ROZHOVOR

Tento rozhovor duchovný otec Marek Roják pomenoval ako „pokus o vyplnenie jedného lúča vo Vašom Spektre“. Vychutnajte si jeho slová, sú veľkým povzbudením pre našu dnešnú kresťanskú mládež.


Predstavte sa nám – odkiaľ pochádzate, kde ste sa narodili, kto sú vaši rodičia, odkiaľ pochádzajú, koľko máte súrodencov.

Volám sa Marek Roják. Pochádzam z Ostrovian v okrese Sabinov (mimochodom vzácna archeologická lokalita). Narodil som sa 4. apríla 1976 v Prešove. V mojom príchode na tento svet majú „prsty“ títo traja: Boh, mama Anna a otec Viktor. Mám dvoch bratov a sestru. Starých rodičov pamätám hmlisto, zomreli keď som bol ešte menší, okrem mojej babky Margity. (tiež je už v dome Otca) Mám tak nepriamo korene v Holywoode :), lebo… Môj dedo Štefan býval za mlada na Levočskej v Prešove v časti zvanej „Holywood“. Za mojím menom Roják sa skrývajú aj mená mojich starých rodičov (Tomko, Baňas, Potocký).

Praktizovanie viery – od koho ste „odkukali“, kto vám odovzdával vieru (určite rodičia a starí rodičia :))?

Moja stará mama Margita. Od nej som veľa „odkukal“. Jej celý život bol „rituálom“ viery. Ďakujem, babi. Bol to taký „malý seminár“.

Ako vznikla Vaša túžba stať sa kňazom, resp. kedy ste pocítili to volanie: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí…“?

Keď som bol malý 6-7 ročný, videl som v našom pánovi farárovi obetavého človeka s dobrým srdcom a veľkou láskou k ľuďom. A vtedy som si povedal: takým by som chcel byť aj ja.

Prežili ste už v detstve nejaké znamenia, ktoré Vám predurčovali Vašu kňazskú cestu?

Hmlisto si pamätám situáciu asi ako 9-ročný chlapec. S mamou sme sa vracali z jedných primícií a rozprávali sme sa po ceste domov, aké to bolo, čo bolo pekné. A vtedy tak mama vyriekla: „Keby som sa aj ja dožila, aby jedno z detí si Boh povolal do služby.“ Presne si pamätám aj miesto na tom chodníku cez park.

Ako ste pretlmočili Božie volanie ku kňazstvu Vašim blízkym, Vašim rodičom? Ako to prijali?

Nebolo to „predurčenie“, ale objavovanie. Človek dospieva, premýšľa, stretáva sa s hodnotnými ľuďmi … a potom to tak nesmelo poviete (s trémou a zapýrený). Prijali to s radosťou a žehnali mi.

Vzdelanie základne, stredné, bohoslovecká fakulta, atď.

„Základku“ som vychodil v Šar. Michaľanoch, strednú som prežil na „hnojarine“ v Lipanoch , lebo [biblické proroctvo … „nebolo preňho miesta na gympli“ :)] a reverendu som dral v lavici Kňazského seminára v Košiciach v rokoch 1995 – 2002, s ročnou prestávkou vo VÚ 5958 Trebišov ako „bigoš“ (pešiak).

Vysviacka za kňaza – kto Vás vysvätil, primície – ich duchovný rozmer, ako ste to vnímali?

Taký dátum sa nezabúda – slnečná sobota 15. jún 2002. Ruky na mňa vložil Jozef kardinál Tomko a pri znaku pokoja mi povedal: „Buď svätý kňaz.“

Kde Vám určili Vaše prvé miesto – kaplánku?

Hovorí sa, že prvá kaplánka je od Pána Boha. Tak ON ma poslal na Horný Zemplín – do Humenného. A tak sa na štyri roky stal zo mňa „hurkar“.

Tešili ste sa, že konkrétne rozviniete svoj duchovný dar kňazstva vo farnosti?

Mojím tútorom sa stal starší kaplán, ktorému som za veľa vďačný. Naučil ma „chodiť“ v prvých mesiacoch kaplánskeho života. Cítil som sa ako sv. Mikuláš – máš dary, tak ich rozdávaj.

O čom bola Vaša prvá kázeň, čo prvé z boslužby slova ste sa rozhodli povedať veriacim?
Ak sa myslí ako kaplán v Humennom – z nej si nepamätám nič, lebo… pár chvíľ predtým ma zastavili policajti a mne sa ešte z toho triasli kolená. Ale jedno je isté: bolo to o Pánu Bohu. 🙂


Mali ste trému pri prvej homílii?

Ako diakon – aj som sa pripravil, aj povedal ju na sucho, ale ten pocit „naostro“ – neviem, o čom som hovoril. 🙂 Tréma odišla, teraz je to hlavne rešpekt.

Kde ste už pôsobili?

2002 – 2006 Humenné Všetkých svätých – „hurkar“, 2006 – 2010 Košice Terasa – „vraňar“, 2010 – dodnes Prešov ACM – „koňar“.

Vaša homília na odpuste sv. Ondreja sa „prísne“ niesla v téme „autentickosť a transparentnosť“. Presne ste rozviedli z Písma nám známe vlastnosti sv. Ondreja, apoštola. Chceli by ste ešte niečo doplniť o sv. Ondrejovi, apoštolovi? Bol vždy taký vážny a presný?

Zomrel na kríži v tvare X. Pre nás to znamená skratku násobenia. A keď človek násobí (okrem nuly a jednotky), tak „bohatne“. Pre vzťah su potrební minimálne dvaja. Aj sv. Ondrej je pre nás človekom, ktorý svojím „násobením“ aj v živote a v mučení sa stáva príkladom „transparentného a autentického bohatnutia.“

Myslite si, že dnešní naši kňazi (hlavne ty neskôr narodení) sú taktiež takí „transparentní a autentickí“ vo svojom povolaní?

