastávke a čakali na odchod autobusu. Ešte posledné zakývanie a vybrali sme sa smerom do Pavloviec. Pre mňa osobne bola táto dedinka doposiaľ neznáma, ale rýchlo sme sa „skamarátili“ 🙂 Spoločne s deťmi sme prešli trojhodinový turistický chodník cez les, spoznávali rastliny, stromy a živočíchy, o ktorých výskyte sme sa dozvedeli na informačných tabuliach rozmiestnených po lese.

O niečo múdrejší sme si to namierili rovno na ranč, kde deti svoje nohy vymenili za vysoké konské chrbty, na ktorých sa vozili. Ale najväčšou atrakciou z celého dňa bol pre nich určite bazén v Pavlovciach, kde vyčerpali aj posledné sily a celé rozjarené a zároveň unavené sa potom spolu s nami a duchovným otcom vybrali smerom k autobusu. Cestu sme si spríjemnili spevom a rozprávaním sa, keďže únava sa dotkla všetkého, okrem ich úst 🙂

Po príchode do Víťaza sme sa zastavili v kostole a poďakovali sa Nebeskému Otcovi za krásne tri dni plné zážitkov a za krásne počasie, ktoré nám výnimočne prialo počas celého trvania tábora…

Detský letný tábor bol pre nás animátorov výzvou, ktorej sme sa „zhostili“ a myslím, že môžem slávnostne za všetkých prehlásiť, že dopadol nad naše očakávania.

A čo dodať na záver? Možno už len to, že sme sa skvelo zabavili, veľa nasmiali a nudu sme jednoznačne poslali na prázdniny.

…A zazvonil zvonec a prázdninám je koniec…

Lenka Novotná, Víťaz

Zdravas Panna Mária, blahoslavená presvätá Matka a tiež svätá Anna, najmilšia babička Krista Pána. Svätá Mária so svätým Jozefom, svätá Anna s celým najsvätejším Kristovým rodom, proste za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej. Amen.

Keď bol v niektorom pútnickom mieste odpust, išli tam veriaci s proseciou. V dnešnej dobe je to už minulosť. Dnes putujeme autami, alebo autobusmi. A tak tomu bolo aj 24. júla tohto roku, keď sme po upršanej noci nasadli do autobusu a putovali ku kostolíku, zasvätenému úcte svätým Joachima a Anny v kluknavskej farnosti. Na cestu sme vyrazili skoro ráno a ubehla veľmi rýchlo, pretože sme boli celý čas spojení modlitbou v Bohu. Po príchode na miesto sme sa išli najprv pokloniť Ježišovi vo svätostánku.

V okolí už boli rozložené tradičné stánky a šiatre s rozličným tovarom. Lúka, na ktorej sme sa usadili, ešte nebola zaplnená. Po spoločnej modlitbe ruženca nasledovala hlavná odpustová svätá omša, ktorú celebroval nitriansky biskup Mons. Viliam Judák a spolucelebrovali miestni kňazi z Víťaza a Kluknavy. „Dnešná doba už nepotrebuje starých rodičov, všetkých treba dať do domovov dôchodcov, alebo do starobincov. Ale ako je dobre, keď prídeme na prázdniny k starým rodičom?“ Aj my sme v ten deň zažívali jednodňové prázdniny pri nohách svätých starých rodičov Joachima a Anny. Verím, že títo svätí orodujú za nás v nebi a ochraňujú nás.

Po skončení púte sme sa vydali za získaním úplných odpustkov pre duše v očistci do kostola svätého Ondreja vo Víťaze. Oboznámili sme sa s históriou tohto chrámu, pomodlili sme sa modlitbu k svätému Ondrejovi a tiež aj korunku k Božiemu milosrdenstvu. Nakoniec sme si ešte nenechali ujsť ani návštevu kostola svätého Jozefa, robotníka. Tento chrám je podobný katedrále. Cítil som sa v ňom, ako keby som bol v nebi. Je to niečo úžasné, kto ho ešte nenavštívil, tak to vrelo odporúčam každému. Na príhovor svätého Jozefa, vášho a môjho patróna vyprosujem všetkým, čo sa podieľali na jeho obnove a oprave veľa šťastia, zdravia a nech ich ochraňuje nebeská Matička. Nech im je vo dne aj v noci vždy na pomoci svätý Jozef.

