Ahoj deti!


Zdravím vás, naši najmenší Spektráči 🙂

Ani sme sa nenazdali a máme tu nový mesiac november. Nedávno sme sa v septembri vrátili do školských lavíc a už máme za sebou aj jesenné prázdniny. Verím, že ste si oddýchli a načerpali nových síl, no a popritom aj doma pomohli svojim rodičom s domácimi prácami. Teraz už môžete odpočítavať čas do ďalších, už vianočných prázdnin. Ale nepredbiehajme udalosti, teraz je potrebné sa snažiť o čo najlepšie výsledky v škole, aby sme mohli byť so svojím polročným vysvedčením naozaj spokojní 🙂

Dnes by som vám chcel ponúknuť pekný príbeh o namyslenom liste, ktorý sa určite dotkne vašej duše a donúti vás rozmýšľať. Možno prostredníctvom tohto príbehu zistíte, že byť namyslený naozaj nie je peknou vlastnosťou človeka. Boh nás veľmi ľúbi a preto nikdy nebuďme namyslení a pyšní.

Začalo sa to celkom obyčajne. Na konári starej jablone uprostred krásneho jarného dňa vyrástol z puku list. Bol ešte trochu pokrčený ako sa tisol z malej temnej komôrky. Avšak bol svieži, krásne zelený a jemnučký ako zamat. Slniečko až zhíklo od radosti, keď naň pozrelo! Hneď ho aj objalo zlatými lúčmi. Lístok mocnel a krásnel. Jabloň sa ním hrdila. Šepkala mu: „Si prvý. Prvý!“

Lístok sa kolísal vo vánku, hrial na slniečku, počúval nežné slová jablone, až sa mu z toho zatočila hlava a … spyšnel. Ako na svet prichádzali ďalšie lístky, kričal: „Netlačte sa tak! Čo ma zakrývate svojimi krajkami?! Som prvý a mám nárok na najteplejšie a najlepšie miesto! Uhnite! Rýchlo!“ Listy začudovane zaševelili a stiahli sa. Namyslený list zostal na halúzke sám. Darmo mu jabloň dohovárala, že nerobí dobre. Len odvrkol. Tak to išlo deň po dni. Ako náhle vykukol nový lístok, náš list sa s ním hádal, vyháňal ho a pýšil sa svojou krásou. Jabloň len mlčala. Veď lístok počúval len seba samého!

Prišla jeseň a všetko sa zmenilo. Slniečko slablo. Nemalo síl hriať. Aj vánok odišiel a vystriedal ho roztopašný, bláznivý vietor. V noci prišiel i zlomyseľný mrazík. Namyslený list sa triasol od zimy. Vietor ním lomcoval, až to bolelo. Mráz ho pálil natoľko, že strácal dych. „Pomôžte, pomôžte..,“ zašepkal na listy druhých konárikov, ktoré sa ku sebe túlili. Bolo však neskoro. Vyhnal ich tak ďaleko, že naň nedosiahli.

Jedného dňa sa listu podlomila nôžka a spadol na zem. Škaredý, opustený, nechcený. Z blata dovidel na listy stromu: žlté a pekne pospolu. Pochopil, že urobil veľkú chybu. Pozrel na jabloň: „Odpusť, prosím,“ šepol. Boli to jeho najkrajšie slová. O nejaký čas naň spadli i ostatné žlté listy. Zakryli ho, veď patril k nim.
Lúčim sa s vami, kamaráti a teším sa nabudúce!



Tajnička

Slávnostnou svätou omšou na Námestí sv. Petra vo Vatikáne otvoril vo štvrtok 11. októbra Benedikt XVI. Rok …
Deti, vyriešte malú tajničku a dozviete sa, aký nový rok sa nám v Cirkvi začal!

1. Pálime ich na hroboch.
2. Zašívame ňou dierky.
3. Ukladá sa na zimný spánok.
4. Váh je…
5. Mačka chytá…

stránku pripravil: Tomáš Magda ml.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.