„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie deviate: Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho!

Jedna rozprávka hovorí o tom, ako zlý čarodejník poslal raz do sveta svojich učňov, aby mu doniesli všetky najhoršie veci, ktoré tam nájdu. Učni sa vrátili a doniesli závisť, lakomstvo, pýchu, nenávisť, sebeckosť, pomstychtivosť, smilstvo a mnoho iných zlých vášní. Čarodejník zmiešal všetko dokopy a vykúzlil z tejto zmiešaniny najhorších ľudských vlastností krásne zrkadlo. Malo však jednu zvláštnu vlastnosť. Všetko sa v ňom odzrkadľovalo trošku inak. Dobré veci sa zmenšovali až na hranicu viditeľnosti a naopak, tie zlé sa zväčšovali do veľmi veľkej miery. Zlý čarodejník bol so svojou prácou spokojný. Prikázal učňom, aby zrkadlo vyniesli až ku hviezdam a potom ho z veľkej výšky pustili na zem. Keď zrkadlo dopadlo na zem, rozbilo sa na milióny ľahučkých, takmer neviditeľných čriepkov, ktoré začali víriť vo vzduchu. Každému človekovi, ktorému sa dostal čo i len najmenší čriepok do oka, zmenil sa pohľad na svet i na blížneho. Nedokázal už vidieť dobro okolo seba. Vo svete a v ľuďoch videl len tie zlé stránky, a to ešte vo zväčšenej miere.

Nie, nepomýlila som si rubriku, milí farníci, naozaj chcem dnes hovoriť o deviatom Božom prikázaní, len som vám chcela touto rozprávkou povedať, že všetci sme v moci hriechu. Niet tu na zemi človeka bez hriechu. Pádom prarodičov Adama a Evy prišiel na svet hriech. To akoby sa v tú chvíľu rozbilo čarodejníkovo zrkadlo a zasiahlo každého z nás.

Deviate prikázanie varuje pred nezriadenou telesnou túžbou, alebo telesnou žiadostivosťou. Pán Boh si veľmi cení rodinu. Vzal si ju pod ochranu. Nechce, aby sa rozpadla a preto šieste prikázanie zdôrazňuje a rozširuje o toto deviate prikázanie. Veď manželstvo je najväčším a najkrajším projektom Boha pre človeka! Tu sa rodí nádherná ľudská láska, ktorej plodom sú deti. A preto Pán zasahuje preventívne, keď nám týmto prikázaním akoby povedal: „Ani nečistým pohľadom nekaz manželstvo! Rob so sebou niečo hneď na začiatku! Pamätaj, že už nečisté túžby sú hriešne! Buď statočný a ovládni žiadostivosť svojho tela!“ Povieme si, prečo taká ráznosť u Boha? Nuž preto, lebo Boh vidí do vnútra človeka a vie, aké je krehké a náchylné na zlo. Vie, že ak sa niečo objaví v mysli človeka a ak to nezastaví on sám hneď v začiatkoch, vznikne túžba a tá porodí aj skutok. No, a ak je myšlienka zlá a necudná, aký môže byť skutok? Boh chce, aby si boli manželia verní, aby sme nikto nepochádzali z rozvrátených rodín, aby tým netrpeli nevinné deti. Boh nechce, aby si otec a mama hľadali iných partnerov, ale aby boli verní tomu, komu prisahali a sľubovali vernosť pri sobáši. Manželstvo by malo byť pre kohokoľvek nedotknuteľné. Je preto treba vážiť si a ctiť cudzie manželstvo, šťastie manželských partnerov a šťastie detí. Zasahovanie do posvätného manželského zväzku cudzieho manželstva je veľkým a vážnym zlom a ide tu súčasne aj o porušenie ostatných prikázaní. Ťažkým previnením sú aj mimomanželské pohlavné styky, aj keby s nimi manželský partner súhlasil.

Ako všetky prikázania, aj toto patrí k tým, ktoré nás vychovávajú k láske. Samotný Ježiš vysvetľuje: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie“ (Mt 15, 20). V oblasti čistoty učí, že „každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil v srdci“ (Mt 5, 29). Tieto slová sú pre nás významné, pretože z nich môžeme pochopiť pohnútky človeka v jeho konaní. Preto ženu možno „ukradnúť“ jej manželovi i jednoduchým pohľadom, ktorý však nie je čistý a prechádza k túžbe, vábeniu a samotnému súhlasu k činu. Ako to bolo i v prípade kráľa Dávida s Betsabe, manželkou Uriáša (porov. 2 Sam, 11).

Deviate prikázanie nám v pozitívnom zmysle nariaďuje žiť čisto v myšlienkach a túžbach a napĺňať tak slová: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt5, 8).

Aj keď žiadostivosť ešte sama o sebe nie je hriechom, inklinuje k hriechu a sama ho plodí, ak nie je podriadená rozumu osvietenému vierou a ak nemá pomoc – milosť. Ak zabudneme, že neexistuje žiadostivosť, ľahko môžeme banalizovať všetky vnútorné pnutia a považovať ich za prirodzené. Začneme tvrdiť, že nie je nič zlé na tom, nechať sa nimi viesť. Mnohí dokonca tvrdia, že nie je nič zlé nechať sa viesť prirodzeným pudom. Deviate prikázanie nám však pomáha chápať, že veci sa majú trochu inak. Pretože žiadostivosť pokrivila prirodzenosť a to, čo považuje za prirodzené, je často dôsledkom hriechu, preto je nevyhnutné ovládať sa.

Aj na toto deviate prikázanie Deuteronómia dnes útočí zlý duch cez množstvo čriepkov zo zrkadla, ktoré neustále rozosieva. Cez takzvané „pikantné“ komédie, či filmy, ktoré sú útokom na základné normy mravnosti a morálnosti. Prosím neprijímajme všetko potichu ako vyplašené stádo, nedajme sa manipulovať všetkým, čo nám je sväté.

Buďme preto ostražití a uchovávajme si svoje myšlienky čisté a neporušujme toto prikázanie. Lásku nášho Pána a Vykupiteľa Krista nech pocíti každý z nás.

Martina Gondová, Víťaz

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Milí čitatelia, milí farníci,
rok 2012 nám už plnou parou odkrajuje mesiac za mesiacom a médiá nás v súvislosti s týmto rokom vo svojich programových ponukách čím ďalej tým viac zahŕňajú katastrofickými scenármi o konci sveta a zániku planéty, ktorá nás má vraj v tomto roku postihnúť. Nikto z nás nemá takú moc, aby dokázal ovplyvniť programové štruktúry jednotlivých televízií, ale máme predsa diaľkový ovládač televízneho prijímača, ktorým môžeme jasne vyjadriť svoj nesúhlas so šírením takýchto a podobných bludov a strachu.

