Pre slzy je vyhradená samota. Smiech však patrí do spoločenstva a v manželstve asi najviac. Ani hádka nie je možná osamote. No tam, kde sa ľudia spolu smejú, nebudú sa hádam hádať. Humor naozaj oslobodzuje. „Buď veselý/veselá. Je to lepšie než všetko to hútanie. Boh pomôže ďalej. Všetko sa zmení na rebrík do neba.” (Theodor Fontane)

Humor je pečaťou zrelej osobnosti. Preto nezrelý človek, akéhokoľvek veku, nepozná humor. Človek môže byť veselý, roztopašný až rozpustilý… Je povzbudzujúce, že už na začiatku života sa malý človiečik dokáže prejaviť úsmevom. Psychológovia zistili, že kojenec sa už od ôsmeho dňa po pôrode dokáže usmievať a že úsmev mu umožňuje prvý kontakt s okolím. Kde sa tento prvý úsmev nedostaví, tam je životu vopred dané mínusové znamienko.

V úsmeve malého dieťaťa začína zhoda medzi jeho životom a svetom, ktorý ho obklopuje, ona dozrieva v skúškach času do nevzdávajúceho sa prijatia svojich vlastných síl a hraníc, teda do prijatia seba samého. Potom sa stane ľahším aj súlad s druhými, aj so svetom. Prijať vlastný osud – práve v tom je zrelosť ľudského života!

Radostný človek je inakší: zmieril sa s tým, že skutočnosť už je raz taká, aká je, vrátane jeho samého i blízkeho okolia. Nediví sa, že je človek jednoducho ľudský. Ba ani to priveľmi ľudské ho nevyvedie z miery. Iba neľudské je pre neho neznesiteľné. Človek s humorom je realistický.

Veselý človek je inakší: aj on vidí tiene, ale vidí aj svetlo, ktoré vrhá tiene. Zaiste pozná bremená, ale aj trpezlivosť znášania. Dôveruje „réžii”, ktorá riadi hviezdy, necháva kvitnúť kvety a dozrievať plody. Človek s humorom je presvedčený o zmysle celku. Veselý človek nepozná škodoradosť. Napätie medzi ja a ty rozpustí v spájajúcom my. Neútočí: „TY”, ale povie „MY”. Lebo vie, že sme už raz takí, aj dobrí aj zlí, aj silní aj slabí, aj chorí aj zdraví. Človek s humorom má rád ľudí. Preto sa dá zmysel pre humor získať. Lebo dobrotu si možno osvojiť. Smiech srdečný, oslobodzujúci smiech, to je výsada človeka, takže práve podľa neho by sa dalo spoznať: tak si predsa len človek, lebo sa vieš smiať.

Treba odlíšiť pôžitok od radosti. Pôžitok nepreniká hlbšie, nedotýka sa srdca. Srdce sa pôžitkom nenasýti. A srdce predsa túži potom, čo ho obšťastňuje, nadchýna, obdarúva, čo ho obohacuje. Nenarodili sme sa pre pôžitok, ale pre radosť. Pôžitok je slasť pre nervy, a rozkoš pre zmysly. Radosť však je vecou srdca, svetlom duše. Pôžitky môže svet dávať a odopierať. Radosť sa však môže prijať a zachovať. Sv. Augustín hovorí: “ Duša sa živí tým, z čoho má radosť” Podľa smiechu spoznáme veselého človeka a podľa úsmevu človeka múdreho.

Rozdiely medzi manželom a manželkou spôsobujú buď konflikt alebo pestrosť vo vzťahu. Ak oceňujeme naše rozdiely a o nich vieme, znamená to, že sa aj naďalej radujeme z jedinečnosti toho druhého. Pre väčšinu párov, keď začnú spolu chodiť, je smiech súčasťou často veľmi dôležitou v ich vzťahu. Bavia sa na tých stránkach osobnosti a správania toho druhého, ktoré sa odlišujú od ich vlastných a postupne ako sa vzťah rozvíja, často v nich tieto osobitné črty vyvolávajú smiech. Toto „doberanie sa” jeden druhého zvyšuje ich radosť a vzájomné ocenenie.

