Škola Roku viery

Aj takto možno nazvať katechézy, prostredníctvom ktorých sa bude Benedikt XVI. prihovárať veriacim počas generálnych audiencií v najbližšom období. Práve „viera“ a „radosť z nej“ sa tak stali ústrednou témou tej dnešnej, ktorú predniesol na Námestí sv. Petra.


Drahí bratia a sestry,
dnes by som chcel uviesť nový cyklus katechéz, ktorého centrálnym bodom bude Rok viery. Ten sme práve začali a dočasne ním prerušíme cyklus venovaný škole modlitby. Apoštolským listom Porta Fidei (Brána viery) som uviedol tento osobitný rok zameraný na to, aby sme v Cirkvi obnovili entuziazmus viery v Ježiša Krista, jediného Spasiteľa sveta, aby znovu ožila radosť z kráčania po ceste, ktorú nám on sám ukázal a aby sme konkrétnym spôsobom dokázali svedčiť o premieňajúcej sile viery.

Päťdesiate výročie otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu je vynikajúcou príležitosťou na návrat k Bohu, na prehĺbenie viery a nadobudnutie väčšej odvahy pre jej prežívanie, na posilnenie nášho vzťahu k Cirkvi, „učiteľke ľudstva“, ktorá nás prostredníctvom Slova, slávenia sviatostí a konania skutkov dobročinnej lásky vedie k stretnutiu a spoznaniu Krista, pravého Boha a pravého človeka. Nie je to len stretnutie s myšlienkou alebo životným programom: je to stretnutie so živou osobou, ktorá nás hlboko premieňa a odhaľuje nám našu skutočnú identitu – identitu Božích detí. Stretnutie s Kristom obnovuje naše ľudské vzťahy a každý deň ich privádza k väčšej solidarite a bratstvu – a to na základe logiky lásky. Mať vieru v Pána nie je niečím, čo sa dotýka len našej inteligencie, oblasti intelektuálneho poznania: je to zmena, ktorá sa týka celého života, nás samých: ovplyvňuje city, srdce, inteligenciu, vôľu, telesnosť, emócie, ľudské vzťahy. Viera naozaj mení všetko v nás i pre nás. Jasne nám odhaľuje budúcnosť, pravdu o našom povolaní v rámci ľudských dejín, zmysel života, chuť toho, že sme pútnici na ceste k nebeskej vlasti.

No ale – pýtame sa – je viera naozaj premieňajúcou silou nášho života, môjho života? Alebo je to len jeden z prvkov, ktoré sú súčasťou našej existencie, avšak bez toho, aby sa jej rozhodujúcim spôsobom dotýkali a ovplyvňovali ju? V katechézach tohto roku by sme chceli posilniť alebo znovu objaviť radosť z viery; pochopiť, že viera nie je čímsi cudzím, odtrhnutým od konkrétneho života – ale práve naopak, že je pre život dušou. Viera v Boha, ktorý je Láska a ktorý sa človeku priblížil tým, že vzal na seba telo a daroval sa na kríži, aby nás zachránil a znovu nám otvoril brány neba – táto viera nám jasným spôsobom ukazuje, že len v láske možno objaviť plnosť človeka. Dnes je veľmi potrebné to zdôrazňovať, pretože kultúrne premeny nám prinášajú rozličné formy barbarstva, ktoré sa ukrývajú pod rúškom „výdobytkov civilizácie“: viera nám potvrdzuje, že skutočnú ľudskosť možno nájsť jedine na takých miestach, v takých gestách, časoch a formách, pri ktorých je človek vedený láskou pochádzajúcou od Boha, pri ktorých sa prejavuje ako dar, žije vo vzťahoch plných lásky, súcitu, pozornosti a nezištnej služby pre druhého. Kde je panovačnosť, túžba po majetku, využívanie druhého a kupčenie s ním založené na vlastnom egoizme, kde vládne arogancia ľudského „ja” uzavretého do seba samého, tam človek zostáva ochudobnený, zdegradovaný a zdeformovaný. Kresťanská viera, ktorá je činná v láske a silná v nádeji, neobmedzuje, ale humanizuje život, ba robí ho naplno ľudským.

Viera je prijatím tohto odkazu, ktorý premieňa náš život; je prijatím zjavenia Boha, ktorý nám dáva spoznať kto je, ako koná a aké má s nami plány. Zaiste, Božie tajomstvo bude vždy prevyšovať naše koncepty a naše chápanie, naše obrady i naše modlitby. Na druhej strane, Boh sa nám prostredníctvom zjavenia dáva spoznať, rozpráva nám o sebe samom, robí sa dostupným. A my sa tak stávame schopnými počúvať jeho slovo a prijímať jeho pravdu. Toto je teda obdivuhodný zázrak viery: Boh vo svojej láske v nás prostredníctvom Ducha Svätého vytvára podmienky na to, aby sme dokázali porozumieť jeho Slovu. Boh sám vo svojom rozhodnutí ukázať sa nám, vstúpiť do kontaktu s nami, sprítomniť sa v našich dejinách – nás robí schopnými počúvať a prijímať ho. Svätý Pavol o tom hovorí s radosťou a uznaním: „Preto aj my neprestajne vzdávame vďaky Bohu za to, že keď ste od nás prijali Božie slovo, ktoré sme hlásali, neprijali ste ho ako ľudské slovo, ale – aké naozaj je – ako Božie slovo; a ono pôsobí vo vás veriacich“ (1 Sol 2,13).

Boh sa prostredníctvom slov a skutkov zjavoval v dlhej histórii priateľstva s človekom – a táto história vyvrcholila vo Vtelení Božieho Syna a v tajomstve jeho Smrti a Zmŕtvychvstania. Boh sa nielenže zjavil v histórii jedného národa, nielenže hovoril prostredníctvom prorokov, ale aj zostúpil zo svojho Neba, aby vstúpil do ľudského sveta ako človek – aby sme ho mohli stretnúť a počúvať. A z Jeruzalema sa ohlasovanie Evanjelia spásy rozšírilo až do končín zeme. Cirkev zrodená z Kristovho boku sa stala nositeľkou novej, pevnej nádeje: je ňou Ježiš z Nazareta, ukrižovaný a vzkriesený Spasiteľ sveta, ktorý sedí po pravici Otca a je sudcom živých i mŕtvych. Toto je kerygma, centrálne a strhujúce ohlasovanie viery. Avšak od samotných začiatkov je tu problém „pravidiel viery“ – čiže problém vernosti pravde evanjelia, v ktorej majú veriaci zostať pevne zakorenení, vernosti spásonosnej pravde o Bohu a o človeku, ktorú treba uchovať a odovzdávať ďalej. Svätý Pavol píše: „Prostredníctvom neho (evanjelia) dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili.“ (1 Kor 15,2).