To, k čomu sa ľudstvo musí navrátiť, čo ho zbaví strachu z budúcnosti, daruje mu pokoj a bude pre neho zárukou ľudsky zdravého a dôstojného života je navrátenie sa k desatoru Božích prikázaní. Poviete si: „Desatoro? Aké Desatoro? To, čo som sa kedysi dávno učil pred prvým svätým prijímaním ako malý žiačik a čomu som aj tak celkom nerozumel? Desatoro ma pre mňa zastaralý, ba až archaický význam, celé roky som sa s ním nestretol! V dnešnom svete jeho význam ako keby nikdy neexistoval, ľudia, ktorí ho nepoznajú, si žijú lepšie!“

Takéto a podobné názory ľudia vyrieknu, keď sa spomenie desatoro Božích prikázaní. Nuž, je tomu naozaj tak? Veď keby tých desať rád nebolo pre ľudstvo také dôležité, nebol by nám ich predsa Boh dal! Bol by nám dal iné rady, napríklad: ako čo najlepšie nakupovať v hypermarkete, alebo ako získať čo najvýhodnejšiu poistku, atď. Poznám zmysel a význam desatora Božích prikázaní naozaj skúsenostne? Ako vnímam Desatoro? Obmedzuje ma, alebo je pre mňa cestou k skutočnej slobode Božieho dieťaťa? Je pre mňa ľahké prikázania zachovávať, alebo ich beriem len ako niečo nadradené? Nad takýmito a podobnými otázkami sa budeme každý mesiac spoločne zamýšľať a postupne rozoberať jednotlivé prikázania Desatora. Skúsime si ich nanovo bližšie priblížiť a oživiť, budeme sa Pána nanovo pýtať, prosiť a odprosovať ho, ďakovať mu.

Prikázanie prvé: Ja som Pán, tvoj Boh!
Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal.
Prikázanie prvé
Ja som Pán,tvoj Boh! Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal.

Ja som Pán, Tvoj Boh. Zastavme sa pri slovíčku Tvoj.
Boh nám toto slovo hlboko vpísal do srdca a preto mu máme dôverovať, že on riadi náš život. Ale je pre mňa Boh skutočne tým mojím Bohom? Má v mojom živote naozaj prvé miesto? Nedávam prednosť skôr svojmu názoru pred jeho slovom a svojej vôli pred jeho zákonmi a prikázaniami? Tak ako dieťa odhodlane a s láskou povie: „To je moja mamička…“ a ešte tuhšie sa k nej privinie. Tak sa máme aj my s detinskou láskou vinúť k svojmu Bohu, k svojmu Stvoriteľovi a Pánovi.

Boh nám nedal toto prikázanie, aby si nás nasilu pripútal k sebe a autoritársky nariadil, že ho máme oslavovať. Boh vo svojej veľkej prozreteľnosti videl, ako bude ľudstvo pokúšané k zlému, ako sa bude pokúšať od Boha oddialiť. Len milovaný Otec mohol vyrieknuť a cez Mojžiša na hore Sinaj písať prstom na kamenné tabule slová prikázaní (Dekalóg). Ten milosrdný a milujúci Otec, ktorý má starosť o každé svoje Božie dieťa. Čo mohol Boh urobiť väčšie a milujúcejšie, ako to, že aj svojho jediného Syna dovolil utýrať až na smrť, aby sme my mohli mať večný život! A my si často na toho nášho Boha cez deň, ba ani večer, keď už ideme spať ani nespomenieme, neporozprávame sa s ním úprimnou a otvorenou modlitbou, nepočúvame jeho hlas, ktorým k nám hovorí cez naše svedomie. Dnešní ľudia ako keby ani nežili, nemajú čas na svoje deti, na svoje manželky, na svojich rodičov, na nič. LEN ZARÁBAJÚ! „Haló, ľudia“, kričí Boh: „Ja som Pán, Tvoj Boh.“ A hovorí to jasne a zrozumiteľne: „Takto sa sami rútite do záhuby, mám o vás strach. Vidím, akí ste preťažení a aj čas, ktorý venujete mne v odriekavaní niekoľkých Otčenášov cítim, že považujete za stratený, lebo ste ho mohli využiť pre seba. Ó, vy nepoučiteľní ľudia! Keď sa modlite, váš čas stojí, vtedy ako keby ste mladli, je to čas, keď Ja čistím vašu dušu od nánosov hriechu, keď svojou blízkosťou presvetľujem vaše srdcia!“


Raz som počula jeden názor, že dnešný zamestnaný človek je rád, keď večer vyriekne aspoň „Anjeličku, môj strážničku…“ Kto nás to tak ženie…?

Nebudeš mať okrem mňa iných Bohov, ktorým by si sa klaňal! Jahve tieto slová vyriekol pred niekoľkými tisíckami rokov a aké aktuálne sú práve dnes, v 21 storočí?

V dnešnom modernom svete to už to nie sú nejaké drevené figúrky bôžikov, ktorým sa klaňali ľudia málo vyspelí v dávnych časoch. Dnes sú to úplne reálne modly nášho konzumného každodenného života. Jeden stavia nadovšetko pozemský blahobyt a pôžitky, druhý miluje peniaze, tretí moc, ďalší má zas ženu, ktorej by priniesol každú obeť a kvôli ktorej zabúda na všetko ostatné, posadnutosť krásou a módou, atď, atď. Toto je skutočne modloslužba v pravom zmysle slova. Pred týmto nás má chrániť toto prikázanie, príliš ľahko totiž máme sklon k niečomu, čo nás zotročí, z čoho si urobíme svoje „zlaté teľa“.

Boh je darcom slobody práve tak ako je aj darcom prikázaní. Nechce ani nemôže obmedzovať našu slobodu, ale naopak, pomáha našej slobode oslabenej prvotným dedičným hriechom, aby sa ľahšie rozhodovala pre dobro a odmietala zlo. Prikázania nás neobmedzujú, ale pomáhajú nám kvalitne žiť na zemi a vedú nás k nášmu Otcovi do neba.

Dbajme úzkostlivo na dodržiavaní tohto prikázania, aby sme sa tak uchránili od mnohých nepriaznivých rán osudu, na ktorých odčinenie by nám už nemuselo zostať dostatok času.

I Ježiš Kristus nás povzbudzuje: „Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“ (Jn 15,10).

Martina Gondová, Víťaz

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie druhé: Nevezmeš meno Božie nadarmo.
Meno sa používa na označenie osoby. Slovo „nevezmeš…“ môžeme presnejšie a zrozumiteľnejšie označiť aj nevyriekneš, nepovieš Božie meno zbytočne. Jadrom tohto prikázania je úcta a láska k Božiemu menu. Úcta k Božiemu menu má byť výrazom našej lásky k nemu. V Starom zákone židia tak uctievali Božie meno Jahve, že sa ho neopovážili ani vysloviť, ani keď čítali Bibliu. Namiesto Jahve hovorili Adonaj a Elohim (Pán).

Druhé Božie prikázanie chápeme tak, že nemáme zahrešiť Božie meno, alebo meno Ježiša Krista, či meno Panny Márie a iných svätých v hneve. Ani nemáme toto meno vyslovovať bezdôvodne, bez patričnej úcty. Mnohí ľudia totiž vyslovujú Božie meno aj vtedy, keď na neho vôbec nemyslia. Robia napríklad doma v záhrade a vypadne im z rúk motyka, zahrešia Božím menom. Alebo sa niečoho zľaknú a hneď vyslovia Božia meno. Alebo sa nad niečím rozčuľujú a pomedzi nadávky a škaredé slová, miešajú aj Božie meno. Ďalej v netrpezlivosti, v údive, alebo len tak zo zlozvyku.