Modlitba na dobrú noc:

Ľihame spac,
Panu Bohu dušičku dac.
Sami, ne sami,
sam Pan Ježiš s nami
s troma ružami.
Jedna ružička – Kristus Pan,
Druha ružička – Panna Maria,
Treca ružička – Svata Anna, babička.

Modlime še,
žeby nás varovali
od večera do polnoci,
od polnoci do svitaňa,
od svitaňa do skonaňa.
Kec nebudzeme moc konac,
budzeme ich na pomoc volac.
V raju dzvoni zadzvonili,
nebesa še otvorili.

Otvoril še Boži hrob,
oznamil še z neba Boh.
Co chceš človeče?
Žadam Pane lehke skonaňe
a po šmerci večne spaseňe.
Amen.

Vďačný pútnik z Podhorian, snímka: M. Magda

K Matke volať v každom čase, v žiali, v zármutku, ona je bohatá na lásku, na milosť my putujeme a utiekame sa k nej stále. Takýmto nadšením sme putovali k Panne Márii Škapuliarskej do rodného mestečka nášho duchovného otca – do Stropkova.

Boli sme medzi prvými pútnikmi a tak sme mali čas na prehliadku nádherného chrámu. Je to farský pútnický kostol Najsvätejšieho Tela a Krvi Kristovej. Milostivý obraz Panny Márie Škapuliarskej, mimoriadne uctievaný, sa nachádza na bočnom oltári v severnej lodi chrámu. Tento pútnický kostol dostal vznešený titul Sanktuárium – svätyňa. Toto povýšenie a vyhlásenie urobil arcibiskup Mons. Bernard Bober na tohtoročnej púti 14 júla 2011. Tento stropkovský kostol je prvým chrámom na Slovensku ktorý, bol takto povýšený. Nachádza sa tu škapuliarske bratstvo, ktoré je u nás najstaršie a rovnako najstaršie sú aj škapuliarske púte.

17. júla 2011 nás čakal nádherný program. Hodinky chvály o Panne Márii – brožúrky chvály nám rozdala v autobuse naša horliteľka p. Emília Uličná, ktoré sme všetci s radosťou spievali pred milostivým obrazom Matky Škapuliarskej. Spevom a slovom Pannu Máriu pozdravil zbor Karmel z Poľska. Otec kardinál Jozef tomko požehnal nový organ. V tomto chráme bola pridaná aj krásna nová vitráž okna, ktorá vyjadruje pôvod škapuliara. Posvätenie škapuliarov a prijatie do bratstva sv. škapuliara. Tu sa naši mnohí pútnici zapísali do škapuliarskeho bratstva.

Vyvrcholením štvordňovej odpustovej slávnosti bola sv. omša, ktorú celebroval J. E. Jozef kardinál Tomko. Rozozvučali sa zvony chrámu, začal hrať nový organ a my sme s radosťou vítali nášho veľkňaza, ktorý prišiel z Ríma. Sprevádzalo ho množstvo kňazov, medzi ktorými bol aj náš rodák vdp. Pavol Čech. Po uvítaní vzácneho hosťa sa začala slávnostná svätá omša. Je to nádherný zážitok sláviť najsvätejšiu obetu v blízkosti otca kardinála, počuť jeho povzbudivé slová a dostať z jeho rúk otcovské požehnanie.

