Rozhovor

V našom vnútri ešte doznievajú tóny z nádherného novoročného koncertu kvarteta Ad Gloriam Dei v našej „katedrále“ sv. Jozefa, robotníka. Zo „zásobníka“ rozhovorov pre Spektrum vyberáme krátke interview s mladým, už dobre známym klaviristom – vo svojej vekovej kategórii najlepším na Slovensku.


Bol hosťom na otváracom skoro už vianočnom koncerte ZUŠ v Širokom.
Pôvod ma z Víťaza – Matej Stašík.

Keď som ťa už predstavil, to ďalšie môžeš prezradiť sám.

Bývam v Košiciach, študujem vo štvrtom ročníku na konzervátoriu u pani profesorky Debrovej. Študujem hru na klavír a popritom aj dirigovanie.

Bol som unesený tvojou hrou. V zákulisí som sa dozvedel, že patríš v rámci určitej kategórie k najlepším klavíristom na Slovensku. Ako si začínal alebo alebo ako si dostal ku klavíru?

Celé to vlastne vzniklo tak, že moja mamka hrala tiež na klavír, tiež chodila na konzervatórium. Teraz učí na ZUŠ-ke, ona ma k tomu priviedla. Zo začiatku to bolo také trošku viac-menej z prinútenia, veľmi ma to nebavilo. Až v dvanástich rokoch ma to začalo veľmi baviť. Začal som intenzívnejšie cvičiť.

Koľko sa tomu venuješ denne?

Skoro celý deň, takých päť, šesť hodín. To je maximum.

Chodíš na denné štúdium?

Áno, je to denné štúdium.

Hudba napĺňa aj duchovno v človeku a ty tú hudbu prežívaš, to sme mali možnosť vidieť. Posúvaš aj ďalej to duchovno, ktoré ti dáva hudba.

Áno, to už ide jedno s druhým.

Aké máš plány do budúcna?

Po konzervatóriu by som chcel ísť na vysokú školu, konkrétne ešte kde. Skôr niekam za hranice, možno do Čiech, alebo niekde inde do zahraničia.

Na záver nám povieš ešte nejaký „life“ motív pre mladých, ktorí sa zaujímajú o klasickú hudbu, alebo recept, ako sa stať najlepším klavíristom…?

V prvom rade, aby bola hudba pre nich aj záľubou. Aby to nebolo z povinnosti, že niečo musím, ale aby sa tomu chceli venovať. A potom veľa cvičiť a modliť sa.

Ďakujem za rozhovor.


Na tomto koncerte bola hosťom aj mladá a nádejná akordeonistka, ktorú som tiež poprosil o rozhovor.

Predstav sa nám.

Volám sa Veronika Pemová. Študujem na konzervatóriu v Košiciach hru na akordeóne.

Stretli sme sa tu na otváracom koncerte ZUŠ v Širokom. Vedela si už niečo o ZUŠ-ke v Širokom?

Pred týmto koncertom som o nej nevedela. Pochádzam z Medzeva, čo je opačným smerom odtiaľto, ale povedala mi o nej kamarátka a vlastne ona ma aj sem zavolala.

Povedz nám, ako to u teba začalo s muzikou, čo ťa priviedlo k hudbe?

U nás to funguje tak, že deťom v škôlke sú väčšinou predstavované určité koncerty a tak to bolo aj v mojom prípade. Keď som chodila ešte do škôlky a mali sme nejaký koncert, mňa zaujal cez tieto koncerty aj klavír aj akordeón. Tak som sa dala na tú dráhu a študujem oboje nástroje. ZUŠ-ku som navštevovala 9 rokov od prvého ročníka a teraz pokračujem na konzervatóriu.

Máte niekoho v rodine, kto sa hudbe venuje, alebo venoval?

V podstate ani nie. Otec hral istý čas v „dychovke“ a babka vie hrať na husliach, lebo študovala na pedagogickej škole.

Špecifikácia pre akordeón sa zrodila náhodne?

U mňa to v podstate bol najprv klavír, ale rodičia ma potom dali na akordeón, ale ani klavír mi neodopreli. Študovala som aj hru na klavíri.

K akordeónu je potrebná aj väčšiu fyzická sila…

Trošku áno, ale nie je to len o sile.

Každý interpret cez hru na hudobný nástroj čosi vyjadruje. Čo chceš svojou hrou vyjadriť? Dá sa aj cez akordeón vyjadriť krása hudby?

Myslím, že áno. Každý nástroj má svoje pre aj proti a myslím si, že sa dá aj s týmto nástrojom veľa vyjadriť. Máme rôzne možnosti, čo si týka artikulácie, sú tu všetky možné spôsoby, môžeme si meniť zvuk, farbu hudby, registre. Meniť farbu tónu nemá možnosť meniť každý nástroj, napríklad husle sú naladené na jeden tón, klavír je tiež naladený na jeden tón.