Je to opak krutého „uťahovania si”, ktoré hľadá ako druhého zosmiešniť a pokoriť. V manželstve má ísť o nežné a láskavé doberanie sa, ktoré vyjadruje prehlbujúca sa intimitu v manželstve: náš spoločný smiech je znakom výlučnosti priestoru nášho vzťahu – je to miesto súkromných vtipov, spoločných veselých spomienok a celoživotného obojstranného humoru. Toto všetko nám bráni brať sa príliš vážne a chráni náš vzťah predtým, aby sa stal príliš odmeraným a fádnym.

Mnohé páry žijúce v šťastných manželstvách vyjadrujú, že smiech je jednou z najdôležitejších väzieb medzi nimi. Mnohí používajú na popísanie partnera slovíčka: ôveselá kopa”, alebo „smejúca sa gulička”. Ale pod humorom a „veselou kopou” majú na mysli čosi iné než rozprávanie najnovších vtipov. Skôr sa tu hovorí o tom intímnom spôsobe ako pristupujú jeden k druhému – o skrytom kľúči, o tom spontánnom doberaní sa, ktoré ich spája.

Ak sa stále budeme tešiť z našich rozdielov a láskavo a nežne si doberať jeden druhého, bude to udržovať v našom manželstve smiech a humor. Je to opak toho, keď považujeme jeden druhého za samozrejmosť a pomáha nám to vidieť drobné nepríjemnosti, či nedostatky s nadhľadom.

U mnohých manželov, ktorí žijú veselšie pri trvalom vzťahu a pri prehlbovaní vzájomnej lásky napomáha práve zmysel pre humor. Bez humoru čo by vám zostalo? Nemusím ani hádať, možno slzy pre plač. Humor drží všetko na svojom mieste a slzy radosti povznášajú vzájomný vzťah.

Ak stagnujúce a bezradné manželstvo prijme zmysel pre humor, objaví nový a lákavý obzor. Vzťah nebude fungovať, ak sa budete pokúšať prispôsobiť toho druhého svojmu spôsobu myslenia. A aby manželstvo fungovalo, nestačí odlišnosti vášho partnera iba tolerovať, ale je potrebné ich aj oceňovať a zamilovať si tú „humornú kôpku”.

MUDr. B. Vaščák, Široké

Už sme si povedali, že prvým krokom pri našej rozdielnosti je rozpoznať naše rozdiely, ktoré sme medzi sebou vzájomne objavili. Druhým krokom je akceptovať, že neexistuje správny alebo nesprávny spôsob. Náš inštinktívny spôsob myslenia nie je lepší ani horší než spôsob nášho partnera – je len odlišný. Každá preferencia je hodnotná, no svojím spôsobom obmedzená. Ak považujeme za “normálny” iba náš vlastný spôsob správania a správanie iných za “chybné”, pravdepodobne intimitu takto nevybudujeme. Tretí krok znamená naozaj uveriť, že naše odlišné prístupy sa môžu vzájomne dopĺňať. Ak sa sústredíme na to, čo na osobnosti toho druhého obdivujeme a nie na to, čo nás na ňom rozčuľuje, nesmierne to naše manželstvo posilní.

Často sa nám môže stať, že pri každej príležitosti vzájomného porovnávania môžeme ľahko predpokladať, že náš spôsob je lepší a kritizovať svojho manžela alebo manželku za odlišný prístup. Tu môžeme pokračovať a možno diskutovať aj o rozdielnom postupe k materiálnym veciam a najmä k peniazom. A zo skúseností vieme, že možno nikde sa to neprejavuje tak vypuklo ako práve v otázke peňazí. Prirodzený sporiteľ obvykle obviňuje prirodzeného „míňača“ a predpokladá, že všetky cnosti sú na jeho strane.
Sú tri možnosti, ako naložiť s peniazmi: šetriť ich, míňať ich alebo ich darovať.

