Milý duchovný otec tejto farnosti, drahí moji rodáci, milí veriaci! Aký je len nám milý dom našich rodičov, dom nášho otca, našej matky. Nemalo by nám byť milé toto miesto, tento oltár, tento chrám Boží, kde býva Otec otcov a Brat bratov? Vždy, keď nás osud odvlečie preč z nášho rodiska, ako sa len radi vždy späť vraciame a radi si pozrieme, čo všetko sa zmenilo, čo sa vylepšilo, čo sa skrášlilo. Podobne, pozrime sa dnes na tento otcovský dom všetkých tu bývajúcich farníkov, Víťazancov, aby sme sa ho naučili milovať a naďalej ho často, s radosťou a s vierou navštevovať.
Každého, kto vchádza do katolíckeho kostola, na prvý pohľad musí upútať svätostánok. Veď všetko len k nemu smeruje, už večná lampa, vyvýšené miesto na to všetko upozorňuje, že oltár je niečo zvláštne. Oltár, ako ho sami vidíte, nestojí hneď na zemi, ale na stupňoch, tým sa zobrazuje a zdôrazňuje dôstojnosť kňazského úradu, najmä však totožnosť obety omše svätej s krvavou obetou na vyvýšenej Kalvárii. Obetný stôl znázorňuje Ježiša Krista, preto ho kňaz dvakrát pri každej svätej omši, na začiatku i na konci, bozkáva. Bozkom akoby chcel vsať do seba samého Ježiša, akoby ho chcel zobrať do náručia a potom pri pozdrave „Pán s vami…“, roztvoriac ruky, chce im toho istého Spasiteľa darovať. Oltár je prikrytý (kedysi bol príkaz s troma) ľanovými, bielymi plachtami, majú chrániť najsvätejšiu krv pred zneuctením, keby odkvapla na oltár, alebo keby sa náhodou kalich prevrátil. Tieto plachty majú pripomínať tie pocity, v ktorých hrobe bolo zabalené Ježišovo telo. Musia byť vždy krásne a čisté. Cirkev predpisuje, aby na oltári pri svätej omši bol kríž. Má byť taký veľký, aby ho mohol vidieť kňaz i ľud. Aby kňaz pri svätej omši nezabudol, že sa tu deje to isté, čo na kríži na Kalvárii. Musí sa naň podľa predpisov starších sedemkrát pozrieť, aby si pripomenul, čo koná. Na oltári sú svietniky so sviecami, pri každej svätej omši v čase pokoja musia horieť dve sviece. Majú byť voskové, takto sú obrazom Krista, on je ako znak a oni sú plodom panenských včiel, čiže sám je plod panenskej Matky. Sám Kristus sa nazval Svetlom sveta. Nad svätostánkom veľmi často býva obyčajne vyobrazený pelikán. Je to zvláštny vták, vzor otcovskej a materinskej lásky. Keď jeho mláďatá nemajú potravu, zobákom si roztrhá hruď a svojou krvou a telom kŕmi svoje mláďatá. Takýto je aj Ježiš Kristus. I on denne na slovo svojho sluhu – kňaza – otvára svoje rany na rukách, nohách a v srdci, v boku a svojou krvou i telom z nich sýti svoje dietky pri svätom prijímaní.
Takto teda príbytok Boží, kresťanský oltár. Už 50 rokov tu stojí tento oltár, tento chrám Boží. Zásobáreň bohatstva, dobroty Božej. Stojí tu a pozerá na váš život. Ej, keby vedel hovoriť. Videl tu všeličo, videl, ako sme sa pri svätom krste premieňali zo synov tmy na synov Božích. A koľkokrát pri ňom váš duchovný pastier, váš duchovný otec, na začiatku nebohý Peter Adamčák, keď si už nevedel s vami rady, keď videl, že jeho slová padajú na tvrdé kamene vašich sŕdc, ronil nad kalichom horké slzy bôľu a prosil a iste stále prosí tam v nebi za svoje ovečky. Koľkokrát pri svätej omši zabudol na seba, na otca, matku, brata, sestry, známych, na svojich rodákov a myslel len na vás, ktorí ste mu vlastne boli ako ľudia cudzí. Koľkokrát prosil, keď prišlo nešťastie na poli, povodne, búrky, suchota a keď sa vás iným spôsobom dotkla spravodlivá ruka Božia. Koľkokrát vtedy prosil: „Ušetri, ušetri Pane svoj ľud, ktorý si svojou krvou vykúpil.“
A koľko už tento oltár videl. Koľko novomanželov radostne kľačalo na jeho stupňoch a vážne na Boha si prisahalo vernosť až do smrti. Koľkých kajúcich hriešnikov vítal, ktorí sa tu po svätej spovedi hrnuli, aby sa ukázali ako malomocní a oslobodení od svojej duševnej choroby pred Božským Spasiteľom. Ale videl i to, za čo sa budú mnohí hanbiť a zodpovedať pred večným sudcom. Videl, ako mnohí odhodili od seba posvätné rúcho milosti Božej a zašpinili si neverou a najrozličnejšími hriechmi svoje svedomie. Videl, ako niektorí už pri prvej svätej spovedi a potom jedno za druhým prijímali svätokrádežne sviatostného Spasiteľa, zamlčujúc nejaký ťažký hriech. S hrdosťou pozoroval, ako sa títo novodobí Judáši blúdili a blížili sa k stolu Pánovmu a tu pred hriechmi svojimi nehodnými posmeškami prijímali sväté prijímanie, zrádzajúc svojho Majstra. S úžasom pozeral, ako je možné, že ten muž, tá žena, ktorí tu pred Bohom na svätom kríži prisahali, že sa budú až do smrti milovať, už za niekoľko rokov, ba vari mesiacov si z Boha robia posmech. Tí, ktorí sa nemali nikdy opustiť, v nijakom protivenstve utekajú od seba a hľadajú si iné náhrady na ukojenie svojich pudov.