To sa treba pýtať veriacich. Ale máme byť priehľadní a nie iba priesvitní. Rozdiel je v tom, že ak okno je priesvitné, je také „mliečne“ – je za ním niekto, ale kto, to neviem. Ale číre sklo je o priehľadnosti. Tam sa človek nemôže skryť, je to on v celej svoje kráse a aj hriešnosti.

Ste moderátorom Arcidiecézneho Centra Mládeže (ACM). Predstavte nám ACM a čo je to moderátor ACM?

ACM je plodom Diecéznej synody ako potreba zastrešiť aj inštitucionálne prácu s mládežou v diecéze. Viac v knihe Dokumenty Diecéznej synody Košickej arcidiecézy. 🙂 Moderátor – to je „farár všetkých mladých“ celej Košickej arcidiecézy.

V čom je hlavné poslanie ACM?

Pomáhať pastierovi arcidiecézy pri vedení mladých. Plníme jeho sny, predstavy, vízie – ako žiť, aby mládež arcidiecézy bola živá, radostná, optimistická a napokon svätá.

Myslím si, že mladí z našej farnosti – hlavne tí, ktorí sa chcú stať „dospelými kresťanmi“, veľmi nepoznajú skratku „ACM“. Čo všetko robíte, aby to tak nebolo?

Priznám sa, že túto skratku nepoznajú ani mnohí kňazi 🙂 Ale poradím Vašim mladým, ak si ju dajú „vygooógliť“, tak sa určite stretneme v kyberpriestore, a potom cez akcie, ktoré robíme, aj osobne. A navštívte nás: www.premladez.sk alebo píšte acm@rimkat.sk

V čom spočíva a na akom princípe chcete prenášať novu evanjelizáciu na mladých vo farnostiach? Budete evanjelizovať nejakými konkrétnymi akciami?

Použijem prirovnanie Pražského Jezuliatka. Soška je vždy tá istá, len šaty sa menia. My si neuctievame šaty, ale obraz Ježiša v tej soške. Tak je to asi v práci s mládežou, že našou úlohou je privádzať mladých kresťanov k Ježišovi cez tieto naše ponuky. Ak sa stanú cieľom iba aktivity, tak to potom môžeme „zabaliť“. Pred nami je vždy tvár Ježiša.

Vo vašej vízii zaznieva „výmena informácií a skúseností pre mladých cez jednotlivé dekanáty“. Do nášho farského časopisu sa zatiaľ nedostal žiadny odkaz.

Tento rozhovor sa akurát stáva odkazom a pozvaním. 🙂

Vníma ACM aj tuto formu prenášania informácií – cez médiá – ako sú farské časopisy? Máte zmapovaný počet farských časopisov v našej arcidiecéze?

Tak to je výzva pre nejakého vysokoškoláka, aby napísal o tom „bakalárku“ alebo „magisterku“. S radosťou si ju prečítam.

Myslíte, žeby vám mohli byť nápomocné pri vašej evanjelizácii?

Spýtam sa vás: Kto je dnes bohatý? Ten, kto má peniaze, alebo ten , kto má informácie? Ten, kto má informácie. A tak jednoznačne podporujem šírenie hodnotného slova cez rôzne médiá : tlačené, elektronické, ale aj také osobné (človek človeku). Niekedy sú mečom (myslím médiá), ale biblicky (z mečov ukujú radlice..) Tak nebojme sa!

Čo by ste odkázali našim veriacim, najmä našim budúcim dospelým kresťanom cez náš časopis Spektrum.

Milí birmovanci, príprava na birmovku je ako pohľad cez kľúčovú dierku do dobrodružstva s Bohom. Musíte sa namáhať, ale prijatím sv. birmovania sa tie dvere otvoria a vám spadne „sánka dolu šéfe“ :). Toto Vás čaká. Vydržte! Počítam s Vami.

Myšlienka na záver.

Z môjho primičného obrázku od sv. Augustína: „Ak je Boh na prvom mieste, potom všetko je na svojom mieste.“

pripravil: Martin Magda

Homília arcibiskupa Mons. Bobera Sv. Ondrej 2013


Každoročne sa stretávame v našej katedrále z príležitosti sviatku sv. Ondreja, apoštola, patróna našej arcidiecézy. Posledné dva roky máme aj bezprostredný dotyk s ním v jeho relikvii. Dostali sme ju od arcibiskupa Orazia Soricelliho z Amalfi. Pred dvomi týždňami bol tu aj osobne so zástupcami veriacich. Uzavreli sme spoločnú dohodu, že sa naše arcidiecézy budú usilovať o živé priateľstvo vzájomnou výmenou pastoračných skúseností a tiež spoluprácou v oblasti kultúry, cestovného ruchu a ekumény.

Tieto naše rekolekcie sa konajú bezprostredne po skončení Roku viery. Podobne ako záver Roka kňazov nebol skutočným záverom, ale novým začiatkom, tak aj koniec Roka viery je impulzom k jej obnovenému prežívaniu, a to vo vzťahu k Ježišovi Kristovi a k ľuďom. Spolu si denne potrebujeme uvedomovať, že sme „spasení milosťou skrze vieru“ v Ježiša Krista (Ef 2, 8) a že svedectvo nás kňazov má veľký vplyv na vieru nám zverených, ale aj hľadajúcich či pochybujúcich ľudí.
Preto sa pozrime na niektoré apoštolské črty sv. Ondreja, nášho spoločného patróna a pomocou jeho príkladu a v duchu myšlienok Svätého Otca Františka pokúsme sa načrtnúť anatómiu dnešného kňaza.

I. Ondrej z Betsaidy bol rybárom a učeníkom Jána Krstiteľa. Keď počul slová: „Hľa, Boží Baránok“ (Jn 1, 36), neváhal a odišiel aj s iným učeníkom od Jána Krstiteľa k Ježišovi. Idú za ním a na Ježišovu otázku „Čo by ste chceli?“ odpovedajú spontánnou otázkou: „Učiteľ, kde bývaš?“ V ten deň zostali s Ježišom a zažili niečo tak silné, že na to nikdy nezabudli. Ešte aj po rokoch si pamätali detaily ako ten, že „bolo okolo štvrtej popoludní“ (Jn 1, 36-39).

