Mesiac: november 2013

My, účastníci Národného pochodu za život, sme sa dnes 22. septembra 2013 zišli v Košiciach, aby sme verejne vyjadrili naše presvedčenie, že:

•

život každého človeka je neoceniteľný, preto má byť bezpodmienečne chránený počas celej jeho dĺžky od počatia po prirodzenú smrť a má byť rešpektovaná jeho ľudská dôstojnosť,

•

rovnako má byť osobitným spôsobom chránená a podporovaná rodina založená manželstvom muža a ženy, nakoľko iba v takejto rodine sa vytvárajú ideálne podmienky na vznik a rozvoj života človeka,

•

starostlivosť o deti a ich výchova je právom a zodpovednosťou rodičov, deti majú právo na rodičovskú ochranu, výchovu a starostlivosť.

•

Ako členovia tejto spoločnosti sme si vedomí našej spoluviny za súčasný stav, kedy sme pričasto ako súčasť mlčiacej väčšiny nebránili právo na život a nevytvárali vhodné podmienky na jeho rozvoj. Súčasný stav je natoľko vážny, že nás vyzýva ku konkrétnym činom, vyzýva nás postaviť sa za ochranu každého jedného človeka, aj toho nenarodeného.

Vyzývame preto všetkých ľudí dobrej vôle, aby sa konkrétne zasadili za:

1. ochranu a úctu ku každému človeku od jeho počatia po prirodzenú smrť a šírenie týchto hodnôt v našej spoločnosti;
2. rešpektovanie dôstojnosti každého človeka;
3. pomoc ľuďom v núdzi, osobitne tehotným ženám, mnohopočetným rodinám a rodinám v ťažkej životnej situácii,
4. ukončenie zločinov na nevinných nenarodených deťoch a násilia páchaného na ženách v mene „možnosti voľby“,
5. ochranu manželstva muža a ženy ako kolísky života a základnej bunky spoločnosti,
6. rešpekt a garanciu osobitného práva rodičov na výchovu svojich detí.

•

Osobitne vyzývame všetkých verejných činiteľov, zvlášť poslancov NR SR, vládu SR a všetky štátne inštitúcie, aby:

1. vytvorili legislatívne podmienky na to, aby bol chránený každý človek od počatia po prirodzenú smrť,
2. legislatívnym spôsobom zabezpečili ochranu manželstva muža a ženy ako jedinečného a ničím nenahraditeľného zväzku, ktorý je rešpektovaním prirodzeného zákona rozpoznateľného rozumom,
3. vytvorili také poradné a podporné mechanizmy ako aj ekonomické a sociálne podmienky, v ktorých by sa rodiny nebáli prijímať deti,
4. aktívne podporili také inštitúcie, ktoré sú zamerané na pomoc rodinám v núdzi a tehotným ženám, aby nemuseli uvažovať o potrate.

•

Vedomí si svojej zodpovednosti v minulosti, dnes i za budúcnosť našich detí a celej spoločnosti kráčame tu dnes pokojne, ale zároveň odhodlane a jednoznačne. Naše úsilie nie je jednorazovým počinom, ale pevným rozhodnutím vytrvať v úsilí, aby sme spoločne dosiahli tieto ciele.
Nech nám v tom Pán Boh pomáha!

Účastníci Národného pochodu za život 2013, Košice 22. 9. 2013

bolo heslom Národného pochodu za život, ktorý sa 22. septembra 2013 uskutočnil v Košiciach. Pochodu sa zúčastnilo vyše 80 tisíc účastníkov.

Pochod sa podľa organizátorov rodil viac ako rok. „Spolu s kolegami z prolife hnutia sme dospeli k presvedčeniu, že jediný účinný spôsob ako všetkých upozorniť na ochranu života je pochod, teda “hlasovanie nôh”,“ povedal tajomník prípravného výboru pochodu Marek Michalčík. Pochodom chceli organizátori upozorniť na dôstojnosť ľudského života a rodiny založenej manželstvom muža a ženy ako najlepšie miesto pre život. „Národný pochod za život je vyvrcholením dlhoročného úsilia za presadenie kultúry života a reakcia na rastúce spochybňovanie hodnoty ľudského života a rodiny ako ideálneho miesta pre prijatie života. Košice, ako terajšie európske hlavné mesto kultúry bolo vhodným miestom na národný apel ochrany života, ako základného kultúrneho prejavu,“ povedal ďalší z organizátorov kňaz Dušan Škurla.

Program Národného pochodu za život sa začal už v piatok 20. 9. o 18:00 ekumenickou bohoslužbou v evanjelickom chráme na Mlynskej ulici. Pokračoval v sobotu poobede od 13:00 workshopmi na rôzne témy ako: eutanázia, angažovanosť za ochranu života, antikoncepcia, presadzovanie ochrany života v politike, potratová tabletka, sexuálna výchova, gender ideológia, regulácia počatia a pod.

