Od štvrtého decembra, dňa odpustovej slávnosti sv. Barbory, je v chráme v Ovčí vystavená k verejnej úcte relikvia blahoslavenej sr. Zdenky Schelingovej (obr. na titulke). Tento dar Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža je vďakou Pánu Bohu za mnohé povolania do tejto rehole z našej farnosti. Sr. Zdenka v čase totalitného boja proti Cirkvi s odvahou potvrdila svoju vieru a lásku ku Kristovi. Tým sa stala pre nás žiarivým vzorom vernosti Cirkvi a lásky k blížnemu, keď neváhala obetovať svoj život za záchranu kňazov. Kristove slová: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13), vystihujú veľkosť jej životnej obety. Tento citát z Písma sa nachádza aj na ikone blahoslavenej Zdenky od ikonopiskyne Emílie Dankovčíkovej z Košíc.
Ikony sa podľa tradície píšu, nie maľujú, preto ak ich chceme správne pochopiť, je potrebné ich prečítať vo svetle Evanjelia a myšlienok daného svätca. Sestra Zdenka je na ikone zobrazená (pozri pamätný obrázok – pozn. redakcie) v dobovom rehoľnom rúchu s krížom, symbolom jej zasvätenia. Zakladateľ Inštitútu milosrdných sestier Svätého kríža P. Teodózius Florentini vyhlásil: „Potrebujem sestry, ktoré rozumejú krížu. S takými dokážem všetko.“ Môžeme povedať, že sr. Zdenka naplno porozumela významu jeho slov a tak sa stala skutočnou sestrou kríža. Ruženec v jej ruke symbolizuje hlboký vzťah blahoslavenej k Panne Márii: „Zmocnila si sa Ježišovho Srdca, aby si nám ho darovala. Zmocni sa i našich sŕdc a daruj ich Ježišovi.“ Pri Zdenkinej tvári sa ikonopiskyňa inšpirovala fotografiou z vyšetrovacieho spisu ŠtB, ktorá vznikla krátko po jej zatknutí.
Môžeme z nej vyčítať jemný úsmev, ktorý má vyjadrovať Zdenkino celoživotné heslo: „Usmievaj sa!“, preto ju mnohí nazývajú Sväticou úsmevu. Pohľad má uprený do diaľky, akoby sa strácal v kontemplácii jej Božského Ženícha, ktorému obetovala všetko: „Cieľ každého úsilia je iba jeden: byť pri ňom, pri Ježišovi. Nakoľko sa priblížime k nemu, natoľko nás pritiahne on k svojmu Srdcu.“ Naklonená hlava svätých na ikonách symbolizuje pokoru a bázeň pred Pánom. Pravou rukou nás Zdenka pozýva k nasledovaniu Krista, aby sme tak ako ona svedčili o Kristovi. Pojem mučeník pochádza z latinského martýr, čo znamená svedok, ide tiež o jednu z troch poslaní Cirkvi: Martyria – svedectvo, Leiturgia – oslava Boha, Diakonia – služba. V hornej časti ikony po Zdenkinej pravici je Kristus podávajúci palmu, ktorá je už od kresťanského staroveku symbolom mučeníckej smrti, čo má pôvod v knihe Zjavenia apoštola Jána: „Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy“ (Zjv 7, 9). Z ľavej strany si môžeme všimnúť slnečné lúče presvitajúce pomedzi mreže väzenia. Je to symbol Božskej čnosti nádeje, ktorá blahoslavenú neopúšťala ani za múrmi väzenia a bola nadprirodzeným zdrojom sily v jej utrpení. Známy je Zdenkin citát: „Za mrakmi je moje milované Slnko.“ Zlaté pozadie a svätožiara vyjadrujú jej oslávenie, keď sa celá jej postava stráca vo svetle, ktorým je Boh.
Je medzi nami relikvia, malá čiastka z jej tela, ale na základe slov Pána Ježiša, že jeho Otec, „nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ (porov. Lk 20,38), sme s blahoslavenou sr. Zdenkou duchovne spojení na základe Božej moci. Prirodzene sa nám však môže naskytnúť otázka, aký má význam úcta k relikviám svätých a odkiaľ pochádza. Dá sa povedať, že úcta ku kresťanským mučeníkom je taká stará ako kresťanstvo samo. Už v kresťanskom staroveku boli vo veľkej úcte tí, ktorí položili svoj život za vieru. Hmatateľným príkladom sú rímske katakomby – podzemné labyrintové pohrebiská prvých kresťanov. V týchto priestoroch boli mučeníci pochovávaní a hlavne v deň ich výročia smrti, teda dies natalis (narodenia sa pre nebo), boli na ich hroboch slávené liturgie. Po Milánskom edikte a v časoch rozvoja Cirkvi tento kult ešte vzrástol a mnohé relikvie mučeníkov boli premiestňované do im zasvätených chrámov, kde sa nad ich hrobmi udiali mnohé zázraky, ktoré posilňovali úctu k relikviám.
Pretože prostredníctvom relikvií sa veriaci cítili byť ešte v užšom kontakte so svojimi patrónmi. V človeku je túžba dotknúť sa tajomstva a zvlášť ak ide o tajomstvá našej viery. Je to túžba uchopiť neuchopiteľné, ktorá je v nás prirodzená. Úcta k relikviám má v Cirkvi svoje opodstatnené miesto ak upriamuje našu pozornosť na spoločenstvo svätých, teda Cirkev oslávenú, do ktorej my, ako Cirkev putujúca smerujme. Z teologického hľadiska sa nám v tejto úcte ponúka symbol vzkriesenia tela, ktoré vyznávame v Kréde. Úcta k telesnej schránke človeka pramení už zo samotného tajomstva Vtelenia, keď „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Svätí plnili v svojom živote Božiu vôľu prostredníctvom svojho tela, ktoré Pavol nazýva Chrámom Ducha Svätého (1Kor 6, 19) a tak dosiahli svoj cieľ v blaženom videní Boha. Preto ich pozostatky sú svedectvom o ich živote a tiež mementom k zamysleniu pre nás. Musíme mať však na zreteli, že adorácia, teda klaňanie sa, patrí Bohu, zatiaľ čo jeho svätým prejavujeme svoju úctu, čím nakoniec aj tak oslavujeme pôsobenie Božej milosti v ich životoch. Úcta k svätým je výzvou aj pre nás, že ak to s Božou pomocou zvládli oni, prečo by sme to nemohli byť aj my?
Nech je pre nás relikvia blahoslavenej sr. Zdenky symbolom jej prítomnosti medzi nami, dôvodom hlbšie poznať jej život a tak s dôverou vyprosovať jej príhovor v našich starostiach, smútkoch a chorobách, aby sme sa v blízkom čase mohli spolu s celou Cirkvou tešiť z jej svätorečenia.
Peter Stašík, Ovčie