Mesiac: júl 2012

V úvode sa opýtam, ako sa cíti kňaz, ktorý vo farnosti pôsobil 9 rokov a odrazu odchádza a lúči sa. Musí niečo odstrihnúť, ale pritom odstrihovaní musí myslieť aj na to, že inde bude znova začínať. Ako to všetko kňaz prežíva?

Prežívam to tak, že sa ohlásia ľudia, ktorí sa prídu poďakovať za to, že som tu bol, že ma stretli a donesú pozornosť, či maličkosť a to poteší. Poviem, že asi to malo zmysel, hoci som nemyslel, že urobím na niekoho taký dojem. Som ešte tu, ale pomaly sa to všetko premieňa. Obrazy už idú dole, knihy v knižnici už nie sú, oblečenie je preč. Takže to už je aj pre mňa signál, že definitívne odchádzam.

Duchovný otec, vitajte na stránkach Spektra. Vráťme sa v spomienkach do júla 2003, na začiatok vášho pôsobenia vo vašej prvej farnosti.

Písal som si na zajtra zhodnotenie, alebo prierez môjho pôsobenia. Vrátil som sa k prvému úvodníku, kde som napísal, že keď som ešte nevedel, že tu idem, našiel som v dedovom albume víťazský kostol z roku 1965, ktosi mu to poslal. Bol to čerstvý kostol. Zistil som, že môj dedo bol do Víťaza cez vojnu v roku 1945 evakuovaný. Moja mama mala vtedy necelé tri roky, jej starší súrodenci mali vtedy asi po 12 rokov. Bývali v dome kdesi pri Remeselnom dome. Takže to je také Božie riadenie.

Keď ste k nám prišli prvýkrát, zbadali ste faru, kostol. Povedali ste si: „Tu budem teraz farár“.

Áno, vnímal som to tak. Veľká fara, pekná, prvá, no a išiel som do toho.

Pôsobenie kňaza vo farnosti je požehnaným časom ako pre kňaza, tak aj pre farnosť. Priblížte nám vaše pôsobenie.

Snažil som sa byť ku každému rovnaký. Jedna maturantka mi napísala do pozdravu to, že som ku každému pristupoval rovnako, nerobil som rozdiely. Takže ma to potešilo. Nerobil som medzi ľuďmi rozdiely, či už to bol človek jednoduchý, alebo možno vyššie postavený, bez nejakých predsudkov som pristupoval ku každému. A tak som šiel tých 9 rokov. Taký postreh z môjho účinkovania je aj ten, že si zdravíme v aute, keď sa po ceste stretneme. Čiže zdvihneme ruku, keď sa stretávame a to sa mi páči. Je to síce maličkosť, ale aj to je veľa. V Ovčí mi povedali, že im bude za tým smutno, lebo tam som trúbil, keď som odchádzal po sv. omši. A prierez mojej činnosti? Po kňazskej stránke je to ohlasovanie Božieho slova, posväcovanie veriacich cez sviatosti a spravovanie farnosti. Čiže to isté, čo mal v hesle už terajší emeritný otec biskup Alojz Tkáč. S humorom by som povedal, že náplňou mojej činnosti bola aj oblievačka na veľkonočný pondelok.

Keď sme už pri tom úsmeve, všimli sme si, že niekedy aj počas svätej omše ste sa neubránili úsmevu. Iste to vnášalo pohodu, dobrú atmosféru do svätej omše a evokovalo to aj úsmev na tvárach ľudí. Dokonca aj váš predchodca, duchovný otec Juraj Riško, keď odchádzal, tak povedal, že jeho nástupca sa bude na nás viac usmievať ako on.

Úsmev – to je také čarovné, čo robí človeka človekom a bolo to také moje. Usmieval som sa na deti, keď niečo vystrojili, iste, niekedy som aj zdvihol hlas, keď už veľmi vyrušovali. Mám rád ľudí a úsmevom nikdy nič nepokazíte. Aj keď neviete, čo povedať, len sa usmejete a aspoň zanecháte dobrý dojem. Takže ľudia určite vedia zhodnotiť, či to bolo umelé, alebo prirodzené.

Vnímal som vás ako premostenie vzťahov medzi vami a veriacimi, že ste si ich, takpovediac, viac pripustili k telu. Nie v ponímaní, že by ste stratili autoritu ako kňaz, ale v tom duchovnom ponímaní. Cítili ste v tomto aj odozvu od ľudí?

Cítil som odozvu, keď som ľudí poprosil, či už sme niečo robili na kostole, alebo na fare, alebo pastoračne, tak mi ľudia pomáhali. Takže odozva bola. Neviem, či tu vo Víťaze je to mentalitou, ale nemal som problém. Jednoducho som sa stretol s tým, že ľudia chceli pomôcť a vyšli mi v ústrety.

