Každoročne sa stretávame v našej katedrále z príležitosti sviatku sv. Ondreja, apoštola, patróna našej arcidiecézy. Posledné dva roky máme aj bezprostredný dotyk s ním v jeho relikvii. Dostali sme ju od arcibiskupa Orazia Soricelliho z Amalfi. Pred dvomi týždňami bol tu aj osobne so zástupcami veriacich. Uzavreli sme spoločnú dohodu, že sa naše arcidiecézy budú usilovať o živé priateľstvo vzájomnou výmenou pastoračných skúseností a tiež spoluprácou v oblasti kultúry, cestovného ruchu a ekumény.
Tieto naše rekolekcie sa konajú bezprostredne po skončení Roku viery. Podobne ako záver Roka kňazov nebol skutočným záverom, ale novým začiatkom, tak aj koniec Roka viery je impulzom k jej obnovenému prežívaniu, a to vo vzťahu k Ježišovi Kristovi a k ľuďom. Spolu si denne potrebujeme uvedomovať, že sme „spasení milosťou skrze vieru“ v Ježiša Krista (Ef 2, 8) a že svedectvo nás kňazov má veľký vplyv na vieru nám zverených, ale aj hľadajúcich či pochybujúcich ľudí.
Preto sa pozrime na niektoré apoštolské črty sv. Ondreja, nášho spoločného patróna a pomocou jeho príkladu a v duchu myšlienok Svätého Otca Františka pokúsme sa načrtnúť anatómiu dnešného kňaza.
I. Ondrej z Betsaidy bol rybárom a učeníkom Jána Krstiteľa. Keď počul slová: „Hľa, Boží Baránok“ (Jn 1, 36), neváhal a odišiel aj s iným učeníkom od Jána Krstiteľa k Ježišovi. Idú za ním a na Ježišovu otázku „Čo by ste chceli?“ odpovedajú spontánnou otázkou: „Učiteľ, kde bývaš?“ V ten deň zostali s Ježišom a zažili niečo tak silné, že na to nikdy nezabudli. Ešte aj po rokoch si pamätali detaily ako ten, že „bolo okolo štvrtej popoludní“ (Jn 1, 36-39).
Bratia kňazi,
spomeňme si na svoje stretnutie s Ježišom: na vstup do seminára – do Ježišovho domu; na vstup do kňazstva – do Ježišovej rodiny. Koľko bolo vtedy hodín, ktorý deň sme boli ordinovaní? Nezabudnime nikdy na okamih svojej vysviacky a to, čo sa vtedy s nami stalo. Schopnosť neustále sa vracať svojou pamäťou do priestoru lásky Krista ku mne a mojej lásky s Kristom, táto schopnosť je kľúčovou charakteristikou apoštolsky zaľúbeného kňaza. Bez tejto pamäti je kňaz ako bez života, iba mechanikom, nie služobníkom Cirkvi. Živá pamäť na svoje povolanie je prvou črtou anatómie dobrého kňaza.
II. Druhou črtou je podelenie sa s bratom so skúsenosťou z Ježišovho domu. Je to služba svedectva a ohlasovania. Ondrej, prvý povolaný – „Protokletos“, ako ho nazýva východná tradícia, je aj prvým misionárom, ktorý s nadšením oznamuje svojmu bratovi Šimonovi: „Našli sme Mesiáša“ (Jn 1, 41).
Bratia kňazi,
takmer denne stojíme za ambónou a hlásame našim veriacim Evanjelium, vysvetľujeme ho a povzbudzujeme ich na ceste viery. Hovoríme im o Bohu, ktorý je Láska, ktorý nás miluje, stará sa o nás a je milosrdný. Čo keby sme to isté v súkromnom rozhovore povedali svojmu spolubratovi v kňazstve? Ako som sa stretol s Kristom, zažil jeho prítomnosť, pocítil jeho lásku?! Pokúste sa medzi sebou hovoriť aj na vážnejšie témy Evanjelia. Stále to nejde. Veď aj Šimon s Ondrejom sa bavili o rybách či o chorobe svokry. Ale prišiel aj okamih, keď Ondrej s celou vážnosťou a úprimnosťou hovorí svojmu bratovi o Mesiášovi a privádza ho do jeho bezprostrednej blízkosti. Pre ľudí vo farností máme byť spoločníkmi na ceste viery, byť im na blízku láskou a modlitbou, pastiermi, ktorí im prinášajú Ježišov olej radosti. Ale dokážme vyjsť zo seba a byť aj jeden pre druhého v tých našich kňazských všedných situáciách, v trápeniach, radostiach, v úzkosti i nádeji; jednoducho byť bratovi nablízku.
III. Ak si k Jánovmu Evanjeliu zoberieme na pomoc Evanjelium podľa sv. Marka, práve dvojica bratov Ondrej a Šimon je prvou, ktorú Ježiš povolal spolu. Skutočnosť, že boli povolaní spolu ako bratia, nie je vôbec náhodná. Zo samého začiatku dejín ľudstva poznáme veľmi smutný príbeh o bratskej neláske, nepriazni a nenávisti, keď brat zabil vlastného brata.