V nedeľu doobeda od 9:00 v 16 kostoloch celebrovali 4 gréckokatolícki a 12 rímskokatolícki biskupi sv. omše s prolife úmyslami a za Národný pochod za život. Počet celebrujúcich biskupov je košickým historickým rekordom. Medzi cirkvami, ktoré podporujú pochod popri Katolíckej cirkvi sú aj cirkvi združené v Ekumenickom spoločenstve na území mesta Košice a Ekumenická rada cirkví v SR. Už od obeda sa ľudia začali zhromažďovať pred hlavným pódiom na Hlavnej ulici, na ktorom vystúpili rečníci z oblasti verejného života, kultúry, cirkvi, politiky na Slovensku i v zahraničí. Hudobný program zabezpečila skupina Komajota a ďalší.

Oficiálne sa Národný pochod za život začal o 14:30 po prečítaní Manifestu Národného pochodu za život.

Fabián Novotný, spoluorganizátor Pochodu za život

V nadväznosti na tému Rodina a život vám, drahí naši čitatelia, ponúkame homíliu zo svätej omše pri sv. Anne v Kluknave 26. júla 2013 (piatok) o 18:00 h

Dôležitosť rodiny v Božích očiach

Milí bratia a sestry, milí pútnici!
Pán Boh sa postaral, aby najdôležitejšie osoby v dejinách spásy prišli na svet a mohli vyrastať v usporiadaných rodinách. Takto Pán Ježiš vyrastal v nazaretskej rodine v láskavej opatere Panny Márie a sv. Jozefa a Panna Mária zas vyrastala pod starostlivou ochranou dnešných svätcov, svätého Joachima a svätej Anny. Boli to rodiny síce chudobné, ale usporiadané podľa Božej vôle a Božieho poriadku.

Boh chce, aby dieťa prichádzalo na svet v usporiadanej rodine

Pán Boh tak dáva najavo, že on chce, aby každé dieťa mohlo uzrieť svetlo sveta a vyrastať v usporiadanej rodine – v náručí milujúcej matky a pod ochranou starostlivého otca. Ak to tak nie je, ide alebo o nešťastie alebo o zlyhanie zo strany človeka. Keď napríklad dieťaťu zahynie otec alebo matka, ide o nešťastie. Ale ak zapríčinením človeka prichádza na svet dieťa mimo manželstva alebo sa stane takou sirotou, že ho rodičia dobrovoľne opustia, vtedy ide o nezodpovednosť, ba až zločin. Ide o rovnaký hriech, ak sa rodičia medzi sebou vadia a navzájom sa nenávidia, čím deťom spôsobujú nevýslovné utrpenie.

Rodina – Božia ustanovizeň

Rodina je Božou ustanovizňou pre dobro človeka. Ľudia ju preto nemôžu zlikvidovať. Človek môže zničiť niektoré manželstvo, ale nemá v moci zlikvidovať zo sveta inštitúciu rodiny. Pri sobáši sa nad novomanželmi Cirkev takto modlí: „Toto manželské spoločenstvo muža a ženy Boh už pri stvorení tak požehnal, že ho nezničil ani dedičný hriech, ani potopa sveta.“ Touto modlitbou Cirkev vyznáva aj vieru v rodinu ako v Božiu ustanovizeň. Človek však môže túto inštitúciu veľmi poškodiť, ba až znetvoriť.

Identita rodiny

Boh rodine určil aj identitu. Teda určil, ako má rodina vyzerať a ako sa má správať. Výzor a správanie tvoria identitu. Hlavne správanie je dôležitou časťou identity. V dnešnej dobe rodina zažíva množstvo úderov. Vyzerá to tak, ako keby ľudstvo začalo otvorený a neľútostný boj s Bohom. Chce poprieť prirodzené rodinné spoločenstvo, ktoré tvorí muž a žena. Chce zatajiť prirodzenú rozdielnosť medzi mužom a ženou a chce nastoliť pseudomodel manželstva dvoch mužov, či dvoch žien. Dokonca naša fantázia nestačí na to, aby sme dokázali predvídať, akých nezmyslov sa ešte ľudstvo dopustí pri demontáži zdravého prirodzeného modelu rodiny. Lavína sa pohla, nevieme, kedy sa zastaví a aké budú obete.
K identite rodiny patrí aj poslanie: „Ploďte sa a množte, naplňte zem a podmaňte si ju.“

Manželia sú povolaní k darovaniu života. Dostali úlohu podmaniť si zem. Toto všetko je spojené s námahou i rozkošou. Vnímať však treba, aký cieľ dostalo manželstvo. Cieľom je spolupracovať s Bohom pri darovaní života. Rozkoš nie je cieľom, ale iba dodatkovým bonusom, ktorý k tomu Božia dobrota pridala.

Rozkoš nemôže patriť medzi základné ľudské práva

Je tu snaha, zatiaľ ešte verejne nedeklarovaná, dať rozkoš na prvé miesto a vyhlásiť právo na rozkoš za základné ľudské právo. Ak všeobecné myslenie a správanie ľudí sa s tým stotožní, ľahko sa to dostane aj do zákonov jednotlivých krajín. Ak sa v rodinnom živote a v živote človeka vôbec vyhlási právo na rozkoš za základné ľudské právo, teda za také právo, ako je právo na život, potom pre rozkoš bude dovolené všetko. Bude dovolené opustiť manželku, či manžela, opustiť deti. Ak rozkoš bude základným ľudským právom, potom pre rozkoš bude dovolené vytvárať akékoľvek zväzky, prípadne žiť v spoločnej domácnosti bez sobáša. Takáto kultúra sa dnes presadzuje a mnohí zákonodarcovia len čakajú, kedy nastane priaznivá spoločenská klíma, aby rozkoš zákonom vyhlásili za základné ľudské právo a tak mohli zavŕšiť víťazstvo nad Božími prikázaniami. Aby mohli bohorúhavým spôsobom nastoliť pseudomodel manželstva a rodiny.