Keď veriaci cítili, že ste priamy, bezprostredný, prirodzený, boli takí istí.

Možno aj to. Dnes mi jeden pán povedal, že som ľudí spájal. Možno som si ani neuvedomoval, čo som robil. Nech to nie je na moju pýchu, ale nech to slúži na Božiu slávu.

Aká bola vaša spolupráca s členmi farskej i ekonomickej rady?

Bol som rád, že sme tu mali ekonomickú radu. Vychádzali sme spolu dobre, vedeli sme sa dohodnúť a dokázali sme urobiť diela. Takže som povzbudený i do ďalšej farnosti, že viem, ako fungovať s ľuďmi aj po ekonomickej stránke pri spravovaní farského majetku. Pastoračnú radu sme mali, keď sme robili Spektrum, v tom zmysle, že sme rozmýšľali, čo robiť ďalej, keď bola synoda, bola aj synodálna, tak sme sa stretávali. Vlastne ekonomická rada nebola len o peniazoch, lebo peniaze slúžili na povznesenie ducha, aby sa niečo skvalitnilo, aby sa odovzdalo Božie slovo efektívnejšie.

Pre duchovného otca je dôležitá aj spolupráca s veriacimi. Čo sa vám podarilo za pomoci veriacich urobiť, alebo zmeniť?

Udržal som „stav“ v kostole – naďalej je plno ľudí v kostole, aj keď isto, najmä v lete, keď je pekné počasie, stojí plno ľudí vonku. Keď som to nevidel, tak ma to nemrzelo, keď som videl, tak aj sto ľudí stálo vonku. Je to asi v každej dedine. Je to proces – kto dozreje, vojde do kostola, niekto je v puberte, tak stojí vonku, že som ich neodradil od chodenia do kostola. A aj tie viditeľné veci – obnovili sme kostol, čo som si myslel, že nikdy robiť nebudem. Isto, bez ľudí, bez vašej finančnej pomoci by to nešlo. Získal som si dôveru a môžem povedať, že po tejto stránke sa môžem komukoľvek pozrieť smelo do očí, že sme poctivo a transparentne vedeli spravovať majetok aj ekonomiku.

Je niečo, čo sa nepodarilo, alebo zostalo len v plánoch?

Veľa vecí sa dá robiť aj viac. Venoval som sa každému rovnako. Nepreferoval som napr. mladých, zatiaľ čo môj predchodca si mladých získal, chodil s nimi na výlety. Ja som to nerobil aktívnejšie, a dalo by sa. Zlepšovať sa dá určite veľa vecí, je tu veľa mladých, starých, detí. Ale kňaz potrebuje na pomoc aj laikov, ktorí mu pomáhajú. Či už tu bola snúbenecká školy, či mladí, ktorí sa stretávajú a spievajú.

Ste spoločenský typ, chceli ste spoznať každého, kto do akej rodiny patrí. Mnohých ste spoznali na rodinných slávnostiach, kde vás pozývali a tak vlastne veriaci spoznávali svojho kňaza a kňaz svojich veriacich. Čo vám to osobne dávalo?

Stôl ľudí spája a rodina je základ všetkého. Tu sa rodiny radi stretávajú, či už pri príležitosti krstu, sobáša či životného jubilea a tešia sa zo seba. A keď rodina drží spolu tak je to také pekné. Verím, že ich nespája ani jedlo, alebo to, aké dary dostanú, ale keď sa porozprávajú. A keď sa tešili aj na mňa, tak chvála Bohu, ja som sa dobre cítil, verím, že som nikoho nepohoršil. Iste, bolo to niekedy náročné vždy ísť a nepodarilo sa mi všade prísť, takže nechcel som nikoho isto uraziť, ale niekedy sa to nedalo.

Ako by ste charakterizovali našu farnosť, napríklad, ak by vás niekto oslovil. Ako by ste ju opísali?

Povedal by som, že sú tu zbožní ľudia, nechcú zaostávať aj po tej materiálnej stránke, že tu ľudia naozaj pracujú. Ľudia sú tu akční, chcú v dobrom ukázať, že majú nejaký dar, či už tu v dedine tie všetky služby, ktoré sú, každý niečo robí a zveľaďuje. Takže ľudia nechcú zaostávať ani po finančnej stránke, ani po tej ľudskej, že sa majú radi a sú súdržní. Jeden pán mi tak povedal, že sa mu zdá, že dedina je súdržná. Iste, nie je to na 100%. Je to farnosť, kde každý každého pozná a viete o sebe veľa, čo niekedy je až na škodu, lebo každý by mal poznať hranice. A v Ovčí je to badateľné ešte viac. Ale mne obe dediny vyhovovali mentalitou, „sadli“ sme si navzájom. Som rád, že sme nemali nejaké vyhrotené spory, aby ma to bolo odradilo, že sa zatvorím a nechcem mať s vami nič.

