V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovne obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.
Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.
Na úvod nedeľnej bohoslužby slova vám chcem položiť otázku na zamyslenie: „Hanbili ste sa niekedy za svoju vieru? Ak áno, tak prečo? Nie je to vina vlastnej nevedomosti a hriešneho života?
Milí priatelia,
všade sa nájdu dobrí ľudia. Dokonca aj v pekle koncentračného tábora v Osvienčime. Čo všetko vyšlo najavo pri súdnom pojednávaní: hladové bunkre, mučiarne, plynové komory, hromady vlasov zavraždených žien, protézy invalidov, topánočky a hračky usmrtených detí, lekárske pokusy na živých ľuďoch. Vrahovia z táborového personálu, odvolávajúci sa na súde na rozkazy nadriadených, ktorých vraj museli poslúchať, ak nechceli riskovať život. A predsa sa našiel medzi nimi jeden, ktorý riskoval život. Bol to lekár, príslušník smutne preslávených jednotiek SS, ktorému poľské úrady hneď po vojne vystavili ten najlepší kádrový posudok. Pomáhal totiž, kde len mohol. Pašoval listy a dokonca aj väzňov z lágru. Tajne dával ťažko chorým lieky a alkohol. Tam, kde by sme predpokladali krach lásky, našla sa predsa obetavá, nezištná láska. A či tiež nepreslávil tento hrôzostrašný tábor svätého Maximiliána Kolbeho, ktorý dobrovoľne ponúkol svoj život, aby zachránil otca rodiny?
Žiadnemu obdobiu surových mravov sa nepodarí spustošiť a zničiť lásku, pretože láska je z Boha. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú ochotní zomrieť, aby druhí žili. Pripadá nám to samozrejmé, že Kristus nás miloval až na smrť na kríži. Žiadna náboženská formulka, alebo veta nie je tak ošumelá, ako táto: „Kristus za nás zomrel!“ Ale On to isté žiada od svojich: „Milujte sa, ako som ja miloval vás.“ To znamená – buďte pripravení jeden za druhého aj umrieť. No takúto sebaobetavú lásku si neosvojíme cez jeden deň a jednu noc.
Veď aj Kristus sa po dlhé roky učil dopredu prežívať svoju smrť a v dnešnom evanjeliu pripravuje dokonca aj Petra na najťažšiu obeť. „Keď zostarneš, natiahneš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ Táto predpoveď zakončuje, ako sme si vypočuli nevšedný rozhovor medzi Pánom Ježišom a Petrom. „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Prečo sa takto Kristus pýta? Patrilo sa, aby túto otázku položil Majster učeníkovi, alebo muž mužovi, aby ju Pán Ježiš vyslovil nahlas a k tomu ešte pred svedkami? No Kristus neadresoval Petrovi túto otázku ako muž mužovi, alebo ako priateľ priateľovi. Ale ako Syn Boží svojmu tvorovi. A Boh má právo na lásku svojho tvora – človeka. Len Pán Boh mohol vydať príkaz, v ktorom vyžaduje lásku: „Milovať budeš Pána svojho Boha!“ Ak platí tento príkaz všetkým ľuďom, potom v prvom rade platí pre Ježišových učeníkov, ktorých si vyvolil pre najvyšší pastiersky úrad cirkvi. Čo by sa stalo s mladou ohrozenou cirkvou, keby Peter sklamal? Či už pred krátkou dobou žalostne nesklamal, keď v rozhodujúcom okamihu Krista zaprel? Z ľudského hľadiska bol Peter najmenej hodný a schopný zastávať taký vysoký úrad v cirkvi. Sám sa predsa diskvalifikoval.