Prináša tvoja hudba aj duchovné zameranie, zaoberáš sa tým? Myslím si, že muzikanti sú vo všeobecnosti ľudia viac vnímaví na duchovnú oblasť.

Áno, človeka to napĺňa radosťou, keď to robí s láskou a vybral si to sám. Je to pekné, ak môže svoju záľubu preniesť do práce. Pretože toto bude v budúcnosti naša práca a je to pekné, keď to môžeme robiť s tým, že nás to baví a teší.

Si mladý človek. Vedela by si odporučiť alebo dať nejaký návod, ako sa stať takým dobrým muzikantom ako si ty?

Určite je aj to cvičením, ale musí to vychádzať z človeka. Nedá sa to nanútiť, nedá sa to tak naučiť ako sa napríklad dokážete naučiť nejaké príklady na matematiku. A ten človek sám chcieť a sám po tom túžiť. Iste, niektorí to majú naučené, ale neverím, že je to presne také isté, ako keď to niekto robí s láskou a s radosťou fakt ho to baví.

Robíš aj nejaké dobročinné koncerty či vianočné koncerty?

Počas celého roka chodievam k nám na ZUŠ-ku pomáhať do súboru. No nie sú to dobročinné akcie, ale väčšinou, keď ma potrebujú, tak idem.

Na záver ti želám, aby si aj naďalej rozdávala to duchovno z tvojej hudby, pretože som to cítil z tvojej hudby. Prajem ti úspešné dokončenie školy.

Ďakujem.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Gondová a M. Magda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

ROZHOVOR

Sme na fare v Obišovciach. Sedím tu s duchovným otcom Mariánom Kuffom, farárom zo Žakoviec, ktorý kázal na odpustovej slávnosti k úcte Ružencovej Panny Márie.


Otec Marián, je o vás všeobecne známe, že ste sa pred mnohými rokmi začali venovať ľuďom, ktorí sú, takpovediac, na okraji spoločnosti a ktorých častokrát odvrhli aj vlastné rodiny. Čo máte nové v Inštitúte Krista Veľkňaza? Koľko ľudí u vás momentálne býva?

To je vždy niečo nové. Obýva ho okolo 250 ľudí plus, mínus, lebo niečo zomrie, niečo odíde, niečo sa mi narodí, niečo zoberú na „služobku“ do basy, niečo zo „služobky“ príde. Proste je tam teraz okolo 250 ľudí.

Keby sme sa vrátili ešte na začiatok vášho pôsobenia v Žakovciach, čo bolo vlastne pre vás takým prvotným impulzom pre založenie takejto inštitúcie?

Keď som bol mladý, chcel som mať manželku, ako som to spomínal, deti a chcel som robiť v Horskej službe. Rátali sa mi pušky, kone, karate, horolezectvo. A potom som mal úraz – spadol som v Tatrách z Gerlachu. Po tom sa môj život otočil. Keď ma dávali šiesti horolezci dolu do popradskej nemocnice 13 hodín, vtedy som si uvedomil, že som mohol zomrieť a že žijem. Vtedy som Ježišovi ponúkol svoj život. Povedal som: „Bože, dal si mi život, tak ti ho vrátim naspäť a posvätím. Budem sa venovať tým, ktorí to najviac potrebujú.“ Nevedel som, čo budem robiť, len som podpísal ako keby čistý bianko šek: „Pane Bože, ty dopíš miesto a čas.“ Neveril som, že Pán Boh to vezme vážne, povedal: „Hej, tak ty dávaš, tak poď sem.“ No a po revolúcii sa ukázalo, lebo revolúcia nie že vytvorila, ale len stiahla plachtu z tých ľudí, ktorých sme predtým akosi menej videli. Bezdomovci, alkoholici, narkomani, prostitútky boli predtým skrytí a teraz boli odhalení. Tým som sa začal venovať. Toto robím a robím to rád. Aj keď už tak nevládzem, lebo keď poviem, že po 50.-ke hrám rád futbal, tak to môže byť pravda, ale po 50.-ke sa vám skracuje dych, ale aj krok. A tak isto je to aj tu.


V podstate vy ste tiež človek, ktorý potrebuje vypnúť, oddýchnuť si, načerpať nové sily. Možno ste niekedy aj znechutený, strápený. Ako si, povediac rečou mladých, resetovať hlavu? Kam chodíte čerpať energiu a silu do ďalšieho života, alebo kde by mal každý človek čerpať silu?