Bratia kňazi,
spomeňme si na svoje stretnutie s Ježišom: na vstup do seminára – do Ježišovho domu; na vstup do kňazstva – do Ježišovej rodiny. Koľko bolo vtedy hodín, ktorý deň sme boli ordinovaní? Nezabudnime nikdy na okamih svojej vysviacky a to, čo sa vtedy s nami stalo. Schopnosť neustále sa vracať svojou pamäťou do priestoru lásky Krista ku mne a mojej lásky s Kristom, táto schopnosť je kľúčovou charakteristikou apoštolsky zaľúbeného kňaza. Bez tejto pamäti je kňaz ako bez života, iba mechanikom, nie služobníkom Cirkvi. Živá pamäť na svoje povolanie je prvou črtou anatómie dobrého kňaza.

II. Druhou črtou je podelenie sa s bratom so skúsenosťou z Ježišovho domu. Je to služba svedectva a ohlasovania. Ondrej, prvý povolaný – „Protokletos“, ako ho nazýva východná tradícia, je aj prvým misionárom, ktorý s nadšením oznamuje svojmu bratovi Šimonovi: „Našli sme Mesiáša“ (Jn 1, 41).

Bratia kňazi,
takmer denne stojíme za ambónou a hlásame našim veriacim Evanjelium, vysvetľujeme ho a povzbudzujeme ich na ceste viery. Hovoríme im o Bohu, ktorý je Láska, ktorý nás miluje, stará sa o nás a je milosrdný. Čo keby sme to isté v súkromnom rozhovore povedali svojmu spolubratovi v kňazstve? Ako som sa stretol s Kristom, zažil jeho prítomnosť, pocítil jeho lásku?! Pokúste sa medzi sebou hovoriť aj na vážnejšie témy Evanjelia. Stále to nejde. Veď aj Šimon s Ondrejom sa bavili o rybách či o chorobe svokry. Ale prišiel aj okamih, keď Ondrej s celou vážnosťou a úprimnosťou hovorí svojmu bratovi o Mesiášovi a privádza ho do jeho bezprostrednej blízkosti. Pre ľudí vo farností máme byť spoločníkmi na ceste viery, byť im na blízku láskou a modlitbou, pastiermi, ktorí im prinášajú Ježišov olej radosti. Ale dokážme vyjsť zo seba a byť aj jeden pre druhého v tých našich kňazských všedných situáciách, v trápeniach, radostiach, v úzkosti i nádeji; jednoducho byť bratovi nablízku.
III. Ak si k Jánovmu Evanjeliu zoberieme na pomoc Evanjelium podľa sv. Marka, práve dvojica bratov Ondrej a Šimon je prvou, ktorú Ježiš povolal spolu. Skutočnosť, že boli povolaní spolu ako bratia, nie je vôbec náhodná. Zo samého začiatku dejín ľudstva poznáme veľmi smutný príbeh o bratskej neláske, nepriazni a nenávisti, keď brat zabil vlastného brata.

Dejiny kresťanstva majú v svojom začiatku úplne iný príbeh dvoch rodných bratov. Boli Ježišom povolaní spoločne do služby lásky a apoštolátu a oni ho spoločne nasledovali. Nikde sme sa nedočítali, žeby Ondrej závidel Petrovi, že spolu s Jakubom a Jánom patril do osobitnej trojice apoštolov, že dostal osobitné poverenie v apoštolskom zbore. Ani svojmu bratovi nič nevyčítal, a mohol. Pre Šimona bol však povzbudením k odvahe, lebo odvaha – „andreia“ tvorí význam mena Ondrej.

Bratia kňazi,
kňazské spoločenstvo je treťou črtou správnej anatómie kňaza. Je veľmi dôležité usilovať sa o blízkosť s inými kňazmi a tiež s biskupmi. Svätý Otec František nás povzbudzuje slovami: „Máme preukazovať lásku svojim blížnym, a našimi najbližšími blížnymi sú práve kňazi. Najbližšími blížnymi biskupa sú kňazi. Najbližším blížnym pre kňazov musí byť biskup. V láske k blížnemu je mojím najbližším môj biskup.“ Držme spolu a podržme jeden druhého.

IV. A ešte je tu jeden spoločný záber zachytený v Markovom Evanjeliu. S Ondrejom a Petrom je teraz aj Jakub a Ján. Sú vedľa Ježiša na Olivovej hore, odkiaľ je pekný výhľad na chrám, ktorému Ježiš predpovedal zničenie. Na ich ďalšie otázky Ježiš neodpovedá priamo, ale v širšom eschatologickom kontexte. Majú si dávať pozor, aby ich niekto nezviedol; majú hlásať Evanjelium a byť bedlivými (Mk 13, 3-37). Tieto Ježišove odporúčania sa bezprostredne dotýkajú konkrétneho života viery, ktorej stredobodom je Ježiš Kristus.

Chcel by som tu pripomenúť práve tu konkrétnosť ako ju vidí Svätý Otec František. V Riu de Janeiro povedal: „Bota fé – Podaj vieru.“ Čo to znamená? Svätý Otec vysvetľuje: „Keď sa pripravuje nejaké dobré jedlo a vidíš, že chýba soľ, tak podáš soľ; chýba olej, podáš olej. Podať znamená pridať, dodať. Pokiaľ chceme, aby život mal skutočný zmysel a plnosť … podaj Krista: On ťa prijíma vo sviatosti odpustenia a svojím milosrdenstvom lieči všetky rany hriechu. Podaj Krista: On ťa čaká tiež v Eucharistii, On nás naučí reči lásky, dobroty a služby (František, Copacabana, 25.07.2013).

