V sobotu 17. marca sa naša farnosť dozvedela o úmrtí nášho rodáka, pátra Martina Magdu, SVD. Zádušná sv. omša spojená s pohrebom bola v utorok 22. marca. Z rodnej obce sme bez jedného miesta v plnom autobuse vyrážali už o štvrtej ráno. Cesta bola pokojná a do Nitry na Kalváriu sme dorazili načas. Po kondolenciách sme sa Víťazania a veriaci z Jánoviec pomodlili modlitbu posvätného ruženca.
Zádušnú sv. omšu celebroval emeritný biskup bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Dominik Tóth, ktorý na začiatku obradov povedal: „Drahí oltárni spolubratia, milá smútiaca rodina, bratia s sestry v Kristovi! Zomrel kňaz, Kristov služobník, správca Božích tajomstiev a otec veriacich. Je prirodzené, že máme žiaľ, tak ako sám Ježiš žialil, keď mu zomrel priateľ Lazár. Ale tento smútok nám pomáha prekonávať veľkonočná viera. Žiari nám vzkriesený Kristus, ktorý hovorí: „Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď zomrie. Nábožne a s touto vierou sa zúčastňujme na pohrebných obradoch a obetujme sv. omšu a sv. prijímanie za zomrelého kňaza Martina, aby sa čím skôr dostal do spoločenstva svätých kňazov v nebi. Zjednoťme sa s celou Cirkvou v spoločnej modlitbe za spásu jeho duše.“
Na začiatku zádušnej sv. omše otec biskup povedal: „Drahí bratia a sestry, skončila sa dlhá krížová cesta nášho brata, kňaza, verbistu, misionára. A na tejto krížovej ceste boli mnohé veľmi bolestné zastavenia. On ako misionár vo svojej horlivosti spoznal, že Pán ho takýmto spôsobom volá k záchrane duší. On bol horlivým kňazom hneď potom, ako prijal kňazskú vysviacku, čo je fakt vzácne kňaza, že vystaval nový kostol. No ešte väčšiu starosť venoval budovaniu chrámov Ducha Svätého. Naši veriaci spomínajú, s koľkou horlivosťou konal službu v nemocnici a ako sa staral o zaopatrovanie chorých. Ale rovnako sa staral pri tej horlivosti aj o vlastnú dušu. Koľkokrát bol v takom stave, že cítil, že je stav nebezpečný, vždycky volal pátra, aby mu udelil sviatosti, nadovšetko sväté pomazanie, čo je, pravda, dovolené kedykoľvek, keď sa zmení ten stav. Ale on sa zvlášť pripravil na tú poslednú chvíľu. Bol taký verný v modlitbe k Božiemu milosrdenstvu, že každý deň o tretej hodine vydržal hodinu v kaplnke. Kiežby táto sv. omša bola preňho ako primičná sv. omša v nebeskom kráľovstve a my prosíme, aby ho Pán prijal k sláveniu nebeskej liturgie. A pre seba odnesieme jeden odkaz. My, drahí bratia, tú horlivosť za spásu duší, to ustavične musí v kňazovi horieť a potom, bratia a sestry, všetci v tej zodpovednosti za spásu svojej duše, žeby sme nasledovali príklad nášho brata a tak sme sa aj my pripravovali dôkladne na stretnutie s Pánom.“
-re-