V jeho kádrových materiáloch sa toho za tri roky od začiatku cez jeho zbabelý útek z Olivovej hory až po podlé zapretie Ježiša nahromadilo toľko, že bol najvyšší čas, aby jeho vyznamenanie „Ty si Peter – skala…“ bolo raz a navždy definitívne odvolané. Kristus však nepripomína staré veci, nemá vo zvyku „nalomenú trstinu dolomiť“, nehovorí vyčítavo: „Vlastne by si si ani nezaslúžil, aby som ťa ponechal v úrade pápeža.“
Ale predsa veľmi jemne a diskrétne sa dotkne trojitého Petrovho zaprenia na dvore Kajfášovom trojitým opýtaním sa: „Peter, miluješ ma?“ Peter už dávno zanechal silácke reči a sebavedomé vystupovanie. Jeho odpovede sú tichšie a tichšie, až vyznejú v úprimné doznanie: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem.“ Pre všetky ľudské generácie zostane apoštol Peter markantným dokumentom Božej zhovievavosti a lásky.
Obyčajne je Peter zobrazovaný s kľúčom v rukách, teda so symbolom úradnej moci cirkvi. Málokedy je maľovaný s kohútom, ktorý pripomína najčiernejšiu hodinu jeho života. Na Kristovu predpoveď: „prv, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Odpovedal Peter sebavedome: „Keby som mal ísť s Tebou na smrť, nezapriem ťa!“ Ale boli to len silácke slová. Hneď pred židovsko slabou dievčinou a vojakmi sa dušoval, že Ježiša nikdy ani len nevidel.
Legenda hovorí, že kedykoľvek Peter počul spievať kohúta, zakaždým sa horko rozplakal. Petrov pád je nielen varovaním, ale aj poučením, že Božie milosrdenstvo žiari najjasnejšie na tmavom pozadí ľudských slabostí. Čo všetko sa nazhromaždilo behom dvetisícročnej existencie cirkvi. Koľko pohoršenia, zrady, sklamaní, odpadnutých kňazov, zlých pápežov a biskupov. S včelou usilovnosťou sa fanaticky radi zbierajú všetky možné škandály v cirkvi a so škodoradosťou sú naširoko pretriasané. Ale všetky oprávnené rozhorčenia, alebo lepšie povedané, všetka tá škodoradosť z pohoršenia sa rozpadne ako domček z karát pri porovnaní s Ježišovým chápaním a posúdením ľudskej slabosti.
Hoci Peter zjavne nehanebne sklamal, predsa mu Pán ponecháva kľúče a potvrdzuje ho za najvyššieho pastiera. Takúto smelosť si mohol dovoliť len Kristus, pretože je Boh. Chcel tým raz a navždy naznačiť, že cirkev je dielo Božie, ale tvoria ju ľudia hriešni, že cesta k Bohu podľa vôle Božej a či sa to niekomu páči, alebo nie, vedie cez slabých a hriešnych ľudí, a že je nerozumné rozhorčovať sa nad hriechmi, či už jednotlivých pápežov, biskupov alebo kňazov a za to, že ten, ktorý nešťastný kňaz, biskup sklamal a zradil, odsudzovať celú cirkev, alebo preto ju opustiť.
Nepozerajme sa na udalosť z dnešného evanjelia ako na výlučnú Petrovu záležitosť. Každému z nás patrí Kristova otázka: „Miluješ ma?“ Otázka, ktorá nás iste znepokojí, rozruší, pretože je príliš osobná. Odvážme sa s Petrom odpovedať: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem.“ Alebo vedomý si svojej ľudskej slabosti, pádov a sklamaní priznáme si úprimne: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, ako málo ťa milujem! Ako málo v teba verím, ako sa za teba niekedy hanbím.“
Pane Ježišu, ja ťa prosím za svojich veriacich. Daj nám všetkým silu rozumu a vôle, aby sme ťa poznali, potom milovali, tebe slúžili a potom sa iste nebudeme za teba hanbiť a nakoniec sa s Tebou iste raz vo večnosti stretneme. Pane Ježišu, vypočuj volanie našich sŕdc a pritiahni nás k sebe. Amen.
Mgr. Ján Biroš, výp. duch. farnosti Víťaz
