Náhodná pocestná

 


Náhodná pocestná
jedna krásna breza
jesenným vetrom si žlté kaderie začesáva
na medziach
šípky oberá…


Páru tmavých chmár
poháňaných v diaľ
do neznáma
tasklivá
predzimná nálada
sa za slnkom obzerá…

Spievam si
kroky mi brnkajú
po strunách citary

Nevládzem
ožívam
do vetra sa zapletám
a som tam…

Zlatisté vlasy
náhodnej krásy
preberám…

Paľo Ondrík, Krahule 27. 10. 2013

Naša pomoc zomrelým

Po tieto dni častejšie navštevujeme cintoríny ako počas roka. Vedie nás k tomu láska nielen k našim príbuzným zomrelým, ale aj k všetkým tým, ktorí zomreli v priateľstve s Bohom, čiže v milosti posväcujúcej, a sú odkázaní na naše modlitby a obety. Táto spomienka na všetkých verných zosnulých sa zakladá na učení o úzkom spojení oslávenej Cirkvi v nebi a trpiacej Cirkvi v očistci s putujúcou Cirkvou, čiže s veriacimi žijúcimi ešte na zemi. Všetci členovia Cirkvi sú navzájom spojení vierou, nádejou a láskou, až napokon budú všetci združení v láske v oslávenej nebeskej Cirkvi.

Cirkev na slávnosť Všetkých svätých obracia zraky svojich detí k nebu a ukazuje im slávu a blaženosť týchto oslávených členov, ktorí môžu za nás orodovať u Boha. Pri spomienke na verných zosnulých nás vyzýva a prosí, aby sme pomoc a orodovanie venovali tým členom Cirkvi, ktorí si sami nemôžu pomôcť, totiž dušičkám trpiacim v očistci. Nik z nás nevie, či naši drahí zosnulí rodičia, bratia a sestry, priatelia alebo dobrodinci, nie sú ešte v očistci. Láska nám káže, aby sme im vrúcnou modlitbou, skutkami dobročinnosti a milosrdenstva a najmä obetou svätej omše pomáhali skrátiť, alebo ukončiť dni ich trápenia v očistci a naplniť ich túžbu čím skôr uvidieť Božiu tvár.

Viera v očistec a láska prastarých národov k zomrelým sa jasne zračí v kresťanskom učení. Sám láskavý Spasiteľ hovorí o väzení v budúcom živote, z ktorého sa nik nevyslobodí prv, kým nesplatí svoj dlh až do posledného haliera. Na druhom svete sa teda budú odpúšťať hriechy, ale nie v nebi, do ktorého nemôže vojsť nič nečisté, ale ani v pekle, lebo tam už niet odpustenia. Sv. Pavol píše Korinťanom: „…dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň“ (1 Kor 3, 13-15). Sv. Ambróz vykladá tieto posledné slová tak, že taký človek môže byť spasený, ale musí pretrpieť pokutu očistcového ohňa. Blahoslaveného bude trápiť očistcový oheň, kým bezbožného večný oheň v pekle. Podľa sv. Pavla, apoštola teda oheň, z ktorého je ešte možné vyslobodenie, nemôže byť oheň pekla, lebo z pekla niet vyslobodenia, ale je to oheň očistcový. Článok viery nás učí, že „očistec jestvuje a že dušiam, ktoré sa tam nachádzajú, môžu pomáhať prihovárania (prosby) veriacich, no najmä obľúbená oltárna obeta“ (Trid. koncil XXV). Krásne to vyjadrila aj sv. Terézia z Lisieux: „Keď človek miluje, nemôže byť pre neho očistec. V očistci sa človek oslobodzuje zo svojej uzavretosti do seba, ktorá mu bráni plne sa otvoriť dialógu lásky s Bohom.“

duchovný otec Marek Hnat