Dejiny kresťanstva majú v svojom začiatku úplne iný príbeh dvoch rodných bratov. Boli Ježišom povolaní spoločne do služby lásky a apoštolátu a oni ho spoločne nasledovali. Nikde sme sa nedočítali, žeby Ondrej závidel Petrovi, že spolu s Jakubom a Jánom patril do osobitnej trojice apoštolov, že dostal osobitné poverenie v apoštolskom zbore. Ani svojmu bratovi nič nevyčítal, a mohol. Pre Šimona bol však povzbudením k odvahe, lebo odvaha – „andreia“ tvorí význam mena Ondrej.
Bratia kňazi,
kňazské spoločenstvo je treťou črtou správnej anatómie kňaza. Je veľmi dôležité usilovať sa o blízkosť s inými kňazmi a tiež s biskupmi. Svätý Otec František nás povzbudzuje slovami: „Máme preukazovať lásku svojim blížnym, a našimi najbližšími blížnymi sú práve kňazi. Najbližšími blížnymi biskupa sú kňazi. Najbližším blížnym pre kňazov musí byť biskup. V láske k blížnemu je mojím najbližším môj biskup.“ Držme spolu a podržme jeden druhého.
IV. A ešte je tu jeden spoločný záber zachytený v Markovom Evanjeliu. S Ondrejom a Petrom je teraz aj Jakub a Ján. Sú vedľa Ježiša na Olivovej hore, odkiaľ je pekný výhľad na chrám, ktorému Ježiš predpovedal zničenie. Na ich ďalšie otázky Ježiš neodpovedá priamo, ale v širšom eschatologickom kontexte. Majú si dávať pozor, aby ich niekto nezviedol; majú hlásať Evanjelium a byť bedlivými (Mk 13, 3-37). Tieto Ježišove odporúčania sa bezprostredne dotýkajú konkrétneho života viery, ktorej stredobodom je Ježiš Kristus.
Chcel by som tu pripomenúť práve tu konkrétnosť ako ju vidí Svätý Otec František. V Riu de Janeiro povedal: „Bota fé – Podaj vieru.“ Čo to znamená? Svätý Otec vysvetľuje: „Keď sa pripravuje nejaké dobré jedlo a vidíš, že chýba soľ, tak podáš soľ; chýba olej, podáš olej. Podať znamená pridať, dodať. Pokiaľ chceme, aby život mal skutočný zmysel a plnosť … podaj Krista: On ťa prijíma vo sviatosti odpustenia a svojím milosrdenstvom lieči všetky rany hriechu. Podaj Krista: On ťa čaká tiež v Eucharistii, On nás naučí reči lásky, dobroty a služby (František, Copacabana, 25.07.2013).
Bratia kňazi,
z eschatologického pohľadu na nebeský Jeruzalem, kam sa uberáme, a tiež z bolestivej a smutnej skúsenosti, že sme dostatočne nebdeli a nedávali si pozor na naše povolanie k svätosti, vyplýva ďalšia dôležitá črta našej kňazskej anatómie, a tou je odpustenie. Ono je testom našej viery. Odpustenie je vždy možné. Bez odpustenia sa nedá pokojne nažívať s druhými. Často si to vyžaduje úsilie, trpezlivosť a osobnú zaangažovanosť. Chcem vás povzbudiť, aby ste využili adventný čas a požiadali Pána Boha o odpustenie pre seba. My máme hriechy a On má milosrdné srdce. Ale aj vy odpustite bratovi, nech sa stalo čokoľvek. Nebojte sa prosiť o odpustenie a nezdráhajte sa odpustiť. To je cesta, ktorou kráčal Kristus.
Obraciam sa aj na vás diakoni, bohoslovci, rehoľníci a rehoľnice, bratia a sestry tu prítomní a v našich farnostiach!
K tomu, aby sme my kňazi mali spomenuté štyri črty: pamäť na svoje povolanie, odvahu deliť sa so skúsenosťou viery, pestovať kňazské spoločenstvo a dokázať odpúšťať, potrebujeme vaše modlitby, vašu duchovnú podporu a uistenie, že do tohto úsilia ste zapojení aj vy. Azda tým prvým, čo potrebujete urobiť, je posledne spomenutá črta a tou je odpustenie. Cez odpustenie zapáľte svetlo, ktoré možno až príliš dlho chýbalo v niektorom z vašich vzťahov. Veľmi vás k tomu povzbudzujem.
Advent, ktorý začíname je časom, keď naši kňazi vám pri svätej spovedi pomôžu zmieriť sa s Bohom a podajú Božie odpustenie a s ním podajú radosť, pokoj o novú nádej.
Všetkým nám vyprosujem dostatok potrebnej milosti a odvahy, aby sme nielen skúsili Božiu milosrdnú lásku, ale dokázali ju opätovať darom odpustenia.
-re-