Bratia kňazi,
z eschatologického pohľadu na nebeský Jeruzalem, kam sa uberáme, a tiež z bolestivej a smutnej skúsenosti, že sme dostatočne nebdeli a nedávali si pozor na naše povolanie k svätosti, vyplýva ďalšia dôležitá črta našej kňazskej anatómie, a tou je odpustenie. Ono je testom našej viery. Odpustenie je vždy možné. Bez odpustenia sa nedá pokojne nažívať s druhými. Často si to vyžaduje úsilie, trpezlivosť a osobnú zaangažovanosť. Chcem vás povzbudiť, aby ste využili adventný čas a požiadali Pána Boha o odpustenie pre seba. My máme hriechy a On má milosrdné srdce. Ale aj vy odpustite bratovi, nech sa stalo čokoľvek. Nebojte sa prosiť o odpustenie a nezdráhajte sa odpustiť. To je cesta, ktorou kráčal Kristus.

Obraciam sa aj na vás diakoni, bohoslovci, rehoľníci a rehoľnice, bratia a sestry tu prítomní a v našich farnostiach!

K tomu, aby sme my kňazi mali spomenuté štyri črty: pamäť na svoje povolanie, odvahu deliť sa so skúsenosťou viery, pestovať kňazské spoločenstvo a dokázať odpúšťať, potrebujeme vaše modlitby, vašu duchovnú podporu a uistenie, že do tohto úsilia ste zapojení aj vy. Azda tým prvým, čo potrebujete urobiť, je posledne spomenutá črta a tou je odpustenie. Cez odpustenie zapáľte svetlo, ktoré možno až príliš dlho chýbalo v niektorom z vašich vzťahov. Veľmi vás k tomu povzbudzujem.
Advent, ktorý začíname je časom, keď naši kňazi vám pri svätej spovedi pomôžu zmieriť sa s Bohom a podajú Božie odpustenie a s ním podajú radosť, pokoj o novú nádej.
Všetkým nám vyprosujem dostatok potrebnej milosti a odvahy, aby sme nielen skúsili Božiu milosrdnú lásku, ale dokázali ju opätovať darom odpustenia.

-re-

Pastiersky list

Veľkú diskusiu na našom kresťanskom Slovensku vyvolal adventný pastiersky list našich otcov biskupov. Pre vašu orientáciu a povzbudenie vo viere z týchto „prorockých slov“, rozhodli sme sa uverejniť tento list v plnom znení.


Milí bratia a sestry!

Advent, do ktorého sme dnes vstúpili, je obdobím prípravy na Vianoce. Tieto sviatky nám pripomínajú príchod Božieho Syna na svet. Ako sám hovorí, prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie (porov. Jn 1, 10). To najvzácnejšie, čo Boh daroval svetu i človeku je práve život. Preň tu pripravil podmienky a stanovil zákony. Ak ich budeme rešpektovať, začne život prekvitať. Ak sa človek postaví proti Božiemu poriadku, nastolí kultúru smrti.

Mimoriadna Božia starostlivosť je zameraná na človeka. Skôr než ho Boh stvoril, pripravil mu krásnu a plodonosnú prírodu, aby bola zdrojom jeho telesných síl. A pre jeho šťastie okrem prírody mu daroval rodinu. Boh chce, aby každý človek prichádzal na svet do láskyplného usporiadaného rodinného spoločenstva. Ak to tak nie je, ide alebo o nešťastie alebo o ľudské zlyhanie. Počas celého života má človek v rodine prežívať mnoho foriem ľudského šťastia. Začína to šťastím dieťaťa, ktoré sa v náručí otca a matky cíti veľmi bezpečne a pritom bezstarostne. Ono rastom a dospievaním dozrieva a mení sa na šťastie zamilovaného manžela, či manželky a neskôr na šťastie užitočného otca a matky. Napokon je to šťastie starých rodičov, ak im je dopriate radostne hľadieť na svoje dobre vychované potomstvo, ako si zodpovedne počína. Každú etapu ľudského šťastia zabezpečuje usporiadaná rodina.

Rodina je Božia ustanovizeň. Preto nie je v moci človeka rodinu zlikvidovať. Cirkev sa takto modlí nad novomanželmi: „Bože, ty si postavil ženu vedľa muža a toto spoločenstvo si už pri stvorení tak požehnal, že ho nezničil ani dedičný hriech, ani potopa sveta.“ Touto modlitbou Cirkev vyznáva aj vieru v rodinu ako v Božiu ustanovizeň, ktorá vo svete prežije. Nemusí však prežiť v Európe. Aj keď ju človek nemôže zlikvidovať, môže ju veľmi zmrzačiť a toto sa deje v dnešnom svete. Rozvratom rodiny sa znehodnocuje ľudské šťastie, ktoré práve v nej nadobúda pozemskú dokonalosť. Ohrozuje to život a nastoľuje sa kultúra smrti. Aktéri kultúry smrti používajú na jej presadenie značne prešpekulované metódy. Do veľmi ušľachtilých pojmov vkladajú úplne nový a opačný, teda dehonestujúci obsah. Hovoria o „ľudských právach“ a o „právach dieťaťa“, ale do týchto práv chcú presadiť také veci, ktoré ľuďom aj deťom škodia. Pod rúškom práv dieťaťa, ktoré oni presadzujú, otec a matka strácajú možnosť svoje deti zodpovedne vychovávať. A pritom dieťa má prirodzené, Bohom dané právo na výchovu.

Stúpenci kultúry smrti prichádzajú s novou „gender ideológiou“. V jej mene chcú presadiť tzv. „rodovú rovnosť“. Človek, ktorý tento termín prvý krát počuje, si myslí, že ide tu o to, aby mužovi a žene boli uznané rovnaké práva a rovnaká dôstojnosť. Ale tie skupiny cez tzv. „rodovú rovnosť“ sledujú čosi celkom iné. Chcú nás presvedčiť, že nikto z nás nejestvuje od prirodzenosti ako muž alebo ako žena, chcú teda zobrať mužovi právo na identitu muža a žene právo na identitu ženy a rodine právo na identitu rodiny, aby sa už muž necítil ako muž, žena ako žena a manželstvo, aby už nebolo tým Bohom požehnaným výlučným spoločenstvom muža a ženy, ale na roveň manželstva chcú presadiť aj spoločenstvo dvoch mužov, či dvoch žien. Tak vzniká akýsi sodomský paškvil odporujúci Božej vôli a pripravujúci Boží trest.

