Blahoslavený


Chodníček sem,
chodníček tam,
uprostred parku
stojí veľký pán.
Nádhernú sochu
pred kostolom máme,
Blahoslavený ho nazývame.

Stojí hrdo za tmy, svetla,
ozdobou je pred chrámom.
Priblížiť sa k nemu bližšie,
je to veru veľký dar,
z jeho tváre úsmev žiari
a oči hľadia v šíru diaľ.

On dobrý človek
s veľkým srdcom
lásku ľuďom rozdával,
až do poslednej chvíle,
kým si ho Pán povolal.

A po smrti uznania
sa mu dostalo,
že Božie slovo
s láskou nám hlásalo.

Nech sme hrdí na to,
že sme to práve my,
čo našu farnosť
tak krášli.

Marta Pacovská, Široké

Vršovice – chrám sv. Václava a sv. Mikuláša


Aký nádherný pocit, keď sa stretnete s ľuďmi zo svojej rodnej obce v ďalekej Prahe. Ale ešte radostnejšia chvíľa, ak vám Pražák v rozhovore povie, že on pozná Víťaz.

Už je zvykom, že chlapi, ale aj ženy z východu pracujú v ďalekej Prahe. Pracuje sa tu „od vidím, do nevidím“, ale aj napriek tomu si nájdete čas na to, aby ste v deň Pána boli na svätej omši aj napriek únave.

Vršovice – barokový kostolík po ceste okolo učupeného staručkého futbalového štadióna. Nádherné prostredie s rušným životom, ktorý pretína hukot kolies pražských električiek. Je 18:30, malá skupinka „tvrdých“ chlapov z Víťaza prichádza práve včas. O 19:00 začína sa svätá omša.

Pán farár víta postupne prichádzajúcich do malého kostolíka, ktorý by v našej obci bol už dozaista obnovený. Na otázku: „Odkiaľ ste, chlapi?“ Ticho odpovedám, ako sa v chráme patrí: „Zo Slovenska, z Víťaza, od Prešova“. Hruď sa mi začína rýchlejšie pohybovať a dych je trasľavejší. „Ja Víťaz poznám!“ V tom, akoby ma boxér ovalil pravým direktom. „Tak tedy vítejte!“ „Ďakujme pekne“, odpovedáme nesmelo.

Pán farár nám hneď ponúka Katolícke noviny, ktoré sú pre hŕstku ľudí bezplatné. Nikde nevidíme mikrofóny, ako asi bude počuť toho, ktorý zastupuje Krista? Miništrant zvonením oznamuje začiatok sv. omše. Všetci vstávame a pán farár po úvodnom slove pristupuje bližšie pred prvé lavice, privíta všetkých a začína obrad Kristovej obety.

Osobne víta nás Víťazanov, ktorým už fakľa prudko horí na srdci, ticho sa skláňame a vyznávame svoje hriechy. Sedíme v poslednej lavici, ako podľa Sv. písma. Nevyberáme si popredné miesta, aby sme nemuseli presadnúť na iné, ale naopak posúvame sa na výzvu smerom dopredu.

Ako hrom rezonujú slová, ktoré v homílii povedal kňaz. Citujem: „Vo Víťaze za najtvrdšej totality postavali kostol“. „Tak aj to vedia vo vzdialenej cudzine o rodnom Víťaze?“, šeptáme si navzájom. Počas kázne je živá debata, odpovedá sa na otázky. Do diskusie sa zapájame aj my, všetko sa v laviciach otáča. Vyberáme Český spevník, zapájame sa do spevu na plné hrdlá. Chválime Boha, až sa kantor za nami obracia a prikyvuje hlavou.

Po svätej omši prichádza k nám hlúčik ľudí, aby sme si zaspievali. „Ktorú? pýtam sa.“ „A okolo Levoči“. Dobre, sme za každú srandu a už spievame. Keby to bolo vo Víťaze, pomyslím si, tak by starší kričali: „Sodoma, Gomora!“ „Túto poznáte?“ Dodávam: „Dolu Vicežom jareček ceče.“ „Tuhle ne.“ Tak vás ju ešte naučíme.