Kde však nachádzame základnú formulu viery? Kde nachádzame pravdy, ktoré nám boli verne odovzdané a majú byť svetlom pre náš každodenný život? Odpoveď je jednoduchá: v Kréde, vo vyznaní viery alebo v takzvanom „Symbole“ viery sa spájame s pôvodnou udalosťou osoby a histórie Ježiša z Nazaretu. Tu sa konkretizuje to, čo Apoštol národov povedal kresťanom z Korintu: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený“ (1 Kor 15,3).

Aj dnes potrebujeme, aby sa Krédo stalo lepšie známym, viac pochopeným a intenzívnejšie premodleným.
Najdôležitejšie je, aby sa Krédo stalo takpovediac „uznaným“. Poznanie môže byť čisto intelektuálnou operáciou, kým „uznanie“ chce naznačiť nevyhnutnosť objaviť hlboké puto medzi pravdami, ktoré vyznávame v Kréde a medzi našou každodennou existenciou, aby sa tieto pravdy skutočne a konkrétne – tak ako tomu vždy bolo – stávali svetlom pre kroky nášho života, vodou, ktorá zvlažuje popáleniny získané pri putovaní, životom, ktorý víťazí nad púšťou každodennosti. V Kréde je priam zaštepený morálny život kresťana, ktorý práve v ňom nachádza svoj základ a zmysel.

Nie náhodou si blahoslavený Ján Pavol II. želal, aby bol Katechizmus Katolíckej Cirkvi, ktorý je normou pre vyučovanie viery a istým prameňom katechézy, založený na Kréde. Išlo o potvrdenie a zachovanie centrálneho jadra právd viery, pri ktorom je potrebné, aby sa jeho jazykové vyjadrenie stalo viac pochopiteľným pre ľudí súčasnej doby, pre nás. Povinnosťou Cirkvi je odovzdávať vieru, komunikovať Evanjelium tak, aby sa kresťanské pravdy stali svetlom pre nové zmeny kultúry, aby kresťania boli schopní obhájiť nádej, ktorú v sebe majú (porov. 1 Pt 3, 14). Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá sa veľmi zmenila – aj vzhľadom na nedávnu minulosť – a je neustále v pohybe, stále sa mení. Procesy sekularizácie a rozšírenia nihilistickej mentality, v ktorej je všetko relatívne, silne poznačili mentalitu celej spoločnosti. Život je často prežívaný len povrchne, bez jasných ideálov a pevných nádejí, uprostred provizórnych, nestálych rodinných a spoločenských vzťahov. Nové generácie nie sú vedené k hľadaniu pravdy a hlbšieho zmyslu ľudskej existencie, ktorá presahuje hmatateľný svet, k stabilite citov, či k dôvere. Práve naopak, relativizmus nás vedie k tomu, aby sme sa zriekli pevných bodov. Nedôverčivosť a prelietavosť potom spôsobujú škody v ľudských vzťahoch a život sa žije v rámci experimentov, ktoré trvajú len krátko, bez prijatia zodpovednosti. Ak sa zdá, že individualizmus a relativizmus ovládajú ducha mnohých našich súčasníkov, možno povedať, že ani veriaci ľudia nie sú celkom imúnni pred týmito nebezpečenstvami, s ktorými sa stretávame aj pri odovzdávaní viery. Prieskum, ktorý sa robil na všetkých kontinentoch pred slávením Synody biskupov o Novej evanjelizácii, zvýraznil niektoré z nich: viera žitá pasívnym a privátnym spôsobom, odmietanie vzdelávania vo viere, vytváranie priepasti medzi životom a vierou.

Kresťan často nepozná ani len centrálne jadro vlastnej Katolíckej viery, Kréda – a necháva tak otvorený priestor synkretizmu a náboženskému relativizmu – bez toho, aby si vyjasnil pravdy, ktoré treba veriť a ozrejmil spásonosnú jedinečnosť kresťanstva. Dnes veľmi zblízka čelíme riziku budovania viery podľa princípu „urob-si-sám“. Treba sa nám vrátiť k Bohu, k Bohu Ježiša Krista, musíme znovu objaviť odkaz evanjelia, a pomôcť mu, aby hlbšie vstúpil do našich svedomí a do nášho každodenného života.

V katechézach tohto Roka viery by som chcel ponúknuť prostriedok pri uskutočňovaní tohto cieľa, aby sme znovu prebrali a prehĺbili centrálne pravdy viery týkajúce sa Boha, človeka a Cirkvi, celej spoločenskej a kozmickej reality – premýšľajúc nad vyjadreniami Kréda. A chcel by som, aby bolo jasné, že tieto obsahy a pravdy viery sú priamo spojené s naším životom; vyžadujú si obrátenie, ktoré umožní zrod nového spôsobu viery v Boha (fides qua). Spoznávanie Boha, stretávanie s ním, prehlbovanie čŕt jeho tváre – to všetko mení náš život – pretože práve takto vstupujeme do hlbokých dynamizmov ľudského bytia.

Nech nám púť, na ktorú sa tento rok vydávame, napomôže vyrásť vo viere a v láske Kristovej, aby sme sa v našich každodenných rozhodnutiach a skutkoch naučili žiť dobrý a pekný život podľa evanjelia.
Ďakujem.

preložil: Martin Kramara

URBIS ET ORBIS – DEKRÉT

Odpustky k Roku viery – Dekrét Apoštolskej penitenciárie
Vatikán, 11.10.2012 (ZENIT) 015 277 – Svätou omšou otvoril Benedikt XVI. Rok viery. Pri tejto príležitosti vydala Apoštolská penitenciária dokument s odpustkami.


Pápež Benedikt XVI. určil začiatok Roka viery venovanom zvláštnym spôsobom vyznaniu pravej viery a jej pravého výkladu na 50. výročie slávnostného otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu, ktorému pápež Ján XXIII. určil ako hlavnú úlohu „lepšie chrániť a vykladať vzácny poklad kresťanskej náuky, aby sa lepšie sprístupnil veriacim v Krista a všetkým ľuďom dobrej vôle.“ (Ján Pavol II., apošt. konšt. Fidei Depositum, 11. október 1992: AAS 86 [1994] 113). Predpokladá sa čítanie alebo ešte lepšie zbožná meditácia koncilových dokumentov a rôznych článkov Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktoré bl. pápež Ján Pavol II. uverejnil 30 rokov po koncile s presným úmyslom „ešte lepšie ho dodržiavať ako aj naďalej napomáhať jeho poznanie a využívanie“ (114).

V roku Pána 1967 Boží služobník Pavol VI. už raz vyhlásil podobný Rok viery, aby tak oslávil 1900. jubileum mučeníkov sv. Petra a sv. Pavla a aby slávnostným vyznaním viery „dokázal, ako naliehavo musí byť podstatný obsah viery, ktorý po stáročia tvorí dedičstvo všetkých veriacich, stále nanovo potvrdzovaný, chápaný a prehlbovaný, aby sa za historických podmienok, ktoré sa líšia od minulosti, vydávalo vhodné svedectvo“ (Benedikt XVI., apošt. list „Porta Fidei“, 4).