Čo sa dá ešte vylepšovať na vzájomnej spolupráci pre život vo farnosti?

Stále sa dá vylepšovať ľudský prístup jeden k druhému, aby bol ľudský bez nejakých predsudkov, zachovať si úctu ľudí voči kňazovi a kňaza voči ľuďom. Aby človek človeku nebol vlkom, ale stále človekom. A v kostole ešte viac, miluj aj nepriateľa. Takže aj to kresťanské – Ježišove – a to je náročné. Máme čo vylepšovať, mať rád aj ľudí, ktorí sú mi nesympatickí, alebo mi možno niekedy aj ublížili, neodsunúť takých ľudí nabok.

Čo vám ako kňazovi i ako človeku osobne dalo pôsobenie v tejto farnosti?

Ako som povedal, tu som dozrieval do vážneho veku a keď Boh dá, ešte chýba rok do štyridsiatky. Takže som tu naberal na vážnosti, neviem či sa mi to podarilo. Prišiel som tu ako tridsaťročný, taký chlapček, nie? Chudý, tenký, no a už tu bolo povedané, že odchádzam odtiaľ ako „chlop“. Dozrel som a aj vy ste pomohli dozrieť i kňazsky, ako aj zajtra spomeniem – či starí ľudia svojou zbožnosťou, chorí svojou trpezlivosťou v trápení, manželia, že sú spolu v dobrom i v zlom, mladí svojou krásou i chuťou do života a deti svojou bezprostrednosťou a veselosťou.

Aké pocity ste prežívali, keď ste sa dozvedeli, že odchádzate do inej farnosti?

Bol to narodeninový darček pána arcibiskupa, volal mi, keď som mal narodeniny. Takže bonus. Ale bral som to tak, že tak, ako som sa tu nepýtal, tak som si povedal, dokiaľ ma tu otec arcibiskup nechá, tak tu budem. Nech už je ten počet rokov akýkoľvek. Viem, že kňaz je vysvätený nielen pre svoju arcidiecézu, aj keď patrí do nej, ale je otvorený pre univerzálnu cirkev. Čiže mohol by som ísť aj do sveta.

Ale je to nečakané.

Áno, to je.

Boli ste tu 9 rokov. Žijete s farnosťou, postupne spoznávate veriacich, máte svoj pastoračný systém a zrazu ako vo filme, strih a je koniec.

Jedna veriaca mi povedala, že aj Pán Ježiš sa stratil, keď ho chceli urobiť kráľom. Vraj sa tu cítim ako „kráľ“, tak sa musím nenápadne stratiť.

Čaká vás nová farnosť a noví veriaci. Ste v očakávaní, v bázni…

Idem z dediny na sídlisko s dvomi dedinami – Jasenov a Hažín. Na sídlisku Pod Sokolejom budem obkolesený panelákmi, aj keď sú za nimi kopce. Čiže bude to iné. Iste, babky v „chustkoch“ tam už nebudú. Ale zapamätal som si slová už nebohého biskupa Františka Tondru, ktoré odzneli na jeho pohrebe a to mi dáva takú odvahu, že „každý začiatok má svoje kúzlo, je naplnený očakávaním“. Takže i môj odchod i začiatok má také kúzlo, čo bude ďalej.

Pri rozlúčke s Vami vypadnú slzy na oboch stranách. Čo si okrem spomienok odnášate?

Spomienky – to je to najpodstatnejšie, čo vám nikto nevezme. Sú to spomienky na všetkých ľudí, ktorých som stretol a ktorí obohatili môj život. Vždy budem porovnávať, ako to bolo vo Víťaze a tam, kam idem. Odnášam si pekné spomienky tu na tento horný Šariš, krásnu prírodu, dobrých ľudí. Vnímam to tak, lebo tento kút Slovenska som nepoznal a zrazu mi je veľmi blízky.

Hovorí sa, že prvá „kaplánka“ je pre kňaza prvou láskou. A čo prvá farnosť?

To isté je aj s prvou farnosťou. Prvá farnosť je tiež prvou láskou. S ňou sa porovnávajú ostatné farnosti. Iste, nebudem to ľuďom na novom pôsobisku každú chvíľu pripomínať, lebo to nikto nemá rád, ale tak vnútorne pre seba to isto budem porovnávať.

Odkaz pre všetkých čitateľov Spektra a pre bývalých farníkov.

Veľmi jednoduchý, s tým, s čím som začal, keď som tu prišiel: „chcem vás mať rád, túžim, aby ste vy mňa mali radi a spoločne aby sme milovali Nebeského Otca“.

Tak som začínal a to je aj odkaz do ďalších dní. Spolupracujte s novým kňazom. Viera v Boha nesmie byť postavená na kňazovi, je to niečo hlbšie – je to o vzťahu k Pánu Ježišovi. Amen.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: A. Blizmanová, M. Gondová, M. Magda st.

