Láska z jasličiek

Kde bolo tam bolo, za doposiaľ nespočítaným množstvom hôr a dolín, v krajine, kde z dôvodu slabého vedeckého pokroku ešte nedokázali potvrdiť tekutosť piesku a sypanie vody, ležalo malé, nevýrazné mestečko Betlehem. Keďže v mestečku bola v tých časoch dosť výrazná finančná kríza a košík fíg spolu s dvoma metrami látky sa rovnal už len polovici ťavy, ľudia boli nútení žiť vo veľmi skromných podmienkach.
V jednom zo slamených domčekov bývalo malé vrkočaté dievčatko, ktoré sa volalo Lucka. Meno Lucia znamená svetlo a rodičia jej toto meno dali preto, lebo v deň, keď sa narodila, konečne zasvietilo slnko. Totiž, pred jej narodením boli v krajine veľké záplavy a jednostaj pršalo.


Lucka bola veľmi zvedavé a neposedné dievčatko. Na všetko sa vypytovala a vždy musela dostať odpoveď na každú svoju položenú otázku. Poviete si – ako každé dieťa. Lucka bola síce obyčajné päťročné dieťa, ale predsa nie tak celkom. Čakalo ju totiž neobyčajné poslanie.

Raz dopoludnia, keď bola so svojou mamkou nakupovať na trhu ovocie, uvidela zvláštneho muža. Vyzeral ako všetci muži na trhu, ibaže tento ju zaujal väčšmi ako ostatní. Vyžaroval z neho akýsi zvláštny pokoj a mal veľmi milý pohľad. Chvíľku ho pozorovala. Muž kúpil len malý bochník chleba, ktorý zavinul do kúska látky, ktorý mal so sebou. Zaplatil a kráčal preč.

Keď prechádzal popri nich, Lucka potiahla mamku za sukňu: „Mami, kto je ten ujo?“ Žena sa obzrela, no vtom sa otočil aj muž a ich pohľady sa stretli. Premerala si ho od hlavy po päty a potichu skonštatovala: „Neviem, miláčik, asi je to cudzinec. Nikdy predtým som ho tu nevidela.“ A to už bolo čo povedať, lebo Luckina mamka poznala každého obyvateľa mesta. Niet sa čo čudovať, Lucka zdedila zvedavosť určite po nej. A tak sa za ním dívala, až pokým sa nestratil medzi nakupujúcimi.

Vtom sa strhla a rozbehla sa za ním. Vrážajúc do ľudí si razila cestu, aby neznámeho náhodou nestratila. Zapamätala si, čo mal obuté, lebo vedela, že kvôli svojmu nízkemu vzrastu ho inak nenájde.

Keď ho konečne dobehla, prudko ho potiahla za tuniku. Muž sa otočil, ako keby ju čakal. Vôbec nevyzeral prekvapene.
„Ahoj,“ pozdravila ho Lucka.
„Ahoj. Kde máš mamičku? To ťa nechala samu túlať sa po trhovisku?“
„Nie, len som nachvíľku odbehla. Chcem len vedieť, kto ste.“
Muž sa zasmial. „Si veľmi smelé dievčatko, Lucka.“

Lucka prekvapene zažmurkala hnedými očkami. „Ako to? Odkiaľ ma poznáte?“
Muž sa pousmial a vzal ju za ruku. „Poď so mnou, niekoho ti ukážem.“
„Ale, moja mamička sa bude hnevať, lebo som jej nepovedala kam idem.“
„Neboj sa, tvoja mamička je presvedčená, že si s ňou. Pozri, práve sa rozpráva so susedkou“, vyložil si ju na plecia a prstom ukázal smerom k jej mamke.
Lucka nebola neplánovaným výletom priveľmi nadšená, ale ťahala ju zvedavosť. Kam ju to berie? Kto to je? Ale najmä… Odkiaľ ju pozná?