V týchto našich časoch hlbokých premien, ktorým je ľudstvo vystavené, pápež Benedikt XVI. má v úmysle vyhlásením tohto druhého Roka viery pozvať Boží ľud, ktorého je univerzálnym pastierom a rovnako svojich spolubratov v biskupskej službe na celom svete, „aby sa v tomto čase duchovnej milosti, ktorú nám Pán ponúka, pridali k Petrovmu nástupcovi, aby si pripomínali vzácny dar viery“ (8).

Všetci veriaci „budú mať príležitosť vyznať vieru vo vzkrieseného Pána v našich katedrálach a vo všetkých kostoloch sveta, v našich domovoch a v našich rodinách, aby každý pocítil silnú potrebu nezmenenú vieru lepšie spoznávať a odovzdávať budúcim generáciám. Rehoľné spoločenstvá ako aj farské spoločenstvá a všetky staré či nové cirkevné hnutia nájdu príležitosť v tomto roku verejne vyznať Krédo (8).

Okrem toho všetci veriaci sa vyzývajú, aby jednotlivo a spoločne v tých mimoriadnych okolnostiach každodenného života vydávali iným svedectvo o viere: „Sociálna povaha človeka však vyžaduje, aby človek vnútorné akty náboženstva vyjadril aj navonok, aby bol s inými v spoločenstve v náboženských veciach a aby svoje náboženstvo vyznával v spoločenstve“ (Vyhlásenie „Dignitatis Humanae“, 7. decembra 1965: AAS 58 [1966], 932).

Pretože ide v prvej línii o to, aby sme viedli život, ktorý je v najvyššej miere svätý – pokiaľ je to tu na Zemi možné – teda dosiahli najvyšší možný stupeň čistoty duše, veľký dar odpustkov, ktoré Cirkev mocou prepožičanou Kristom ponúka všetkým, ktorí s príslušnými postojmi splnia zvláštne predpoklady na ich dosiahnutie, sa javí ako veľmi užitočný. Pavol VI. učil, že „Cirkev si pri odpustkoch slúži svojou plnou mocou ako správkyňa vykúpenia zaslúženého Kristom v spoločenstve so svätými, aby veriacim umožnila účasť na tejto plnosti Krista. Tak im v prehojnej miere dáva k dispozícii prostriedky spásy“ (apošt. list „Apostolorum Limina“, 23. máj 1974: AAS 66 [1974] 289).

Týmto spôsobom sa zviditeľní „poklad Cirkvi“, ktorý „okrem toho ďalej obohacujú aj zásluhy preblahoslavenej Božej Matky a všetkých vyvolených, od prvého až po posledného“ (Klement VI., bula „Unigenitus Dei Filius“, 27. január 1343).

Apoštolská penitenciária, ktorej úlohou je to, čo sa týka poskytovania a používania odpustkov usporiadať a ducha veriacich v zbožnom želaní ich dosiahnuť správne chápať, podnecovať a podporovať, stanovila na podnet Pápežskej rady pre napomáhanie novej evanjelizácie a so zohľadnením „Nóty s pastoračnými smernicami k Roku viery“ Kongregácie pre náuku viery, za účelom dosiahnutia daru odpustkov počas Roku viery, nasledovné podmienky, vydané v súlade s „mens“ pápeža, aby sa veriaci ešte trvalejšie cítili podnecovaní spoznávať a milovať náuku Cirkvi a tým dostali bohatšie plody.

Počas celého Roka viery od 11. októbra 2012 do 24. novembra 2013, každý veriaci, ktorý s pravou ľútosťou, po príslušnej spovedi a svätom prijímaní sa pomodlí na úmysly Svätého Otca, môže dosiahnuť plnomocné odpustky na vlastnými hriechmi zavinené časné tresty, ktoré Boh udeľuje vo svojom milosrdenstve; odpustky sa môžu venovať aj dušiam zosnulých. A síce:

a. Po každý raz, keď pri najmenej 3 príležitostiach sa veriaci zúčastnia podujatí v kostole alebo na vhodnom mieste, kde sa konajú kázne (ľudové misie) alebo prednášky o dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu a o článkoch Katechizmu Katolíckej cirkvi;

b. Po každý raz, keď formou púte navštívia pápežskú baziliku, kresťanské katakomby, katedrálny chrám alebo svätyňu, ktorú miestny biskup určí pre Rok viery (napríklad medzi menšími bazilikami a pútnickými miestami tie, ktoré sú zasvätené preblahoslavenej Panne Márii, svätým apoštolom a patrónom) a tam sa zúčastnia svätého liturgického aktu, alebo sa prinajmenej zdržia dostatočný čas na zbožnú meditáciu a tú ukončia modlitbou Otčenáš, vyznaním viery, vzývaním preblahoslavenej Panny Márie či prípadne svätých apoštolov či patrónov;

c. Po každý raz, keď sa na miestnym biskupom určené dni pre Rok viery (napríklad na sviatky Pána, Božej Matky, sv. apoštolov a patrónov ako aj v deň Katedry sv. Petra) na posvätnom mieste zúčastnia slávenia Eucharistie alebo liturgie hodín a okrem toho sa pomodlia vyznanie viery;

d. V ľubovoľný deň, keď počas Roka viery navštívime vlastnú krstiteľnicu alebo iné miesto, kde sme prijali sviatosť krstu a obnovíme si krstné sľuby.

Diecézni biskupi, eparchovia a iní na rovnakej úrovni v deň, ktorý sa považuje za najprimeranejší, pri slávení hlavnej svätej omše (napríklad 24. novembra 2013, na sviatok Krista Kráľa, keď sa ukončí Rok viery) môžu udeliť pápežské požehnanie s plnomocnými odpustkami, ktoré môžu veriaci zbožne prijať a dosiahnuť.

Veriaci, ktorí úprimne oľutujú svoje hriechy, ale zo závažných dôvodov sa nemôžu zúčastniť slávení (ako rehoľníčky v klauzúre v kláštore, pustovníci, väzni, starí ľudia, chorí a tí, ktorí trvalo slúžia v nemocniciach alebo domovoch pre chorých…), môžu dosiahnuť odpustky za rovnakých podmienok, ak sa duchovne spoja s prítomnými veriacimi, predovšetkým vo chvíľach, keď sa slová Svätého Otca alebo diecéznych biskupov prenášajú televíziou alebo rozhlasom, vo vlastnom dome, alebo tam, kde sa zdržiavajú (napríklad v kláštornej kaplnke, v nemocnici, v domove, vo väzení…) a pomodlia sa Otčenáš, vyznanie viery a iné modlitby v súlade s cieľom Roka viery a obetujú svoje utrpenie alebo obmedzenia vlastného života. …

Penitenciária pozýva ďalej najdôstojnejších biskupov ako nositeľov troch „munera“ – náuky, vedenia a posväcovania – aby dbali na zreteľné a jasné vysvetľovanie tu uvedených princípov a usmernení na posväcovanie veriacich tak, že budú dbať zvlášť na miestne, kultúrne a tradičné okolnosti. Katechéze zodpovedajúcej osobitosti Božieho ľudu sa podarí zreteľnejším a živším spôsobom priblížiť pochopenie túžby po tomto jedinečnom dare, ktorí získajú sprostredkovaním Cirkvi a túto túžbu hlbšie zakoreniť do sŕdc.