Pôsobil v susednej farnosti Krížovany, teraz odchádza na iné pôsobisko. Mnohí sme si ho obľúbili ako nášho spovedníka, dobrého kazateľa, pútnika. Pri príležitosti jeho odchodu sme mu položili zopár otázok.

Duchovný otec Peter, 14 rokov ste pôsobili vo farnosti Krížovany. Aj keď nie je ľahké v krátkosti zhodnotiť vašu pastoráciu, predsa by som vás poprosila o zhrnutie vášho pôsobenia. Mohli by sme začať od začiatku. Čo táto farnosť najviac potrebovala, čo vám utkvelo v spomienkach?

Kde začať? Keď ma pán arcibiskup Alojz Tkáč oslovil, že ma chce poslať do tejto farnosti, povedal, že je to pole neorané a treba veľa orať. A keďže vie, že som dobrý kňaz, tak ma posiela do tejto farnosti. Nevedel som, čo ma v tej farnosti čaká, vôbec som nevedel, kde sa nachádzajú Krížovany. Keď som počul prvýkrát pri vysviacke terajšieho vášho duchovného otca Olivera, že kaplán Peter Čorba z farnosti Košice, Dóm sv. Alžbety odchádza za farára do Krížovan, tak hneď zo mňa vyšlo: „Ach, Bože, ta to dze?“ Nevedel som, kde sa to nachádza. Duchovný otec Stahovec sedel vedľa mňa, ťapol ma tak po kolene a hovorí mi: „Ó, to budeš môj sused, je tam zavedený plyn, budeš to mať dobré.“ Takže to bola prvá informácia o Krížovanoch. Samozrejme, že som hneď nabehol po vysviacke do Krížovan a keďže som nepoznal cestu, tak som neprešiel cez Chminiansku Novú Ves, ale naokolo cez Široké do Hrabkova a do Krížovan. Hľadal som, kde je fara, myslel som, že je pri starom kostole, ale bola vyššie, pán farár práve krstil v kostole. Tak som sa mu predstavil, že som bol poslaný do tejto farnosti. Všetko mi poukazoval, hovoril mi, čo všetko tam ostáva, takže na fare skoro nič.
Nastúpil som 6. júla 1998 a začal som pomaličky spoznávať farnosť. Zistil som, že naozaj je čo „orať“. Bol to ťažký začiatok, veriaci boli zvyknutí na inú pastoráciu. Možno kňaz, ktorý bol predo mnou, pri všetkej úcte k nemu, nedokázal veľa vecí presadiť. Ja som išiel, poviem, tak tvrdo, aby všetko klapalo. Možno aj tým, že som bol len rok kaplán a nepoznal som pastoráciu tak samostatne, ale bral som všetko tak, ako nás to učili v seminári, aké boli pravidlá, predpisy. Povedal som: „Keď nás to tak učili, tak to musí byť.“ Videl som, že v mnohých pastoračných veciach treba pridať, v liturgických treba zmeniť a vôbec budovať všetky tie vzťahy, ktoré zrazu človek zbadal. Čo dedina, to iná mentalita, či to boli Chminianske Jakubovany, Hrabkov, Krížovany. Každá dedina mala svoje špecifikum, čo som postupom času zisťoval, musel som sa prispôsobovať. Tak si spomínam na ten začiatok.

To, čo ste si na začiatku vo svojej pastorácii v Krížovanoch dali za cieľ, môžete dnes povedať, že sa vám podarilo?

Myslím, že áno, nehovorím, že všetko. Ale verím, že Krížovany sú o krok vpred, o dobrý krok vpred. Aj v pastoračnom úsilí, i po liturgickej stránke. A vôbec vo vzťahoch. Krížovany išli po tých 14 rokoch naozaj vpred.

Duchovný otec, veľmi mi pripomínate svätého arského farára, ktorý vedel vo svojom živote aj vtipkovať. Aj vy máte zmysel pre humor. Ale bol aj, ako ste povedali, až tvrdý a ľudí ostro kritizoval. Našli sa ľudia, ktorí sa na neho ponosovali, ale na druhej strane jeho kázne dokázali osloviť mnohé duše, ktoré ho mali v úcte a láske, tak ako je to aj u vás. Vybudoval a snažil sa z malého kostolíka v Arse postaviť v tej dobe väčší a krajší chrám. Počas vášho pôsobenia ste s pomocou svojich veriacich vybudovali nový chrám v Krížovanoch, zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu. Vnímali ste ako veľkú potrebu vybudovať nový chrám? Bolo to ťažké?