Chrám sv. Václava – Vršovice



Chrám sv. Mikuláša – Vršovice

Ján Jenča, Víťaz

Nezabudnuteľná pieseň


Nie vždy bolo deťom tak dobre ako teraz. Prvá polovica minulého storočia bola poznamenaná odchodom rodičov za chlebom, za prácou do Francúzska, Ameriky, Kanady. Zvyčajne nechali deti u starých rodičov v nádeji, že keď v zahraničí niečo zarobia, vrátia sa, postavia si dom a prikúpia aj nejaký kus políčka.

Stará mať, pri ktorej rodičia nechali malého Jurka, sa po čase rozhodla, že svoj diel dedovizne i domu prepíše dvom dcéram zo svojich piatich detí. Nazdávala sa, že u nich pookreje a v pokoji dožije dni na sklonku svojho života. Darmo jej starý manžel hovoril starú osvedčenú pravdu: „Pokiaľ vlastníš dom, políčko, budú ti hovoriť zlatá mamičko. Keď to ale priskoro prepíšeš deťom, pôjdeš po žobraní svetom.“ Nedala na jeho radu a potom sa priskoro ukázalo, akú mal jej muž pravdu. Pre starkých odrazu nebolo miesta v dome a ich vnuk musel nechtiac znášať ich ťažký údel s nimi.

V lete bolo ešte ako tak, dalo sa spávať na povale, no keď prišli mrazy, traja vydedenci sa uchýlili do maštale. Tu starý otec rozložil posteľ. Priblížili sa Vianoce. Na Štedrý deň mal vnuk so starým otcom za úlohu narúbať dreva, narezať pre kravu sena so slamou a stará mať v malej kuchynke mala pripraviť síce skromné, ale chutné chody jedla na štedrovečerný stôl. Žiaľ, stalo sa čosi, čo jej v tom zabránilo. Nie dobré vzťahy starkých s jedným zo zaťov urobili koniec akejkoľvek príprave. V dedine sa už rozsvecovali vianočné stromčeky, rodiny sadali k večeri, ale oni traja sedeli smutní v maštali. Nedá sa povedať všetko, čo tento stav spôsobilo, no nepodarilo sa v dedine utajiť fakt, že stará mať pre svoju dobrotu utŕžila iba nevďak.

V ten večer po úplnom zotmení sa jeden z trojice vydedencov vytratil z domu. To Jurko sa vybral až do susednej dediny a od domu k domu sa pod oknami ozýval jeho spev. „Pastieri vstávajme a spania nechajme, poďme na cestu. Hľa, volá nás anjel, či je to archanjel, k Betlemu mestu…“ A to nemal ani jedenásť rokov! Za spev ho obdarovali koláčikmi, jabĺčkami, orieškami a sem-tam aj korunku pridali. Taška, ktorú si z domu zobral, sa pomaly zaplnila. Nuž čo. Podviazal si rukávy na kabáte aj tie sa zapĺňali.

Dobrí ľudia ho zatiaľ nespoznali a on vo vedomí, že svojim starkým urobí radosť, neobišiel ani jeden dom. Neuvedomil si to a vošiel do dvora Ďurišovcov oproti kostolu, kde bývala babičkina sesternica. Zanôtil: „Akože ta dôjdeme, cestu neznáme. Však nám ju ukáže, ten, ktorý ísť káže, nepochybujme…“ Dúfal, že dvere na dome sa otvoria a dostane zaslúženú odmenu. Lenže tie sa neotvorili. Tak spieval ďalej. „Anjelu, ty Boží, čos budil nás z loží, čo nám ukážeš! Do mesta Betlema, kam cesta neznáma, prečo ísť kážeš?“ A znova nič. Dvere ostali zatvorené, hoci svetlo cez oblok prezrádzalo, že majitelia sú doma. Bolo vylúčené, aby ho nepočuli. Veď sa tak snažil. Bola to pieseň, ktorú v kostole pred polnočnou spievala jeho babička. Veľmi sa mu páčila a často si ju spieval, aj keď neboli Vianoce. A keďže sa nič navonok nedialo, spustil aj tretí verš. „Narodil sa Spasiteľ, Boh sveta Vykupiteľ, v meste Betléme. Tam leží v jasličkách, v chudobných plienočkách, na slame, v zime…“ Mýlil sa však, keď si myslel, že ho nepočujú. Domáci už po prvom verši zistili, že to chlapča, čo vonku spieva, nemôže byť iný ako Magdin vnuk a radili sa, čo robiť, veď sa im do uší donieslo, čo sa tam udialo. Skutočnosť, že chlapec chodí spievať pod okná ich vyburcovala a vedeli, že musia okamžite niečo urobiť. Sotva tretí verš dospieval, dvere sa otvorili a ozval sa hlas: „No, poď dnu!“ To babičkina sesternica prehovorila. Až vtedy si uvedomil, u koho vlastne je. Vyzuli mu ihneď topánky, premočené od snehu, dali suché ponožky, i staršie topánky, čo mu pasovali. Potom ho posadili k stolu a všetko musel rozpovedať.