Keď sa pomaly blížili na koniec mesta, Lucka sa začínala báť. Napokon ju muž zložil z pliec a podišiel k malej chatrči.
„Tak, a sme tu.“
„Hm, čo je to? Vyzerá to ako domček pre zvieratká.“
„Možno, preto, lebo je to maštaľka“, pobavene sa na ňu zadíval.
„Ale veď mi už konečne povedzte, kto ste!“ netrpezlivo podupkávala Lucka nôžkami v sandálkach.
„Som anjel Gabriel.“
„Čože? A kde máš krídla? Také tie s pierkami, veď vieš. A ako vlastne vieš ako sa volám?“

Anjel Gabriel sa veľmi zabával na Luckiných otázkach, ale ochotne jej na každú odpovedal, lebo vedel, že ona sa tak ľahko nevzdá.
„Lucka, my anjeli na seba môžeme vziať akúkoľvek podobu. Je to preto, aby sa nás ľudia nebáli a aby sme s nimi dokázali lepšie komunikovať. A pokiaľ ide o tvoju druhú otázku, tvoje meno mi povedal On,“ anjel potichu otvoril dvere na maštaľke a naznačil Lucke, aby vstúpila dnu.

V strede maštaľky, v jasličkách na vrstve slamy a pár kúskoch látky ležalo malé bábätko, ktoré radostne trepotalo nožičkami a ručičkami zovretými do pästičiek si šúchalo ospalé viečka. Nad bábätkom sa skláňala jeho mamka a láskavo ho svojou dlaňou hladila po líčku. V tom do maštaľky vošiel akýsi muž, pravdepodobne ocko dieťatka, vzal od anjela kúsok chleba a podal ho svojej manželke.

„Dobrý deň“, pozdravila Lucka. Žena sa otočila smerom k Lucke a prívetivo sa usmiala.
„Kto sú tí ľudia?“ zašepkala Lucka Gabrielovi do ucha.
„To je malý Ježiško so svojou mamkou Máriou a svojím pestúnom Jozefom“, odpovedal anjel.
„Pestúnom? Nie je to jeho ocko?“
„Nie, jeho ockom je Boh.“

„Už som celá dopletená. Ako ti teda povedal, kto som, keď je to ešte len malé bábätko? Veď ono ešte nevie rozprávať“, potriasla hlavou Lucka už trochu nahnevane.
„Povedal mi to Boh. Jeho Otec, ktorý je zároveň aj tvojím Otcom. Poslal ma sem, aby som ti odovzdal odkaz. Máš preňho splniť jednu úlohu.“
„Och, nemám rada, keď niekto rozpráva v takýchto hádankách. Čo môžem ja pre Boha urobiť? Veď som ešte maličká.“
„Poď so mnou“, chytil ju Gabriel za ruku.

„Kam zase?“ odvrkla namrzená Lucka, no predsa sa nechala anjelom viesť. Niečo ju k nemu priťahovalo akousi zvláštnou silou a nedokázala sa ho pustiť…
V jednej chvíli všetko okolo nich zhaslo a oni kráčali akoby tmavým tunelom. Zrazu sa pred Luckinými očami mihol záblesk svetla a ju oslepilo ostré slnečné svetlo.
Keď vyšli z tunela, Lucka si musela zakryť uši dlaňami. Všade bol hluk, ulicami sa hmýrili ponáhľajúci sa ľudia so slnečnými okuliarmi na očiach a s plnými nákupnými taškami, krajinu lemovali obrovské budovy a cesty brázdili akési podivné škatule na štyroch kolesách. Lucka zakričala na Gabriela: „Čo je to? Kde to sme? Vezmi ma odtiaľto preč!“

„Lucka, toto je obraz sveta o dve tisícky rokov. Tu musíš splniť svoju úlohu“, odpovedal jej Gabriel, ktorý, zdá sa, bol na takýto ruch zvyknutý.
„To nemyslíš vážne! Chcem ísť domov k mamičke! Hneď teraz!“ dupala nôžkami Lucka.
„Hej, nepaprč sa už toľko. Poď, idem ti kúpiť niečo na jedenie“, vzal ju opäť za ruku.

