Keď sa zdá, že u niekoho manželstvo vysychá, Boh ho môže zavlažiť. Keď sa zasekne v slepej uličke, Boh môže odstrániť prekážku. Keď sa zdá, že manželstvo umiera, Boh mu môže vdýchnuť nový život.
Manželstvo nie je o potláčaní našej osobnosti. Skôr to znamená diskusiu o našich rozdielnych stanoviskách, hľadanie vzájomného pochopenia a spôsobu, ako kombinovať našu múdrosť a dary. Ak to častejšie a opakovane robíme, zistíme, že problémy, ktoré nám hrozili rozdelením, nás naopak zblížia a posunú naše manželstvo o kúsok ďalej a postupne aj k vzájomnému zjednoteniu.
Ak sa postavíme zoči-voči tomu, čím sme jeden druhého zranili, môže to obnoviť našu vzájomnú dôveru. Dôvera je v manželstve životne dôležitá – ako sklo na okne – jeho funkciou je prepúšťať dovnútra svetlo, ale aj chrániť pred zimou, vetrom a dažďom. Aj keď je sklo jedným z najtvrdších materiálov, dokáže odolať aj silným búrkam, predsa ho možno rozbiť kladivom, či kameňom.
Dôvera medzi manželmi nech je akákoľvek silná, je rovnako krehká. Môže sa rozbiť jediným skutkom nevery, zneužitia alebo násilia. Môžu ju zničiť nahromadené “nevinné” lži, klamstvá, zavádzanie, kritické neopodstatnené poznámky, či neláskavé zaobchádzanie. Tie sú ako špina, ktorá sa postupne usádza na okne a bráni prenikať svetlu lásky a dôvery.
Intímne vzťahy sú vystavané na dôvere a otvorenosti. Tieto dve kvality sú dôležité pre manželov – patria k sebe a navzájom sa podporujú. Tam, kde je dôvera, tam sú manželia schopní hovoriť otvorene o svojich najhlbších pocitoch, nádejách a obavách, o svojich žiadostiach a žiaľoch, o svojim myšlienkach a snoch. Jeden druhého púšťajú do svojho najhlbšieho vnútorného sveta, aby spoznali, akí sú. Táto otvorenosť vedie potom k rastu ešte mocnejšej dôvery, ktorá umožňuje ešte väčšiu otvorenosť.
Keď sa navzájom zraňujeme, či už úmyselne alebo neúmyselne, ničíme tým dôveru a stávame sa menej otvorení. Keď sme zranení, máme sklon uzatvárať sa, niekedy podvedome držať si partnera od tela a chrániť sa pred ďalším zranením. Čím väčšie zranenie, tým väčšia škoda! Zvyčajne to nie je len jeden úmyselný skutok, ktorý zničí intimitu medzi manželmi, ale je to skôr hromadenie menších zranení, ktoré ostávajú neprediskutované a nevyliečené!
K zraneniam dochádza vždy, keď sa voči sebe správame neláskavo:
1. Keď robíme dôležité rozhodnutia bez konzultácie s partnerom;
2. Keď sa túžba po dôvernom rozhovore stretáva s chladom;
3. Keď kritika prevažuje nad povzbudzovaním;
4. Keď čas, určený pre nás dvoch, vypĺňajú iní ľudia alebo nie dôležité činnosti;
5. Keď na narodeniny chýbajú darčeky a výročia prechádzajú bez povšimnutia;
6. Keď skutky lásky nahradí sebectvo a lenivosť;
7. Keď sa láskavosť stretne s nevďačnosťou;
8. Keď sa pokus o objatie stretne s „nevidíš, že mám veľa práce?”;
9. Keď chýba úcta a ochota obetovať sa;
10. Keď sa nedokážeme vžiť do postavenia nášho životného partnera a držíme sa našich nenaplnených predstáv;
Dokonca aj v manželstvách plných lásky sú obdobia, keď sa manžel alebo manželka zraňujú navzájom! Len zriedka sa to deje úmyselne. Obvykle je to skôr neúmyselné, pričom si neuvedomujeme bolesť, ktorú si spôsobili.
No ak má vzrastať dôvera a otvorenosť, takéto zranenia sa musia čím skôr odstrániť! A práve proces odstraňovania zranení buduje väčšie porozumenie a blízkosť. Ak to však nerobíme, múry, ktoré obklopujú srdce sú stále vyššie, betón stále tvrdší, až nakoniec pochovajú našu intimitu a niekedy aj naše manželstvo!
Je preto potrebné hľadať nástroje, ktoré nám pomôžu odstrániť minulé zranenia, zbúrať akékoľvek múry a zabrániť tomu, aby budúce zranenia mali také vážne dôsledky.
Je len na nás, či chceme nechať zranenia “hnisať” a otravovať náš vzťah alebo s tým chceme niečo urobiť. Čím viac sme ochotní ich odstrániť, tým ľahšie sa nám to podarí. Ale ak nie sme, vtedy sa dokonca aj z relatívne malých problémov môžu stať veľké vrchy, ktoré nás oddelia a mnohých, žiaľ, aj natrvalo.
MUDr. B. Vaščák