Cez ušľachtilé heslá sa do života spoločnosti presadzuje rozvrat rodinného života, ktorý má byť posvätným. Je to bohorúhavá vzbura človeka voči Stvoriteľovi. On nás stvoril na svoj obraz. Muž od Stvoriteľa dostal dôstojnosť muža, žena dôstojnosť ženy a rodina dôstojnosť rodiny. Od toho sa odvíja aj dôstojnosť národa. Toto chcú aktéri kultúry smrti a stúpenci gender ideológie v mene ušľachtilých hesiel zničiť. Pojem muž, manžel, otec, rytier, gentleman je pre nich neprijateľný. To isté platí o pojmoch žena, manželka, matka. V ktorom národe sa im to podarí, ten národ stratí svoje dôstojné postavenie pred Bohom i pred svetom.

Predstavitelia mnohých krajín týmto aktérom kultúry smrti z nepochopiteľných dôvodov ponižujúco podliezajú a cez zákonodarstvo, ktoré je niekedy v rozpore so zdravým rozumom, im vychádzajú v ústrety. Takí nemajú žiadnej morálnej hrdosti a svoj národ pripravujú nielen o jeho dôstojnosť, ale pomocou zákonov ho vydávajú na zánik. Je to strata základného životného zmyslu – strata citu pre sebazáchovu. Prvé nebezpečenstvá sa už objavujú aj u nás.

Chceme prejaviť veľkú úctu a vďaku tým inštitúciám a tým jednotlivcom ktorí si uvedomujú toto blížiace sa nebezpečenstvo a na ochranu rodiny a kultúry života zorganizovali v Košiciach pochod za život. Chceme prejaviť úctu a vďačnosť všetkým ľuďom, ktorí tento pochod podporili a tak dali najavo, ako im záleží, aby inštitúcia rodiny bola zachránená.

Pochod za život mal byť výzvou, povzbudením i morálnou podporou pre našich štátnych predstaviteľov, aby sa nebáli chrániť dôstojnosť a životaschopnosť nášho národa. Skutočnosť je taká, že k tejto výzve sa postavili dosť nevšímavo, čo naznačuje, že si už osvojili kultúru smrti, lebo jej aktérom naďalej dávajú veľký priestor a značnú podporu. Aktivisti „rodovej rovnosti“ sa nevzdávajú, ale čakajú na vhodnú príležitosť, aby pomocou legislatívy mohli ovládnuť výchovnovzdelávací proces a vnútiť túto „sodomskú ideológiu“ do školskej i predškolskej výchovy. Išlo by o taký výchovný proces, ktorý by dieťa obral nielen o dôstojnosť, ale morálne i psychicky by ho dokonale zmrzačil. Dieťaťu by znemožnil vyrásť po každej stránke v zrelého muža a v zrelú ženu. A na túto hroznú devastáciu by bol zneužitý učiteľský stav. Kedysi bol zneužitý učiteľ, aby proti vôli rodičov ich deťom vnucoval ateizmus, dnes mu hrozí ešte čosi horšie. Aktérov kultúry smrti silno podporujú aj médiá, nedajme sa nimi oklamať, ani ovplyvniť.

Kultúra smrti skutočne ohrozuje existenciu národa. Pri takom ohrození predošlé generácie neváhali umierať za ochranu vlasti. Od nás sa ešte taká veľká obeta nežiada, ale žiada sa, aby sme boli ostražití. K ostražitosti vyzývame nositeľov moci na všetkých úrovniach, rodičov, školské samosprávy a všetkých ľudí dobrej vôle. Aby sme prejavy kultúry smrti odmietali už v zárodku. Náš hlas pri akýchkoľvek voľbách môže dostať len ten kandidát, ktorý odmieta kultúru smrti. Opačným postojom by sme znevážili tých našich predkov, ktorí kládli svoje životy za dobro vlasti.
V tejto adventnej a vianočnej dobe nám Boh veľmi zreteľne dáva najavo, čo znamená v jeho očiach rodina. Keď poslal svojho Syna na svet, nepostaral sa o to, aby sa jeho Syn narodil v prepychovom paláci, aby mal vyberané jedlá, ale postaral sa o to, aby jeho Syn prišiel na svet a mohol vyrastať v usporiadanej rodine. Pohľad na Nazaretskú rodinu, nech nás burcuje k tomu, aby sme pre zachovanie rodiny urobili všetko, čo je v našich silách. Ako Nazaretská rodina chránila dieťa útekom do Egypta, tak aj my sme povinní za každú cenu chrániť zdravý vývoj detí pred nebezpečnou „gender ideológiou“

V pevnej nádeji, že k týmto vážnym otázkam života a rodiny zaujmete správny postoj, Vám udeľujeme svoje požehnanie.

-re-

Novodobé prenasledovanie kresťanov

V nedávnej minulosti sa udiali dve udalosti, ktoré si aj my Slováci musíme všimnúť. V Bratislave sa zišla Rada európskych biskupských konferencií. Jej účastníci dostali ako dar nedávno razenú európsku mincu, ktorú razí Slovenská republika ako člen Európskej únie s právom navrhnúť jednu stranu kovového platidla.