Druhé Božie prikázanie nás učí, že i sám Boh si želá, aby sme mali v bázni sväté mená, ktorými sa nám predstavil, aby sme ho mohli nimi oslovovať a prihovárať sa mu. Pánovo meno máme mať v úcte, lebo aj žalmista hovorí: „Pane, náš Vládca, aké vznešené je Tvoje meno po celej zemi“(Ž8,2). Božie meno je sväté a keď ho vyslovujeme, máme to robiť s vierou. Patria sem napríklad katolícky pozdrav: „Pochválený buď Ježiš Kristus“, kde sa spomína meno Ježiša Krista. Keď vyjadrujeme vďaku „Bohu vďaka, Chvála Bohu“, alebo „Pán Boh zaplať“. Keď chceme na niekoho zvolať Božiu pomoc, alebo požehnanie hovoríme: „Pán Boh pomáhaj!“ Alebo „Boh ťa žehnaj!“ Alebo keď niečo začíname zvykneme hovoriť „v mene Božom“. To všetko sú situácie, kedy Božie meno vyslovujeme správne, pretože vyjadrujeme vieru v Božiu prítomnosť, blízkosť a pôsobenie v našom živote.

Ťažké hriechy proti druhému prikázaniu Desatora sú bohorúhanie a zlorečenie. Tieto sú obzvlášť nebezpečné pre našu dušu. Pri bohorúhaní ide o potupenie, zneuctenie, alebo zosmiešnenie Boha a svätých vecí. Bohorúhanie je napríklad vyčítať Bohu nešťastie, zvaľovať na Boha vinu (neschopnosť prijať kríž). Hovoriť o Bohu nepravdivo, s nenávisťou, napríklad tvrdiť o sebe, že ja viem toľko ako Boh, konať v mene Božom zlo. Zlorečenie sa nazýva aj preklínanie. Je to zvolávanie zla na blížneho, keď niekomu prajem veľké zlo a zvolávam si na to Božiu pomoc.

Druhé Božie prikázanie sa týka ešte dvoch situácií, je to sľub a prísaha.

Sľub je úkon nábožnosti, je to vôľa, ktorá nás zaväzuje urobiť niečo viac a lepšie, alebo zrieknuť sa niečoho, čo nie je inak pre človeka povinné. Berieme pritom Božie meno za svedka. Takéto verejné, alebo súkromné sľuby sú veľmi vážna vec, preto by sme sa mali prv, ako sa rozhodneme Bohu niečo sľúbiť, poradiť sa so spovedníkom. Pretože čo Pánu Bohu sľúbime, už nepatrí nám, preto sľub musíme dodržať. Nesplnenie sľubu je svätokrádež.

Prísaha je vzývanie Božieho mena ako svedectva pravdy. Prisahať je dovolené len na pravdivú a dobrú vec a vtedy, keď to vyžaduje cirkev, alebo iná vážna okolnosť. Je to napríklad manželská prísaha, prísaha pred súdom, vojenská prísaha, atď. Nikdy neprisahajme zbytočne a na malichernú vec, ak hovoríme pravdu, budú nám ľudia veriť aj bez prísahy. Aj Pán Ježiš nás nabádal: „Ja Vám hovorím: Vôbec neprisahajte – ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, ani na hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Ale vaša reč nech je áno – áno“, „nie – nie“. Čo je navyše pochádza od Zlého“ (Mt5, 34-37). Keď teda Ježiš zakazuje prísahu, robí tak preto, aby sa nepoužívala zbytočne a nadarmo. Svätosť Božieho mena vyžaduje, aby sme sa k nemu neuchyľovali pre malicherné záležitosti. V Starom zákone máme dokonca napísané: „Boj sa Pána, svojho Boha, len jemu slúž a len v jeho mene prisahaj“ (Dt6, 13).

Prosme Pána aby sme vládali žiť v pravde a podľa pravdy, aby naše „áno“ bolo naozaj áno a naše „nie“ bolo skutočným nie. Možno si v každodennom živote ani neuvedomujeme, že hrešíme proti druhému Božiemu prikázaniu, ale Boh vo svojej veľkej milosrdnosti a láske nás nabáda, aby sme konali pokánie a tieto svoje hriechy vyznali, opravdivo oľutovali a stránili sa ďalšiemu hrešeniu. Nuž tieto pôstne dni, keď budeme pristupovať k veľkonočnej svätej spovedi, máme na to ideálnu možnosť. Nepremeškajme túto možnosť. Náš Pán čaká a klope na srdce každého z nás.

Martina Gondová, Víťaz

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie tretie: Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil.

„Konečne víkend“, vzdychnú si mnohí pracujúci ľudia po celom pracovnom týždni. Je prirodzené, že túžime po odpočinku. Pričom sám Boh nám v tomto vychádza v ústrety tým, že on sám po svojom stvoriteľskom diele v siedmy deň odpočíval.

Tento jeden deň Boh vydelil pre seba, aby sme naň nezabudli a zároveň vo svojej nekonečnej múdrosti ho daroval nám na odpočinok a na to, aby tento deň bol pre nás dňom, kedy ho zasvätíme bližším vzťahom s Ním. Ak na tento vzťah zabudneme, žije sa nám ťažko. Rovnako ťažko sa žije, ak zabúdame vypnúť, lebo si nenájdeme čas na oddych. Dnešní moderní ľudia si v piatok pri odchode želajú „pekný víkend“. Ale čo je to ten pekný víkend? Každý z nás si azda predstaví niečo iné. Pre jedného je to športovanie, turizmus, či rekreácia, pre iného posedenie v bare pri poháriku s priateľmi, či návšteva nejakého kultúrno-spoločenského podujatia. V podstate nič z toho, čo som vymenovala, nie je striktne zakázané, ale pre rodinu a obzvlášť pre kresťanskú rodinu, alebo aj pre jednotlivcov to má byť deň, kedy sa máme zastaviť, oddýchnuť si, ďakovať nebeskému Otcovi za všetky dary. Nedeľa nesmie byť pre nás iba jedným dňom v týždni, má mať pre nás privilegovanú vážnosť.

Žiaľ, v našom štáte sú supermarkety a hypermarkety otvorené aj v nedeľu a tak si mnohí akosi zvykli (vrátane veriacich) nakupovať práve v tento deň. Dokonca sa to v niektorých rodinách stalo priam „kultúrnym“ výletom ísť nakupovať do obchodov. Skutočnosť, že predavačky musia byť kvôli kupujúcim v práci, berieme za niečo také samozrejmé, že sa nad tým ani nepozastavíme, nanajvýš ich len poľutujeme, prečo si také zamestnanie vybrali. Ale nebolo to vždy tak. Paradoxom je, že za čias komunizmu, keď sa dokonca istý čas pracovalo povinne aj v sobotu, boli obchody v nedeľu zatvorené a každý si aj tak stihol nakúpiť, nikto počas nedele neumrel od hladu. V niektorých európskych krajinách sú aj v súčasnosti v nedeľu zatvorené veľké obchody. Je tomu tak napríklad v Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku, s obmedzeniami v Poľsku a Chorvátsku, dokonca v Izraeli sa v sobotu život akoby zastaví. Nad týmto problémom by sa mala vážne zamyslieť celá naša spoločnosť, lebo tým trpia mnohé naše rodiny, ale aj jednotlivci.