Pre mňa je prirodzeným relaxom je kôň. Keď môžem, sadnem na koňa a idem. Spájam to vždy s tým duchovným relaxom, čiže smerujem koňa k Panne Márii do Levoče. Najčastejšie chodím do Levoče, či už peši, na koni, so psom, dakedy na motorke, na aute ku Panne Márii. Brat mi kúpil aj kompas, takú buzolu, čo si myslím, že je dobré, lebo furt som niekde zablúdil. Takže som sa naučil aj s mapou robiť. Keď je fujavica, tak vždy poviem: „Príďte pre mňa.“ „A kde si?“ „Niekde pri poľských hraniciach.“ A oni prídu pre mňa. Najradšej som v lese, keď som sám, keď prší, keď je zlé počasie, lebo niet nikoho v lese. A pri Panne Márii.

Máte nenapodobiteľný rétorický prejav – jednoduchý, ale chytí ľudí za dušu. Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre svoje kázne?

Je to talent od Boha. Vždy hovorím, že čítam z knižky, ktorá sa volá život. Len keď otvoríme oči naširoko a vidíme, čo Boh pre nás robí. Len naozaj zlomyseľný, alebo tupý človek môže povedať, že Boh sa o nás nestará. Stará sa, dokonca do maličkostí, do obyčajných maličkostí. Minule som zavolal do kancelárie jedno dievča aj s chlapcom, o niečom sme sa chceli poradiť. Bola tam drevená podlaha a pred nami začala horieť zástrčka. Keby sme prišli kúštik neskôr, tak už to horí, keby sme odišli skôr, tak zhoríme. Čiže to bolo na sekundy. Pozreli sme, že horíme a naraz vyšľahol otvorený oheň. Elektrikár mi neskôr povedal, že z prenosky sa urobí studený spoj, keď do toho stále kope a práve pred nami. Čiže Pán Boh mi tu povedal: „Neboj sa, myslím na teba aj v podrobnostiach. Presne na milimeter s tebou rátam, počítam, ale môžeš počítať aj ty so mnou.“

Otec Marián, venujete sa aj mladým, chodíte prednášať aj do UPC v Trnave. Ako vnímate dnešných mladých, čo najviac potrebujú?

Už Aristoteles povedal: „Ach tá dnešná mládež!“ My sa furt sťažujeme na mladých, to je to najmenej, čo môžeme urobiť. Pomôcť im treba. Keď sme boli mladší, tak sme mali menšie pokušenia, ale aj menšie možnosti. Tá naša sínusoida bola do plus a do mínus menšia, teraz tu máme väčšiu sínusoidu do plus, ale aj do mínus. My sme nemohli ísť dvakrát cez deň na sväté prijímanie, ani na spoveď, kedy sme chceli. Nemali sme ani toľko sprostých filmov, erotických časopisov, drogy a tak ďalej. Čiže aj do plusu aj do mínusu.

Myslím si, že tesne pred koncom sveta bude ešte väčšia sínusoida, pretože tam už nebude očistec. Bude len peklo, alebo nebo. Týmto spôsobom treba pomáhať mladým ľuďom, nielen odsudzovať, ale pomáhať. Mnoho mladých ľudí žije teraz konzumným spôsobom. My sme odchovanci starého komunistického systému, nám v úvodzovkách všetko zakazovali. Mladí sú odchovancami druhého systému liberalizmu, ktorý, opačný extrém, všetko dovolil. Komunisti zakazovali aj to dobré, preto skrachovali a liberáli dovoľujú aj to zlé, tiež skrachujú. Čnosť miernosti je uprostred.

Ježiš niečo zakazuje, niečo prikazuje. Aj ja na svojej fare zakazujem. Keď zakazujem, chránim ti život. Nepi, nedroguj, nefajči! A keď prikazujem, tak ti zdokonaľujem život. Vstávaj hore, umy sa, choď k lekárovi! Človek musí, keď dáva príkazy, zákazy, vyjadriť, prečítať lásku. Ak ju tam neprečíta, strieľal zbytočne na mladých, na starých, stredný vek, to je jedno. Aj mladým treba hovoriť s láskou, mať pochopenie aj pre ich „vývrtky“, pre všetko. Mladí sú mladí. Som rád, keď prichádzajú mladí ľudia, lebo je to potom také čerstvé, taká búrlivá krv. Treba zobrať niečo od starých, niečo od mladých. Starí ľudia by možno všetko najradšej premenili na múzeum, to je blbosť a mladí zase všetko na hypermoderné, to je tiež blbosť. Niektorá stará pesnička je vynikajúca a niektorá nová je vynikajúca. Nie všetky staré sú zlé a nie všetky nové sú dobré. Tak ako Pán Ježiš hovorí, „zo starého pokladu nové veci“.

Vaša dnešná katechéza bola venovaná, okrem iného, aj rodinám. Žijeme v dobe, v ktorej sa veľa rodín rozpadáva, manželia sú si navzájom neverní, deti tým trpia, dokonca už aj na slovenskom vidieku. Čo je podľa vás príčinou, prečo to tak je?