Tento dekrét platí pre Rok viery. Oproti všetkým inak znejúcim usmerneniam. Dané v Ríme v sídle Apoštolskej penitenciárie, 14. septembra 2012, na sviatok Povýšenia kríža.

Manuel Kard. Monteiro de Castro, veľkopenitenciár, Msgr. Krzysztof Nykiel, regent

Otvorenie Roka viery


Excelencia – brat v biskupskej službe – Alojz, bratia kňazi, diakoni, rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Bránou otvorenou dokorán sme dnes večer vošli do našej prešovskej Konkatedrály. Zjednotení so Svätým Otcom chceme prejsť aj pomyselnou bránou Roka viery, ktorú práve dnes otvoril. Deje sa tak pri 50. výročí otvorenia 2. vatikánskeho koncilu, ktorý v jednej zo svojich konštitúcií Lumen gentium tak jasne pripomenul, že sme spoločenstvom veriacich ľudí na ustavičnej púti (LG 6; 9; 14). Sme Božím ľudom na ceste smerom k večnosti.

Znamená to, že ako kresťania si uvedomujeme dočasnosť ľudského života na tomto svete. Plne chápeme to, čo nám už sv. apoštoli Peter a Pavol kládli na srdce, keď napísali, že sme v tejto dimenzii života iba cudzincami, prišelcami, hosťami a pútnikmi a že naša trvalá vlasť je v nebesiach. Žijeme na tomto svete ako pútnici na ceste do vlasti v nebesiach, ktorú nám prisľúbil Boh. Sme teda ustavičnými pútnikmi vo viere!

Aj my sme sa dnes v tejto viere museli vydať na cestu z Košíc do Prešova, keďže v košickej katedrále prebieha rozsiahla rekonštrukcia a nemáme kde hlavu skloniť. Aj táto skutočnosť v nás umocňuje presvedčenie, že sme pútnikmi bez trvalého prístrešia v tomto svete a že naša domovina a istota je jedine pri Bohu.

Na tejto našej viere je najkrajší fakt, že silu i chuť takto veriť v nás vzbudzuje sám Boh. Vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi nás vždy oslovuje a dáva sa nám poznať. Boh nie je pre nás kresťanov len akási neurčitá energia a sila, je osobou, ktorá vytvára vzťahy, je tak konkrétny, hoci sa nedá ľudským rozumom obsiahnuť. Jeho Syn Ježiš Kristus je bránou tejto našej viery. Dnešný úryvok z evanjelia ho predstavuje ako bránu pre všetky verné ovečky. Ony majú iba cez Neho prístup do istoty košiara. Veriť v Ježiša a prejsť cez Neho k Otcovi znamená slobodne sa rozhodnúť – odovzdať sa Mu vo všetkom. On je ten, ktorý ma pozná, predchádza i sprevádza ma vo všetkom. Prvé oslovenie, prvá iniciatíva pochádza od Neho. Pretože On ma oslovil a pretože On ma ako prvý pozval veriť, ja sa svojou vierou zapájam do jeho iniciatívy a chcem s Ním spolupracovať. Takto sa rodí viera.

Ako však odovzdať túto vieru dnešnému človeku? Ako možno urobiť pred dnešným svetom toto vyznanie? Už od nedele sa podobnými otázkami zaoberajú v Ríme účastníci Biskupskej synody na podporu novej evanjelizácie. Vieru si totiž nemôžeme nechať iba pre seba. Chceme sa s ňou podeliť a odovzdať ju ďalej. Našim poslaním – úlohou Cirkvi predovšetkým v tomto Roku viery je hovoriť o Bohu – o Jeho Synovi Ježišovi Kristovi – pripomínať Božiu prítomnosť všetkým ľuďom a predovšetkým kresťanom, čo stratili svoju vlastnú identitu. Z viery pochádza radosť zo zmyslu života, naplnenie, vnútorný pokoj a istota. Toto si nemožno nechať iba pre seba.

Pri odovzdávaní viery však narážame na slobodu iných. Príjmu naše presvedčenie, alebo nie, stotožnia sa s ním, alebo ho zavrhnú?! Veď aj sám Boh sa zastaví pred bránami slobodného rozhodnutia každého človeka. Ako máme teda ľudí motivovať a získavať pre vieru? Ako v nich s Božou pomocou otvoriť bránu viery? Nad tým sa zamýšľa aj súčasný Nástupca sv. Petra vo svojom apoštolskom liste Porta fidei – dvere, či brána viery. Odvoláva sa tým na udalosť v Skutkoch apoštolov, keď sv. Pavol spolu s Barnabášom otvorili neveriacim dvere viery (Sk 14,27). Jednoducho hovorili o veľkých veciach, ktoré im vykonal Boh. A boli pripravení odpovedať na rôzne otázky a obhájiť nádej, ktorá v nich bola (1Pt 3, 15).

A to všetko boli schopní urobiť v čase, keď ich okolie prenasledovalo a napádalo. Naše slovenské okolie nás dnes neprenasleduje s násilím, aj keď v iných častiach hlavne moslimského sveta sa kresťania stretávajú s ohrozením vlastného života kvôli svojej viere. My sme ako kresťania skôr vysmievaní, prehliadaní, nebraní vážne a odsúvaní na perifériu. Ľahko môžeme stratiť odvahu! Má vôbec ešte význam hlásiť sa k viere a svedčiť o nej?

Keď sa pozrieme trochu ďalej ponad naše kostolné veže smerom na západ Európy, môžeme sa nechať poučiť. V Cirkvi vo Francúzsku, kde je sekularizmus a vzdialenie sa spoločnosti od Cirkvi oveľa citeľnejšie, napísali francúzski biskupi už pred pár rokmi dlhý list a načali tým zaujímavý proces: „Proposer la foi“ – znelo v liste: „Ponúknuť vieru, predostrieť ju modernej spoločnosti. Nepotrebujeme sa ako kresťania hanbiť a skrývať, my máme čo ponúknuť! V našej viere nachádzame to, čo ostatní iba s ťažkosťami hľadajú a za čo často zaplatia veľké peniaze a predsa to nenájdu. My svoju vieru nemusíme kupovať za peniaze, naopak, máme aj iným smelo odporúčať to, čo pri živote drží nás. Vydávajme svedectvo o nádeji, ktorá nás napĺňa!“ Toľko francúzski biskupi.

