Začiatkom novembra prežívame rok čo rok obdobie, ktorému ľudovo hovoríme „dušičky“. Pre každého kresťana je však toto obdobie veľmi významné a dôležité a mal by sa nad ním zamýšľať, zvlášť v tieto dni.
Tak ako to býva v posledných rokoch na Slovensku zvykom, všetko sa komercionalizuje. Vianoce, Veľká Noc, Svätý Valentín a už aj Pamiatka zosnulých. Z každej strany nás obchodníci „masírujú“ širokou ponukou tovaru, ktorému s prepáčením hovoria „dušičkový, alebo som sa už stretla aj z pojmom dušičková dekorácia, atď, atď. Ako keby to bolo len o tom čím a ako ozdobíme hroby svojich zosnulých blízkych. Áno aj to je potrebné o tom niet pochýb, týmto spôsobom preukazuje zosnulým úctu a lásku, ale len položiť kvetiny a zapáliť sviečku na hrobe, je veľmi málo. Tým najdôležitejším a najviac potrebným je modlitba, ktorú budeme ticho odriekať pri každom hrobe. Neberme prosím slovo dušičky do svojich úst len tak, má a malo byť pre nás toto slovo posvätné. Duša je pre človeka to čo ho spája s Bohom, pretože dušu mi vdýchol pri počatí samotný Boh. Má teda božský pôvod. Slovo duša z latinského anima znamená dych, vzduch, vietor. A ako vieme bez dychu nemôžeme existovať.
Vrátim sa teraz do veľmi, veľmi dávnej minulosti, do čias našich predkov, ktorí si hovorili Slovania, ale my im hovoríme aj pohania. Pohania preto, lebo žili v časoch kedy ani len netušili, že existuje kresťanstvo a pravý jediný Boh. Verili a uctievali si množstvo bohov a všetky zákonitosti prírody a vzniku sveta a človeka si vysvetľovali cez rôzne mýty a báje. Práve knihu na takúto tému som pred časom čítala a bola som až neuveriteľne prekvapená podobnosťou s našou bibliou. Napríklad verili, že človeka mohol stvoriť jedine boh (aj keď ho nazývali iným menom) a aby ho oživil, aby to nebola len hmota, musel mu vdýchnuť dušu. Verili aj v to, že duša človeka po smrti síce ešte nejaký čas blúdi po svete, ale nakoniec ide k bohu.
A tak som si hovorila, keď títo pradávni ľudia a možno by sme povedali zaostalí ľudia si svoju existenciu vysvetľovali takto múdro, prečo dnešný moderný človek toto odmieta. Veď mnohí ľudia si povedia: „Čo aký posmrtný život! Užijem si tento život naplno a potom zomriem a hotovo, nič už nebude existovať.“ Nie je to tak! Pri každom počatom človeku stál Boh, Boh mu vdýchol dušu a ona túži po Bohu cez život, ale najmä sa túži vrátiť po smrti k Bohu, svojmu Stvoriteľovi. Je to veľké tajomstvo našej viery a ono sa nedá poprieť. Isto nikto z nás nevie povedať, čo bude po jeho smrti.
Mária Simma, rakúska mystička, ktorú už 50 rokov vďaka neopísateľnému Božiemu daru navštevujú duše z očistca hovorí, že najviac ju tieto duše prosia o modlitby, účasť na svätých omšiach, modlitbu ruženca. Ako sama hovorí: „Duše v očistci hovoria, že slzy ich blízkych im neslúžia na nič, najdôležitejšia je pre nich modlitba. Nemôžu pre seba nič urobiť, sú úplne bezmocné. Ak sa živí nebudú za ne modliť, zostanú opustené. Je to obrovská moc, ktorú máme v rukách na uľahčenie a oslobodenie duší čo trpia. Aj samotní anjeli nám závidia túto moc, ktorú máme ešte v tomto pozemskom živote. Každý čin lásky, ktorí obetujeme Pánovi, každé sebazaprenie hoci len malé, každý pôst malé odopretie môže uľaviť duši v očistci.“
Otec Marián Kuffa vo svojej homílii na tohtoročnom odpuste k úcte Ružencovej Panny Márie v Obišovciach na začiatok povedal: „Ak by som mal moc zostúpiť k dušiam v očistci a spýtal by som sa ich, kto chce byť teraz na obišovskom odpuste, všetky by zdvihli ruku, pretože účasť na svätej omši je najviac pre každú dušu, pre každého jedného. Niet väčšieho od svätej omše.“
Na túto tému rozpráva aj Vicka jedna z vizionárok z Medžugoria, ktorá videla peklo. Povedala, že do pekla idú iba tí, čo sa rozhodli ísť tam celkom slobodne. Boh nikoho neposiela do pekla, práve naopak. Boh úpenlivo prosí každú dušu, aby prijala jeho milosrdenstvo.
A toto by sme si mali uvedomiť, keď sa budeme skláňať nad hrobmi našich najdrahších. Ľúbili sme ich za života a dali by sme všetko za to, aby ešte žili. Nuž túto moc mal iba Kristus. Ale my máme tiež veľkú moc uľaviť im, aby „žili večne“ s Kristom v jeho sláve. Nepohrdnime touto veľkou milosťou, pretože tieto dni sú veľkým požehnaním pre všetky dušičky.
Martina Gondová, Víťaz