Vrátil by som sa sa k arskému farárovi. Presne ste spomenuli, že som predtým, ako som prišiel do farnosti, čítal životopis arského farára. Keď som vošiel do krížovanského kostola, tak som ako arský farár horko zaplakal a povedal som: „Presne ako v Arse.“ Kostol zatuchnutý, zanedbaný, vo farnosti sa pilo ako v Arse, jednoducho v mnohých veciach presne tak, ako to bolo u arského farára. A preto ma to aj posmeľovalo, že som „rezal“ ako arský farár – moje príhovory, kázne boli naozaj mnohokrát tvrdé, ale nie v tom, že som chcel vyliať svoju energiu, ale preto, že som chcel, aby sa to zmenilo k lepšiemu. Tak som veľmi napomínal mladých aby nevystávali na schodoch krčmy, ale aby študovali, čo vtedy možnože ani jeden vysokoškolák nebol. A potom to začalo, začali študovať na vysokých školách. Hovoril som, aby sa učili jazyky, dôsledkom toho bolo, že odchádzali do Írska a dnes sa aspoň niečomu naučili. Samozrejme, keďže kostol bol v hroznom stave, vravel som: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane! Musí sa niečo zmeniť. Veď vaši pradedovia sa skladali po grajciari a opravme starý kostol.“ Takže veľmi som inicioval opravu starého kostola, aby si to dedičstvo uchovali a aby sa zveľadilo. Výsledkom bola rekonštrukcia v roku 2000, kostol bol obnovený aj požehnaný. Ale prišla potopa a tá nám dala signál, že ten kostol bude stále trpieť vodou, takže bude potrebný nový kostol. Keď som prišiel do Krížovan, mojou prvou myšlienkou bolo: „Ej, tu v tejto záhrade by mohol byť kostol.“ A keďže človek po čase spoznal ľudí, tak si povedal, že keď im ja poviem, že tu chcem stavať kostol, tak ma odtiaľ vyženú, ale Pán Boh to zariadil aj cez tú potopu a potom už aj sami veriaci prišli za mnou, aby sme stavali nový kostol. Ja som bol najprv „proti“, ale vnútri som bol presvedčený, že treba, ale „hral som“ oponenta: „Nie, nemáme peniaze.“ A na to mi povedali: „Nebojce še, to postavime.“ Samozrejme, že som bol rád, keď sa to potom rozprúdilo. A išlo to. Ale z mojej pastorácie by bolo málo, keby to bolo len o hmotnom a o tehlách. Z čoho sa aj ja teším je, že sa počas môjho pôsobenia zrodilo kňazské povolanie a v Krížovanoch boli v minulom roku historicky prvé primície. Nášho Vlada som našiel ešte ako chlapca, ôsmaka a dnes je kňazom. Takže aj duchovná stavba sa postavila, aj hmotná. A toto ma ešte viac uspokojuje.

Teraz sa pristavme pri našej farnosti, lebo ľudia si vás tu veľmi obľúbili, vnímali vás ako „staršieho brata“ nášho duchovného otca Olivera. A iste bola nenahraditeľnou aj vaša služba pri vysluhovaní sviatosti pokánia. Vnímali sme vás cez homílie, alebo keď ste sa s nami putovali po svete. Ako hodnotíte toto bratské spojenie dvoch susediacich farností?

Tu treba spomenúť výrok, ktorý povedal Pán Ježiš, počujeme ho na Zelený štvrtok: „aby všetci jedno boli, ako ty Otče vo mne a ja v tebe.“ Za jednotu sa Ježiš modlil. A mojou túžbou stále bolo, že keď budem kdesi vo farnosti, byť spolu aj s kňazom – susedom. Nemal som kaplána. Najprv to bolo kamarátstvo s duchovným otcom Jurajom, bolo to skôr priateľstvo cez výlety, na ktoré sme spolu chodili. Keď potom prišiel duchovný otec Oliver, tak som mu sám navrhol, bol to môj „výmysel“ s tým, že v tejto farnosti budem aj „makať“. Povedal som, že prinesiem tú obetu, aby som jednak nebol sám a jednak, že pomôžem, že budeme spolupracovať. A keď to duchovný otec prijal, tak sme vlastne celý ten čas, tých 9 rokov spolupracovali, či už spovedanie, sväté omše, rodinné udalosti, púte. Všetko to nás spájalo, utužovalo a, zaiste, aj sme sa „oťukávali“. Na začiatku som pôsobil tak prísne, lebo som pripravoval cestu pre duchovného, aj za cenu toho, že zo mňa ubudlo. Nezískal som veľa, lebo ľuďom nebolo príjemné, keď som bol ja prísnejší, ale len preto, aby on postúpil a aby to v tej farnosti išlo. Mnohokrát som prijal nepríjemnú úlohu, keď som vytkol nejakú chybu, alebo to, čo som ako starší kňaz vnímal, že by to tak malo byť. Tak som niekedy aj ostro povedal, jednoducho som to tak cítil. Pomohlo to, myslím, i nášmu vzťahu priateľstvu, službe kňazskej, ale aj vo vzťahoch s ľuďmi. Nikdy som tu nešiel kvôli nejakým úmyslom, jednoducho, pomáhali sme si. Tak som si to stále predstavoval a to sa aj naplnilo.