Vrátiť sa naspäť tak, ako Pán Boh urobil poriadok. A to nechcú dnes muži, nechcú ženy. Ten prvý Boží príkaz: Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných Bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. Nechceš sa pokloniť pravému Bohu? Dobre, budeš otročiť bôžiku. Tretí Boží príkaz: Spomeň si aby si deň sviatočný svätil. Nie svietil, lebo Rómovia hovoria svietil, ale svätil. Alebo sa robíme rovní Bohu, hybáj dolu – je prikázaný sviatok, alebo ideme na úroveň psa, žiadostivosť – hybaj hore. Hybaj dolu, hybaj hore! Tu je problém. Veľké kultúry zmizli z povrchu zeme – Mayovia, Inkovia, Aztékovia zmizli. Prečo? Lebo nevedeli zastať ten jeden deň. Ten jeden deň treba nám zastať, aby som dal kúštik skorigovať. Som príliš pyšný, idem dole. Robím sa rovný Bohu, to ako keby som išiel s hlavou oproti betónu. Alebo idem potom príliš dole na úroveň psa. Utopíš sa. Len zarobiť, zarobiť, zarobiť… Dobre a potom to prechlastáš, premárniš so ženami. Čiže to ťa utopí, alebo buchneš do steny s hlavou, alebo sa utopíš v bahne. Hybaj hore, lebo ideš na úroveň psa, hybaj dolu, lebo ideš na úroveň Boha. A treba si uvedomiť, že sme na druhom mieste. Idem do kostola, lebo som menej ako Boh, nepracujem preto, lebo som viac ako pes.

Keď rodina podvihne autoritu Bohu, Boh podvihne autoritu jej. Jednoznačne hlavou rodiny má byť muž. Ženy dnes chcú vládnuť a to je chyba. Muži sa toho vzdávajú, nemajú čas, lebo dávaju prednosť žiadostivosti. Vzdávajú sa byť hlavou rodiny a ženy to preberajú. Feministky na to čakajú, chceli by ovládať muža a to je zlé. Muž má byť hlavou a žena má byť srdcom. Nemôžem si zmyslieť a vytrhnúť hlavu, vymeniť za srdce, tak zabijem celý organizmus. Tak sa zabíjajú celé rodiny, lebo muž nechce byť hlavou a žena nechce byť srdcom. Byť hlavou znamená byť sluhom všetkým, keď prikazujem, zakazujem, nariaďujem – vždy slúžim. Každý môj príkaz, zákaz, nariadenie je služba mojej milovanej manželke, deťom. Je to služba a keď buchnem po stole, najprv si vždy prečítam v tom jadre lásku. Vtedy je muž mužom a žena je srdcom. Teplo domácnosti vytvára žena. Keď ho žena nevytvorí, tak muži hneď utekajú do krčmy a deti na ulicu. Ženy dali prednosť funkciám, školám. Školy sú dnes prefeminizované a to len tak chrlí – magisterka, magisterka, magisterka…. Muž nejde do školy, lebo ide zarobiť, ide do roboty do Nemecka, do Írska, ale má peniaze, naučí sa piť, má frajerky. Vráti sa naspäť, manželka má už tiež priateľa, má už vysokú školu a myslí si, že keď je magisterka, tak je už koniec sveta. Tam je chyba. Nie je prekážkou to, že je žena magisterka, ale prekážkou je to, že titul matky vymení za magisterku. To je obrovská chyba. Nech je matka dobrá a popri tom, keď bude aj magisterka, inžinierka, tak to nevadí. Ale veľmi vadí, keď bude magisterka, inžinierka, doktorka, profesorka, ale nebude matka. Najvyššia hodnosť ženy predsa je hodnosť matky. To je najvyššia hodnosť ženy!!!

Tak, tak, ženy, aby chceli byť ženami a muži nech sú mužmi. Vtedy bude poriadok, vtedy dvíhame Božiu autoritu. Prečo? Lebo prijímame jeho plány. A v Božom pláne je to, aby muž bol mužom a žena ženou, Boh Bohom a zviera zvieraťom. Čiže nechoďme na úroveň Boha, lebo to nie sme, nechoďme pod úroveň psa. To je recept.

Na záver vás poprosím o duchovný odkaz pre našich čitateľov. Čo by ste odkázali ľuďom v našej farnosti?

Nech sa naučia modliť ruženec. To je druhá najsilnejšia zbraň po svätej omši. Ruženec je veľmi jednoduchý, dáš si ho hocikde. Ľudia, ktorí sa modlia ruženec, sú v poriadku.

Ďakujem za rozhovor.

rozhovor pripravila: M. Gondová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.