Vyzvali svojich veriacich k obnove zdravého katolíckeho sebavedomia. V tomto týždni nás takisto povzbudzujú impulzy a zamyslenia Svätého Otca, aby sme prestali fňukať a spomínať na staré dobré časy, kedy veriť bolo pre väčšinu samozrejmosťou. Tiež nás vyzýva k obnove osobnej viery a k tomu, aby sme ju ponúkli ďalej. Osobné vyznanie confessio je podstatné – je dôležité vedieť obhájiť nádej, ktorú mi vytvára viera. Môže znieť aj takto: Moja nádej sa zakladá na viere v Boha, ktorý ma prijíma takého, aký som. On má pre mňa budúcnosť, ktorá je silnejšia ako smrť. V tomto vyznaní potom môžem svedčiť službou lásky – caritas – aby ľudia v mojom okolí cítili, že sa oplatí veriť – oplatí sa byť kresťanom, že viera oslobodzuje a prináša trvalo prežívaný pokoj a šťastie.

Práve ľahkosť a jednoduchosť takéhoto svedectva viery získava srdcia pre Ježiša. Naši súčasníci, ktorí sú vzdialení od viery, si často myslia, že veriť a žiť podľa viery je náročné a ťažké. Kvôli tomu radšej odskočia. Spomínam si na rôzne otázky rovesníkov, kamarátov a spolužiakov, ktorí sa ma často pýtali: Ako s tým môžeš žiť?! Byť katolíkom a ešte k tomu byť aj kňazom, to je príliš komplikované! Samé odriekania a dodržiavanie prikázaní, to nie je nič pre mňa! Je to namáhavé a náročné!

Možno ste podobné argumenty proti viere počuli už aj vy. Je niekedy priam nemožné vysvetľovať slovami týmto ľuďom, akú vnútornú slobodu nám viera dáva. Preto táto vnútorná sloboda nemôže zostať iba vo vnútri, oni ju musia na nás vidieť i cítiť, aby sa nad našou vierou vôbec začali zamýšľať. Preto chceme v tomto Roku viery viac skutkami uskutočňovať misijnú úlohu ohlasovať Ježiša Krista, ktorý je prameňom našej viery i slobody. Nezabúdajme pri tom na jasnú myseľ a radostné srdce, pretože viera vyslobodzuje z pesimizmu.

Drahí bratia a sestry, Svätý Otec dnes pripomenul badateľný vzrast záujmu veriacich o rôzne púte a zároveň vyjadril prianie, aby sa aj tento Rok viery, ktorý zveruje pod ochranu Panny Márie, stal pre nás odvážnou púťou do púšte súčasného sveta. Do jeho prázdnoty máme vnášať zmysel života a zvlažovať vyschnuté srdcia rosou viery.

Vydajme sa teda na túto púť a ako kresťania nebojme sa angažovať spoločensky, politicky i sociálne. Zanesme Ježiša Krista i Jeho princípy tam, kde sú zamlčané. Hovorme jasné ÁNO životu a zasadzujme sa za dôstojnosť ľudskej osoby! Povedzme jasné NIE všetkému, čo sa proti životu stavia a čo je proti zdravému rozumu i hodnotám evanjelia. Chráňme si svoju vieru, dedičstvo, ktoré v nás zveľaďovali sv. Cyril i Metod a žime ju! Otvorme brány našej viery dokorán pre všetkých! AMEN.

Mons. Bernard Bober, arcibiskup

Smrť bude zničená


Smrť bude zničená

a nastane nepominuteľné blaho,

prestane všetka úzkosť

a začne sa slastná blaženosť

v milovanom, ušľachtilom

spoločenstve.

(Kempenský)

Odpustky pre zomrelých pomoc pre večnosť


Miesta, ktoré v týchto dňoch navštevujeme, sú cintoríny. Oni sú svedkami istej spravodlivosti, že každý človek musí zomrieť. Tieto miesta nám hovoria o pravdivosti slov pápežského kazateľa R. Cantalamessu keď povedal: „Smrť je najistejšia a najneistejšia na svete. Najistejšia preto, lebo každý človek musí zomrieť. Najneistejšia preto, lebo nikto nevie kedy.“ Spomienka na všetkých verných zosnulých je chápaná ináč svetsky a ináč kresťansky. V týchto dňoch v správach, v tlači a na rôznych plagátoch môžeme nájsť pozvánky na helowen party. Zdá sa, že tu ide o zosekularizovanie dnešnej spomienky. Určite patrí k tradícii a kultúre nášho národa navštíviť hroby zosnulých, upraviť ich, ozdobiť a spomínať na nich.

Ale pre nás kresťanov by to bolo nedostačujúce. Pre nás je podstatné myslieť na ich spojenie s Kristom – Pánom života a smrti. Toto je ten čas, kedy im môžeme pomôcť svojimi modlitbami, obetami a získaním odpustkov pre nich. Určite príde čas, kedy nám oni budú môcť pomôcť svojim orodovaním u Boha. Dnešný deň je aj dňom viery. Na jednej strane je pre nás veľkým heslom Memento mori (pamätaj na smrť), ale na druhej strane je pre nás veľkým svetlom a nádejou vo večný život. Keď sa modlíme Krédo, vyznávame: „veríme vo vzkriesenie tela, vo večný život.“ Pre túto vieru je dôležité naše aktuálne spojenie s Kristom. A to sa uskutočňuje už tu na zemi, od nášho krstu. Túto vieru musíme si ju živiť. Pretože ako hovorí apoštol Jakub: „viera bez skutkov je mŕtva.“ Jeden zo spôsobov ako si udržať živú vieru je, že ju obohatíme , okrášlime svojimi skutkami.

Dnes je určite potrebné spomenúť si, modliť sa a priniesť eucharistickú obetu za všetkých verných zosnulých. Avšak dnešný deň je určený aj nám, ktorí žijeme. Máme totiž vzácny Boží dar – a to je Čas nášho života, aby sme sa rozhodli ak ešte stále pochybujeme dôverovať Ježišovi, dôverovať jeho slovám, brať ich vážne. „Kto verí vo mňa, aj keby zomrel, má večný život. Skúsme žiť v perspektíve budúcnosti. Rozhodnúť sa musí každý sám. Pôjdem svojou vlastnou cestou, alebo cestou, ktorú mi ukazuje Ježiš? Cesta, ktorú mi ukazuje Ježiš vedie do cieľa, o ktorom sv. Pavol povedal: „Ani oko nevidelo ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.

duchovný otec Marek

Stalo sa:


– 8. 9. – vo sviatok Narodenia Panny Márie v sobotu sme slávili slávnostnú svätú omšu v kaplnke Narodenia Panny Márie v Doline o 10:30

– 12. 9. – mal narodeniny náš výpomocný duchovný otec František Stahovec

– 15. 9. – na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie bola svätá omša o 10:30 v Doline, ktorú celebroval náš rodák Mikuláš Uličný