Odchádzate z vašej prvej farnosti. Prevažujú u vás pozitívne či negatívne pocity?

Na negatívne, bolo ich dosť počas pastorácie, zapríčinené aj mojou slabosťou, chcem zabudnúť a verím, že prevažujú tie pozitívne. Odchádzam s pocitom dobre vykonanej práce a verím, že v mojej farnosti som sa podpísal tak, že budú veriaci na mňa spomínať v dobrom. Hoci si to teraz nechcú priznať, alebo to ešte nevnímajú. Nikdy som nič nerobil zákerne, alebo len tak bezhlavo, stále som bol presvedčený v hĺbke srdca, že je to správne rozhodnutie a že len to veci pomôže. So mnou sa život nikdy nemaznal. Aj keď som bol niekedy tvrdý, vedel som, že v pokore. V poslednom čase som to veľmi často vyslovoval. Pokora, pokora. Pre mňa toto pôsobenie bolo školou pokory. A kto sa naozaj pokoril a prijal kňaza s jeho názorom, niekedy aj kritickým, myslím si, že si to ponesie ďalej. Kto nechcel, nebol pokorný, tak to neprijal. Ale to si už každý musí poukladať v hlave. Na nikoho sa nehnevám. A takisto si myslím a dovolím si povedať, že aj z tejto farnosti budú ešte dlho ľudia spomínať na kňazskú spoluprácu dvoch kňazov Petra a Olivera medzi farnosťami Križovany a Víťaz, čo dovtedy nikdy nebolo. I keď sme mali svoje ľudské chyby, verím, že sme nikdy nikoho nepohoršili. Snažili sme sa vytvoriť kamarátsku, bratskú atmosféru, aby to všetko bolo s liturgickým poriadkom. A ostane to isto v ľuďoch. Mám dobrý pocit, že som v mojej farnosti nebol zbytočný, a ani v tejto farnosti sme neboli zbytoční. Boli sme dvojica, ktorá veľmi pripomína Ježišovo vyslanie apoštolov po dvoch: „vyslal ich po dvoch“. Takže aj my sme ako dvojka ohlasovali, podporovali sami svoje kňazstvo ľuďom, ale viedli sme aj ľudí, aby všetko bolo dobré. Duchovný Oliver svojím úsmevom a ja možnože aj životnou skúsenosťou a niekedy aj prísnosťou, aby všetko išlo v tej koľaji, ako má ísť. Nikdy som nesúhlasil s niečím, čo by sa nezhodovalo s mojém presvedčením a vôbec s tým, čo sme ako kňazi mali učiť.

Na záver by som vás poprosila o odkaz pre našich čitateľov. Povedzte ľuďom z tejto farnosti niečo, čo by im aj po rokoch stále rezonovalo v srdciach, v dušiach.

Veľa by toho človek mohol povedať, to, čo ma v tejto chvíli napadá: Všetko konajte v mene najsvätejšej Trojice! Každé dielo i práca má začínať v mene najsvätejšej Trojice. Nech pohľad na ukrižovaného Krista je vašou posilou! A, samozrejme, vo vašej farnosti je svätý robotník, aby naďalej boli ľuďmi pracovitými, ale aj ľuďmi zbožnými. A tu treba zase ísť do Krížovan a hľadieť na Božské Srdce Ježišovo, aby nás premieňalo.

Pohľad na sochu Božského Srdca nám pripomenul: „Božské Srdce buď s nami, kraľuj panuj nad nami. Nech sa v našej rodine, život viery rozvinie.“ Ježišu, premeň naše srdcia v tvoje Srdce, aby sme nežili zbytočne. Treba pracovať, ale tak isto byť verný Ježišovi, najmä, keď cítime naše ľudské zlyhania.

Ďakujem pekne za rozhovor.

pripravila: M. Gondová

Drahý náš duchovný otec, v každej farnosti žije človek, ktorý nemá rodinu, a predsa patrí do rodiny celého sveta. Bez neho nie je možné narodiť sa ani umrieť. Žehná kolísku i truhlu, manželstvo i katafalk. Pri jeho nohách ľudia skladajú svoje najväčšie tajomstvá, pred ním vylievajú svoje slzy. Je človekom, ktorého slovo padá do sŕdc s váhou Božej autority a preniká duše silou viery. Kto je týmto človekom? Je to kňaz! Nikto nie je schopný preukázať ľudstvu väčšie dobro ako skutočný kňaz. Takýmto kňazom ste boli aj Vy, milý náš duchovný otec Oliver.