Hodnota tohto platidla je bezvýznamná: iba dve eurá, ale symbolický význam je veľký, lebo obraz na tejto „národnej“ strane mince ide do celého sveta. Taliansko si navrhlo obraz medzinárodne známeho básnika Danteho. Slovensko predložilo umelecky vypracovaný obraz bratov Cyrila a Metoda, ktorí spoločne držia v rukách uprostred kríž. Bruselskí úradníci považovali tento návrh za „konfesionálny“ a v mene laicizmu ho odmietali prijať. Vo vedení Európskej únie prevládajú aj dnes ľudia, ktorí nedovolili, aby sa do európskej ústavy dostala čo len zmienka o kresťanských koreňoch nášho svetadiela. Dlho im trvalo, kým prijali slovenský návrh ako symbolický výraz našej národnej histórie. Dnes nemôžeme zabudnúť, že aj „Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe“, v skratke OSCE, vydala roku 2011 v Belehrade rezolúciu, v ktorej odsudzuje netoleranciu a diskrimináciu proti kresťanom v Európe. Bratislava tak vyhrala nad Bruselom a umelecky vypracovaná minca vzbudzuje obdiv v Európe aj inde.

Taliansky katolícky denník Avvenire priniesol správu o tomto slovenskom prípade dňa 25. októbra 2013 pod titulom: „Dve (prekrásne) eurá a obrana náboženskej slobody v Európe“. Pri tom poukázal, že v roku 2012 vo Francúzsku bolo 84 % všetkých vandalských útokov namierených na katolícke kostoly. A kardinál Tauran upozornil 16. októbra 2013 pri otváraní konferencie na tému „Náboženstvá, sloboda, moc“ na Katolíckej univerzite v Miláne, že v Európe sa azda menej vyskytuje krvavé a násilné prenasledovanie, ale jestvuje menej viditeľné, zákerné prenasledovanie. Pritom Európa by nemala zabudnúť na nedávne roky prenasledovania v komunistických režimoch, lebo niektoré ich obete žijú s bolestnými následkami na svete, alebo aspoň v čerstvej pamäti.

V mesiaci septembri a októbri 2013 sa odohrali v Srbsku dôležité slávnosti z príležitosti 1700. ročného jubilea od vydania Milánskeho ediktu v roku 313 cisárom Konštantínom Veľkým. Konštantín sa narodil v srbskom meste Niš. Katolícka Cirkev oslávila toto jubileum koncom septembra, pravoslávna Cirkev v októbri. Svätý Otec, pápež František poslal na obidve slávnosti svojich zvláštnych vyslancov. Viedol som katolícku delegáciu na pravoslávne oslavy, ktorým predsedal ekumenický patriarcha z Konstantinopolu Bartolomej, za účasti iných pravoslávnych patriarchov a metropolitov (z Jeruzalema, z Antiochie, z Alexandrie, z Moskvy, z Cypru, atď), ako aj niekoľko desaťtisícov veriacich. Všetci sme pripomenuli starý dokument, edikt, ktorý v Miláne vydal Konštantín Veľký, ktorého pravoslávni uctievajú ako svätého. Rímsky cisár v ňom dovolil náboženskú slobodu pre všetkých a ukončil prenasledovanie kresťanov. Ako to vyzdvihol patriarcha Bartolomej, bol to ozajstný „zvrat v histórii ľudstva“ a výzva k náboženskej tolerancii a znášanlivosti. Krásna liturgická slávnosť v Niši, ako aj iné prejavy, sa stali verejným protestom proti prenasledovaniu a vyháňaniu kresťanov z blízkeho východu, čiže z Malej (Prednej) Ázie. V niektorých krajinách hrozí, že kresťania odtiaľ zmiznú. To bol ďalší výkrik o pomoc prenasledovaným.

Teraz však vydal v Spojených štátoch amerických uznávaný novinár a dopisovateľ z Vatikánu, John Allen knihu Global war on Christians (ed. Random), čiže: „Globálna vojna proti kresťanom“. V nej tvrdí, že kresťania sú v súčasnosti bez pochyby najviac prenasledované náboženské zoskupenie: „svet je svedkom zrodu novej generácie kresťanských mučeníkov“. Demografický vedec Todd Johnson, ktorého cituje Allen, prehlásil, že od roku 2000 po dnes zomrelo každý rok priemerne sto tisíc kresťanov. Podľa odhadu amerického „Centra pre výskum kresťanstva“ pri Teologickom seminári Gordon-Conwell v Massachusetts, každú hodinu sú na svete zabití pre svoju vieru jedenásti kresťania.

Allen uvádza len niekoľko príkladov dnešného prenasledovania kresťanov. V severnej Kórei, ovládanej komunistickým režimom, sa počet kresťanov rôzneho vierovyznania odhaduje na štyristo tisíc. Asi štvrtina z nich žije v táboroch nútenej práce, pretože odopreli uctievať si zakladateľa národného kultu Kim Il-sunga. Od roku rozdelenia kórejského polostrova na dva štáty (1953), v severnej Kórei zmizlo skoro tristo tisíc kresťanov. V Sýrii hrozí kresťanom vymretie; v mestečku Maalula, kde sa ešte používa aramejská reč Ježiša Krista, podľa správ mohamedáni zabili Sarkisa el Zachma a iných dvoch mladých kresťanov, keď odmietli obrátiť sa na islamskú vieru. Podobné prípady sa opakujú v Iraku, kde americká organizácia „Open Doors“ predvída koniec kresťanskej prítomnosti okolo roku 2020. V Egypte prenasledujú kresťanských koptov, ktorí tam žijú od nepamäti. Tlač sa nerada zmieňuje o tom, čo sa deje s kresťanmi na území Gazy, vykrojenom z Izraelu.

Svetová verejná mienka sa ťažko dostáva k správam o prenasledovaní kresťanov v rôznych krajinách, kde musí zakročiť aj verejná moc. Vlády radšej zamlčia také udalosti, niekedy sa kresťanská menšina nedovolá ani spravodlivosti ani ochrany. V západnej tlači prevláda skôr naoko „neutrálny“, ale v podstate ateistický protináboženský duch, ktorý sleduje viac politické a obchodné záujmy. Laicizmus sa stáva akoby novým náboženstvom. Ako píše Allen, „liberálni voľnomyšlienkári oslavujú mučeníkov pravicových režimov v Latinskej Amerike, ale nie sú ochotní pripustiť skutočnosť protikresťanskej nenávisti v Gaze, ktorú kontroluje Hamas, ani spôsoby, akými ľavicové režimy často napádajú kresťanov“.