– 30. 9. – púť z Ovčia do Polomky k rodákovi Michalovi Jenčovi, kde miestni veriaci pri slávnostnej sv. omši ďakovali za úrodu – „dožinky“

– 6. 10. – ďakovnú sv. omšu za poľovníkov našej farnosti a z úcty k sv. Hubertovi celebroval J. E. Mons. Stanislav Stolárik, košický pomocný biskup

-re-

Ohlášky:


– sobáš 6. októbra v Ovčí o 14:00 –
Štefan Hančár, syn Štefana a Márie rod. Harakaľovej, narodený v Humennom, bývajúci v Modrej nad Cirochou a Katarína Ondriová, dcéra Milana a Terézie rod. Kollárovej, narodená v Prešove, bývajúca v Ovčí

– sobáš 13. októbra vo Víťaze o 15:00 –
Stanislav Ferenc, syn Ľubomíra a Márie rod. Frajtkovej, narodený v Prešove, bývajúci v Križovanoch a Monika Novotná, dcéra Jozefa a Moniky rod. Michalikovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 20. októbra vo Víťaze o 15:30 –
Jaroslav Vardžik, syn Jaroslava a Cecílie rod. Mikolajovej, narodený v Prešove, bývajúci v Prešove – Solivar a Lenka Magdová, dcéra Jozefa a Miloty rod. Dankaninovej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 27. októbra vo Víťaze o 14:30 –
Milan Čech, syn Milana a Anny rod. Balogovej, narodený v Poprade, bývajúci vo Víťaze a Katarína Maškulková, dcéra Jozefa a Kataríny rod. Komárovej, narodená v Spišskej Novej Vsi, bývajúca v Spišskej Novej Vsi

-re-

Trampoty v manželstve


Pri každom spôsobe vyjadrenia lásky si máme položiť 3 otázky:

Prejavujem pravidelne lásku týmto spôsobom?

Akú dôležitosť má toto vyjadrenie lásky pre môjho manžela/-ku, aby sa cítili milovaní?

Akú dôležitosť má toto vyjadrenie lásky pre mňa?

Sväté Písmo nám pripomína: „Plast medom pretekajúci sú slová láskavé, sladké (z nich prúdi do)duše a osvieženie (do) kostí” (Prís 16,24). „Tam, kde láska chýba, tam ju rozsievaj a čoskoro lásku budeš žať” (sv. Ján z Kríža). Vo Sv. písme ďalej čítame: „Smrť (priam tak) ako život (býva) v moci jazyka…” (Prís 18,21).

Štúdie ukazujú, že slová môžu mimoriadne silno ovplyvniť správanie a schopnosti. Ak poviete deťom, že sú neschopné v matematike, je pravdepodobné, že naozaj budú mať z tohto predmetu zlé známky. Ak poviete, že ich tvorivosť pri písaní je obdivuhodná, stanú sa z nich cieľavedomí “románopisci”. Ľudia naplnia očákavania, aké do nich vkladáme.

Toto má obrovský význam pre spôsob, akým sa navzájom rozprávame v manželstve. V tóne našej reči musíme udržiavať lásku, jemnosť a úctu a vyhýbať sa zvyku zhadzovať toho druhého. Musíme nášho manželského partnera podporovať – doma, v širšej rodine, aj na verejnosti. Pre partnera je vrcholne deštruktívne, ak si z neho spravíme terč svojich vtipov a uťahovania si.

Spôsob, ako dosiahnuť, aby sa ten druhý cítil milovaný prostredníctvom našej reči, spočíva v prejavoch uznania tomu druhému. Sem patrí spôsob, akým skladáme komplimenty, ako ďakujeme, povzbudzujeme, ako preukazujeme náklonnosť a predkladáme požiadavky. Ak to nerobíme zručne a taktne, vystavujeme naše manželstvo pokušeniu z vonkajšieho prostredia.

Existuje veľa rôznych spôsobov, ako používať slová na vyjadrenie lásky tomu druhému:

1. skladanie komplimentov – pre ľudí, ktorí pri svojej výchove neboli zvyknutí počúvať komplimenty, nemusí byť ľahké ich prijímať, nieto ešte rozdávať. Ale dá sa to naučiť. Komplimenty zameriavajú pozornosť na to, čo obdivujeme a oceňujeme na našom manželovi, či manželke. Mnohí z nás držia takéto myšlienky zamknuté hlboko v sebe, lebo si myslia, že je hlúpe ich vysloviť alebo naopak zbytočné, pretože náš partner aj tak vie, že ho milujeme. Ale manželská služba hovorí o tom, že máme jeden druhého ctiť. Skladanie komplimentov je vynikajúci spôsob, ako sa ctiť navzájom a každý z nás sa to môže naučiť robiť. Skúste niečo také jednoduché: „V týchto šatách vyzeráš úžasne.“ „Milujem to, ako vždy vieš, čo treba povedať.“

2. vyjadrenie vďaky – vďačnosť priznáva druhému hodnotu a ocenenie. Ak žijeme spolu deň čo deň, začneme príliš ľahko prehliadať mnohé veci, ktoré pre nás partner robí. Niektoré sú pravidelné drobnosti, iné prezrádzajú veľkú starostlivosť a vyžadujú značné úsilie. “Ďakujem ti, že si vysypal smeti”, môže znieť banálne, ale je dôležité venovať pozornosť aj malým prejavom lásky. Tým oceňujeme niečo, čo by sa ľahko dalo považovať za samozrejmosť.

3. povzbudzovanie – je to iný spôsob pozitívneho používania slov, čo znamená inšpirovať v tom druhom odvahu. Všetci máme oblasti, v ktorých sa cítime neistí a chýba nám odvaha. Je v našej moci poskytnúť povzbudenie, ktoré pomôže nášmu manželovi, či manželke rozvinúť ich potenciál. A naopak, ak kritizujeme, naše slová majú moc postupne okrádať nášho partnera o jeho sebahodnotenie a sebadôveru. Keď povzbudzujeme, hovoríme tomu druhému: “Dôverujem ti”.

4. ohľaduplnosť – ohľaduplné slová druhého vyzdvihujú a chvália, zatiaľ čo zlé načasované, bezohľadné slová spôsobujú vo vzťahu veľa poranení. Treba veľmi zodpovedne vážiť a starostlivo vyberať slová. Naše slová majú byť povzbudivé, láskavé a uznanlivé, aby nášho partnera skutočne vyzdvihovali. Slová uznania sú kľúčové z hľadiska lásky a dávajú základ dôvery.

5. predkladanie požiadaviek – v manželstve existuje obrovský rozdiel medzi robením si nárokov a predkladaním požiadaviek. Keď predkladáme nášmu partnerovi naše požiadavky, potvrdzujeme tým ich hodnotu a schopnosti. Ak si robíme nároky, stávame sa doma netolerantnými a tyranskými, často bez toho, aby sme si to uvedomovali. S takýmto tipom človeka nie je ľahké ani príjemné žiť. Nároky si robíme vtedy, keď začneme považovať svojho partnera, jeho dary a schopnosti za úplnú samozrejmosť.