Ujo Ďuriš bol svedomitý človek. Zapriahol kone do saní, naložil do nich chlapca i jeho nádielku. A priložil aj tú od nich. Ktovie, akoby bol Jurko dopadol, keby nechtiac práve k nim nebol zavítal. Veď ho naspäť takého ustatého čakala cesta okolo škrípa, tehelne, cez hofiere k lehotskému cintorínu. Unavený na smrť by bol iste niekde zaspal.

Vďaka Bohu, nestalo sa tak, lebo sa našli aj pre neho dobrí ľudia na tomto svete. A skôr, než zaspal v saniach, sa ho ujo Ďuriš opýtal: „Tá pesnička, ktorú si spieval, páči sa ti?“ Prikývol a v tej chvíli netušil, že na tú pieseň i na túto chvíľu nikdy nezabudne.

spracoval Pavol Majerník ml.

Naša história


Po roku 1776 sa začala reorganizácia štátnej správy a výsledkom bolo rozdelenie územia Šarišskej župy na 6 okresov. Široké sa stalo sídlom slúžnovského okresu – Processus Sirokiensis so 41 obcami v roku 1831 alebo s 50 obcami v roku 1877. Rozkladal sa na hranici so Spišom od Brezovice po Lipany a v juhosevernom smere od Hrabkova až po hranicu s Poľskom. Od roku 1843 bol každý slúžnovský okres rozdelený na 3 obvody. Širocký okres mal obvody: Širocký, Radatický a Veľkošarišský. Úrad mal miesto za kostolom (dnes starší dom u Šofrankovcov), kde mal hlavný slúžny svoju úradnú miestnosť, pri nej bola dlhá, veľká miestnosť pre úradníkov a súdne pojednávania. Vedľajšie priestory domu slúžili ako domácnosť hlavného slúžneho. Pre potreby slúžneho a jeho úradu patrilo aj hospodárske zázemie, umiestnené za kostolom. Zo súdnej činnosti úradu sa uchovala správička, že previnilcovi vymeraný trest napísali na lístoček, aby s ním zašiel do susedstva k hajduchovi, ten dotyčného poľutoval, ale na dereši mu vyťal, koľko bolo napísané. Keď sa úrad presťahoval do Prešova, celé zakostolie sa stalo panstvom Dormusa. Za 1. ČSR v priestoroch úradu bola žandárska stanica a väzenie.

Príklad zo štatistickej činnosti okresov – vysťahovalectvo v rokoch 1880 – 1888: Okres počet obcí vysťahovalo sa vrátilo sa ostalo v cudzine Širocký 59 1902 ľudí 421 ľudí 1481 ľudí Za župu 378 17 768 ľudí 3787 ľudí 13 891 ľudí.

V Širokom bol od roku 1853 zriadený poštový úrad, prvý z okolitých obcí. Po jeho pôsobisku v Malikovského panskom dome pri Línii zostal dodnes názov Stará pošta.

Po dokončení železničnej trate do Košíc v roku 1872 zaniká poštová stanica a Široké stráca pravidelné spojenie s Prešovom. Na dôsledky nás upozorňuje článok z Národných novín z 23. mája 1873, v ktorom dopisovateľ zo Šariša upozorňuje na neúnosný stav, keď na súdnu pokonávku na okresnom úrade v Širokom musia stránky priviezť a odviezť sudcu z Prešova. Slúžnovský úrad zo Širokého sa postupne premiestňuje do Prešova (1903), ale názov sa aj naďalej používa do roku 1909.