Vošli do supermarketu na rohu ulice. Lucke sa z toľkých regálov, ľudí a vecí zatočila hlava. Ešteže tam bol Gabriel, ktorý ju v sekunde zachytil, aby nespadla. Všade štrngotali mince, šuchotali bankovky a hlasy ľudí prehlušovala hudba z reproduktorov.

Lucka s Gabrielom nakúpili pečivo, mlieko, ovocie a rozkošné dupačky pre Ježiška a vybrali sa smerom k pokladni. „Gabriel? Odkiaľ budeme mať peniaze na zaplatenie?“ spýtala sa ho Lucka, ktorá pokojne sedela v nákupnom vozíku a s chuťou chrumkala čerstvý rožok. Gabriel sa len usmial. „Neboj sa Lucka. Boh sa o to postará.“
Pri pokladni práve jedna stará žena vyberala igelitovú tašku na uloženie nákupu. Pokladníčka jej vyčítala, že neužíva „ekologické“ nákupné tašky: „Vaša generácia jednoducho nepozná ekologické hnutie. My mladí ľudia budeme platiť za staršiu generáciu, ktorá plytvá prostriedkami!“

Lucka sa zachmúrila a pohotovo pokladníčke odvetila: „Teta, vy neviete, že k starším sa treba správať úctivo?“ Pokladníčku zarazila odvaha čudne oblečeného dievčatka. „Teba sa nikto na názor nepýtal, mladá dáma“, odvetila so sklonenou hlavou, vydávajúc panej peniaze. Stará žena sa ospravedlnila pokladníčke a odpovedala: „Je mi ľúto, my sme v našej dobe nemali environmentálne hnutie.“

Keď odchádzala z obchodu, pokladníčka dodala: „To sú ľudia ako vy, ktorí zničili všetky prírodné zdroje na náš účet. Áno, vaša generácia vôbec nič neurobila včas na ochranu životného prostredia, a preto teraz deti nemajú sneh!“ Stará dáma sa otočila a odpovedala: „Za mojich čias, keď sa vrátili fľaše mlieka a pivné fľaše do obchodu, obchod ich poslal späť do továrne, aby sa umyli, sterilizovali a znovu naplnili a použila sa každá fľaša niekoľkokrát. V tej dobe boli fľaše naozaj recyklované, ale nepoznali sme environmentálne hnutie. Za mojich čias sme chodili pešo po schodoch hore. Nemali sme žiadne pohyblivé schody vo všetkých obchodoch či kanceláriách. Išli sme pešo do obchodu za rohom a nebrali sme auto, kedykoľvek sme sa chceli dostať niekde o dve ulice z domu. Ale áno, nepoznali sme environmentálne hnutie. V tej dobe sme prali plienky, nepoznali sme jednorazové papierové plienky. Vypratú bielizeň sme sušili na šnúre a nepoužívali sme elektrickú sušičku, ktorá spotrebuje 3000 wattov za hodinu.

V tej dobe bola jedna televízia alebo rádio v dome, nie ako teraz, keď je TV v každej miestnosti. A televízia mala malú obrazovku vo veľkosti škatule na pizzu, nie obrazovku vo veľkosti štátu Texas. V kuchyni každý pripravoval ručne potraviny, nemali sme všetky špeciálne elektrické prístroje na prípravu bez námahy, ktoré spotrebujú veľké množstvo elektriny. V tej dobe sme použili ručnú energiu na kosenie trávnika, nemali sme žiadne elektrické alebo benzínové kosačky. V tej dobe sme pracovali fyzicky a nebolo treba chodiť do posilňovne na bežiace pásy, ktoré bežia na elektrinu. Ale máte pravdu: my sme nevedeli nič o environmentálnom hnutí. V tej dobe sme pili vodu z fontány, keď sme mali smäd a nepoužívali sme plastikové tégliky alebo plastové fľaše, ktoré sa zahadzujú po jednom použití. V tej dobe deti mali rovnaké aktovky na niekoľko rokov, pastelky, gumy, strúhadlá a ďalšie príslušenstvo trvalo tak dlho, ako bolo možné a nie nové ceruzky a gumy s novým sloganom každý rok. Ale áno, nepoznali sme environmentálne hnutie. Tak čo, ešte stále máte chuť nás obviňovať?“ spýtala sa pani a odišla.
Nahnevaná pokladníčka zmĺkla a začala blokovať tovar Lucke a Gabrielovi. Lucka ju chvíľku pozorovala a začala sa pýtať.