Allen vidí príčinu prenasledovania vo fanatizme, a to najviac v prehnanom laicizme, a vo fanatizme islamských skupín, ktoré spôsobili útoky na kresťanov a na kostoly napríklad v Nigérii a v Egypte, ale aj inde, ako je to zo strany hinduistov v severovýchodnej Indii. Aj západné sekulárne obrazoborectvo, ktoré sa niekedy oblieka do rúcha kultúrneho boja, má už svoje obete.

Novodobé prenasledovanie kresťanov má teda rôzne formy, nie je vždy krvavé, ani vždy fyzicky agresívne. Veriaci majú len jednu odpoveď: upevniť si kresťanskú vieru a lásku k blížnemu, aj k nepriateľovi.

Jozef kard. Tomko

HOMÍLIE

V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovné obohatenie sa homílie nášho rodáka, kňaza Mgr. Jána Biroša.

Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Polovicu adventu už máme za sebou. Rastie naša radosť na vianočné stretnutie s Pánom Ježišom? Pozná nás Pán Ježiš ako svojich? Poznáme my jeho? Pýtajme sa v duchu, aká bola doposiaľ naša adventná príprava na stretnutie s Ježiškom?

Kto dnes naozaj pozorne počúval čítanie evanjelia, musel sa znepokojiť a žasnúť. Čo sa to robí s Jánom Krstiteľom, že pochybuje o Pánu Ježišovi? Predsa on prvý poznal v ňom Vykupiteľa, veď on ho ako hlásateľ predstavoval národu: „Hľa, Baránok Boží…“ A teraz je Ján v rozpakoch, posiela svojich učeníkov zo žalára k Pánu Ježišovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Čo sa to dialo? Čo sa to stalo? Verejná mienka v celom Izraeli sa zhodovala v jednom. Svet je zlý, pomery sú zlé, neudržateľné. Takto to ďalej nemôže ísť. Tu sa musí niečo stať. Veď nech len príde Mesiáš, ten urobí poriadok! Čo a ako sa musí zmeniť, o tom boli dvojaké mienky. Jedni si mysleli: tento nový Mesiáš, to bude bojovný Dávid, vodca revolúcie, bojujúci kráľ. Druhí tvrdili: bude to nový prorok, možno nový Eliáš, zatratí hriešnikov, spáli ich ohňom, bude hrozne súdiť všetkých a bude pustovníčiť ako Ján. Čo z toho splnil Pán Ježiš?

– Nechal sa nazvať Synom Dávidovým, ale nechcel zmeniť svet revolúciou, nechcel prelievať cudziu nevinnú krv.

– Nechal sa nazývať prorokom, Synom človeka, novým Eliášom, ale hriešnikov nepreklínal, nezatracoval, ale odpúšťal im. Nežil ako pustovník, jedol a pil ako normálni ľudia. Nenavádzal ľudí k úteku zo sveta na púšť.

Čo teda Pán Ježiš hlásal? Niečo celkom nové, čo tu v ľudských dejinách ešte nebolo. Celkom nový recept na zmenu pomerov, na zlepšenie zlého sveta. Vtedy tú novú radostnú zvesť vyjadril jediným slovom: „metanoia“. V slovenčine by to musel vysvetliť viacerými výrazmi: „Metanoeite“ – „zmeňte svoje zmýšľanie“. Toto je jadro učenia Ježiša Krista. Drahí moji, rozumiete tomu? Týmto zázračným slovkom hovorí nám Kristus. Deti, nevesty, prestaňte sa sťažovať na svojich rodičov, svokrovcov. Rodičia, prestaňte nadávať na svoje deti, nevesty, že majú svoje chyby, veď ich máte tiež! Robotníci, prestaňte nadávať na majstrov. Majstri a vedúci, prestaňte nadávať na zamestnancov, veriaci na kňazov, atď. Sťažovať si na druhých nevedie k ničomu. Druhého nezmeníš. Jediné, čo môžeš zmeniť, si ty sám. Nad sebou máš moc. Zmeň teda seba a svet bude hneď o niečo, o tú tvoju dobrotu lepší. Hľadaj chyby predovšetkým v sebe. Výzva doby k jednému každému z nás je: od kresťana ku kresťanstvu.

Kresťanské deti – najlepšie a najposlušnejšie v školách.

Kresťanskí zamestnanci – najsvedomitejší pracovníci na každom pracovisku.

Kresťanské rodiny – najusporiadanejšie rodiny.

Na dosiahnutie týchto cieľov máme možnosť všetci. To bude naša najpresvedčivejšia kázeň ako pokresťančíme spohanštený a zlý svet. Samozrejme, s Kristom na čele.
„Nie je pravda, že všetko odkrýva Boha a nie je pravda, že všetko skrýva Boha. Ale je pravda, že sa súčasne skrýva tým, čo ho pokúšajú a odkrýva tým, čo ho hľadajú, lebo ľudia sú zároveň nehodní Boha i schopní Boha: nehodní svojou porušenosťou a schopní svojou prvotnou prirodzenosťou.“ Tieto slová Blaisa Pascala vyjadrujú stálu možnosť človeka nájsť Boha, a to za predpokladu, že ho úprimne hľadá. „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Otázka, ktorú Ján Krstiteľ posiela prostredníctvom svojich učeníkov Kristovi je ozajstnou a seriózne myslenou. Evanjelista sv. Matúš ju vysvetľuje tým, že Ján Krstiteľ práve sedí vo väzení a je odrezaný od vonkajšieho sveta. O Ježišových skutkoch počul, ale nevie si ich vysvetliť. Ježiš neodpovedá priamo vyznaním svojej osoby ako pred veľkňazom, keď sa predstavuje ako Syn človeka. V tom čase sa tomu ešte vyhýba. Ján chce vidieť v Ježišovi „toho, ktorý má prísť“. Veď tak o ňom hlásal ľudu pri Jordáne. A teraz pomocou poslov zisťuje objektívnu skutočnosť. Ježiš im odpovedal: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.“ Slovami proroka Izaiáša Ježiš nepriamo odpovedá. Ani Ján nemá priamy prístup k tajomstvu Mesiáša. „Oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte…“ Ale cenné v jeho postoji je, že hľadá budúceho Spasiteľa sveta. „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Možno táto opytovacia veta nám v tomto radostnom očakávaní adventnej liturgie vyznieva čudne. Možno sa pýtať, prečo nám cirkev predkladá tento text práve pred sviatkami radostnej dôvery?

