Počas vianočných prázdnin som mala možnosť navštíviť predstavenie pod názvom „Quo vadis“ v Divadle Jonáša Záborského v Prešove. Predstavenie spojené s brilantnými hereckými výkonmi opisovalo zrod kresťanstva a jeho následné odsudzovanie, prenasledovanie až likvidovanie. Pri jeho opise si pomôžem „informáciou z prvej ruky“, a to citáciou z hlavnej webovej stránky DJZ v Prešove: „Quo vadis je pôvodný slovenský muzikál na motívy románovej historickej fikcie Henryka Sienkiewicza z časti starovekého Ríma. Cisárska moc zažíva rozklad a rodí sa nová duchovná viera. Na pozadí tragického konfliktu bytostne rozdielnych etických svetov sa odohráva dramatický príbeh lásky rímskeho vojaka a kresťanky.“
Quo vadis je latinský výraz, znamená „Kam kráčaš?“. Podľa kresťanskej tradície stretol apoštol Peter na svojom úteku z Ríma Ježiša Krista a opýtal sa ho: „Quo vadis, Domine?“ („Kam kráčaš, Pane?“).
Pýtate sa, prečo som začala takto? Jednoducho som Vás len chcela prekvapiť. Nie každý článok sa predsa musí začínať presne napísaným úvodom 🙂 Ale nie, tento muzikál vo mne zanechal naozaj hlboký dojem a jeho názov presne vystihuje obsah môjho prvého článku v novoročnom Spektre.
A teda, máme tu všemožnými poverami opradenú a všetkými tak veľmi obávanú 2012-tku.
Rok, ktorý nám ponúka ďalších 12 mesiacov, 52 týždňov a 366 dní nových možností, zážitkov a plánov. Rok, ktorého číslo sa počas minulého roka objavovalo v médiách čoraz častejšie a v neposlednom rade aj rok, ktorým má údajne vraj všetko skončiť. Prečo?!
Osobne si myslím, že je od ľudí dnešnej doby dosť detinské veriť prognózam mayských civilizácií len preto, že im už nevystačil ich kalendár alebo neboli natoľko vzdelaní, aby vyrobili jeho pokračovanie. Koniec koncov, keby sme dolistovali až nakoniec naše stolové alebo nástenné kalendáre, mohli by sme si takisto povedať, že 31. decembra nastane „koniec sveta“.
Na jednej nemenovanej internetovej stránke som našla článok, ktorý vraj objasňuje fámy, ktoré sa šíria okolo tohto roka. Použijem z neho malú citáciu: „Mnoho ľudí si myslí, že v roku 2012 príde koniec sveta. Mayovia však hovoria niečo úplne iné. Tvrdia, že nastane nový začiatok. Svet zažije a bude obohatený o novú dimenziu. Nebude existovať dobro a zlo. Teraz je to ťažko pochopiteľné, no v osudný deň všetko zistíme.“(zdroj: internet)
Nech to už bude akokoľvek, aj keď sa ich predpovede nenaplnia (čo určite nie), rok 2012 bude rokom zmien nie podľa uznávaných astrológov či minulých civilizácií, ale podľa nás, ľudí. Veď k čomu by boli novoročné predsavzatia, ak by sme si ich nedávali so snahou o ich splnenie? Ľudia si svojimi plánmi a predsavzatiami vytvárajú nový rok podľa vlastných predstáv.
No nie vždy sa nám podarí naplánovať si život do detailov, veď nad ním nemáme moc my, ale Boh. Mnohokrát sa v živote stretneme aj s momentmi, ktoré sú pre nás až neuveriteľné a podnetom k nim môžu byť hoci aj navonok, zdá sa, úplne obyčajné maličkosti. A práve maličkosti môžu byť plánom niečoho veľkého, niečoho, čo nám možno od základov zmení celý náš život. Človek sa potom môže cítiť ako v oblakoch a na chvíľu začne veriť rozprávkam. Veď od malička nás súčasnosť vedie k názoru, že zázraky sa nedejú a všetko okolo nás musíme brať ako ničím neprifarbovanú realitu. Fantázia alebo sny tu nemajú miesto. Tie sú len pre deti alebo pre večne rojčiacich romantikov, ktorí stále snívajú o láske až po hrob a na svet sa pozerajú cez ružové okuliare so špeciálnym „realite odolným“ filtrom. Život je obrovským prekvapením zloženým z maličkostí a len keď sa budeme tešiť z maličkostí, dokážeme sa tešiť aj zo života.