„Teta? Prečo ste taká nahnevaná?“ Predavačka si vzdychla a pozrela sa na ňu. „Prečo som nahnevaná? Koho to dnes zaujíma? Zajtra je Štedrý deň a ja mám službu! Za mizerný slovenský plat! Kedy mám byť s deťmi a kedy im mám vytvoriť pravé rodinné Vianoce?! Odkiaľ im mám vyčarovať darčeky, po ktorých túžia, keď ešte nemám kúpené ani filé?! Kvôli hlúpemu globálnemu otepľovaniu nemáme dokonca ani žiadny sneh a to sme chceli ísť na lyžovačku! Ešte sa pýtaš, prečo som nahnevaná?!“ rozčúlene rozhadzovala rukami.

No Lucka sa ňou nenechala zastrašiť.
„My doma máme na Vianoce bochník chleba, ktorý pečie moja mamička a zapíjame ho mliečkom. Niekedy, keď sa mamičke podarí na trhu predať viac bochníkov, máme na stole aj oriešky, figy a ovocie. Darčeky si nedávame. Pre nás je najväčším darom, keď sme všetci spolu pri stole a aspoň raz do roka sa najeme dosýta. Mamička nemá peniaze nazvyš, lebo ocko nám zomrel, keď som sa narodila a musí sa postarať o mňa a mojich dvoch bratov. Potrebovala by som síce nové sandálky, ale viem, že by som svojím prianím mamičku veľmi zarmútila, pretože ona vie, že mi moje želanie nemôže splniť“, smutne sa zadívala pred seba. Pokladníčka sa zadívala na chudučké dievčatko s vrkočmi, opakom ruky si zotrela slanú slzu, ktorá sa jej neposlušne skotúľala po líci a usmiala sa. „Odkiaľ si, ty malý anjelik?“ „Z Betlehema.“ Predavačka sa na ňu začudovane pozrela, premerala si ju od hlavy po päty a potom pohľadom zhodnotila aj Gabriela oblečeného v zlatistej tunike. Chvíľku si myslela, že sa zbláznila. Rukami sa oprela o pokladničný pult: „Asi som prepracovaná,“ no po chvíli pokračovala: „Choďte. Váš nákup je na môj účet.“

„Ďakujeme Vám, nech Vám to Boh odplatí,“ odpovedal Gabriel a potlačil pred sebou vozík s Luckou, hompáľajúcou nožičkami. „Dovidenia, teta! A už nebuďte nahnevaná!“ zakývala jej Lucka na rozlúčku.

S plnou taškou vyšli von z obchodu. Odrazu sa pred nimi opäť otvoril tajomný tunel a všetko zmizlo. Lucka sa ocitla v Betleheme na konci trhoviska. „Gabriel? Kde to všetko zmizlo? A čo bude s tou úlohou, ktorú musím splniť?“
„Lucka, už si doma, nemusíš sa báť. Úlohu si splnila. Tej predavačke si dala najkrajší darček. Prebudila si v nej Lásku, ktorá sa zrodila v jasličkách. To od teba Boh chcel. Chcel, aby ho prostredníctvom teba spoznala. Boh má z teba veľkú radosť.“

Lucka začala skákať od radosti. „Jéééj, som veľmi rada, že som Bohu urobila radosť!“
Gabriel ju vzal za ruku a vybral sa s ňou späť k mamičke, ktorá si ani nevšimla jej neprítomnosť.

Cestou si ale Lucka neodpustila ešte jednu otázku: „Gabriel?“ „Áno?“ „Čo je to lyžovačka?“

Gabriel sa rozosmial, vzal ju na ruky a zatočil sa s ňou priamo v strede trhoviska.

Lenka Novotná, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.