V septembri pri príležitosti duchovnej obnovy mladých zo Sniny našu farnosť navštívil diecézny kňaz, spolužiak nášho duchovného otca Olivera.
Začnime tým, že sa nám predstavíte.
Volám sa Kamill Ragan, pochádzam zo Sniny. V Snine som sa aj narodil, detstvo som tiež strávil v tomto meste. Mám staršieho brata a mladšiu sestru. Starší brat učí filozofiu v seminári v Košiciach a mladšia sestra je pediatričkou, detskou lekárkou.
Ste kresťanská rodina?
Áno, sme kresťanská rodina.
Pýtam sa to preto, lebo priezvisko Ragan je nám známe tu z nášho blízkeho okolia.
Môj strýko Gabriel Ragan pôsobil ako farár tu v neďalekých Fričovciach.
Začnime teda od detstva, od čias, keď ste ako chlapec miništrovali.
Miništroval som, to bolo ešte cez totalitu. Zo začiatku to bolo trošku, menej naplno som to robil vlastne až vtedy, keď som vedel, že pôjdem do seminára.
Kedy ste pocítil túžbu po tomto povolaní?
No, bolo to určite medzi mladými. Mali sme veľa veľmi šikovných kaplánov, ktorí sa starali o mládež, boli to také lokomotívy, ktoré ťahali, mali sme plno kadejakých aktivít, tábory, výlety a svojho času aj takzvané akadémie. Vždy, keď bol nejaký sviatok, tak sa pripravovala akadémia, potom sa to vyvinulo až do takého akoby divadla. Veľkými projektami boli spracovanie Narodenia Ježiša Krista a Umučenie Ježiša Krista. Bolo to v roku 1991, mali sme okolo 20 predstavení po celom Slovensku. Bolo nás okolo 35 až 40 ľudí, ktorí sme tam vystupovali a bolo to na veľmi vysokej úrovni. Režírovala to Evka Dická, veľmi šikovné dievča, ktoré už je detskou doktorkou v Bratislave. Potom sestry Hurajové, ktoré vyberali scénografiu, hudbu a všetky tie veci, ktoré k tomu išli. Bolo to veľmi pekné, pretože mládež sa dala dokopy a mala cieľ, veľmi konštruktívny, takže svojím spôsobom sa vytvorila komunita mladých, ktorí potom ďalej robili aj iné veci. Vytvorili sa „stretká“ pri Svätom písme každý týždeň a to nás veľmi spojilo. Spoznali sme sa veľmi dobre, hlavne sme spoznali Boha a snažili sme sa pohrúžiť do Svätého písma. Boli to také meditácie.
Takže to bolo to špecifické, od čoho ste sa odrazili a rozhodli pre duchovný život?
Určite kontakt s kaplánmi a kňazmi, moja rodina, pretože rodičia sú hlboko veriaci. A potom už seminár, do ktorého som vstúpil v roku 1992.
Čiže bolo to v tom porevolučnom čase.
Áno, v tom takom vrení. Končil som v roku 1998, tak ako aj váš farár, otec Oliver.
Kde ste potom pôsobili?
Bol som ako kaplán v Taliansku. Išiel som tam v roku 1995 ešte ako študent po troch rokoch v seminári na Spišskej Kapitule. Potom som bol 3 roky v Assisi.
Mali ste nejaké špecifické zameranie?
Neskôr, pretože v Taliansku je iba 5-ročné štúdium, mal som 6. rok licenciát so špecifickým zameraním na ekumenizmus.
A tomu sa aj venujete?
Som zodpovedný za ekumenizmus, ale my v Taliansku nemáme s kým viesť dialóg, pretože tam sú všetci kresťania. Teraz však vznikol problém, lebo do Talianska prichádza veľa ľudí z Ukrajiny a z Rumunska a to už nie sú kresťania – sú pravoslávni, alebo protestanti. Takže určitý vzťah s inými náboženstvami máme.
Po ukončení štúdia ste išli do farnosti?
Po ukončení štúdia som bol kaplánom asi 6 mesiacov a potom som išiel do farnosti.
A kam?
Momentálne som v Turite de Monte Falco. Bol som v Monteleone di Spoleto, bolo to v horách. Je to zhruba stredné Taliansko, asi 130 km od Ríma. Norcia – rodisko svätého Benedikta, patróna Norcie. Je tam stredisko pre pútnikov, ešte jedno väčšie je v Cascii – je to rodisko svätej Rity.
Keď boli naši veriaci raz v Taliansku, tak spali v Norcii, všetci si to veľmi dobre pamätajú.
