V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že liturgické slávenia sú v podstate oslavy (ako napríklad narodeniny). Preto by sme ich aj v rodine mali považovať za výnimočné udalosti a venovať čas a priestor nielen ich prežitiu, ale aj príprave na ich slávenie. Ďalším faktom je, že ak nevnímame Božiu prítomnosť v plynutí všedného dňa, liturgické rituály sami osebe stratia svoj zmysel a ostanú len formalitou.
Ak nevnímame Božiu prítomnosť v plynutí všedného dňa, liturgické rituály sami osebe stratia svoj zmysel a ostanú len formalitou. V tomto výbere z liturgického slávenia vám ponúkame vianočné obdobie.
Príprava na Vianoce
Určite si každý z nás pamätá, ako sme sa v detstve nevedeli dočkať Štedrého večera, samozrejme najmä pre darčeky. Tá radosť v nás však vyzrela práve vďaka príprave, túžbe, očakávaniu, napĺňaniu malých krokov, ktoré viedli do cieľa.
Advent je čas očakávania niečoho veľmi dôležitého. Slovo „očakávanie“ je kľúčové. Je krásnym obdobím kráčania po ceste k radosti z narodenia Božieho syna. Príprava na slávenie Vianoc sa líši od rodiny k rodine. Môže byť individuálna i spoločná. Je zaužívané, že predsavzatia sa často týkajú zriekania sa niečoho (sladkostí, peňazí, televízie, počítačových hier a podobne). Motív zriekať sa je dobrým, ak sa orientuje na „zabitie draka“, nie na to, že „robíme niečo pre Advent“. Inou cestou je popri vzdávaní sa „robiť viac“. Viac toho, čo nám v bežných dňoch chýba – viac spoločenstva, modlitby, čítania, dobra, lásky, času.
Veľmi pozitívne pôsobí v adventnom období používanie symbolov – svetlo, sviečky, adventný veniec, adventný kalendár (nielen čokoládový), výroba medovníkov a vlastných darčekov. Advent je čas „očakávania“, ktoré sa premieta práve v spomínaných symboloch do konkrétnych očakávaní.
„Počas Adventu sa spolu s deťmi zúčastňujeme na ranných rorátnych svätých omšiach. Je to dosť náročné vychystať sa každé ráno v zime, ešte po tme, do kostola pred siedmou hodinou. A potom rovno do školy, škôlky a do práce. S našimi deťmi sme však chodili na roráty odmalička. Keď sme im už vo vyššom veku dali možnosť výberu, ráno hneď vstali, obliekli sa a mohli sme ísť na omšu.“
Advent je čas očakávania. V tomto období veľmi pozitívne pôsobí používanie symbolov – svetlo, sviečky, adventný veniec, adventný kalendár, výroba medovníkov a vlastných darčekov.
„Deti sa celý advent usilujú robiť dobré skutky a zapisujú si ich. Za ne potom dostanú hlinené tehličky alebo postavičky, ktoré si sami vyrábame. Z nich si potom staviame betlehem pod vianočný stromček. Každý rok pribudne niečo nové.“
Vianoce sú realizáciou očakávaného. Sú odpoveďou na ľudskú túžbu po večnosti. Sú vyvrcholením príprav. Narodenie Ježiša je darom – nepochopiteľným, neskutočným, očarujúcim, radostným. Toto môže byť posolstvom Vianoc aj v našich rodinách – zažiť a dať zažiť pocit obdarovania, bezpodmienečnej lásky schopnej robiť zázraky. Tieto pocity môžeme prežívať nielen pri rozbaľovaní darčekov, ale už pri štedrovečernej večeri, stavaní jasličiek či obdarovaní núdznych.
„Po štedrej večeri sa modlíme za našich známych, priateľov a príbuzných. Na stôl si dáme sklenenú misu s vodou a každý po jednom berie zo stola vopred pripravené sviečky v polškrupinkách od orechov. Pripálime ich od veľkej sviece, ktorá symbolizuje Ježiša a necháme plávať v miske. Pritom každý vysloví svoju prosbu, modlitbu za niekoho konkrétneho, či za nejakú skupinu ľudí, či iný úmysel. Sviečky nikdy nezhášame, ale necháme vždy každú dohorieť.“
„S dcérou sme si čítali knižku o jednom vianočnom stromčeku, ktorému sa snívalo, že ho spílili. Skončilo to však tak, že ho detičky v lese ozdobili. Mojej dcére sa to tak zapáčilo, že sme sa rozhodli ozdobiť stromček pre zvieratká aj my. Bolo ťažké nájsť vhodný stromček, ale nakoniec sme ozdobili jeden maličký, aby naň dočiahli aj deti. Ozdobili sme ho medovníčkami, mrkvou pre zajačiky, jabĺčkami, senom pre srnky a slaninkou pre sýkorky. Detičkám sa táto akcia veľmi páčila a ja som bola šťastná, že sme urobili radosť deťom aj zvieratkám.“
„Na Štedrý deň doobeda idú všetky naše deti spolu s ockom pre betlehemské svetlo do kostola. Keď ho prinesú domov, deti ho poroznášajú všetkým susedom vo vchode spolu so želaním požehnaných vianočných sviatkov. Prvý rok mnohí nemali doma ani sviečku, tak sme im darovali plamienok aj s ňou a mnohí z nich ani nevedeli, čo je to betlehemské svetlo. Teraz už susedia na to čakajú a deti sa už niekoľko dní pred Vianocami pýtajú, či im zase donesú svetlo.“
S Vianocami nekončíme len rozbalením vianočných darčekov. Cirkev nám ponúka celú vianočnú oktávu na prežitie radosti. A potom je tu celé vianočné obdobie a rôzne príbehy, ktoré sa s ním spájajú – traja králi, vraždenie neviniatok, útek do Egypta, obetovanie Ježiša, svätá rodina. Pripomínanie si týchto udalostí nás vovádza do životného príbehu Ježiša Krista a ľudí okolo neho.