Dovoľte mi v mene členov živého, svätého a večného ruženca poďakovať sa za všetko, čím sme s Vami spoločne prešli po ceste za Kristom, spolu s jeho Matkou Máriou. Dnes oceňujeme Vaše zásluhy, obety. Naša úcta a vďaka patrí v túto chvíľu Vám, duchovný otec Oliver, ktorý v spoločenstve s nami prežívate odchod z našej farnosti.
Tak, ako sa modlíme „Pod tvoju ochranu sa utiekame…“, tak aj Vás odporúčame pod ochranný materinský plášť Panny Márie ružencovej. Keď je nám ťažko, je našou pomocníčkou, keď je nám smutno, je našou radkyňou. Ukazuje nám silu, ako útrapy života znášala ona. Pri nej je nám vždy tak sladko. Prosíme ju o stálu ochranu vo Vašom ďalšom pôsobisku.

Budeme na Vás radi spomínať a dúfame, že to bude vzájomné. Ešte raz Vám za všetko srdečne ďakujeme. Nech Vám dobrotivý, presvätý Pán všetko vynahradí, nech Vás sprevádza veľká Božia sila, Matička Kristova, Matka naša milá.

To nie je, nie je lúčenie, hoc chveje sa nám hlas, sme navždy v láske spojení a zídeme sa zas.

E. Uličná, hl. horliteľka RB

Drahý náš duchovný otec Oliver! „A ja som sa stal jeho služobníkom z daru Božej milosti“, tento výrok svätého apoštola Pavla z listu Efezanom máte na svojom primičnom obrázku.

Z celého srdca ďakujeme dnes Pánovi, že pred 9 rokmi k nám poslal práve Vás. Usmiateho, mladého kňaza, plného úcty a pokory ku každému. Kňaza, ktorý so svojou príslovečnou skromnosťou a s patričnou hrdosťou vyznáva: „Som nesmierne šťastný, že som Kristovým kňazom.“

V živote človeka neexistujú náhody, existuje len a len Božie riadenie. Veríme, že takýmto Božím riadením si Vás Pán Ježiš pred 14 rokmi povolal za svojho kňaza. Toto poslanie pokorného služobníka ste napĺňali svojou kňazskou službou aj tu, v tejto Vašej prvej farnosti svätého Jozefa, robotníka.

Každý, kto kráča po stopách Krista, nemôže oddeľovať modlitbu a skutky. Spoločne sme každý rok bilancovali, čo sa nám podarilo a čo nás, ak Pán dá svoje požehnanie, čaká. Táto mladá farnosť vám navždy zostane vďačná za to, že ste vedeli svojich veriacich zapáliť, povzbudiť, presvedčiť k obeti a práci na generálnej obnove farského chrámu, ktorej vyvrcholením bol „zlatý týždeň“ osláv 50. výročia posviacky tohto kostola. Vašu námahu nech vám Pán Ježiš mnohonásobne vynahradí.

No omnoho vzácnejší bol váš láskavý, ľudský prístup ku každému z nás. Nikdy nezabudneme, s akou láskou ste prijímali rodičov s deťmi na krst, ako ste sa vedeli priblížiť k deťom na detských svätých omšiach. S akou otcovskou starostlivosťou ste povzbudzovali dospievajúcich, aby zodpovedne žili svoju mladosť, požehnávali manželstvá, navštevovali chorých a dôstojne sa rozlúčili so zosnulými.

Sväté omše s Vašimi homíliami boli adresné, poučné, plné lásky. Cítili sme z nich slová Pána Ježiša, ako sa nám prihovára. Dnes úprimne a s láskou vyznávame, že ste boli pre nás dobrým kňazom, „a keď je kňaz dobrý, o koľko lepší je náš Pán Boh“, ako to nedávno povedal arcibiskup Zvolenský.

Aj na Vás, drahý náš duchovný otec, sa potvrdzujú slová Pána Ježiša: „Nie Vy, ale ja som si vyvolil Vás, aby ste išli a prinášali veľa ovocia a aby vaše ovocie ostalo.“ Toto ovocie ostáva tu, v tomto farskom spoločenstve, v srdciach veriacich, pre ktorých ste boli láskavým a milujúcim otcom.

Nastala chvíľa, o ktorej sme si mysleli, že ešte nepríde. S pokorou však prijímame rozhodnutie nášho otca arcibiskupa a Váš oddaný súhlas, majúc na zreteli, že je to Božia vôľa, aj keď je to pre nás veľmi ťažké. Chcem vás, drahý náš duchovný otec Oliver, v tejto chvíli za celú farskú rodinu ubezpečiť, že v našich srdciach, modlitbách a spomienkach zostanete navždy.
Do vašej ďalšej kňazskej služby v novej farnosti vám z úprimného srdca vyprosujeme, nech Vás Pán Boh sprevádza svojimi milosťami, nech Vám dá pevné zdravie a dary Ducha Svätého, aby ste boli hodný stáť bez úhony pred Pánovým oltárom, hlásať evanjelium o Božom kráľovstve, posväcovať a obnovovať Vám zverený Boží ľud a tak sme spolu mohli ísť v ústrety Ježišovi Kristovi. Nech vás naďalej ochraňuje naša nebeská Matka Panna Mária, kráľovna kňazov a jej prečistý ženích, náš patrón, svätý Jozef.
Ešte raz úprimné Pán Boh zaplať za všetko! A do skorého videnia!