Po sv. omši nám bratia karmelitáni posvätili škapuliare pred obrazom Panny Márie. Vďaka ti, Matička naša, tisíc ráz ťa pozdravujeme. V tvojom milostivom obraze ťa zvelebujeme. Panne Márii sme ďakovali za nášho duchovného otca, vyprosovali sme mu veľa zdravia, veľa Božích milostí potrebných pre jeho kňazský život.

Atmosféra púte svojou obetavosťou, prívetivosťou a pohostinnosťou pripomína atmosféru tepla rodného domova. Túto atmosféru sme zažili v rodnom dome nášho duchovného otca, kde nás jeho mamka srdečne privítala a pohostila. Z jej očí žiarila radosť a spokojnosť. Po agapé s nami nastúpila do autobusu a ukázala nám cestu. Všetci sme sa s mamkou rozlúčili a za všetko sme jej srdečne poďakovali.

Touto cestou sa chceme poďakovať nášmu duchovnému otcovi za povzbudenie púte do Stropkova. Bola to nádherná historická mariánska púť k Matke Škapuliarskej.

Za stropkovských pútnikov ďakuje Mária Novotná, snímka: M. Magda

Keď sa povie október, každému z nás sa automaticky v mysli vybaví, že je to ružencový mesiac, kedy sa máme častejšie a vrúcnejšie modliť svätý ruženec. Nechcem nijako bagatelizovať túto nádhernú tradíciu, ktorú nám cirkev práve v tento jesenný mesiac ponúka.

Skôr by som povedala, že vychádzam z predpokladu, že sa táto modlitba v našich kresťanských rodinách už udomácnila a stala sa súčasťou rodín, v ktorých sa viera skutočne praktizuje.

Preto chcem v mesiaci október upriamiť vašu pozornosť na iný sviatok, a to na sviatok svätého Františka z Assisi. Väčšina z nás dobre pozná tohto populárneho svätca a zakladateľa františkánskej rehole. Známy je najmä pre svoju jednoduchosť, lásku k Bohu, prírode a celému Božiemu stvorenstvu. Z vlastnej skúsenosti viem, že deti veľmi radi počúvajú o živote svätcov. Pri potulkách jesennou prírodou, alebo keď pôjdete s deťmi púšťať šarkana a budete sa kochať krásou prírody, alebo v deň slávenia jeho sviatku, skúste deťom o svätom Františkovi porozprávať viac. Aj keď mnohí určite poznáte životopis tohoto svätca, ponúkam malý výňatok.

Svätý František pochádzal z talianskeho mesta Assisi. V detstve získal František vzdelanie v miestnej farskej škole. Jeho otec, bohatý obchodník s plátnom, sa snažil z neho vychovať dobrého obchodníka, čo sa mu aj čiastočne podarilo, no jeho prirodzená dobrosrdečnosť ho privádzala k márnotratnej štedrosti. Keď mal František 20 rokov, vypukla medzi dvoma mestami vojna. Zúčastnil sa bojov, no po roku zajatia ho ťažko chorého prepustili na slobodu. Keď doma vyzdravel, začal objavovať hlbší zmysel vecí. No túžba po vojenskom dobrodružstve ho neopustila a znova odchádza do vojny. Nedošiel však ďaleko a počas zastávky mal tajomný sen, v ktorom si vypočul výzvu, či nechce radšej slúžiť Pánovi ako jeho poddanému. Vrátil sa domov, kde v opustenom kostolíku San Damiano zažil videnie, ktoré dalo jeho životu nový smer. Prihovoril sa mu z oltárneho kríža Kristus: „František, oprav môj dom, veď vidíš, že sa rozpadáva…“

Bieda chudobných sa Františka veľmi dotýkala, preto im rozdával z otcovho majetku. Ten sa preto rozhodol vydediť ho a ich posledné stretnutie sa odohralo na verejnosti, keď sa František vyzliekol donaha, hodil otcovi plášť a vyhlásil, že už má Otca iba na nebesiach. Dokonalá evanjeliová chudoba ho voviedla do celkom iného sveta. Žil ako chudobný mních, opatroval chudobných a slúžil im, staral sa o opustené kostoly. Veľkou potechou preňho bol vznik ženskej vetvy rehole (klarisky), ktorej spoluzakladateľkou bola jeho priateľka Klára z Asssisi.