A dnes tento oltár, jubilujúci a vynovený chrám, ďakuje všetkým tým, ktorí si krstnú nevinnosť, získanú pred jeho tvárou zachovali, ďakuje tým, ktorí často pristupovali k jeho stolu, ďakuje všetkým svojim služobníkom kňazom, ktorí tu so Spasiteľom obetovali vždy aj seba samých. Ďakuje všetkým tým, ktorí nezabudli na svoju manželskú prísahu. No dnes oblečený ako nevesta na svadbu ďakuje všetkým, ktorí s láskou obetovali svoje dary, svoj um i prácu svojich rúk na jeho skrášlení, na jeho obnovení.
Máme dosť záznamov, aj kalendáre, ktoré svedčia aj o vašej láske, o vašej viere. Spomínam na svoju mladosť spred 20 rokov, že som bol tiež na tejto brigáde. Bol som po maturite a o mesiac som išiel na vojenčinu. Rovnal som staré klince, ktoré boli už raz použité, aby boli ešte raz použité. Ale čože je to klinčeky rovnať, keď som videl iných, ktorí dokázali väčšie veci.
Včera mi prišiel časopis Spektrum a tam som našiel ten obraz. Veža vystavaná hore a dvaja, síce rodom zo Širokého, ale tu sa akosi spojili s nami, Víťazancami a niesli kríž hore bez istenia. Tak ako zlatý klinec na náš kostol, ktorý už zďaleka hlása, akí sú tu ľudia. A nezabúda sa poďakovať ani za všetky Veroniky, súčasné i v minulosti, ktoré horlivo sa starali a ozdobovali tento chrám Boží. Spolu s týmto všetkým je však aj výstrahou pre tých, ktorí sa akokoľvek proti nemu prehrešili. A dnešnou omšou, jej cieľom je poďakovať sa mu za všetky dobrodenia, ktoré ste a ktoré sme my všetci z tohto oltára dostali a odprosovať za všetko, čo sa mu na nás celý tento čas nepáčilo a odprosiť ho dnes i za celý náš život.
Náš milý, náš 50 rokov jubilujúci chrám Boží z nás robí opravdivých kresťanov a nemôže sa kresťan nazývať, kto nikdy nepríde, aby sa tu pomodlil so svojimi bratmi a setrami, kto nedokáže si priznať, že je tiež len chyby robiacim človekom. A kto nedokáže vo sviatosti pokánia zmyť svoje viny, veru nestačí hovoriť len: „Pane, pane,…“ a „skutek utek“. Je treba počúvať slovo Božského Majstra a plniť jeho prikázania, ísť za jeho príkladom. Z milosti Božej sme sa svätým krstom stali všetci kresťanmi, ale potom je náš kostol našou otcovskou strechou, kusom nášho domova. Tu je zapísaná história nášho života – curiculum vitae celých našich rodokmeňov. Tu sme sa stali Božími deťmi, pri prvom svätom prijímaní sme pocítili prvé záchvevy lásky k Pánu Ježišovi, tu v chráme sme sa tak často hľadali a nachádzali posilu, pokoj a mier duše. Tu v chráme, pred očami Božími a pod žehnajúcou rukou kňaza sa spojili mladé srdcia k spoločnému životu. A keď nám smrť urvala otca alebo matku, alebo inú drahú bytosť, vtedy v chráme sme sa modlili s Cirkvou nad ich telami a posilňujúc v sebe nádej na nové úžasné večné stretnutie na veky bez konca.
Milujte, drahí moji rodáci, Víťazania, prosím Vás, túto svätyňu, toto srdce nášho Víťaza, o ktorom sám Pán Ježiš hovorí: „Toto miesto som si vyvolil, aby naveky s vami zostalo moje srdce.“ Akí sme šťastní, ktorí sme vlastnoručne stavali tento stánok Boží, chrám ako svedectvo viery Božieho ľudu.
Víťazanom na väčšiu česť a slávu Božiu.
Amen.
Snímky z interiéru rozostavaného kostola urobil v deň svojich 20. narodenín – 10. júla 1959 autor homílie dp. Ján Biroš. Snímky boli urobené jeho vlastným aparátom značky Altisa, kúpeným za ušetrené peniaze, ktoré ako študent gymnázia dostával od svojich rodičov ako vreckové.