Ak je pre našich partnerov verbálne uznanie skutočne dôležité, no už nejaký čas ho od vás nedostali, pravdepodobne sa necítia najlepšie. Keď od vás opäť začujú pozitívne slová, bude to pre nich ako oáza v púšti. Ak sa naučíme vyzdvihovať nášho partnera slovami, dosiahneme v našom manželstve novú úroveň lásky a intimity. Slová, ktoré používame, majú moc denne obnovovať lásku. Kritika alebo sebaľútosť sú “mocní rozvracači”. Slová uznania sú mocní “zjednocovatelia.” Pre každého z manželov sú dôležité skutky lásky.

Sv. apoštol Pavol opisuje láskavosť ako druhú vlastnosť lásky. Nášmu manželovi či manželke preukazujeme láskavosť, keď si navzájom slúžime v praktických veciach. Toto môže mať v manželstve rozličné formy: uvariť kávu, vyniesť odpadky, umyť okná na aute, upiecť koláč, vyžehliť košeľu. Každodenné činnosti môžeme považovať za samozrejmosť, ale ak sa robia s ochotou, neustále vyjadrujú lásku. Často sa čudujeme, prečo nám to všetko partner robí. A jediná odpoveď je, že ma miluje.

Silné manželstvo spočíva v tom, že manžel a manželka hľadajú príležitosť poslúžiť jeden druhému a prejavovať vďačnosť za to, čo ten druhý urobil. V období, keď je pre nás obidvoch život hektický, inštinktívne si myslíme: „Prečo mi nepomáha?”, ale keď sa namiesto toho náš partner spýta: „Čo môžem urobiť, aby som ti pomohol?” Alebo spontánne urobí prácu, ktorú máme najmenej radi, to je nepochybne láska v akcii – pocit tepla pri srdci.

V manželstve je len málo dôležitých vecí ako objaviť, čo dáva nášmu partnerovi pocit, že je milovaný a potom sa treba snažiť ho milovať týmto spôsobom. Ale tiež treba mať na pamäti, že jeho potreby sa môžu v priebehu času a za rôznych okolností aj meniť. Namiesto snahy zmeniť nášho partnera musíme akceptovať jeho potreby a podľa toho sa naučiť komunikovať mu svoju lásku.

MUDr. B. Vaščák

Duchovnosť a psychológia

Môže človek byť príčinou stresu pre seba? Áno. Môže byť človek stresom pre ostatných ľudí? Áno. Veľmi často pozeráme na stresy ako na niečo, čo sa nachádza mimo nás; v okolitých ľuďoch, v udalostiach vonkajšieho sveta vidíme príčinu svojich problémov. Seba samého, ako príčinu stresu, vylučujem.


Náš vnútorný stav môže silno ovplyvniť naše vlastné reakcie na negatívne udalosti – o tom sme už hovorili. Naše prudké správanie môže byť stresovým faktorom pre ostatných ľudí, pretože pokazená nálada priateľa, ublíženie blízkemu človeku, podráždenosť kolegu sa ako bumerang vrátia späť k nám hrubými slovami, nepriateľstvom, zradou. Poškodené vzťahy a osamelosť sa stanú stresmi pre nás. Bolo by užitočné pozrieť sa na seba samého z iného uhla a položiť si otázku: čo ja vnášam do vzťahov s druhými ľuďmi?

V dnešnom svete sa veľmi často stretávame s typom správania, v jadre ktorého sa skrýva smäd po súťaživosti, podráždenosť; túžba niečoho sa dobyť a niečo dosiahnuť; netrpezlivosť a neustála uponáhľanosť, ostražitosť. Odborníci pomenovali kombináciu týchto prejavov „správanie typu A”. Pozorujte sa: čo cítite, keď stojíte v automobilovej zápche? V dlhom rade u lekára? Ako reagujete na úspech svojich kolegov? Ako sa cítite, keď vám niečo nevychádza z toho, čo ste naplánovali? Aká bude vaša reakcia, ak nedosiahnete to, po čom ste tužili a o čo ste sa snažili?

Rivalita a uponáhľanosť sú vysoko cenené v našej spoločnosti. Motto „Rýchlejšie, ľahšie, viac!“ sa prenáša (odovzdáva) už od rodičov, ktorí nás celý čas naháňajú, aby sme si čistili zuby a šli spať; od učiteľov v škole, ktorí chcú, aby sme si plnili svoje domáce úlohy načas, v termíne a povzbudzujú nás k súťaživosti v triede; od nadriadených, ktorí vyžadujú, aby sme urobili čo najviac.

“Správanie typu A” bolo prvýkrát opísané kardiológmi Meyer Friedman a Ray Rosenman. Jedného dňa si títo lekári pozvali čalúnnika, aby vymenil poťahy na stoličkách v čakárni, kde ich pacienti čakali na príjem k doktorovi. Čalúnnik si všimol, že poťahy na stoličkách sú silno opotrebované, rozstrapkané len na prednom okraji sedadiel. Lekári začali sledovať svojich pacientov a všimli si, že ich pacienti vždy sedia na okraji stoličky, akoby boli pripravení v každom okamihu vstať a bežať.

V súčasnej dobe existuje veľké množstvo štúdií, ktoré skúmajú vplyv “správania typu A” – uponáhľaného, súťaživého, podráždeného – na zdravie človeka. Odborníci prišli k jednému ucelenému záveru: „Ľudia, ktorí patria do typu A, oveľa častejšie trpia ischemickou chorobou srdca (infarktom) a upchávaním ciev.“
Navyše, odborníci zistili, že pravdepodobnosť opakovaného infarktu u týchto ľudí typu A je väčšia ako u ľudí iných typov. Správanie typu A je charakteristické pre mužov aj pre ženy a spôsobuje rovnakú škodu na zdraví. V knihe „Liečba správania typu A a vášho srdca» Meyer Friedman píše, že ženy – biznismanky (podnikateľky) a profesionáli patriace k typu A, trpia ischemickou chorobou srdca (infarktom) sedemkrát viac, než pokojné gazdinky v svojej domácnosti.

Správanie typu A nás robí zdrojom stresu pre ostatných ľudí. „No, čo sa toľko vrtíš, stoj rovno, rýchlo, už meškáme!“ – zlosti sa mama a prudkými pohybmi oblieka svojmu synčekovi vetrovku. Vodič so správaním typu A jazdi rýchlo, predbieha, bliká svetlami na vodičov, ktorí sa vlečú a chce, aby mu ustúpili cestu; snaží sa „preskočiť križovatku” na oranžovú – všetko toto vytvára havarijnú situáciu a iste, že takéto správanie je stresom pre iných spokojných vodičov. Partner so správaním typu A ženie a poháňa ostatných, aby rýchlejšie hovorili; často zakončuje vety v rozhovoroch za druhých (nie vždy správne); môže začať robiť svoju prácu, alebo odísť bez toho, aby si vypočul všetko dokonca; alebo vôbec nepočúva a je zaujatý svojimi myšlienkami, napríklad, plánuje si deň na zajtra.