František ako prvý zaviedol také pobožnosti, bez ktorých si nevieme ani len predstaviť Vianoce a pôst. Je to tradícia stavania betlehemov a pobožnosť krížovej cesty.

Bol prvým známym prípadom stigiem v cirkvi, ktoré mu vtlačil Kristus, keď sa mu zjavil v podobe okrídleného serafína. Zomrel takmer slepý 3. októbra, tak ako si želal vyzlečený na holej zemi, aby sa čo najviac pripodobnil zomierajúcemu Spasiteľovi.

Chcela by som ešte upriamiť pozornosť na jednu skutočnosť. Svätý František vnímal všetko svorenstvo a prírodu ako takú, ako zrkadlo dobroty Boha a všetky diela Pánových rúk mu boli dôvodom k radosti. Dokonca akékoľvek drobné živočíchy nazýval bratmi a sestrami vo vedomí, že má s nimi spoločný začiatok, nakoľko aj oni boli stvorené Pánovou rukou. Známe sú dokonca jeho kázne vtáčkom a iným stvoreniam, keď ich vyzýval ku Božej chvále, nabádal k radostnej poslušnosti a varoval pred hriechom nevďačnosti.

Preto sa na sviatok tohto svätca v niektorých krajinách slávia sväté omše, spojené s požehnaním domácich zvierat.

Skúsme aj takýmto rozprávaním svojim deťom priblížiť veľkosť Božieho stvorenstva tu na zemi, poďakovať sa Bohu za to, že nás ľudí ustanovil nad všetky stvorené bytosti, že nám dal rozum a slobodnú vôľu, aby sme si tieto zvieratá podriadili a využívali ich vo svoj prospech.

A po vzore svätého Františka skúsme deťom vnuknúť myšlienku, aby odniesli svojmu psíkovi alebo mačke nejakú kostičku z obeda alebo inú „dobrotu“ a urobili tak dobrý skutok.

A ak nejaké zvieratko doma nemáte, vaše deti budú určite o nejakom vo vašom okolí vedieť.

Svätý František z Assisi sa modlil nádherne a zo srdca
a jeho modlitba je aj dnes vysoko aktuálna a nadčasová.

Ó, Pane, učiň ma, prosím, nástrojom svojho pokoja,
aby som miloval, kde sa ľudia nenávidia,
aby som odpúšťal, kde človeka urážajú,
aby som spájal, kde sú spory a nedorozumenia,
aby som vzbudzoval nádej tam, kde vládne temnota a malomyseľnosť,
aby som prinášal radosť tam, kde prebýva žiaľ.
Ó, Pane, odním odo mňa všetko, čo je moje.
Daj nech sa usilujem,
nie aby som bol utešený, ale sám utešoval,
nie aby som bol chápaný, ale sám chápal,
nie aby som bol milovaný, ale sám miloval,
lebo ten kto obetuje, prijíma,
ten kto odpúšťa, tomu bude odpustené,
kto tu umiera, prebudí sa k večnému životu. Amen.

Nech nám všetkým svätý František vyprosuje u Boha hojnosť Božieho požehnania.

Martina Gondová, snímka: M. Magda st.

Stretávame sa na našich letných žurnalistických seminároch na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Fotograf, ktorý sa už niekoľko rokov profesionálne venuje fotografii.

(pokračovanie z minulého čísla)

Ako fotograf si spomínal, že je to náročné na čas, náročné na prácu. Čo na to hovorí rodina?