F. Štofaňák, člen FER

Odovzdávanie farnosti za prítomnosti dp. Ladislava Cichého, dekana sabinovského dekanátu.

-re-

V mene všetkých veriacich
a Farskej ekonomickej rady
Vás chcem privítať vo Vašej farnosti,
vo farnosti sv. Jozefa, robotníka vo Víťaze.

Zároveň chceme v pokore ďakovať Bohu!
Lebo máme dôvod na nádej a vďaku,
že Boh na nás nezabúda
a posiela nám vo Vašej osobe kňaza
– Kristovho nástupcu.

Pri tejto príležitosti Vás chcem uistiť,
že naša spolupráca bude založená
na úprimnosti a oddanosti Bohu
a, samozrejme, aj Vám.
Buďte čo najsrdečnejšie vítaný!

-re-

Bratia a sestry, keď budete čítať tieto riadky, budem už pár dní v Humennom, vo farnosti Sťatia Jána Krstiteľa. Budem si zvykať. Tak isto aj vy. Bude nám smutno. Mne aj Vám. Ostanú len spomienky a fotky na deväť rokov môjho pôsobenia medzi vami vo Víťaze a v Ovčí. Spomienky príjemné, dobré a veselé na všetko, čo sme spolu prežili v dobrom aj v zlom (toho bolo pomenej).

Avšak, všetko má svoj čas. Čas prísť, čas odísť. Čas milovať, čas zdŕžať sa. Čas stavať, čas rúcať. Čas sadiť, čas vytŕhať. Prišiel aj môj nečakaný odchod od vás. Nikto to nečakal. Ako kňaz, ktorý som sľúbil úctu a poslušnosť svojmu biskupovi, prijal som ponuku ohlasovať Božie slovo a kráľovstvo v inom kúte našej košickej arcidiecézy.

Môj čas medzi vami sa naplnil. Bol to neopakovateľný čas. Nikdy sa nevráti. Budem len spomínať na Vás všetkých. Na deti, mladých, manželov, starých a chorých. Na všetkých! Zanechali ste v mojom živote obraz živej farnosti so všetkým, čo život prináša. Všetko sme spolu zvládli. Dobojovali sme a musíme ísť ďalej. Potrebujeme len odvahu a vieru ísť ďalej a dúfať, že všetko má svoj zmysel, ak sme presvedčení, že Pán Boh vedie naše cesty a spolupútnikom na nej je náš Pán Ježiš Kristus.


V živote človek stretne veľa ľudí. A ja som tu stretol veľa dobrých ľudí, ktorí mi pomáhali v ľudskom a kňazskom dozrievaní. Veľmi ste mi pomohli, ani neviete ako. Chorí svojim trpezlivým znášaním choroby, starí svojou vytrvalou a úprimnou modlitbou, manželia svojim príkladom tak v dobrom ako aj v zlom, mladí svojou krásou a odvahou ísť v ústrety životu a deti svojou bezstarostnosťou a úprimnosťou. Takto ste mi pomáhali, aby som svoje kňazstvo žil totálne, na maximum. Ďakujem každému, kto so mnou prehodil slovo, povzbudil ma, poradil mi či upozornil ma. Ďakujem za pozvanie do vašich príbytkov, za otvorenie vašich sŕdc a zdieľanie sa vo viere. Ďakujem vám za akýkoľvek milodar. ĎAKUJEM VÁM ZA VŠETKO DOBRÉ, HMOTNÉ I DUCHOVNÉ.

Tak ako milo spomínam na svoju prvú a jedinú kaplánku vo Valalikoch, tak budem vždy spomínať a porovnávať ďalšie farnosti s tou prvou, Vašou vo Víťaze. Cítil som sa tu ako doma. Fara bola mojim skutočným domovom a snažil som sa ju, aj kostoly, vďaka vašej podpore, zveľadiť.

Prajem svojmu nástupcovi, aby sa tu cítil aspoň tak dobre ako ja, ba ešte lepšie. Prajem jemu aj Vám to, čím som tu začal a dúfam, že sa mi to podarilo počas mojej prítomnosti medzi vami naplniť: „Chcem Vás mať rád, túžim, aby ste vy mali radi mňa a aby sme spolu milovali nášho nebeského Otca.“

Za všetko Vás žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

duchovný otec Oliver Székely