Opustiť otca a matku

K identite manželstva patrí aj opustiť otca a matku a priľnúť k svojej manželke. To je veľmi bolestivé, bolestivé pre rodičov, ktorí sa majú vzdať svojich detí a bolestivé pre deti, ktoré sa majú vzdať svojich rodičov. V tejto oblasti bolo veľa zlyhaní aj v časoch, keď morálka ľudí bola na vysokej úrovni. Nezvládnutie tohto problému spôsobilo veľa sĺz a veľa utrpenia v mnohých rodinách.

Byť manželovi, manželke všetkým

Všimnime si ešte jednu udalosť zo Svätého písma, ktorá je známkou manželskej identity. V knihe Genezis čítame, ako si vzal Izák, Abrahámov syn, Rebeku za manželku: „Izák… Vzal si teda Rebeku a ona sa stala jeho ženou. A tak ju miloval, že našiel útechu nad stratou svojej matky.“ (Gen 24, 67). Rebeka sa stala dobrou manželkou preto, že vedela Izákovi nahradiť stratu jeho matky. Stala sa mu teda nielen manželkou, ale aj matkou. Podľa týchto slov k identite manželstva patrí nielen to, aby sa muž stal žene iba manželom a žena mužovi iba manželkou, ale jeden druhému sa musia stať aj otcom, matkou, bratom , sestrou,… aby sa manželský partner mohol uspokojiť nad stratou svojich rodičov i súrodencov, od ktorých sa vzďaľuje a aby sa naplno mohol darovať svojej rodine.

ZDRAVÁ RODINA
POKLAD PRE SPOLOČNOSŤ

Podľa Božieho poriadku usporiadané rodiny sú neuveriteľným prameňom šťastia pre svojich členov a veľkým bohatstvom celej spoločnosti.

V rodine sa človek učí mať úctu k druhým

Manželstvo, ktoré je základom rodiny, začína z lásky medzi mužom a ženou a plodom ich lásky sú deti. Rodina je preto prirodzeným prostredím vzájomnej lásky a úcty. Uprostred rodiny, v atmosfére úcty a lásky, si dieťa osvojuje chápanie ľudskej dôstojnosti a naučí sa mať úctu k sebe i k ostatným ľuďom. Stáva sa z neho nezakomplexovaný a dobroprajný tvorca spoločenstva.

Rodina poskytuje spoločnosti produktívnych ľudí

Ľudia, ktorí majú dobre rodinné zázemie, dokážu byť v každom povolaní spoľahliví a produktívni. Sú veľkým prínosom pre sociálne dobro vlastnej rodiny i celej spoločnosti.
Členovia z rozháraných rodín, či už manželia, ale hlavne deti sa nedokážu sústrediť, nevládzu podávať dostatočné výkony, sú viac náchylní k úrazovosti a znehodnocujú sociálne prostredie.

Rodina je školou, ako budovať bezpečie

Nikde na svete sa človek necíti tak bezpečne, ako dieťa v blízkosti svojho otca a matky. V ich prítomnosti sa dieťa cíti bezpečne aj v v lese, aj v tme, aj v cudzom svete.
Ľudia, v ktorých sú hlboko zakorenené rodinné čnosti, dokážu aj vo verejnosti vytvárať prostredie bezpečia. Kto vie byť každému otcom, matkou, bratom, sestrou, všade vytvára prostredie bezpečia, lebo opravdivé bezpečie nadobúdame medzi bratmi. Nie ohrady, nie pištoľníci, nie dobre vycvičené psy, nie kamerový systém, ale bratské vzťahy sú bezpečím.

Usporiadaná rodina má nízke materiálne nároky

Márnotratný syn, keď odchádzal so svojim dedičstvom z otcovho domu, možno si myslel, že to bohatstvo mu vydrží až do smrti, keby aj sto rokov žil. Vo svete však začal taký štýl života, ktorý bol v príkrom protiklade so životom rodiny a rýchlo sa ocitol na mizine. Taký štýl života je finančne veľmi náročný.

Pri rozháraných rodinách, rozvedení otcovia, aj keď majú vysoké platy, nedokážu sa postarať o šťastné detstvo deťom, ktoré opustili. Ak chcú finančne zabezpečiť opustenú rodinu a postarať sa a o svoju „novú rodinu“, sú pod veľkým tlakom zohnať peniaze, niekedy možno aj nečestným spôsobom.

Ľudia z rozháraných rodín niekedy žijú finančne veľmi drahý a pritom veľmi biedny život. Naproti tomu v usporiadaných rodinách aj pri nízkych príjmoch dosahujú veľmi slušnú úroveň, vzhľadom na ich príjmy. Dôstojný ľudský život sa najlacnejším spôsobom dosahuje v usporiadaných rodinách.

Rodina učí správnemu vzťahu k vlastníctvu

V rodine už malé dieťa objavuje, že niektoré veci máme spoločné a niektoré sú úplne moje. Dom je spoločný pre všetkých členov rodiny, ale topánky má každý vlastné. V rodine sa však človek učí, že aj to naše musím chrániť a šetriť, akoby bolo moje, ale pritom nemôžem sa k tomu stavať tak, akoby to bolo len moje. V rodine už dieťa vníma, že k bratovým veciam musím pristupovať s úctou. Nesmiem ich pošliapať, porozhadzovať, nesmiem ich nijako poškodiť, keby som tak urobil, spravím mu nielen škodu, ale ho tým aj znevážim, či potupím. Tam sa pestuje vedomie, že aj to, čo je moje, môže niekedy poslúžiť bratovi a to bratove niekedy môže poslúžiť mne.

Tak sa v zdravej rodine od útleho detstva pestuje poznanie, že majetok môže byť spoločný a súkromný. Ten súkromný môže byť môj, alebo niekoho iného, teda cudzí. V rodine sa pestuje správny vzťah k svojmu majetku, k majetku spoločnému a k majetku cudziemu.

Tu korení aj schopnosť ľudí, aby na spoločnom pracovali tak radostne, akoby pracovali na svojom, aby sa zo spoločného tešili tak, ako zo svojho. Veľmi sa tým pozdvihne materiálny blahobyt všetkých.

Sociálne deštrukčne sa správajú tí, ktorí si nevážia spoločný majetok, ktorí nemajú úctu k cudziemu majetku a ktorí svojim majetkom nedokážu poslúžiť iným.
Nie je to dobré sociálne prostredie, ak sú byty čisté a elegantné, ale schodište, ktoré ku nim vedie, je ako špinavé páchnuce smetisko. Ak sú verejné priestory, ktoré sú našim spoločným majetkom špinavé, plné smetí, zdemolované, či inak vandalisticky poškodené.

Rodina vedie k zdravému patriotizmu – vlastenectvu

V rodine si otec a matka jasne uvedomujú, že sa majú dobre postarať o svoju rodinu. Bez toho, aby ich niekto k tomu nútil, veľmi obetavo zabezpečujú pre všetkých členov rodiny bývanie, oblečenie, chlieb a všetko, čo rodina potrebuje. Pocit zodpovednosti za rodinu je základným citom patriotizmu, v rodine sa mu najlepšie naučíme.
V spoločnosti sú aj širšie spoločenstvá, ako je rodina. Je tu obec, škola, firma, región, národ, štát. Každý, kto je na čele akéhokoľvek spoločenstva, ak si uvedomuje zodpovednosť za toto spoločenstvo a dobre sa oň stará, je správny patriot.

Kto sa tak stará o svoju rodinu, že je užitočná celej spoločnosti, svojim patriotizmom prispieva k budovaniu spoločného dobra, ktoré presahuje hranice rodiny, či hranice toho spoločenstva, za ktoré zodpovedá. Kresťanský patriotizmus má byť taký, ktorý starajúc sa o tých, za ktorých má zodpovednosť, prispieva k spoločnému dobru.

Usporiadaná rodina vychováva k sociálnemu citu

Ak je v rodine chorý otec, spolucítia s ním všetci členovia rodiny. To platí o chorej matke i chorých deťoch. Ak jeden člen rodiny dosiahne úspech, tešia sa s ním všetci. Ak sa jeden ulieva a chce žiť na úkor iných, v zdravej rodine sa to veľmi rýchlo odhalí a dá sa mu to najavo. Kto by chcel v zdravej rodine žiť na úkor iných, nebude sa tam dobre cítiť a pravdepodobne zuteká z domu ako márnotratný syn.

Otec márnotratného syna mal zdravý sociálny cit. Pretože bol mužom zásadovým, doprial márnivému synovi aj biedy, ktorá ho čakala pri prasatách. Keď ale syn robil pokánie, ujal sa ho, aby mu z biedy pomohol. Staršieho syna, ktorý bol tvrdo neľútostný, musel vychovávať k milosrdenstvu. V zdravej rodine nemá miesto príživníctvo, nemá miesto podpora lenivcov a márnotratníkov, tam nemá miesto ani bezcitná tvrdosť.

V zdravej rodine sa pestuje pracovitosť a zodpovednosť. Voči ľahkomyseľným zásadovosť, voči kajúcnikom odpúšťajúce a pomáhajúce milosrdenstvo a voči bezcitnej tvrdosti v rodine vystupuje presviedčajúca láska. Takúto rodinu vytváral otec márnotratného syna a svojim synom – asociálom ukázal príklad sociálneho správania. Jeden jeho syn sa stal asociálom svojou márnotratnosťou a druhý svojou nemilosrdnou tvrdosťou.

Otcovia so zdravým sociálnym postojom môžu aj svojím zblúdeným deťom ukázať, ako sa buduje pravé sociálne prostredie.

Užitočnosť veriacej katolíckej rodiny

Čo sme tu vymenovali, to sú dobrodenia, ktorými zdravá rodina prispieva v spoločnosti k pozemskému dobru. Vy, čo ste tu prítomní, tvoríte katolícke rodiny. V katolíckych rodinách, ak sú usporiadané, prostredníctvom viery tvorbou pozemského dobra oslavujeme aj Boha. Lebo, keď v Boha veríme, všetko robíme nielen pre dobro bratov, ale aj na slávu Božiu. Tým dávame svojim námahám a snaženiam nadprirodzenú kvalitu. Ich hodnota je nevysloviteľná.
V usporiadaných katolíckych rodinách deti nadobúdajú dar viery z pokolenia na pokolenie s takou ľahkosťou, s akou sa zmocňujú materinskej reči. Matky nás neučili reč, ony sa k nám len prihovárali a my sme sa tejto reči tak ľahko zmocnili. Matky nás neučili modliť sa, ony sa modlili s nami. Vieru, modlitbu, slávenie nedele, zachovávanie piatkov, ochotu páčiť sa Bohu, toto všetko sme od našich veriacich rodičov pojali do života tak ľahko ako materinskú reč. Ako nádherne už malé deti vedia milovať Boha a akým veľkým povzbudením vo viere sú pre svojich rodičov práve tie malé deti. Katolícke rodiny majú najväčšiu zásluhu pri odovzdávaní viery a pri budovaní Božieho kráľovstva.

Záver

Uvedomujeme si, čím všetkým je rodina pre každého jednotlivca i pre celú spoločnosť, preto s veľkými obavami sledujeme cielenú a nemilosrdnú demontáž Božieho modelu rodiny v dnešnej dobe. Jej následky na prvom mieste postihnú tých najbezbrannejších. Bezmocné a nevinné deti, ktoré sa stanú sirotami žijúcich rodičov. Potom postihnú bezmocné opustené ženy – matky, ktoré nebudú vládať uživiť svoje deti. Rozvrat manželstiev a rodín zanechá svoje stopy aj v duši mužov, ktorí stratia pre človeka tak dôležité rodinné zázemie.
Pod ťarchou uvedených obáv povzbuďme sa slovami liturgie: Manželské spoločenstvo muža a ženy Boh už na počiatku tak požehnal, že ho nezničil ani dedičný hriech, ani potopa sveta. Preto vieme, že ono prežije aj novodobú lavínu rozkošníctva.

Mons. Andrej Imrich, pomocný biskup Spišskej diecézy

V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovné obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.
Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.

Drahí bratia a sestry
v Kristu, v práve prečítaných lekciách a v evanjeliu sa nám naskytajú dva obrazy Božieho milosrdenstva pre tých, ktorí uverili Bohu.
Prvý obraz pochádza zo starodávnych čias Starého zákona: sýrsky Náman – najvyšší kráľovský úradník, pyšný na seba, na svoju hodnosť, na svoju zem a svoj ľud, je zrazu pokorený hroznou chorobou – malomocenstvom. Strašná to choroba, keď človek zaživa hnije, rozpadá sa ako v hrobe. Pán, nie pán, smrť a choroba si nevyberajú. Aká je hrozná choroba, taká hrozná je aj beznádej. Kedysi ako mladý a zdravý si myslel, že Pána Boha nebude nikdy potrebovať a hľa, teraz je zohavený na nepoznanie. A tak inokedy sebavedomý a pyšný sa v tejto krízovej situácii pokorne obracia k Pánu Bohu a jeho služobníkovi prorokovi. Čo všetko človek podnikne, len aby našiel zdravie. Veľkým šťastím je, ak človek nastúpi správnu cestu. A kráľovský úradník Naman onú cestu k Bohu nastúpil, šiel k pravému Bohu, šiel k pravému prorokovi. Ale i tak, až keď sa úplne pokoril a vzdal sa svojich námietok a do poslednej bodky splnil, čo mu Boh skrze proroka Elizea nariadil, hoci šlo o veci zdanlivo malicherné, až keď prejavil úplnú poddanosť a poslušnosť Božiemu majestátu, keď sa napriek všetkým svojim pochybnostiam až sedem krát okúpal v rieke, až potom sa uzdravil. Jeho telo sa obnovilo ako telo malého dieťaťa a bol čistý.

Druhý obraz nám vyrozprával lekár, evanjelista, svätý Lukáš. A znova sú tu malomocní, tentoraz nie iba jeden, ale desať. Keď vidia prichádzať Pána Ježiša, s veľkou dôverou volajú, ba až kričia: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ A on im povedal: „Choďte a ukážte sa kňazom.“ A evanjelista Lukáš dodáva: „A keď išli, cestou zbadali, že sú uzdravení.“

Naman mal námietky: „Prečo sa mám v tejto vode okúpať?“ Ale nakoniec poslúchol a bol uzdravený. Aj desať malomocných mohlo namietať: „Čo tí kňazi?“ Veď sám Ježiš im vyčítal chyby. Ale oni nenamietali, splnili predpis a boli uzdravení. A v tomto máme poučenie z dnešnej nedeľnej homílie. Boh vždy odmení naozajstnú dôveru, vypočuje prosby, ak sú osožné duši prosiaceho, urobí aj zázrak, ale musí ho predchádzať a nasledovať pokorná poslušnosť jeho majestátu, všestranná viera a dôstojnosť, doložená životom z viery. Aj každému z tých desiatich malomocných povedal ako toľkým iným uzdraveným: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ Niet preto divu, že keď malomocní videli Ježiša, kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami.“ Ježiš bol pre nich jedinou a poslednou nádejou. V dobrote a pochopení svojho srdca Ježiš hovorí: „Choďte, ukážte sa kňazom.“ Kňazi ich mali totiž podľa Mojžišovho zákona vyhlásiť za zdravých. Po vyhlásení za zdravých sa všetci s radosťou ponáhľali k svojim drahým, žiaľ, zabudnúc na toho, kto im tú radosť daroval. Iba Samaritán si uvedomil, že radosť je darom, za ktorý treba ďakovať.

Svojho času som bol s mojimi bývalými farníkmi na jednej púti. Okrem iného sme navštívili aj ústav pre postihnuté deti. Sestričky zo Slovenska nám detailne ukázali celý ústav. Po prehliadke som si všimol, ako jedna žena plače. Spýtal som sa jej: „Prečo plačete?“ Žena mi povedala: „Mám štyri zdravé, múdre deti a nikdy som za to Pánu Bohu nepoďakovala.“ Vyjadrenie tejto matky aj nás vedie k zamysleniu sa nad vlastným životom. Nad veľkým množstvom tých anonymných dobrodení, ktoré berieme ako samozrejmosť. Koľkokrát za ne ďakujeme Bohu? Nech je pre nás príklad anonymného Samaritána povzbudením pristupovať ku každému dobrodeniu a radosti ako k daru, ktorý nám bol daný, aby sme ho s vďakou rozdávali ďalej a tak vracali nádej tým, ktorí ju tak veľmi potrebujú.

Redaktor Pavol Lim debatoval v jednej relácii s Ing. Miroslavom Sanigom, CSc., vedcom a biológom, ako tento v čase totality stratil vieru. V roku 1993 stratil zrak a lekári ho už odporúčali do invalidného dôchodku. Vtedy si spomenul na Pána Boha a s veľkou vierou, ktorá mu zostala z detstva, odišiel spolu so svojimi príbuznými na Staré Hory. Tam si umyl tvár v studienke a potom s úžasnou dôverou ho viedli do baziliky. Keď otvorili dvere, v tej chvíli sa mu otvorili oči a on zbadal hlavný oltár. Zázrak! Či aj tomuto štyridsaťročnému vedcovi v tej chvíli nepovedal sám Ježiš: „Tvoja viera ťa uzdravila?“

Keď sa tradične v prvú októbrovú nedeľu koná v Košiciach Medzinárodný maratón mieru, raz sa jeho víťazom stal bežec z Kene, navyše prekonal 23 rokov starý rekord. Keď stál tento športovec na stupienku víťazov, ako jediný sa prežehnal, čím sa za svoj výkon poďakoval Pánu Bohu a navonok vyjadril vieru. Koľkí z nás by sa nehanbili tak urobiť, keby sme boli na jeho mieste?

Opravdivá, dokonalá viera v Boha, rovnako ako dôvera a láska k nemu, vyžaduje dôstojnú a dokonalú poslušnosť jeho Božej velebnosti. On je skutočne náš milujúci Oec, ale zároveň najvyšší múdry vládca a Pán. Rád vypočuje naše prosby, ale len v miere našej pokornej odovzdanosti a poslušnosti Jemu, v miere našej viery v živote. „Tvoja viera ťa uzdravila.“ Skúsili sme už niekedy vážne a vytrvalo prosiť od Pána Boha niečo, napríklad uzdravenie beznádejne chorého dieťaťa na príhovor niektorého svätca? A inej cesty niet. Lebo táto cesta modlitby a dôstojnosti je neomylná. Ako málo ľudí to chápe a pochopí, ako málo ľudí to dokáže, a preto je tak málo zázračných uzdravení, hoci nie sú nemožné. Ale z našej strany je bezpodmienečne potrebná dôsledná a nepochybujúca viera. Veď v evanjeliu podľa svätého Matúša v kapitole 21 čítame: „Veru hovorím vám, ak nebudete mať vieru, nebudete pochybovať a poviete tamtej hore, zdvihni sa a zrúť sa do mora, stane sa vám to. A dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť.“ Veď zázrak je Boží dar, ktorý človekom otrasie, preto ani Boh ním nemôže plytvať pre nič za nič. Teda Pán Boh a úplná viera v neho uzdravuje, lekár a lieky len liečia.

Stretol som sa raz v lekárskej ambulancii s ustarostenou mamičkou. Dohováral som jej, aby uľavila svojmu srdcu a starostiam , chodila aj s deťmi do kostola. „Ach, dôstojný pán, nemám čas. Veď vidíte, že už roky chodím po lekároch.“ Zosmutnel som a šetrne, ale bez okolkov som dodal: „Po doktoroch tak budete chodiť možno až do smrti, ale uzdravíte sa len, ak to bude chcieť Boh, nie lekár a vy!“ Pretože lekár lieči, ale Boh uzdravuje.

Hovoril som so svojim známym. So slzami vďačnosti v očiach mi rozprával, ako sa pred vážnou operáciou, plný strachu pýtal primára: „Čo si myslíte, pán primár, ako táto operácia dopadne pre mňa, čo so mnou bude?“ A tento pán primár mu povedal: „Ach, môj milý, i my lekári sme ako remeselníci, svoje remeslo robíme čo najstarostlivejšie, liečime, operujeme, ale zdravie a výsledok, teda život má v rukách len sám Boh!“ Áno, lekár lieči, ale len Boh, nezlomná viera a nádej v Boha uzdravuje.

Drahí bratia a sestry, buďme vďační! K tomu nás vola svätý Pavol. Vďačnosť, nie slabosť je jedno z najväčších okrás charakteru človeka. Ona je znakom pokory a popretím pýchy, ktorá neuznáva svoju závislosť na druhom a teda ani povinnosť vďačnosti. Vďačnosť je najjemnejšou a najspoľahlivejšou prosbou o ďalšiu priazeň. Naozaj je hodné, dôstojné a spravodlivé, aby sme vždy a všade vzdávali Bohu vďaky a ľuďom aj za milý pohľad nezabudli poďakovať.

A preto, drahí bratia a sestry v Kristu, dôverujme! Radostne mu dôverujme! Môžeš, Pane, pomôcť, si vševedúci, všemohúci, chceš mi pomôcť, lebo si nekonečná dobrota. Ale my Ti nesmieme vyčítať: „Prečo mi nepomôžeš?“ To by bola urážka a nie dôvera. Kto je On a kto sme my? Nech On vedie a rozhodne. Nechajme na neho spôsob, aj dĺžku utrpenia a čas vypočutia. Zložme na neho všetku svoju starosť a naučme sa trpezlivo a v istote čakať. Možno, že to bude dnes, zajtra, o mesiac, o rok. Ale uvidíš, že budeš môcť povedať: „V Teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky“. Amen.

Mgr. Ján Biroš

1. Mamička, ty ma nechceš?
Necháš ma zomrieť, než sa narodím?
Veď ani nevieš, či som dcéra, lebo syn.
A či som z lásky nevzišiel?
Nuž dovoľ, načo si vyznávala lásku komusi?
Tma chodila jak nočná hliadka vôkol,
milenca nikto vidieť nemusí.

2. Mamička, ty ma nechceš?
Bojíš sa, že máš príliš malý byt?
Môžem sa v kútiku aj prikrčiť.
Veď koľkí ľudia dávno spali vonku,
keď z domu boli triesky plačlivé.
Mamička skryla dieťa do paplónku
a vyšla z pivnice jak z jaskyne.

3. Mamička, ty ma nechceš?
Bojíš sa, že si vezmem viac na lyžičku?
Veď by som iba z omrviniek žil,
podobný vrabčiatku, či psíčku.
Natrhal bych horských ostružín.
Za vojny hladní ľudia jedli korienky
a matka predsa dala dieťa do plienky.

4. Mamička, ty ma nechceš?
Bojíš sa, že uberiem ti krásy?
Ja si ťa celú premaľujem,
len nech trocha krásy nazberám si.
Vo mne sa môžeš vidieť každý deň,
veď v dieťatku sa vidí každá mať,
nemusíš do zrkadla pozerať.

5. Mamička, ty ma nechceš?
Bojíš sa, že otecka mať nebudem?
Môžeš mi klamať, že na vojnu musel ísť,
že výstrel roztrhal vás ako hrdličky,
že zanechal ti brožu, korále a list.
Nepovedz, že ste sa stratili a nenašli,
keď pôjdeš do práce, tak dáš ma do jaslí.

6. Mamička, ty ma nechceš?
A čo keď budeš chcieť vody podať
a osamelá zavoláš stokrát?
A čo keď premeníš sa na starenku?
Kto sa ťa spýta: Mamička, čo je ti?
A kto s tebou, možno chromou, pôjde vonku?
A komu zomrieš niekomu v objatí?

7. Mamička, ty ma nechceš?
Tak rád by som videl dva najkrajšie skvosty,
slniečko zlaté a hviezdy trblietavé.
Rád by som videl sýkorky a drozdy,
jak hľadia z hniezd, jak z jaslí vyjavené.
Rád by som vidieť ružu, kúsok neba,
ale najviac teba, mamka moja, teba.

8. Mamička, ty ma nechceš?
Snáď nájdem proti rakovine liek,
i proti starnutiu a začnem nový vek.
Ku hviezdam poletím na kozmickej lodi,
po rascu ti pôjdem peši, jak sa chodí.
Kozmickým svetáčkom už budem snáď,
domov sa vrátim s tebou sa pomaznať.


Túto báseň od Karla Kapouna mi do telefónu predniesol náš rodák, duchovný otec Ján Biroš, keď som mu oznámil, že témou tohtomesačného časopisu Spektrum bude život. Plánoval ju predniesť aj na Pochode za život v Košiciach, ale Pán ináč nastavil jeho plánovanie.

Prečo ste nemohli byť v Košiciach na Pochode za život?