Áno, ja som v tejto diecéze. Tam som bol prepožičaný na 10 rokov a zostal som trošku viac.
Predstavte nám farnosť, v ktorej teraz pôsobíte.
Od októbra som bol preložený do novej farnosti. Tam mám oratórium a animátorov, ktorí sa starajú o aktivity celý rok, najmä o tábory podľa vekových kategórií. Je to taký malý zázrak, pretože v predchádzajúcej farnosti som nemal žiadnych animátorov a tých pár akcií, čo som robil, som musel urobiť sám. Takže je to veľmi pekné.
Koľko detí máte vo farnosti?
Koľko detí? Sú tam dve základné školy, je to okolo 6 000 ľudí v celej farnosti a do 300 detí, ktoré sa pripravujú na prvé sväté prijímanie.
Ste na to sám? Sám pre 6 000 ľudí?
Nie, nie. Pre mladých som sám, ale sú tam aj z iných farností, lebo sú tam aj iné farnosti. Mám len jednu časť – 3 000 ľudí a potom ešte dvoch kňazov, ktorí sú v dôchodku, sú v mojom teritóriu a tí mi pomáhajú.
Takže je to v princípe ako u nás, sú to takzvané filiálne obce, dobre to chápem?
Áno. Farnosť tvorí päť dedín, ktoré sa, okrem iného, medzi sebou intenzívne hádajú. Takže je to niekedy problém dať ich dokopy ako farnosť. Je to typické talianske. Máme aj veľmi peknú realitu – je to San Luca. Je to jedna z mojich menších dedín, má 130 ľudí. Dva týždne v roku robia odpust, je to pre nich taká slávnosť a každý jeden z tých 130 ľudí niečo robí, je za niečo zodpovedný. Každý večer tam príde okolo 1000 ľudí, pretože sú také ako keby stánky alebo časti v tej dedinke, kde sa robí pohostenie, napr. je stánok, kde sú ich typické lokše, plnené všetkým možným. Všetko je to pripravené a vyzdobené pod holým nebom. Je tam velikánske pódium, kde sa môže tancovať. Každý večer tam vystupujú hudobné skupiny a na konci je ohňostroj. Je to veľmi pekné, ľudia to robia dobrovoľne a to, čo sa získa, je pre celú dedinu. Z toho sme opravili kostol, strechu a okrem toho, že sa investuje do celej tej akcie, do samotnej kuchyne a iných príprav, sú to veci, ktoré sa tam investujú a tam aj zostanú. Je to pekné, pretože od najstaršieho, ktorý to riadi a ukladá príbor do takých sáčkov po najmladšieho, ktorý tiež niečo robí… V tej chvíli sa celá dedina spojí a zabudnú na všetky tie hádky a starosti. Toto sa, samozrejme, vráti, ale tie dva týždne sú všetci zajedno. Keď sa povie, že sa robí toto, tak sa robí toto a zbytočne sa nediskutuje.
A čo dnešná talianska mládež?
Myslím si, že je na vysokej úrovni a to nie je veľmi dobre. Chýba im rozmer obety, toho, že si treba vysúkať rukávy. Keby mali všetko položené na mise, je to vidieť aj na tých táboroch, čo sme robili s animátormi. Aj keď sa ich snažíte pripraviť kvalitne, aby tam boli aj hry aj omša, alebo meditácie a liturgia hodín. Keď ich k tomu nútim, tak „zasa sa musíme modliť..“. Napríklad, keď máme zhodnotenie dňa, tak tam zaspia a potom, keď skončíme, tak sa zobudia a idú debatiť ďalšie dve hodiny. Povedal by som, že modlitba im veľmi nechutí. Je to viac nútené a ako-kedy. Daňou za to, že idú na tábor je, že sa musia modliť, ale radšej sa budú hrať.
Keď porovnáte našu a taliansku mládež?
Už to prichádza aj sem. Robím také víkendovky a duchovné obnovy ešte od čias totality a vidím, ako to zlé sa rýchlo šíri a na to dobré sa rýchlo zabúda. Boli časy, kedy sme chodili na chatu, kde bolo treba všetko upratať, aby sme tam vôbec mohli ísť bývať. Nebol s tým problém, pretože sa vysúkali rukávy a robilo sa. A teraz, aj keď prídu do nového, aj tak niečím opovrhnú. Je to ťažšie. Niekedy nebol problém, kto bude variť, pretože každý niečo vedel navariť aj pre 10 ľudí. Teraz nevedia ani stôl pripraviť, tak je to ťažšie.
Pokračovanie v budúcom čísle.
rozhovor pripravili: M. Gondová a M. Magda