Časy, ktoré prežívame sú zložité. Vyvolávajú pocit neistoty, strachu, či zúfalstva. Mnohí sa boja o svoju budúcnosť, najme tú biologickú, materiálnu! Tá duchovná ich až tak netrápi, svedomie zhrýza málokoho. Je dobre ukryté, dá sa vynikajúco zamaskovať a pretvárka mnohé zahalí…
A predsa len – väčšinu z nás predsa len niečo deptá. Volá sa to morálna kríza, či kríza ducha a nesprávne poukladaných priorít. Na najvyššom piedestále nie je Pán Boh, viera, zbožnosť, funkčná rodina, ale božstvo nazývané peniaze, majetky! Akosi prestalo záležať, ako kto k nim prišiel. Nepochybne, mnohí čestne, poctivo, tvorivou prácou, múdrosťou… Iná je kategória tých, ktorí sú dobre zabezpečení na mnohé generácie dopredu: oni, ich deti, ba dokonca i ich ešte nenarodené vnúčatá, či pravnúčatá… Na stenách novodobých haciend, palácov – napokon tak, ako to poznáme aj z histórie – budú v parádnych rámoch podobizne starých otcov – mecenášov, súčasných zbohatlíkov…
Ibaže…! Raz príde koniec svetskému životu. Všetka tá nádhera zhorí v plameňoch Božieho súdu. Ej, či si každý spomenie na veršíky piesne nášho, duchom prebohatého Sládkoviča: „…na ten svet som prišiel nahý a nahý sa navrátim?!“
Nie je to tak dávno, čo som prechádzal úžasnou vilovou štvrťou: nie je podstatné, kde sa nachádza, lebo takých je v našej krajine veľa. Žasol som nad tými rozložitými gigantmi. (Ba, ako to všetko tí „neboráci“ vykúria, „uživia“?!) Domov som sa vracal šťastný! Viete prečo? Lebo som si spomenul na môj vyše sedemdesiatročný rodičovský dom a na to, že si zakúrim v starom sporáku, aby mi z toho voňavého bukového dreva nebolo len teplo na tele, ale najmä na duši. Tam sa cítim slobodný, šťastný. Bez obáv zo súčasnosti, či budúcnosti. Prečo som si taký sebaistý?! Odpoveď je jednoduchá: mám, máme svojho Pána Boha, ktorý nás vedie životom. Každý večer sa s Ním rozprávame, ďakujeme Mu, prosíme o odpustenie…
Advent je, totiž, jedinečný čas na duchovnú inventúru. Treba si dobre zrátať, čo sme od Pána Boha dostali. Nebolo toho málo! Ale čo sme Mu dali my?!
To najlepšie príde onedlho. Do našich životov sa opäť narodí Boží syn, príde náš Spasiteľ. On je symbolom aj tohtoročných Vianoc. Nie dary, nie sláva, nie neprimerané očakávania. Tých svetských darov máme dosť a dosť; hádam ich treba posunúť preč, na vedľajšiu koľaj, žeby nám nepriťažili na Božom súde.
Vážení, prestaňme sa trápiť o budúcnosť. Modlime sa: za seba, za nás, za svojich najdrahších…, ale aj za tých, ktorí očividne kradnú, zbíjajú… Bez hanby a cti. Pán o nich veľmi dobre vie a buďte si istí, že s nimi poriadok urobí. Spoľahnime sa na Neho.
A my?! Tešme sa! Ježiš prichádza do rodín, do miest, do dedín. Pripravme sa na Jeho príchod. Otvorme nielen dvere, ale najmä srdcia. Poupratujme si, usporiadajme – najmä rodinné vzťahy, aby sa mu u nás páčilo, aby medzi nami dlho pobudol…, žeby sa cítil ako u svojich dobrých, vďačných detí.
A kde ho budem čakať ja? V našom krásnom malom kostolíku, v ktorom je síce poriadne chladno (asi ako v tej betlehemskej kaplnke), vyčkám Ho práve tam! S otvoreným srdcom, obklopený tými, ktorí ho rovnako ako ja, milujú a potrebujú.
Ondrej Hronec, vysokoškolský profesor, Prešov