To bude zaujímavé. Ty poznáš v podstate moju rodinu, poznáš moje dcéry. Mám širokú rodinu, orientovanú na umenie. No najbližšiu rodinu, moju manželku fotografia nezaujíma, presnejšie povedané, zaujíma ju, ale hovorí, že nebude do rodiny prenášať prácu. Robí v banke ekonómku a tak isto ma neruší jej tézami o výpočtoch nejakých úverov. Takže keď sú zaujímavé výstavy a zaujímavé knihy, ktoré zbieram, tak si prelistujeme. Keď mám svoje fotografie, tak Zuzana si pozrie môj hotový produkt. To znamená, že ju nezaťažujem tým širokým výberom, až na výstave, alebo v katalógu a časopise. V podstate mi to vyhovuje, lebo ona je pragmatický človek. Povie mi, toto nerob, toto už nie je dobré, myslím tak spoločensky. Má prehľad, lebo my ľudia v umení sme trochu takí ľahkovážni, nemáme ten odstup. A to je veľmi dôležité, niekedy mi pomáha v problémoch s ľuďmi, keď mám problémy v robote, vie ma tak ďalej „nastaviť“. Bolo to ťažké, pretože tie prvé alebo tri roky som bol stále niekde vonku a ešte som robil nočné v Týždni. Tak to pre ňu veľmi náročné. Teraz som si povedal, že dcéra je vo veku, kedy sa jej treba venovať, tak som trochu upustil zo svojich projektov. Teraz, keď má päť, tak sme sme s Phos photom začali fotiť sociálnu fotografiu a chodiť von. Takže myslím si, že manželka má pocit, že žije s človekom, ktorý niečo vytvára a bavíme sa o tom s takou mierou.

Pre ozrejmenie našim čitateľom, ako si sa dostal k Network-u Slovakia. Kto ťa oslovil?

Veď práve, kto ma oslovil? Oslovila ma Terka Rončáková, presne si to už nepamätám. Mal som jednu výstavu, volala sa Podoby viery. Oslovili ju moje fotky, hľadali lektora. Je to celkom zábavné, že na prvom Networku, na ktorom som sa zúčastnil, bol mojím študentom Andrej Lojan (p. A. Lojan je členom Spoločnosti Božieho Slova – verbista, pozn. redakcie), a teraz s odstupom času je už vlastne pedagógom, čo je veľmi zaujímavé.

Dva alebo tri roky som tu nebol, tak mi hovoril: „Matúš, teraz si mi to trochu sťažil, pretože som pri tebe ako tieň, tí ľudia ma akoby nepočúvali. Keď si tu nebol, tak sme boli rozdelení na amatérov a zdatnejších – Andrej ich učil techniku, také základy a zrazu sa všetci prihlásili ku profesionálom.“ „Ale to nevadí“, povedal som Andrejovi, „veď to je plus.“Preto sme to vlastne tento rok zjednotili, aby sa učil aj on, ako sa má formovať ako pedagóg, lebo ja som medzitým začal učiť na katedre žurnalistiky tu v Ružomberku. Učím predmet žurnalistická fotografia a popritom prednášam aj o fotografii, takže Andrej sa má čo učiť. To je podľa mňa pre neho plus.

Keďže v dnešnej dobe už malé dieťa drží v ruke fotoaparát, chcel by som na záver, aby si poradil našim najmä mladým čitateľom, ako sa pozerať na svet cez hľadáčik fotoaparátu.