Nemáme väčšinou žiadny problém dohodnúť sa, koľko a kedy máme darovať. Ale pri zostávajúcich dvoch možnostiach môžeme stáť presne na opačných póloch. Každý z nás je dobrý v niečom inom. Manželka je lepšia v míňaní v tom, čo treba kúpiť na každý týždeň, ako aj pri nakupovaní príležitostných drobností a prekvapení pre rodinu a darčekov pre iných. Muž je zasa na druhej strane lepší v šetrení. Musí spravovať úspory tak, aby bolo na zaplatenie všetkých účtov a aj nepredvídaných výdavkov.

Ak si vzájomne manželia uvedomia, že ich rozdielne sklony sa dopĺňajú, nebudú si vyhadzovať na očí míňanie peňazí, prestanú sa rozčuľovať a tak postupne peniaze prestanú byť zdrojom napätia. Keď manželia spolu hovoria o tom, koľko prostriedkov treba vyhradiť každý mesiac na jednotlivé potreby, sú potom schopní identifikovať oblasti, kde si môžu pomôcť jeden druhému. Vzájomne si pomôžeme, aby sme neboli príliš opatrní a používali peniaze slobodnejšie v prospech iných, či svojej vlastnej rodiny. Niekedy je potrebné výdavky dopredu plánovať. A keď sa predpokladá ich prekročenie, treba vyjsť na svetlo – povedať dopredu, čo zamýšľame kúpiť alebo za čo minúť peniaze naviac, ako iba dúfať, že sa problém nejako vyrieši sám.

Niekto financiám (a to skôr ženy) nerozumie a má obavy a nechce ani o nich diskutovať. Ale keď si uvedomí svoje slabé stránky a odovzdá finančné starosti partnerovi, potom naozaj ostáva v tejto oblasti porozumenie.

Zo skúsenosti vieme, že financie sú najväčším zdrojom napätia skoro vo všetkých manželstvách. Keďže je to tak, každý manželský pár by mal diskutovať o tom, ako zaobchádza so svojimi peniazmi. Znie to zrejme absurdne, ale je prekvapujúce, ako málo z nás to robí.
Manželskí partneri majú často rôzne priority pri vynakladaní peňazí, preto je dôležité vopred plánovať a odsúhlasiť vyčlenenie určitej sumy pre každú oblasť. Môže pomôcť ukladanie peňazí na účty: spoločný účet na domácnosť, účty na nevyhnutné náklady a oddelene na kupovanie darčekov jeden druhému a iné voliteľné položky. Takto má každý z manželov priestor pre svoje vlastné rozhodnutia.

Ak máme problém s nadmerným míňaním, mali by sme používať hotovosť a vyhýbať sa kreditným kartám. Ak na druhej strane zistíme, čo sa dnes málo stáva, že sme pri vynakladaní peňazí príliš opatrní, môže nám prospieť, ak vyčleníme určitú sumu na voľnočasové aktivity, darčeky, zábavu, na kostol, na charitu a podobne.

Manželstvo musí byť založené na uvedomení si, (i keď len jeden je zamestnaný), že všetko, čo máme, patrí nám obom. Obaja manželia si musia byť vedomí ich skutočnej finančnej situácie. Ak je jeden z partnerov neinformovaný o spoločnej úrovni príjmov alebo o výške úspor či o rozsahu dlhov, môže to spôsobiť vážne problémy, nielen vzhľadom na míňanie, ale aj kvôli pocitu oklamania a zrady. Musíme spolu vypracovať pravidlá, ako budeme používať naše peniaze. Je vhodné stanoviť limit, koľko môže každý z nás minúť na každú jednotlivú položku alebo činnosť, bez toho, aby sa radil s tým druhým.

Diskusia o financiách nás môže zblížiť, ale ak ich neprediskutujeme, nedorozumenie a hnev nás budú od seba vzdiaľovať. Aby sme urobili kvalifikované rozhodnutia, treba si dobre vypracovať rozpočet pre rodinu. Samotný proces jeho spoločnej prípravy vám ako páru umožní prediskutovať všetky obavy a frustrácie ohľadom peňazí. Som presvedčený, že vám určite pomôže rozpoznať vaše silné a slabé stránky.

MUDr. B. Vaščák, Široké