Pozrime sa spolu do Svätého písma Starého a Nového zákona, čo nás učí o svätení nedele. V Starom zákone Boh sám vyriekol: „Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, v siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu!“(Ex 20 8-10)

Prečo teda máme nedeľu zasvätiť Bohu? Prečo nám vôbec Boh takého prikázanie dal? Aký je správny zmysel slova svätiť? Iba zvykovým chodením v nedeľu do kostola ešte sviatočný deň vôbec nesvätíš, ak potom súčasne v čase tohto odpočinku nepopremýšľaš o tom, čo si tam počul, ak do seba nepojmeš všetko, čo sa ti za celý týždeň nahromadilo v srdci. Svätiť znamená tiež nepremárniť. Žiaden kňaz ti nemôže posvätiť nedeľu, ak to neurobíš ty sám. Nedeľa je Bohom poskytnutý čas na to, aby si zrel a rástol vo viere. Aby si sa ohliadol na uplynulé prežité dni v týždni, aby si z nich vybral a prehodnotil užitočné, ale aj neužitočné situácie pre tvoju budúcnosť. Ty sám musíš pre seba urobiť deň nedeľný svätým!

V Novom zákone je svätenie nedele dané tým, že Ježiš Kristus – Boží syn práve v nedeľu vstal z mŕtvych a my si túto pamiatku uctievame každú nedeľu. Je to pre nás Veľká noc každého týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou. Svätá cirkev nám prikazuje v tento deň účasť na svätej omši. Eucharistia má byť pre nás skutočným prameňom všetkých milostí. Preto ani jeden kresťan katolík, nikto z nás nemá bez vážnej príčiny vynechať nedeľnú svätú omšu. Katechizmus Katolíckej cirkvi stanovuje: „Preto tí, čo si vedome a dobrovoľne neplnia túto povinnosť, dopúšťajú sa ťažkého hriech.“ (KKC 2181)

Kresťanskí rodičia majú v tomto veľkú zodpovednosť za svoje deti, ktoré im Boh zveril, aby dávali dobrý príklad, lebo to, čo deti dostanú v rodine ako základ, si ponesú so sebou ďalej svojím životom. Aj znesväcovanie nedele je jedným z príčin, prečo sa toľko hovorí o kríze rodiny. Sväťme preto deň sviatočný! Naplníme tým prikázanie Pána a prinesie nám to úžitok. Nemecký kardinál Faulhaber toto prikázanie prekrásne vyjadril slovami:

„Daj duši svoju nedeľu a daj nedeli svoju dušu.“

Martina Gondová, Víťaz

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie štvrté: Cti otca svojho i matku svoju!

Taliansky spisovateľ Giovanni Papini spomína, ako ho rodičia nedali na náboženstvo a tak musel vždy z hodiny odísť. Počúval tajne za dverami, o čom sa tam učia. Keď práve preberali štvrté Božie prikázanie, v duchu sa spytoval: „Prečo moji rodičia nechcú, aby som sa učil mať ich rád?“

Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona, ktorú dal Boh Mojžišovi na hore Sinaj. Zatiaľ čo prvé tri, ktoré sme si rozoberali v predchádzajúcich mesiacoch, hovoria o vzťahu človeka k Bohu, ostatných sedem prikázaní hovorí o správaní sa ľudí k sebe navzájom. A hneď na prvé miesto dáva Boh rodičov. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh nám cez toto prikázanie priamo prikazuje, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám majú odovzdať poznanie Boha. Štvrté prikázanie sa vyslovene obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a matke a požaduje od nich, aby ich zahrňovali úctou, láskou a vďačnosťou. Po Bohu sú rodičia našimi najväčšími dobrodincami, sú pre nás tými najdôležitejšími ľuďmi.

Pozrime sa, čo nám o tomto prikázaní hovoria knihy Starého a Nového zákona. V knihe Exodus máme štvrté Božie prikázanie zachytené takto: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.“(Ex 20,12) Vážnosť tohto prikázania je potvrdená (v dnešnom svete by sme povedali, že je k nemu priložená vykonávacia vyhláška) doplňujúcim textom: „Kto udrie svojho otca, alebo svoju matku, musí zomrieť. Kto zlorečí svojmu otcovi, alebo svojej matke, musí zomrieť“ (Ex 21,15,17). Aj Ježiš, ktorý ako hovoril neprišiel zákon zrušiť, potvrdzuje platnosť tohto prikázania dvoma spôsobmi. V Lukášovom evanjeliu čítame, že ako chlapec, ktorý vyrastal v Nazarete, bol svojim rodičom poslušný (porov. LK2, 51). Neskôr počas svojho verejného účinkovania pripomenul dôležitosť tohto prikázania aj slovne: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ludských obyčajov“ (porov Mk 7,8-13). A napokon svätý apoštol Pavol píše: „Deti, poslúchajte svojich rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi!“ (Kol 3,20)

Toľko Biblia. A čo pohľad dnešného moderného človeka, dnešnej modernej spoločnosti? Najprv treba pripomenúť, že rodinu tvoria otec (muž) + mama (žena) + deti. Nikdy sa nemôže nazývať rodinou spoločenstvo dvoch mužov, alebo dvoch žien. Nech by to bolo akokoľvek moderné a nech by sa za to postavil aj celý svet, vždy to bude nemorálne a neprirodzené! Lebo Boh určil za rodinu muža a ženu. Je to svätyňa lásky tu na zemi.

V tomto jedinečnom spoločenstve rodiny cez štvrté prikázanie Boh dáva povinnosti nielen pre deti, ale aj pre rodičov a ostatné autority. Neposlušnosť detí voči rodičom je hriech. A čo je to tá poslušnosť? Nuž v období detstva a dospievania sú deti povinné poslúchať svojich rodičov vo všetkom okrem toho, ak by im prikazovali niečo hriešne. Po získaní veku dospelosti (aj keď 18-ročný človek ešte nie je dospelý) už nie sú deti prísne viazané poslušnosťou voči svojim rodičom, ale v rodinných vzťahoch má nastať seriózna tolerancia a vzájomná dohoda, rešpektujúc domáci poriadok rodiny. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa detí, no úcta tá musí vždy ostať.

Základným citom, ktorý vždy u detí ostáva, je vďačnosť a z toho vyplýva aj povinnosť dospelých detí poskytnúť rodičom či už hmotnú, alebo morálnu pomoc v rokoch staroby, alebo v čase choroby opustenosti a núdze. Deti sú povinné postarať sa o dôstojnú starobu svojich rodičov. Ťažké hriechy proti štvrtému prikázaniu sú: hanbiť sa za rodičov, zaprieť ich, urážať, zosmiešňovať alebo fyzicky udrieť, nenávidieť, zanedbať starostlivosť. Je smutné, keď sa deti takpovediac zbavujú (odkladajú) svojich rodičov do rôznych starobincov a ústavov. A v neposlednom rade je veľkou povinnosťou detí modliť sa za svojich rodičov, aj za už mŕtvych rodičov.

Čo sa týka povinností rodičov voči svojim deťom, najdôležitejší je osobný príklad rodičov. To, čo budú deti zažívať od vlastných rodičov, to budú potom odovzdávať ďalej! V prvom rade majú rodičia povinnosť starostlivosti o svoje deti, ak zanedbajú povinnosť výživy, ide o hriech. Výchovou majú rodičia dosiahnuť to, aby z ich malého nedospelého dieťaťa sa stal dospelý, vyzretý a dobrý človek. Veriaci, pokrstení rodičia okrem tejto výchovy sa ešte majú usilovať o čo najlepšiu kresťanskú výchovu a náboženskú výchovu. Už od prvých rokov života detí ich majú uvádzať do tajomstiev viery. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a zúčastňovať na eucharistickom spoločenstve. Žiaľ, mnoho je tiež takých rodičov, ktorí neakceptujú štvrté Božie prikázanie, čím oberajú svoje deti o vnútorné hodnoty. Takýmto rodičom oprávnene úcta ich detí nepatrí. Veď ako môže dieťa ctiť svojich rodičov, ak si hrubo nadávajú, podvádzajú sa, klamú si? Každá takáto manželská hádka, či scéna spôsobuje deťom muky, stáva sa nemožné, aby toto prikázanie deti dodržali. Pri osamostatnení sa detí majú rodičia radiť, usmerňovať, no musia rešpektovať konečné rozhodnutie svojich dospelých detí. A nesmú zasahovať do súkromného, samostatného života svojich dospelých detí.

Okrem spomínanej oblasti, rodina a rodinné vzťahy sa štvrté Božie prikázanie dotýka aj vzťahu k ľudskej autorite, ako sú kňazi, učitelia, politici, zamestnávatelia, atď. Každá ľudská autorita má odrážať Boha a má byť vykonávaná pre spoločné dobro a ako služba. Podriadení príslušnej autorite majú byť poslušní a v prípade nespokojnosti sa majú snažiť o pokojné riešenie problému. Neposlušnosť voči autorite je dovolená vtedy, ak by prikazovala niečo hriešne.

Na záver chcem ešte raz pripomenúť, že štvrté prikázanie Božie znamená – najprv musia sami rodičia splniť vážnu úlohu – byť svojim deťom vzorom, ktorý je hodný, aby ho deti s úctou a poslušnosťou nasledovali. Až potom, keď rodičia splnia túto požiadavku, môže byť prikázanie správne uplatňované voči deťom. V žiadnom prípade nemá byť toto prikázanie nástrojom sily a nátlaku na deti. Dobrotivý Boh by niečo také ľuďom nikdy nenariadil.

Preto v prvom rade, milí otcovia a matky, dbajte na jeho dodržiavanie, aby ste vychovali svoje deti svojim vlastným príkladom a na spoločnej ceste životom boli pre ne vzorom. Potom bude iste pri vašom rodinnom stole trvalé požehnanie, ktoré nenarušia ani tie najsilnejšie búrky, doliehajúce zvonku.

Martina Gondová, Víťaz

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie piate: Nezabiješ!

Nemecký spisovateľ Abdrushin napísal: „Kto sa nenamáha, aby Pánovo slovo aj správne pochopil, ten sa previňuje!“
Uvažovali sme niekedy nad významom piateho Božieho prikázania, zahrnutého v slove „Nezabiješ“? Mnoho z nás si iste pri tomto prikázaní s úľavou vydýchlo, že aspoň túto stranu knihy svojho života môže pred Pánom otvoriť bez strachu a obáv. Veď zabíjať znamená vraždiť. A tak sa hrdo bijeme do pŕs, že my predsa nie sme vrahovia, teroristi, či iní násilníci!?

Je toto jednostranné hrubé vysvetlenie naozaj aj celistvé? Nezahrnul Boh vo svojej veľkej múdrosti do tohto prikázania aj pojmy ako ubíjať, ubiť, či udusiť svojho blížneho? Nie doslova, teda fyzicky, ale psychicky.

Môžeš zabíjať bez toho, aby si vraždil? Áno, môžeš. Pretože môžeš zabíjať nielen telo, ale aj ducha. Už len tým, že obmedzuješ život druhého človeka, staviaš sa proti tomuto prikázaniu. Ak napríklad rodičia, hnaní svojou vlastnou ctižiadostivosťou, alebo nejakým neuskutočneným životným snom nútia svoje deti k štúdiu niečoho, čo ich vnútorne nenapĺňa, nebaví ich to, je to proti ich prirodzeným vlohám, je úplne samozrejmé, že tým v deťoch ubíjajú niečo, čo im Boh v talentoch dal, no líši sa to od ich predstáv. V mnohých prípadoch sa to rodičom skutočne aj podarí, lebo v dieťati bol potlačený zdravý talent – ten od Boha, ktorý bol nahradený a premrhaný niečím iným. Takéto konanie je ťažkým previnením proti piatemu Božiemu prikázaniu. Rodičia nemôžu svoju rodičovskú autoritu nadradzovať nad Boží zámer. Nie je tomu inak ani vtedy, ak rodičia uplatňujú pri manželstvách svojich dospelých detí malichernú svetskú vypočítavosť a častokrát v nich tak bezohľadne udusia najušľachtilejší cit lásky. Síce, ich dieťaťu sa tým zabezpečí materiálna bezstarostnosť, ale zároveň aj nekonečné duševné nešťastie.

Na druhej strane aj deti môžu zabiť či udusiť dôveru, vierohodnosť či nádej, ktorú do nich rodičia vkladali. Požívaním drog, rôznych omamných látok, nevhodným správaním, ak v sebe nerozvíjajú svoje vlohy, aby tým niečo v živote dosiahli a rodičia im vychádzajú v ústrety, že ich nechali zvoliť si cestu, o ktorú ich prosili. Týmto všetkým deti hrubým spôsobom prestupujú prikázanie.

Taktiež ak človek sklame pravého priateľa a jeho dôveru, aj tým zabíja a zraňuje v tom druhom niečo v jeho vnútri, v jeho duši. Aj to je previnenie proti slovu Božiemu: Nezabiješ!

Piate prikázanie nám však ukladá aj povinnosti chrániť život svoj a blížnych, starať sa o zdravie tela a zveľaďovať svoj duchovný život. Náš fyzický život ohrozujeme hriechmi proti zdraviu (alkoholizmus, drogy, rôzne hazardovanie a pod.) Duchovný život ohrozuje každý hriech a pohoršenie, ohrozuje navyše aj duchovný život blížnych. Človek nemá právo siahnuť si na život samovraždou, ani vyhasiť život druhému človeku.

Postoj katolíckej cirkvi k niektorým problémom, týkajúcim sa piateho prikázania z Desatora je jasný a mal by byť pre nás katolíkov záväzný.

Týmto prikázaním Boh chráni život človeka od jeho počatia až po prirodzenú smrť. Preto sú prestúpením proti tomuto prikázaniu vojny, potraty, eutanázia, homosexualita, voľná neviazaná láska, násilie a terorizmus, pornografia, prostitúcia, rozvody, antikoncepcia, sterilizácia, umelé oplodnenie a klonovanie ľudských embryí.
Život je úžasný dar, ktorý sme dostali od Pána Boha. Nebeský Otec, Darca všetkého života, zveril život do našej vlastnej opatery a zodpovednosti. Máme sa oň starať, vážiť si ho a podľa úmyslov Božieho plánu si ho rozvíjať a zveľaďovať. Život a zdravie má nesmiernu cenu. Je to najväčšia hodnota pozemského poriadku. Život našej duše má cenu Kristovej krvi, ktorou nás oživil zo smrti hriechu.

Dnešný svet bolestným, ťažkým a mnohorakým spôsobom prestupuje prikázanie „Nezabiješ“, až mu to samému prinesie záhubu. Každý deň sa v médiách stretávame s informáciou o násilí, o tom, že človek človeku siahne na život. Takýchto informácií je čoraz viac a vôbec nás už neprekvapujú. No ak sa nás bytostne nedotýkajú, tak nad nimi len mávneme rukou, povzdychneme si: „Kam tento svet speje“ a ideme ďalej. Trochu málo na ľudí, ktorí boli stvorení na Boží obraz a pre ktorých je Boh jediný Pán a Darca života. Vážme a zasadzujme sa za život. Dajme životu zelenú. Koľkí ľudia chceli žiť, boli plní života a predsa ich život vyhasol pri rôznych tragédiách a nešťastiach. Nebojme sa prijať život, či už v podobe toho maličkého ešte nenarodeného dieťaťa, alebo v podobe starého, roztraseného a možno už nepotrebného starca. Nikto nemá právo siahnuť na život a preto Boh vyriekol v prítomnosti Mojžiša: „Nezabiješ!“ Dbajme na toto prikázanie ako na ten najvzácnejší poklad, ktorého ustráženie nám určite prinesie spásu.

Martina Gondová, Víťaz

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie šieste: Nezosmilníš!
Prv, ako sa dotknem tejto citlivej témy, prv ako sa spolu zamyslime nad šiestym Božím prikázaním, chcem niečo povedať, a to poriadne nahlas: nie som nijakou odborníčkou ani autoritou v tejto otázke. Existuje však akosi priveľa ľudí, ktorí sa tvária, že autoritami sú a snažia sa svet oboznámiť práve so svojím zlým príkladom a názormi v oblasti sexuality a manželského spolužitia.

Šieste Božie prikázanie sa nám predstavuje ako Boží plán na ochránenie dôstojnosti a intimity človeka. Veď sa len zamyslime nad tým, akým úžasným darom je telesná stránka človeka, len ju treba využívať v súlade s Božím poriadkom a zámerom, je to pre nás bytostne dôležité. Po pude sebazáchovy je druhý najsilnejší práve rozmnožovací (pohlavný) pud. Teda samotná sexualita tvorí podstatný rozmer ľudskej osoby, nie je to len biologická záležitosť.

Vráťme sa teraz k Svätému písmu. V Starom zákone máme šieste Božie prikázanie zachytené na dvoch miestach v znení: „Nescudzoložíš!“ (Ex 20, 14; Dt 5, 18). Katechizmus katolíckej cirkvi uvádza formulu „Nezosmilníš!“ a Ježiš hovorí: „Počuli ste, že bolo povedané:«Nescudzoložíš!» No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 27-28). Hoci zdanlivo sa nám v tomto prikázaní iba niečo zakazuje, Boh to robí preto tak, lebo on najlepšie vie, čo nám škodí a čo nás skutočne urobí šťastnými a spokojnými.

Na začiatku som hovorila o autoritách. Jednou z veľkých autorít pre nás kresťanov je aj blahoslavený pápež Ján Pavol II. a tak si pomôžem jeho knihou Teológia tela. Citujem: „Keď Boh dal Adamovi Evu, tak ten, hoci mal okolo seba všetko, zaplesal, „to je kosť z mojich kostí…“, lebo Boh telo ženy pripravil pre muža, aby on videl samého Boha. On nevidel len ženu, videl aj realizáciu toho, čo videl Boh!“

Dnešný človek si nevie dostatočne uvedomiť, chápať a rozumieť daru, ktorý so sebou prináša sexualita. Prečo potom len v USA každodenne zabijeme, alebo ak chcete umelo prerušíme život štyrom tisíckam nenarodených detí?! Lebo nesprávne užívame a zneužívame Boží dar sexuality. Diskusie o potratoch medzi jednotlivými skupinami ľudí vedú polemiky o tom, kedy začína ľudský život. No nie sú tieto diskusie aj diskusiami o zmysle ľudskej sexuality? Totiž, väčšina mužov a žien, ktorí bojujú za potraty, nechcú ani tak uzákonenie práva, aby mohli svojich potomkov zabíjať, ale skôr práva na neobmedzený sex bez následkov. A tak si volia cestu interrupcií, ktorá sa im javí ako ľahšou cestoua, no v konečnom dôsledku sa ukáže ako cesta ťažšia. Pretože ak človek hľadá ľahšiu cestu, aby mohol vidieť okamžité účinky, neuvedomuje si, že sú viac-menej krátkodobé. Premýšľajte spolu so mnou. Ak by sme všetkým tým zabitým nenarodeným deťom, a ročne sa uskutoční odhadom asi 50 miliónov potratov na celom svete (povoľuje ich 2/3 štátov sveta), dovolili narodiť sa, nemusela by sa napríklad zvyšovať hranica odchodu do dôchodku. Aj toto je daň za porušovanie šiesteho Božieho prikázania ľudstvom.
Povolanie žiť v mravnej čistote sa týka každého jedného z nás, či žije v manželstve, alebo má prísahu celibátu, alebo žije ako slobodný človek, alebo má dokonca aj inú sexuálnu orientáciu. Vyhľadávanie rôznych nemravností v časopisoch, filmoch a na internete sú hriešne. Pretože svoj zrak takto kŕmime obrazmi, ktoré nám zatemňujú myseľ a skôr či neskôr zvádzajú k skutku proti čistote. Pán Ježiš hovorí: „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle.“ (Mt 6, 22) V 20. a 21. storočí sa do nekonečnej šírky rozrástol tiež porno priemysel. Ľudia, ktorí sa dali nachytať, pretože milujú peniaze viac ako svoj život a vystavujú svoje telá a takto ich predávajú, ťažko hrešia proti cudnosti. A každý, kto sa na to pozerá, vlastne schvaľuje a obdivuje toto zlo.

Bývalá pornoherečka Shelley Lubben vo svojej verejnej spovedi vyznáva: „Neverte už viac klamstvu. Porno nie je nič viac ako falošný sex a klamstvá. Chceme skončiť hanbu a traumu v našich životoch, ale nemôžeme to urobiť sami. Potrebujeme, aby ste sa za nás modlili…“

Predovšetkým, všetci sme stvorení na obraz Boží. Oslavujme teda Boha vo svojom tele! Apoštol Pavol píše: „Smilstvo a akákoľvek nečistota… nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých, ani mrzkosť ani hlúpe reči a neprístojne žarty, lebo sa to nesluší; radšej vzdávajte vďaky“ (Ef 5, 3-4).

Samozrejme, o sexualite treba hovoriť, ale vždy primerane veku a postaveniu ľudí, s ktorými sa bavíme a vždy s úctou a vážnosťou, dá sa aj vtipne, ale nemusí to byť hriech. Nemusíme hovoriť nemravne, oplzlo a dvojzmyselne a výborne sa pritom zabávať, nehovoriac už, že to aj v prítomnosti detí.

Manželia by si mali dávať pozor, aby taktiež nehrešili voči šiestemu prikázaniu. Veď napríklad hormonálna antikoncepcia vytvára lekársky nazývané „nevhodné prostredie“ pre plod. Prečo tam do toho letáčika jednoducho nenapíšu priamo a bez okolkov, že v momente, keď vznikne plod, tak ho vlastne rozpustia – rozožerú a ono zomrie. Ale nezabudnime, že už v tomto momente (možno kratučkom) malo to dieťatko – ľudský plod – dušičku? A toto asi mnoho žien či už vedome, alebo nevedome nevie.

My nie sme nejaký „debatný krúžok“, sme Božie deti a hovoríme si kresťania katolíci! Pre nás má byť najväčšou autoritou Boh, ktorý hovorí cez bibliu a skrze kresťanskú tradíciu a učiteľský úrad Cirkvi pod vedením pápeža. Nás nemusí trápiť, či naše vnímanie a argumenty v tejto oblasti obstoja v Európskej únii, pretože pre nás je Boh väčšou autoritou ako celá Európska únia a „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5, 29b).

Naši priatelia ateisti síce môžu povedať, že biblia je pre nich zdrap papiera a ľudské výmysly, ale to isté predsa my môže povedať o Lisabonskej zmluve, alebo o hociktorom hlasovaní Európskeho parlamentu. Mali by sme si najprv otvoriť srdcia a mysle. A mali by sme sa modliť. Hájme z celej sily pred Bohom jeho večný zákon zjavený v Písme. Nech nám v tom On sám pomáha, aby sme žili čisto a dôstojne ako sa na Božie deti patrí.

Martina Gondová

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie siedme: Nepokradneš!

V Sienkiewiczovom románe Púšťou a pralesom je i táto epizóda: Staš učí čierneho chlapca Kaliho katechizmus. Preberajú práve siedme Božie prikázanie: Nepokradneš. A Kali v hlave uvažuje: „Keď Kalimu niekto ukradnúť kravu, hriech; keď Kali ukradnúť kravu, dobrý skutok!“
Takúto predstavu máme o tomto v poradí už siedmom prikázaní, ktoré nám dal Boh skrze Dekalóg my, ľudia. Keď mi niekto niečo ukradne, vtedy ho treba zavrieť, ale keď ja niečo ukradnem, oklamem, podvádzam, odovzdávam lajdácku prácu a beriem za ňu plat, čo komu do toho?! Ale Boh nepovedal: „Daj pozor, aby ťa neokradli!“, ale „Nepokradneš!“ Totiž krivdu, ktorú nám spôsobil niekto iný, Boh môže napraviť, ale nemôže urobiť šťastným zlodeja. Zlodej bude vždy kráčať iba cestou nepokoja.

Siedme prikázanie nám teda hovorí „Nepokradneš“, alebo aj inými slovami povedané: „Neprivlastníš si to, čo je cudzím vlastníctvom.“ Ale v akom zmysle máme vlastne chápať toto prikázanie? Ako na každé Božie prikázanie, ktoré sme sa snažili si doteraz vysvetliť, tak aj na toto sa vzťahuje jediný zákon, a to je láska. Podľa kresťanského chápania Boh pôvodne určil veci tohto sveta všetkým ľuďom. Boh mal plán, aby tieto veci slúžili na zachovanie a zdokonalenie telesného a duchovného života. Stôl zeme je prestretý pre všetkých a všetci majú právo na jeho dobrá. Hodnota týchto dobier je v tom, že ide o dary Božej lásky a Boh je ich absolútnym vlastníkom, je ich neobmedzeným pánom. Vládu nad týmito vecami dostal iba ako prepožičanú človek (porov. Gen 1,28). Kto dokáže zabudnúť na túto skutočnosť, ten sa z nich nedokáže ani tešiť, ani sa o ne podeliť s ostatnými. Pán Ježiš nepreklial bohatých len pre ich bohatstvo a neblahorečil chudobných len pre ich chudobu, ale blahorečil chudobných duchom, kde patria všetci, čo užívajú veci, ale nelipnú k nim svojim srdcom (porov. Mt 5,3). Preto Kristus nad všetku a každú starostlivosť kládol hľadať nebeské kráľovstvo.

Pozemské veci a hodnoty, ktoré oprávnene vlastníme, nazývame majetok. Právo každého človeka na život zahŕňa v sebe aj právo na majetok. Druhý vatikánsky koncil v svojej konštitúcii Gaudium et Spes zdôrazňuje, že: „všetci majú právo vlastniť čiastku dobier, ktorá by stačila im a ich rodinám“.

Pre život na zemi potrebujeme aj hmotné potreby. Každý deň predsa musíme jesť, chceme sa pekne obliekať, túžime bývať v moderných domoch a bytoch. Boh aj na toto nám dáva smernice, aby sme viedli primeraný a dôstojný ľudský život. A tieto životné potreby si máme nadobúdať svedomitou prácou. Prácou sa ľudia stavajú spolupracovníkmi a služobníkmi Boha. Svätý apoštol Pavol píše: „Každý si plňte povinnosti a pracujte vlastnými rukami“ (1 Sol 4,11). A na inom mieste zase píše: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3,10). Vyhýbať sa poctivej práci a žiť na úkor iných je hriech. Aj Kristus svojim príkladom posvätil prácu, oslobodil prácu od kazov lajdáctva, sebectva, nedôslednosti a iných hriechov.

Niektorí ľudia neradi pracujú a radšej si svoje životné potreby, alebo aj rôzne veci nadobúdajú hriechom krádeže. Vnútorný rozmer siedmeho prikázania totiž chráni nielen obsah našich peňaženiek, ale hlavne obsah nášho srdca. Zvlášť ide Bohu o pokoj svedomia. Každá krádež totiž vzbudzuje v svedomí človeka vážny nepokoj, ktorý sa nedá ničím zahlušiť. Jedno príslovie výstižne hovorí, že: „Ukradnutá vec volá po vlastníkovi!“ Často opakované krádeže dokážu zničiť svedomie človeka. Dokiaľ zlodej úplne nevráti vlastníkovi ukradnutú vec, zostane mu ťarchou v svedomí. Niektorí ľudia vyznávajú, že aj po rokoch ich trápi nejaká krádež, zvlášť ak ide o zatajené hriechy, pretože spolu s nimi ťažia svedomie ešte aj svätokrádežné spovede a s tým spojené aj svätokrádežné prijímania Najsvätejšej sviatosti. Ak si človek vedome dlhé roky udržiava svoje svedomie v takýchto ťažkých stavoch, potom už nedokáže ani rozoznať, čo je dobré a čo zlé. Nezriedka takýto človek upadne do morálneho bahna, k čomu sa pridajú ďalšie hriechy – klamstvá, krivé obvinenia, opilstvo, ba dokonca aj vraždy.

Žijeme v spoločenskom systéme, ktorý sa zakladá aj na verejnom vlastníctve, preto sa časté porušenia siedmeho prikázania Desatora týkajú aj privlastnenia si čohosi z takéhoto spoločného vlastníctva. Použijem príklad. Potrebujem žiarovku. Doma ju nemám, ale v robote ju majú. Ako neraz zmýšľa človek? Vykrútim ju a prinesiem si ju domov, veď v robote nikomu nebude chýbať. Omyl v takomto chápaní spočíva v tom, že vidím iba žiarovku a nevidím to, že v tom momente, keď som žiarovku vykrútil, som si zvolil cestu hriechu a nečestnosti. Výsledok? Vec malej hodnoty je pre niekoho viac hodná, ako vlastná česť. Takýto človek opúšťa tak spoločenstvo čestných ľudí a stáva sa zlodejom. A kategórie takej nečestnosti sú rôzne. Od malých krádeží, až po krádež trebárs aj milión eur. Kariéru v takomto nečestnom svete si človek môže urobiť veľmi rýchlo.