No hoci sa nám v živote objavujú svetlé, ale aj tie tieňom podfarbené momenty, máme istotu, že životom kráčame. Kráčame dopredu. Kráčame niekam. Nezodpovedanou otázkou už len ostáva: „Kam to vlastne kráčame?“
Napadla mi jednoduchá modelová situácia. Otec je na prechádzke v lese so svojím štvorročným synom. Počas cesty mu otec rozpráva o rastlinkách a zvieratkách, ktoré v lese žijú, ale aj o nebezpečenstvách, ktoré tu číhajú. Syn v polovici každej vety otca zastaví jednoduchou a predsa tak zložitou otázkou: „Prečo?“ Otec mu s radosťou a hrdosťou všetko vysvetľuje, no prídu aj momenty, kedy mu napríklad nedokáže presne vysvetliť, prečo sú niektoré huby jedovaté alebo prečo taká pekná a krehká rastlinka vyrástla na takom nebezpečnom mieste. Synček, presvedčený o tom, že jeho ocko zjedol celú múdrosť sveta, je spokojný aj s otcovým bezmocným hmkaním a škrabaním sa po hlave, keď hľadá rozumné vysvetlenie, týkajúce sa jeho zvedavých otázok. Nechá ho na pokoji a hľadá nové otázky.
V polovici cesty sa zastavia, poloplný košík húb položia na zem, sadnú si na peň stromu a oddychujú. Otec vytiahne z vrecka bundy malý ďalekohľad a podá ho synovi so slovami: „Toto je odteraz tvoje. Dal mi to môj ocko, keď som bol taký maličký ako ty a teraz to ja dávam tebe.“ Chlapčekovi sa rozžiaria očká od radosti z toho, že má novú hračku, zabudne na všetky „prečo-otázky“ a poskakuje okolo svojho otca. Ten je dojatý, nespúšťa ho z očí a ukazuje mu, ako s ďalekohľadom narábať. Po približne dvojhodinovej prechádzke sa ruka v ruke vyberú domov s plným košíkom húb pre mamičku, ktorá z nich uvarí fantastickú hubovú polievku…
Nie je to takto aj s nami? Prechádzame sa svetom ruka v ruke s pomocou nášho Nebeského Otca. Je nám vždy nablízku a pomáha nám rozoznať dobro od zla.
Počas tejto „prechádzky“ životom mu kladieme nespočetné množstvo otázok a On nás s radosťou a hrdosťou Otca počúva a neustále nás prekvapuje darmi v podobe krásnych a nezabudnuteľných životných momentov. A aj napriek tomu, že nám niekedy nedá presne určenú odpoveď na naše otázky, pošle nám do cesty niečo nové, niečo, pomocou čoho zabudneme na všetko, čo nás trápilo. Nie, nemyslím, že si nás prostredníctvom príjemných prekvapení chce kúpiť alebo čosi podobné. Jednoducho nám len robí život sám osebe prekvapením.
A keď sa táto niekoľkoročná „prechádzka“ skončí, vezme nás za ruku spolu s košíkom plným jedlých húb, v našom prípade dobrých skutkov a spolu s Ním sa vrátime Domov, do neba.
Už to ale nebude ako naša zvyčajná cesta domov zo školy či z práce, ktorá sa opakuje deň čo deň. Bude to cesta, na ktorej konci začína nový začiatok…
A tak možno majú predsa len tí Mayovia v niečom pravdu. Tvrdia, že nastane nový začiatok. Lenže, podľa mňa sa trochu „sekli“ v čase. Ten sa totiž neriadi podľa mayských civilizácií. Jeho „manažérom“ je Boh. A nám už len ostáva sa Ho pevne chytiť, schovať si svoju malú, bezbrannú dlaň do Jeho otcovskej ruky a nechať sa ním viesť po lese plnom nástrah, ktorým je svet 21. storočia.
Želám Vám všetkým a aj sebe v živote veľa maličkostí, ktoré dúfam, neprehliadneme a ktoré nám ho zaručene urobia krajším, no hlavne, aby sme sa nenechali zmiasť verejnou mienkou, médiami či poverami a aby sme nielen v novom roku nezabúdali na to, kam kráčame, nikdy sa nepúšťali bezpečnej ochrannej ruky nášho Otca a bezpečne doniesli pod jeho vedením Domov „plný košík“ dobrých skutkov 🙂
Lenka Novotná, Víťaz