Hovorím tak, že keď je fotograf pevne rozhodnutý a je v psychologickej pohode nastavený na fotografovanie, vtedy sa musí prepnúť a trebárs z očí vytvoriť hľadáčik, všímať si také detaily, ktoré si v bežnom živote nevšímame, obchádzame, lebo sú pre nás fádne. Ale cez ten hľadáčik aj fádne veci vyzerajú skvele. Všímať si trebárs detaily, treba pristupovať k ľuďom s nehou. Treba im dať najavo, že sme fotografi, výtvarníci umelci, ktorí vytvárajú niečo pre generácie. Nie sme len nejakí, volám to „cvakači“, ktorí z tej danej situácie chcú vyťažiť len nejaký finančný obnos. A každopádne je pre mladých fotografov veľmi dôležité, aby chodili do galérií, aby študovali literatúru o fotografii, aby pozerali na internete, najmä aby skúmali vznik fotografie a cez ten vznik fotografie pochopili podstatu fotografie. Aké to bolo zložité pre fotografiu, aby sa dostala v 19. storočí na piedestál umeleckej tvorby, lebo predtým bola fotografie iba nejakým vizitkárskym symbolom a nebola vôbec braná ako umenie. Žiaľ, teraz digitálna doba fotografiu zase vracia na úroveň podvýtvarnú, takú nejakú estetickú hodnotu. O pár rokov to bude veľký akoby zápas o udržanie fotografie na tomto piedestále. Skvelí fotografi tu nebudú stále, musí nastúpiť mladá generácia. Žiaľ, postmoderna je teraz studená, fotografuje sa unáhlene, všetko sa robí cez počítače, z fotografov sa stávajú grafici, žiaľ, z grafikov nie je fotograf. Takže ľudia, ktorí chcú fotografovať, sa dostali do mašinérie počítačov a technických prístrojov, čo za mojich čias nebolo. Za mojich čias boli klasické zrkadlovky, vyvolávali sme filmy, tešili sme sa, keď sme to mali v tej vývojnici. Teraz sa to všetko robí cez monitory, je to rýchle. Ľudia nemajú čas si premyslieť, ktorá fotka je dobrá a rozanalizovať.
Takže ešte veľká rada je nájsť si poloprofesionála, profesionála, ktorý má nejaké skúsenosti, ktorý vysvetlí, o čom je fotografia, o čom je obraz. Mať vo svojom okolí priateľov, ktorí tak isto fotografujú a s nimi sa rozprávať o fotke, ale nie o tej technickej stránke, ako sa používa aký objektív, clona, ale o tej vizuálnej stránke: čo som tou fotkou chcel povedať, o čom tá fotografia má byť. Je to veľmi dôležité, keď prídeme na podstatu, vtedy sa na tú fotografiu pozrieme: aha, tam vidím presne takú vec, čo by som vôbec ani nevšimol. Len fotograf to musí vidieť, keď odfotí, tak v pravom rohu musí byť ten symbol. A závisí aj na tom, pre koho fotografujeme, je rozdiel fotografovať pre firmu, pre časopis, na výstavu, alebo pre rodinu. Keď fotím rodinu, tak tam fotografujem – ventilujem, fotografujem lážo-plážo, nerobím ťažké snímky a zase pri tej voľnej tvorbe sa snažím tie fotografie prekombinovať, hľadať v nich súvislosti a znaky umeleckých prvkov, a tak ďalej. Fotografia je krásna, len treba ju len pochopiť a snažiť sa ju neodstaviť úplne na bok nejakého pivničného priestoru.

Takže jednou z možností vzdelávania sa je prísť aj sem na Network, alebo prísť študovať fotografiu.

Samozrejme, ja som vždy hovoril aj Andrejovi Lojanovi, že tuná to nie je len o tom, že sa sníma, ale je to o emóciách. Tuná sú ľudia nabití duchovnou energiou. Vždy odtiaľto prídem obohatený tou ľudskosťou a všetkými okolnosťami. A myslím si, že pre začínajúceho alebo trocha skúseného fotografa je dobré, aby prišiel na takýto workshop, pretože si uvedomí, kde je, na akom bode toho „schodiska kvality fotografického myslenia“. Či je úplne dole, v strede alebo či je niekde hore a je taký ako oslobodený. Podľa mňa je to dôležité pre ľudí, ktorí majú radi fotografiu, aby chodili na takéto stretnutia, či je to Network, alebo workshopy iného typu.
Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová