Príbeh o stratenom adventnom svetle


Bolo chladné decembrové ráno a v jednom malom mestečku sa ľudia práve pripravovali na Vianoce. Za oknami bolo počuť vianočné pesničky z magnetofónu, ktoré miestami rušil krik a buchot dvermi, odvšadiaľ sa šírila vôňa čerstvo upečených medovníčkov a z oblohy začali padať prvé snehové vločky. Všade panovala skoro pokojná sviatočná atmosféra.

Túto pohodu však narúšala jedna maličkosť. Už pekných pár rokov tu v zime ľudia žili bez svetla. Cez deň bolo vždy zamračené a v noci jednoducho tma. Žiadny, ani najmenší náznak slnka. Svetlo zmizlo zo dňa na deň a nikto netušil kam. Po meste sa pošuškávalo, že ho niekto ukradol. Ďalší vraveli, že odišlo samo od seba, lebo nemohlo svietiť na stále zamračených ľudí, ktorí čoraz častejšie zabúdali na úsmev. Nech to už bolo akokoľvek, všetci sa so situáciou zmierili a nesnažili sa proti tomu nič urobiť.

V prvú adventnú nedeľu sa obyvatelia mestečka, ako zvyčajne, vybrali do kostola posvätiť adventné vence. Aké však bolo ich prekvapenie, keď po príchode do kostola zistili, že veľkému adventnému vencu pri oltári chýba jedna svieca. Po omši sa na to opýtali samotného farára. Ten im s úsmevom odpovedal: „Jedna zo sviec sa rozhodla ísť hľadať slnko, preto zostali len tri.“ Všetci naňho nechápavo hľadeli a ťukali si na čelo, že pán farár nutne potrebuje lekára. Otočili sa a odkráčali domov, rozmýšľajúc o tom, čo sa to v kostole deje. No neskôr, v návale pracovných povinností na celú udalosť zabudli a ďalej sa ňou nezaoberali. To stratené slnko bude určite len záležitosťou atmosféry a globálneho otepľovania, tak načo robiť paniku?

Lenže svetlo neprichádzalo ani počas nasledujúcich dní a svieca naďalej chýbala. Táto udalosť začala vŕtať v hlave školákovi Lukášovi. „Ako je možné, že u nás slnko nesvieti a v ostatných mestách áno?“ Túto otázku si kládol vždy pri pohľade z okna na oblohu posiatu chuchvalcami sivastých mrakov. Musí predsa existovať spôsob, ako situáciu zachrániť a prebudiť tak v našom meste ozajstný život. Lukáš sa zamyslel a do internetového vyhľadávača začal písať heslá ako „globálne otepľovanie“, „zatmenie slnka“ alebo jednoducho „počasie“. Neprišiel však na nič svetoborné. Ale nechcel sa len tak vzdať. V škole sa na to opýtal učiteľa fyziky. Lenže ani tento starší a skúsenejší odborník nevedel prísť na to, čo sa deje. „Chlapče, ak mám byť úprimný, nezaujíma ma to. Je to určite len záležitosť počasia. Mám dôležitejšie starosti.“

Lukáš nechápal ako môžu ľudia tento stav brať tak ľahkovážne. Všetci predsa potrebujeme slnečné svetlo! Rozhodol sa napísať významným vedcom do Nemecka. O pár dní mu prišla odpoveď. „Všetko je v poriadku. Nie je dôvod robiť zbytočnú paniku. Stav erupcií na slnku je viac-menej ustálený, nie je na ňom vidieť žiadne zmeny. Tie oblaky sú určite len tlaková níž.“ Lukáš tomu neveril a začal si postupne zapisovať počasie. Žiadne zmeny. Žiadna zmena teploty, približne rovnaký tlak, biopredpoveď stále na trojke. Nemohol tomu uveriť. Počasie sa predsa musí nejako meniť! Doma o svojom pokuse povedal rodičom. „Ale prosím ťa, to nemáš čo robiť?“ kyslo sa zatváril otec spoza rozčítaných novín. „Nechaj ho. Možno mu tie pokusy pomôžu a raz dostane cenu za výskum roka. A až potom uvidí, ako sa peniažky dokážu sypať,“ zatrilkovala mama a ponáhľala sa ku kaderníčke.

„Nikto ma nechápe,“ vzdychol si Lukáš a vyšiel hore do svojej izby. Zažal nočnú lampu a pustil sa do knihy o astronómii, ktorú si popoludní vypožičal z knižnice. No opäť nebol o nič múdrejší. Prevaľoval sa na posteli a tuho premýšľal, ako prísť na príčinu tohto zvláštneho stavu.

Zrazu dostal nápad. Pán farár predsa spomínal niečo o tej zmiznutej sviečke. To môže byť kľúčom k rozlúšteniu záhady! Naradostený z toho, že možno konečne nájde nejaké riešenie, zavrel oči a spokojne zaspal.

Na druhý deň ráno vstal veľmi zavčasu, aby ho zastihol po rannej svätej omši ešte v sakristii. Počkal, kým sa prezlečie a len čo za sebou farár zatvoril dvere, Lukáš mu zatarasil cestu.
„Prepáčte, ja… Hm… Volám sa Lukáš Horňák a chcel by som sa s vami na chvíľu porozprávať. Nezdržím vás dlho.“ Farár sa usmial. „V poriadku, Lukáš, počúvam. Čo máš na srdci?“ „Viete, ide o to, že… Je mi to trochu trápne hovoriť takto… Totiž, mám pocit, že to, že u nás tak dlho nesvieti slnko, nie je záležitosť vesmíru,“ rozpačito sa pozrel na svoje topánky. Farár prikývol. „Rozumiem. Ale… Ako ti môžem v tejto súvislosti pomôcť?“ Lukáš sa naňho váhavo pozrel. „No… Zaujalo ma to, čo ste vtedy v nedeľu povedali o tej sviečke. Že prečo nie je na venci.“ „Aha, jasné,“ rozosmial sa farár. „Vieš, chlapče, to som povedal len metaforicky, na znak toho, že je u nás v meste tak smutno. Keby som vedel príčinu toho, prečo je vonku tak, ako práve je, ver, že by som urobil aj nemožné, aby som to zmenil.“ No Lukáš sa nevzdal: „Prečo teda sviečka nie je na venci?“ Farár sa zadíval kamsi do diaľky a potichu odpovedal: „Pretože ja verím, že toto všetko sa raz zmení…“ Lukáš horúčkovito rozmýšľal, ako má ďalej postupovať. „Počujte, kde je vlastne tá sviečka teraz?“ „Dal som ju k jasličkám na bočnom oltári. Prečo?“ Farár sa nechápavo pozrel na chlapca.

Lenže Lukáša už nebolo. Náhlivo otvoril dvere kostola a ponáhľal sa k jasličkám. Bola tam. Krásna, lesklá, tmavomodrá adventná svieca. Blikotavo svietila a svojím plamienkom rozsvecovala malú, tmavú, studenú maštaľku. Lukáš sa zahľadel do jasličiek, kde uvidel Svätú rodinu obklopenú anjelmi, pastiermi, zvieratami a slamou. Na slame ležal malý Ježiško, ku ktorému prichádzali Traja králi s darmi.
V tom mu to všetko do seba zapadlo ako kúsky puzzle. „Už to mám!“ vykríkol. V prázdnom kostole sa jeho hlas ozýval na všetky strany. Dlaňou si zakryl ústa a ponáhľal sa vonku. V rýchlosti narazil do farára, ktorý ho tam stále čakal. „Už to mám! Viem, prečo nemáme svetlo!“ „Naozaj? Ako si na to prišiel?“ No Lukáš mu neodpovedal a ponáhľal sa domov. Ešte v ten deň obvolal všetkých svojich kamarátov a kamarátky, pretože chcel zorganizovať svoj veľkolepý plán.

O tri dni neskôr ľudia v meste nechápavo hľadeli na to, ako desať detí rozdáva bezdomovcom chlieb, pečivo, teplý čaj a obnosené šatstvo. Všetci sa čudovali, prečo to všetko dávajú zadarmo a nepýtajú si za to peniaze. Tu Lukáš vystúpil dopredu a hrdo vyhlásil: „Pýtate sa, prečo tieto veci rozdávame úplne zadarmo ľuďom, ktorí nám za ne nič nemôžu dať späť? Mýlite sa. Pretože ten šťastný úsmev, ktorým nás obdarujú za každú maličkosť je viac, než stojí ktorákoľvek z týchto potrebných vecí. Veď aj slnko na ľudí svieti bez toho, aby si za to niečo pýtalo späť. Zamysleli ste sa v posledných rokoch nad tým, prečo je v našom meste tak pochmúrne a smutne, bez náznaku slnečného svetla? Pretože ste sebeckí, zabudli ste sa usmievať a myslíte len na seba!“ nahnevane vykríkol. Všetci rozhorčene krútili hlavami, aké je to chlapčisko nevychované. V tom pribehla jeho mama a ťahala ho preč. „Lukáš, čo to stváraš?! Nerob nám hanbu! Takto sa slušne vychovaný chlapec nespráva!“ „Mami, je to pravda! Ty to nechápeš! Vy všetci to nechápete, pretože ste zaslepení vlastným egom!“ Ľudia sa čudovali, kde sa to v ňom berie.

Už-už k nemu chceli zavolať lekára, no zrazu sa dopredu pomedzi ľudí predral samotný pán farár. „Nechajte ho!“ zvolal. Všetci k nemu obrátili zrak. „Ten chlapec má pravdu. Iné vysvetlenie neexistuje. Prečo mu nechcete dať šancu?“ Lukáš sa na pána farára vďačne pozrel. „Ale čo máme robiť? To máme všetko rozdať? Veď nebudeme mať z čoho žiť!“ zvolal ktosi spomedzi ľudí. „To od vás nikto nežiada. Skúste začať maličkosťami. Skúste nahradiť zamračenú, namrzenú tvár malým úsmevom, skúste viac pomáhať, viac sa tešiť. Je veľa spôsobov, ako situáciu v našom meste urovnať.“ Ľudia pomaly kráčali k svojim domovom a rozmýšľali nad slovami pána farára.

Nasledujúce dni sa opäť niesli v duchu predvianočných príprav. Všade bol zhon, len v tomto mestečku bolo akési zvláštne ticho. Už spoza okien nebolo počuť krik a búchanie dvermi. Obchody upravili svoje otváracie hodiny a pracujúci rodičia sa svojim deťom začali viac venovať. Takto to trvalo niekoľko dní, lenže žiadna zmena sa neudiala. Po slnku ani stopa. A to bolo rovných sedem stupňov. Všetci pomaly strácali nádej, ale nový životný štýl si rýchlo osvojili a páčil sa im.

Na Štedrý deň si o piatej všetci posadali k stolu. Aj Lukáš si sadol k rodičom a mladšej sestričke. Bol veľmi smutný, že sa po dlhých dňoch snaženia nič neudialo. Ale nestrácal nádej a veril, že táto námaha nevyjde nazmar.

Počas večere ich však náhle vyrušil hlasný výkrik susedovej malej dcérky. Ponáhľali sa zistiť, čo sa deje. A neuveriteľné! Dievčatko zbadalo na oblohe malý pás slnečného svetla. Lukáš privrel oči. Bol to jasný záblesk slnečného svetla! Predieralo sa pomedzi veľké tmavomodré oblaky. Ľudia začali naradostene vykrikovať, objímali sa a plakali od šťastia. Aj Lukášovi sa po tvári skotúľala slza. Tak predsa to nebola márna snaha.

Pri polnočnej omši sa pozorne zadíval na jasličky pred oltárom. Už pred nimi nesvietila svieca z adventného venca, ale dopadalo k nim svetlo z lustra, ktoré ich nádherne osvetlilo svojou žiarou. Pán farár na Lukáša šibalsky žmurkol a usmial sa. Lukáš sa rozhliadol okolo seba. Ľudia okolo neho boli ako v tranze. Usmievali sa a vyzerali veľmi spokojne. Aj on sa usmial, opäť sa pozrel k jasličkám a v duchu ďakoval malému Ježiškovi, že ľuďom doniesol do sŕdc svetlo, po ktorom tak veľmi túžili.

Lenka Novotná, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.