Priatelia, blížia sa Vianoce. Pán Ježiš sa narodil ako chudobné dieťa. Zmeňme sa aspoň v tomto. Nerobme aspoň my, kresťania, z Vianoc záležitosť kapitálu, záležitosť kšeftu, obchodu, reklamy. Nenechajte sa ohlúpiť hlučnou reklamou. Zmeňte svoje zmýšľanie tak, aby vaše vianočné darčeky boli prejavom lásky a nie meradlom, ako je plná peňaženka. Povedzte sami, je kresťanom vyznávačom chudobného Ježiška chlapec, ktorý sa doma vyhráža: „Ak nedostanem lyže, bicykel, ak nedostanem to, čo chcem, budem celé sviatky protivný a zlý?!“ Je kresťanom mládenec, keď jeho dievča musí trpnúť strachom a starosťou: „postačí mu ako darček ten šál, nebude sa mu zdať, že som ho lacno odbila?“ Je kresťankou dievča – študentka, ktorá hoci si ešte sama nezarába, svojimi nárokmi „vysáva“ celú rodinu: „V tomto starom kabáte sa už nemôžem ukázať na ulici, je už staromódny, túto zimu sa nosí kožuch!“ Zastavte ten kolotoč. Neruinujte seba aj druhých nákladnými darčekmi. Chcite a dávajte maličkosti, symbol čohosi väčšieho. Namiesto peňazí si darujme lásku a dobre zachádzanie navzájom. Ako to hovoril Pán Ježiš dnes v evanjeliu? Povedzte Jánovi, čo ste videli. Tam je Božie kráľovstvo, kde slepí vidia, hluchí počujú, chromí poskakujú ako jeleň. Rozumiete tomu? Kto bol chromý, keď mal niečo preskočiť, poslúžiť, urobiť, nech je úskočný ako jeleň. Kto bol slepý, že nevidel, že pri ňom v autobuse stojí starší a chorý človek, že nevidel, že blížny potrebuje jeho pomoc, nech pohliadne a vidí. Kto bol hluchý, keď ho o niečo žiadali, nech počuje a pomôže.

Áno, teda zmeňme svoje doterajšie zmýšľanie a jednanie, staňme sa lepšími. To bude ten najcennejší darček tým druhým okolo nás, takto sa v nás začne naplňovať aj Božie kráľovstvo. A o to nám ide. Amen.

Mgr. Ján Biroš

Na titulke

Fotografia deti pri betleheme – pri oltári v kostole sv. Jozefa, robotníka vo Víťaze – vianoce v roku 2012.

-re-

Posolstvo Vianoc

Hovorí sa, že Vianoce sú sviatkami radosti. Deťom, prirodzene, robia radosť darčeky. Niekedy však podľahneme predstave, že platí priama úmera – čím viac darčekov, tým viac radosti. No nie je to tak. Darček nie je iba vec, ktorá sa dáva a ktorá ma hodnotu vyjadrenú v peniazoch. Darček je niečo oveľa viac, je za ním posolstvo, ktoré hovorí “mám ťa rád“. A také niečo sa vlastne ani nedá vyjadriť peniazmi. V darčeku, pokiaľ ho dávame úprimne a nezištne, dávame samých seba. A to je tá veľká vec, ktorú by sme mali na Vianoce zažiť, tak vo vzťahu k svojim najbližším, ako aj vo vzťahu k Božiemu Synovi, ktorý prichádza medzi nás ako malé dieťa s jasným poslaním a posolstvom.

Istý štedrý večer sa chlapík čudoval, prečo si Boh vybral prísť medzi nás ako bezbranné dieťa. Ako tak o tom premýšľal, začul vonku akýsi zvuk a vykukol von. Zbadal, že vzadu do záhrady priletelo niekoľko divých husí. Sneh sa zvíril a ony pristáli do snehu. Letiac zo Severného pólu k mexickému zálivu sa jedna z nich zranila. A ako je u divých husí zvykom, keď letia v skupine a jedna z nich sa poraní, niekoľko ostatných zostúpi s ňou a neopustí ju. A tak ten muž, viac srdcom, než rozumom, vybehol im pomôcť. Len čo sa zjavil, samozrejme, že ich poriadne vystrašil. Husi začali trepotať krídlami, brodili sa a klesali v snehu, pričom si sami ubližovali. Otvoril rýchlo garážovú bránu, snažiac sa ich donútiť, aby išli dnu do garáže, dúfajúc, že sa mu podarí zohnať nejakú spoločnosť na ochranu divých husí, ktorá by mohla prísť a pomôcť. Ale čím viac sa snažil dostať ich dnu, tým viac ich udieral a ešte viac zraňoval. V jednej bláznivej chvíli si prial, aby bol hus a mohol rozprávať ich jazykom. Povedal by im, že sa im iba snaží pomôcť! A potom mu napadlo, prečo Ježiš prišiel ako bezbranné batoľa. Prišiel, aby bol jedným z nás a mohol rozprávať naším jazykom, aby odpustil hriešnikom, nasýtil hladných a ukázal nám, čo máme robiť.

duchovný otec Marek Hnat