A ako zmýšľa dnešný svet? Všímajme si napríklad niektoré filmy s tematikou krádeže. V nich je akoby schvaľované niečo ukradnúť, len sa pri tom nesmie dať zlodej chytiť. Trest v nich znáša nie ten, kto kradne, ale ten, kto nevie kradnúť, teda koho chytia. Ukazujú sa v nich rôzne techniky a metódy na zdokonalenie krádeží. Takto zmýšľa dnešný svet. Naproti tomu Bohu ide o to, aby zlodejov vôbec nebolo. Keď uvažujeme o Desatore, treba mať na pamäti najvyšší tribunál spravodlivosti. Najvyšší súd – nie ten v Bratislave, ale v nebi. Boh je naším sudcom a všetky naše úvahy sa vzťahujú na jeho súd.

Na záver chcem všetkých vyzvať, aby sme zachovávali vonkajší poriadok vo veciach, ktoré prezrádzajú vnútro človeka. My kresťania predsa musíme vidieť jasný zámer Boha obsiahnutý v tej krátkej, ale pre každého zrozumiteľnej výzve „Nepokradneš“. Keby sme všetci začali dôsledne zachovávať toto prikázanie, spoločenský, hospodársky, ba dokonca i politický poriadok vo svete by sa určite navrátil mimoriadne rýchlym tempom, lebo: „Koreňom všetkého zla je láska k peniazom, niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a zavinili si mnoho bolesti“ (1 Tim 6,10).

Martina Gondová

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie ôsme: Nepreriekneš krivé svedectvo proti blížnemu svojmu!

Ôsme prikázanie vyzerá na prvý pohľad ako málo aktuálne. Veď kedy sa nám stane, aby sme išli napríklad svedčiť na súd? No chápeme toto prikázanie naozaj správne? Každý deň totiž vystupujeme ako svedkovia, ako žalobcovia, alebo ako sudcovia chovania iných ľudí, našich bratov a sestier.

Všetky Božie prikázania, ktoré sme si doteraz vysvetľovali, chránia veľké hodnoty, ktoré sme dostali od nášho Pána ako nezaslúžené dary. Sú to hlavne život, zdravie, majetok, čistota a. i. Aj ôsmy Boží príkaz nám chráni ďalší takýto veľký dar, a tým je česť človeka a jeho dobré meno. Tým pádom chráni aj celé ľudské spolužitie a spoločenstvo. A čo nám podsúva dnešná doba? Zapnete televízor a v čase, keď sa naň díva ešte aj veľa detí, pomaly na každom kanáli bežia reality show, v ktorých je badateľný veľký útok práve na toto prikázanie. Reč sa tam používa ako prostriedok na zamlčovanie pravdy a oklamanie druhého, človek človeku nedôveruje, právo silnejšieho a právo morálne horšieho človeka víťazí, máte z toho pocit, akoby sa tam uplatňovali zákony džungle.

Známy spisovateľ Victor Hugo mal v hosťovskej izbe kreslo, na ktoré si nesmel nik sadnúť. Na jeho širokom operadle bolo napísané: „Neprítomní sú tu!“ Kreslo slúžilo na to, aby o neprítomných nik nehovoril to, čo by nepovedal, keby boli v miestnosti. Prezieravé a múdre rozhodnutie. Ježiš nás učí, že pravdivosť chráni v človeku dôstojnosť a sebavedomie. Česť človeka a jeho dobré meno sa dokážu zničiť jediným údom v našom tele, ktorý voláme jazyk.

Ľudská reč je tiež veľký Boží dar a jazyk je jej nástrojom, ktorý, ak nevieme dostatočne ovládať, môžeme narobiť veľké škody. Svätý Jakub nás učí: „Kto sa neprehrešuje v reči, je dokonalý muž, schopný držať na uzde celé telo. Jazyk: to je síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami“ (Jak 3, 2-5).

Ôsme Božie prikázanie od nás žiada lásku k pravde. Aj Ježiš o sebe povedal, že on je Pravda sama. Lásku dosvedčujeme predovšetkým pravdovravnosťou a klamstvo je vždy previnenie. Ale pozor aj na pretvárku, teda inak zmýšľať a inak konať, aj toto je urážkou pravdy.

Mať dobré meno u ľudí znamená, že ľudia o nás dobre zmýšľajú, hovoria a vážia si nás. Dobré meno to je aj dobrá povesť, alebo česť. Spravodlivosť a láska nás zaväzujú, aby sme u každého človeka rešpektovali jeho dôstojnosť a vyhýbali sa všetkému, čím by sme ho mohli znevážiť a poškodiť jeho dobrú povesť.

To je to sudcovstvo, o ktorom som hovorila na začiatku. Nezabúdajme na Ježišove slová, keď povedal: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata“ (Mt 7,1-5). Nikdy, za žiadnych okolností sa nedajme vtiahnuť do ohovárania, alebo znevažovania iných a pohotovo máme vystúpiť na ich obranu. Hovoriť o chybách ľudí so zlým úmyslom je ohováranie. Vymýšľať chyby blížneho a rozširovať ich je osočovanie. Sú tiež ľudia, ktorí hovoria druhým do očí rôzne hrubosti a sprevádzajú to tvrdením: „Ja som už taký, neznášam faloš a všetko radšej hovorím na rovinu!“ Koľko nelásky sa môže skrývať v takýchto slovách. Veď predsa nesebecká láska k pravde bude vždy starostlivo zvažovať chápavosť toho druhého a jeho momentálnu situáciu. Vycíti, kedy je čas na mlčanie a kedy čas na prehovorenie. Počká ochotne na vhodnú chvíľu, ako to robil aj náš Pán: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli“ (Jn 16,12).

Mlčať sme povinní o veciach a poznatkoch, ktoré sme získali od ľudí ako tajomstvo, napríklad ak sa nám zdôverí priateľ. K tomuto sa viaže aj zachovávanie spovedného tajomstva, ktoré je záväzkom pre spovedníka, aby neprezradil, z čoho sa niekto spovedal, aj keby mal za to trpieť.

Ale pozor, človek môže klamať aj seba samého a to tým, že zatvára oči pred pravdou, ktorá mu je nepríjemná. Tento stav sa volá aj životná lož a je to veľmi nebezpečný stav pre dušu, lebo človek si nahovára to, čo by chcel vo svojom živote žiť a pri tom sa tvári, že je to reálna pravda. Nahováraš si o sebe niečo, čo nie je pravdivé? Máš záľubu v preháňaní, keď niečo rozprávaš, alebo keď o niekom hovoríš? Pravdivosť alebo pravdovravnosť je čnosťou duše a preto by sme sa mali vystríhať dvojtvárnosti a pretvárky.

Zhrňme si teda nakoniec, k čomu nás oslobodzuje ôsme Božie prikázanie: Nikdy sa nemusíš zapliesť do lží, aby si zakryl svoje slabosti, alebo aby si pošpinil česť svojho blížneho. Klamstvo je namáhavé, plodí nedôveru a nakoniec ti už nebude nikto veriť. Ži radšej v úprimnosti, lebo Tvoj Boh je Pravda. Drž sa ho a budeš tiež dôveryhodný.

Martina Gondová, Víťaz