Keď realizujeme správanie typu A, vnášame do tohto sveta agresiu, zlosť, podráždenosť. V takom prípade vzťahy s ostatnými ľuďmi nebudujeme, ale ničíme ich.
Tu je niekoľko rád, ako sa zbaviť od správania typu A, o ktorých v svojej knihe “Zvládanie stresu” hovorí Jerrold S. Greenberg, „Comprehensiev stress management“:

1. Prijmite fakt, že v živote nie je nič dokončené. Mýlite sa, ak si myslíte, že môžete stihnúť absolútne všetko, čo je pre vás nevyhnutne, načas, bez toho, aby ste na niečo nezabudli.

2. Vypočujte si rozhovor ostatných v tichosti, bez toho, aby ste ich prerušovali, alebo ich poháňali.

3. Zamerajte sa iba na jednu vec (prácu) v konkrétnom časovom úseku (a nie desať).

4. Nebráňte ostatným robiť to, čo by ste vy urobili rýchlejšie.

5. Keď budete čeliť akémukoľvek problému, spýtajte sa samých seba:
– – Bude to dôležité za päť rokov?
— Mal by som to urobiť hneď teraz?
Zodpovedaním si na tieto dve otázky, budete mať možnosť pozrieť sa na prácu z druhého konca (to neznamená – nič nerobiť, neponáhľať sa i podceňovať význam problému, úlohy).

6. Prv než začnete hovoriť, opýtajte sa samých seba:
– je to naozaj tak dôležité, aby som to práve teraz povedal?
– chce to niekto vôbec počuť?
– bude vôbec vhodné, aby som niečo hovoril?
A ak si aspoň na jednu otázku odpoviete záporne – mlčte a počúvajte druhých.

7. Usmievajte sa, ak je to možné, čo najviac ľuďom.

8. Ďakujte ľuďom, ak pre vás niečo pekného urobia.

9. Každý deň si pripomínajte: ak to, čo potrebujete, alebo čo chcete dosiahnuť, získať, neprospieva vášmu duševnému a duchovnému rozvoju, potom je to strata času.

10. Pamätajte si, že váš názor je správny len na určitú dobu, preto buďte otvorení pre nové myšlienky, idey.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Ahoj deti!


Začal sa nám desiaty mesiac v roku. V škole sme sa už úspešne „zabývali“ a teraz nám už len ostáva rátať dni do najbližších prázdnin, no nie? 🙂
Október je mesiacom ruženca, to už určite viete. Ale zamýšľali ste sa už niekedy nad tým, aká je história modlitby sv. ruženca a ako vlastne vznikla?
Pohľadala som pre vás pár informácií, ktoré ste doteraz určite nevedeli.
V 12. storočí žil mladý kňaz Dominic Guzman (1170-1221), ktorého veľmi trápilo utrpenie nevinných ľudí a bieda ľudstva.

Legenda hovorí, že Panna Mária sa zjavila Dominikovi vo sne. Dala mu reťaz s guľôčkami, na ktorej sa mala recitovať modlitba ruženca a povedala mu, že modlitba a meditácia nad životom jej syna porazí bludy a utrpenie.
Aj keď táto legenda je veľmi milým príbehom, vznik ruženca je o čosi zložitejší. V prvých storočiach existencie Cirkvi mnísi recitovali žalmy. Bolo to jedným z pravidiel ich života. Keďže modlitba žalmov bola možná len tým, ktorí vedeli čítať, bolo treba nájsť spôsob modlitby pre negramotných bratov. Na tento účel sa použila modlitba Pána – Otče náš – bratia recitovali 150 krát túto modlitbu, čo sa zhodovalo s počtom žalmov.

Pri odpočítavaní modlitby sa používali malé kamienky. Neskôr boli nahradené guľôčkami. Začiatkom druhého tisícročia s nárastom zbožnosti voči Panne Márii vzniká modlitba Zdravas´ Mária, ktorá sa stáva veľmi rozšírená a populárna. Postupne bola pripojená k tejto modlitbovej tradícii.
Konečná tradičná forma ruženca vznikla počas pontifikátu pápeža Pia V. (1566-1572), ktorý ho štandardizoval a uviedol pre celú Cirkev.
Neskôr boli vykonané už len dve úpravy v tejto modlitbe – v roku 1917 na základe mariánskych zjavení vo Fatime bola na záver desiatku pridaná modlitba “Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy…” a za pontifikátu Jána Pavla II. boli pridané desiatky ruženca svetla.

Konečnú podobu ruženec dostáva v druhej polovici 16. storočia.
Tak, už vieme ako ruženec vznikol… Ale, vieme sa ho aj modliť? Otestovať sa môžete pomocou obrázku. Aké modlitby sa máme modliť na jednotlivých zrniečkach?

www.farnost-strazske.sk


A čo takto si vyrobiť vlastný, originálny ruženec a mať ho stále so sebou?
Stačí mať len šikovné ruky a fantáziu a ruženec si môžete urobiť aj doma.
Čo na to budete potrebovať?

– 1 tenkú gumičku (postačí aj šnúrka či špagát)
– 10 menších korálok na modlitbu Zdravas Mária
– 1 väčšiu korálku alebo malý drevený krížik
– na modlitbu Otčenáš a Sláva Otcu
– nožnice

Keď už to všetko máte, urobte si na gumičke malý uzlík tak, aby ste pred ním mali ešte aspoň 5 cm voľnej gumičky. Uzlík má byť síce malý, ale dostatočne veľký na to, aby sa vám korálky nevyvliekali. Pomaly začnite navliekať korálky. Za desiatou korálkou takisto urobte malý uzlík, aby sa vám všetkých 10 korálok nevyvlieklo. Oba konce gumičky si teraz spojte prstami a cez tieto konce navlečte poslednú, veľkú korálku. Keď ste ju navliekli, upevnite ju takisto uzlíkom, ktorý urobíte zo spomínaných koncov gumičky. Zvyšok vyčnievajúcej gumičky odstrihnite nožničkami. Keď má veľká korálka malú dierku na navliekanie, jednoducho ju navlečte spolu s ostatnými desiatimi a konce šnúrky zauzlite. Ak chcete, aby bol ruženec väčší a chcete ho nosiť ako náramok, môžete pomedzi menšie korálky ponavliekať ďalšie, ešte o niečo menšie. Vyplnia miesto, ruženec bude pôsobiť väčšie a vy ho môžete nosiť aj na ruke.

Tak, a ruženec je hotový. Môžete si ho urobiť pre seba alebo ho niekomu podarovať. Len ho nezabudnite nosiť stále so sebou a priniesť si ho so sebou aj do kostola. 🙂

stránku pripravila: Lenka Novotná