Do Košíc som sa chystal, tešil som sa. Bol by som na sto percent išiel, ale zavolal ma náš duchovný otec Marek Hnat na zastupovanie. Slúžil som sv. omšu o 10:30, keďže Víťazania odchádzali o 12:00 do Košíc. A mal som svätú omšu aj poobede o 15:00 v našom Kňazskom domove, lebo som mal službu celý týždeň. Ale inak by som bol na tej tribúne a hovoril by som túto báseň! Mnohokrát som ju prednášal do sŕdc cez celú moju kňazskú činnosť.

Takže ste ju prednášali aj na iných miestach?

Od Jenkoviec na ruských hraniciach až po Dubovicu. Za 42 rokov, vždy keď som mal budúce matky pred sebou na predmanželských prípravách a na prípravách na krst, toto som im recitoval, veru nejedna matka slzu vypustila. Dokonca mi jedni manželia prišli poďakovať za to, že som bol príčinou toho, že sa nerozhodli pre potrat dieťaťa. Darovali mi takú nádhernú výšivku, ktorú mám doteraz na očiach tu v Šariši.

K. Kohoun, ČR

Toto číslo sme ilustrovali prevažne snímkami z Národného pochodu za život, ktorý sa uskutočnil 22. septembra 2013.

-re-

Aj v tomto čísle sa chceme vrátiť k téme života človeka – Božieho stvorenia, k jeho životu od počatia až po jeho predídenie do večnosti.

Drahí naši čitatelia, mnohí z nás sa zúčastnili 22. septembra na Pochode za život v Košiciach a odniesli sme si povzbudenia do nášho celého ďalšieho života. Ja osobne som pri pohľade na také veľké množstvo nádherných ľudí, (bolo nás tam viac ako 80 tisíc) pociťoval v srdci neopísateľnú radosť. Radosť z toho, že nám na kresťanskom Slovensku ide o Život. Veď ako povedal jeden kardinál: „Od vás zo Slovenska je najbližšie k Bohu.“

-re-

Už stáročia udivujú návštevníkov vatikánskych múzeí najmä Michelangelove maľby v Sixtínskej kaplnke. Jedna z nich predstavuje obraz Posledného súdu. Tento výjav obsahuje viaceré zaujímavé detaily. V jednej z nich vidno akéhosi muža, ktorý na lane vyťahuje ľudí z predpeklia, ktoré je od zeme oddelené mohutným mrakom. Ak si pozorne všimneme toto lano, zistíme, že to nie je reťaz so zrniečkami, ale ruženec. Táto maľba vyjadruje hlbokú myšlienku, že ruženec zachraňuje od zatratenia, pomáha dostať sa z očistca.

Ruženec je teda záchranný prostriedok, alebo ako ho ktosi výstižne nazval, „zbraňou voči zlu“. Touto „rytmickou modlitbou“ pozeráme na Krista, na jeho tajomstvá v živote, a to očami Panny Márie, jeho matky, pretože ona mala mimoriadnu účasť na jeho živote a najláskavejšie s ním spolupracovala na jeho vykupiteľskom poslaní. Svoju lásku matky, posvätenú Božou milosťou, pripájala k láske svojho Syna, ktorý nás vykúpil obetou lásky.

Ani my však nie sme vylúčení z tejto spolupráce. Naopak, sme pozvaní, podobne ako Panna Mária, prežívať každú etapu svojho života v úzkom vnútornom spojení s Kristom a tak s ním spolupracovať na spáse seba i blížnych. A práve cez modlitbu ruženca chceme sa pozrieť na svoj život, na svoj vzťah s Bohom, ako aj medzi sebou navzájom. Chceme si uvedomiť hodnotu svojho života, ktorý sme dostali aj života ostatných okolo nás.

A tak Pochod za život, ktorý máme v živej pamäti, bol len vonkajším vyjadrením tej hodnoty, ktorú nám dal Boh a nad ktorou rozjímame aj vo svojich modlitbách. Má byť pokračovaním Pochodu „po zrnkách ruženca“, aby sme aj v budúcnosti dokázali ustáť v boji o život, ktorý sa ani zďaleka ešte neskončil.

Marek Hnat, duchovný otec

– 20. august 15:00 h vo Víťaze: Martin GURČÍK, syn Stanislava a Boženy rod. Janigovej, bývajúci v Širokom a Ľubica ČECHOVÁ, dcéra Antona a Žofie rod. Galdunovej, bývajúca vo Víťaze

– 27. august o 16:00 h vo Víťaze: Kristián KOŠÚT, syn Ladislava a a Evy rod. Šuharánszkyovej, bývajúci v Košiciach a Ivana KRIŠTOFÍKOVÁ, dcéra Rudolfa a Evy rod. Kundrikovej, bývajúca vo Víťaze

– 27. august o 16:00 h v Ovčí: Milan ONDRIA, syn Milana a Terézie rod. Kollárovej, bývajúci v Ovčí a Jaroslava KRÁĽOVÁ, dcéra Jaroslava a Márie rod. Uličnej, bývajúca v Ovčí

– 3. september o 15:30 h v Ovčí: Patrik ČECH, syn Andreja a Františky rod. Smolkovej, bývajúci v Hermanovciach a Lenka JACOVÁ, dcéra Antona a Moniky rod. Haľkovej, bývajúca v Ovčí

-re-