„Vianoce sú v našej rodine oslavou Ježišových narodenín. Preto máme vždy tortu, spievame ,Živió‘ a ,Happy birthday‘.“
Význam rituálov
Väčšina dobrých vecí sa začína v rodine. Určite každý z nás chce, aby si jeho deti z rodiny odniesli živú, hlbokú vieru, aby pre nich bolo samozrejmé žiť ju celým svojím životom, nie iba medzi múrmi kostola. To si vyžaduje nielen každodenný boj s našimi slabosťami, ale aj objavovanie tajomstiev v bežných chvíľach a oslavovanie života v každom okamihu dňa vo všetkých jeho podobách. Rodinné rituály sú jedným z mnohých nástrojov, ako môžeme posväcovať každodenný život, ako ho oslavovať vo všednosti, ako slúžiť Bohu v ľuďoch, ktorí sú okolo nás. „Od začiatku do konca nám životné rituály utvárajú každú hodinu, deň, rok.
Rodinné rituály sú jedným z mnohých nástrojov, ako môžeme posväcovať každodenný život, ako ho oslavovať vo všednosti, ako slúžiť Bohu v ľuďoch, ktorí sú okolo nás.
Podľa rituálov žijeme všetci: rituály sú obrazcami zmysluplných činov, ktoré neustále opakujeme. Ak o svojich krokoch premýšľate, určite si tieto rituálne obrazce všimnete. Keď si ich všimnete, možno ich pochopíte. Keď ich pochopíte, dokážete ich aj obohatiť. Tým svoje životné zvyky posvätíte,“ píše Róbert Fulghum vo svojej knihe Od začiatku do konca.
Čo pre nás teda znamenajú rituály? Aj naši priatelia majú skúsenosť, že tie príjemné sa určite všetkým páčia, s upratovaním v sobotu je to už horšie. Rituálmi deťom však niečo podstatné zanechávame, niečo, z čoho môžu čerpať v budúcnosti. Pomocou nich si uctíme individuálne každého člena rodiny či významnú udalosť. Niektoré pomáhajú k tomu, aby sa každý cítil jedinečný a milovaný, získaval pocit istoty, inými odovzdávame deťom to najdôležitejšie, čo máme – živú vieru.
Rituály posilňujú puto rodiny už len tým, že vytvárajú čas, ktorý trávime spolu. Zároveň máme priestor na zamyslenie sa nad sebou a našimi vzájomnými vzťahmi a na akýsi „pohľad do zrkadla“, ktorý sa nám naskytne pri rozhovore s ostatnými. Rituály sú chvíle, ktoré majú svoje špecifické čaro práve preto, lebo robia obyčajne okamihy „našimi“ a neopakovateľnými.
Sprevádzajú ho životom od počatia až po smrť. Nikto ich nenariadil, ich autori sú neznámi a ich spôsoby sa menia plynutím času i rôznosťou kultúr. Spektrum rituálov je veľmi široké. Pôvodne pomáhali človeku fungovať v čase, napríklad odlišovať rôzne fázy roka, zaisťovali plynulý prechod z jedného životného obdobia do druhého a najmä umožňovali „komunikáciu“ s božstvom, s posvätnom.
Rodinný rituál môžeme definovať ako akúkoľvek spoločnú činnosť, ktorá sa opakuje, má hlbší zmysel, uspokojuje potreby členov rodiny, odohráva sa s istou pravidelnosťou (raz za rok či každý deň). A keďže je to rodinný rituál, zúčastňujú sa na ňom aspoň dvaja členovia rodiny. Rituál je vždy niečo viac ako obyčajný zvyk. Zvyk je opakovaná činnosť, ktorá nemá hlbší zmysel a ani si ho nevyžaduje, napríklad každodenné umývanie zubov, vstávanie o šiestej hodine a podobne. Rituálu dávame zmysel my, jeho aktéri.
Každý rituál má obsahovať prvky viditeľné i neviditeľné, jasné aj nepozorovateľné. Niečo treba pomenovať priamo, ale niečo aj nechať objaviť, nechať pozývať niečím tajomným, hlbokým, lákajúcim. Napríklad jednoduchý rituál ukladania dieťaťa na spánok. Navonok jednoduchý akt začínajúci otázkou: „Ocko/mamka, ľahneš si ku mne?“ Ak privolíme, nasleduje tiché objatie a zaspávanie v bezpečnom náručí alebo tiché šepkanie o všetkom možnom. To vidíme a často aj počujeme. Čo nevidíme, ale len tušíme, je oveľa hlbšie. Dieťa pozýva rodiča ako sprievodcu, ktorému bezhranične dôveruje, pri ňom sa úplne upokojí, uvoľní, odovzdá. Chce byť sprevádzané vo chvíli, keď je otvorené a vnímavé voči sile nežného dotyku, pokoja, ochrany a dôvery.
Viera do vrecka, Dominika Hajkovská