V lete roku 1831 prenikla z Haliče v Poľsku epidémia cholery na východné Slovensko. Mala prudký nástup v počte zomretých, preto dala šľachta na radu lekárov dezinfikovať studne a príbytky postihnutých. Keď aj naďalej ľudia mreli a zovšadiaľ prichádzali len zlé správy, ľudia podľahli panike, že sa páni chcú zbaviť nespokojných ľudí práškami. Nespokojnosť prešla do otvorenej vzbury v Zemplíne a keďže páni z Merníka mali pozemky aj v Kluknave, cez služobníctvo sa vzbura preniesla na Spiš, odtiaľ do Víťaza, kde ľudia nikdy nemali ďaleko od slov k činom. Na zlú správu podnotára z Víťaza prešovský podžupan Merše reagoval trestnou výpravou 10. augusta 1831, ktorá dolapila a v hneve vlastnoručne popravila uhliara Valenta Rabatina, ktorý potom na výstrahu musel visieť zašitý vo vreci na polceste do Širokého. Odvtedy toto miesto ľudia nazývajú Máry mužov – Marmužov. Ostatných účastníkov vzbury výprava zbila. Koľko obetí si vyžiadala cholera v Širokom nevieme, lebo matrika zomretých sa začala písať až v roku 1834.
Zapisovanie narodených je od roku 1819 a matriku sobášených na farskom úrade vedú od roku 1852. Od roku 1895 vedú sa len štátne matriky. Cholera vypukla aj v roku 1855, keď si v celej vtedajšej farnosti vyžiadala 72 obetí a v roku 1873 zase v celej farnosti 32 ľudí.

Širocká farnosť od 14. storočia patrila pod Egerskú diecézu do roku 1804, keď bola zriadená Košická diecéza a v Širokom v tom čase pretrvával aj dekanát. Po roku 1776 Víťaz stráca vlastnú farnosť a pričleňuje sa ako filiálka spolu s Ovčím k širockej farnosti, kam ešte patria osady: Bzikalovec, Skalka (Dzivý), Branisko, Kolbach, Dolina a Jacab-Vagás.

prevzaté z histórie Širokého

Pôvodca


Pôvodca sveta blažený
v krehké sa telo oblieka,
aby zachránil stvorenie
a v tele spasil človeka.

Zamknuté lono Rodičky
preniká svetlo milosti
a Panna nosí pod srdcom
tajomstvá, plná radosti.

Panenské telo Márie
mení sa náhle v Boží chrám,
a slovom počne Ježiša
tá, ktorá muža nepozná.

Z Panny – Matky sa zrodil Pán,
ktorého anjel zvestoval
a v lone matky skrytý Ján
radosťou nad ním zaplesal.
On nepohrdol jasľami,
pokorne leží na sene,
o trošku mlieka prosí ten,
čo živí všetko stvorenie.

Zástupy v nebi plesajú,
spievajú Bohu anjeli,
aby pastieri Pastiera
a svojho Tvorcu videli.

Ježišu, z Panny zrodený,
sláva ti, Bože útechy,
Otcovi, Duchu Svätému
nech sa česť vzdáva naveky. Amen.

Pavol Ondrík

Bohatstvo rituálov v rodine

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že liturgické slávenia sú v podstate oslavy (ako napríklad narodeniny). Preto by sme ich aj v rodine mali považovať za výnimočné udalosti a venovať čas a priestor nielen ich prežitiu, ale aj príprave na ich slávenie. Ďalším faktom je, že ak nevnímame Božiu prítomnosť v plynutí všedného dňa, liturgické rituály sami osebe stratia svoj zmysel a ostanú len formalitou.
Ak nevnímame Božiu prítomnosť v plynutí všedného dňa, liturgické rituály sami osebe stratia svoj zmysel a ostanú len formalitou. V tomto výbere z liturgického slávenia vám ponúkame vianočné obdobie.


Príprava na Vianoce

Určite si každý z nás pamätá, ako sme sa v detstve nevedeli dočkať Štedrého večera, samozrejme najmä pre darčeky. Tá radosť v nás však vyzrela práve vďaka príprave, túžbe, očakávaniu, napĺňaniu malých krokov, ktoré viedli do cieľa.

Advent je čas očakávania niečoho veľmi dôležitého. Slovo „očakávanie“ je kľúčové. Je krásnym obdobím kráčania po ceste k radosti z narodenia Božieho syna. Príprava na slávenie Vianoc sa líši od rodiny k rodine. Môže byť individuálna i spoločná. Je zaužívané, že predsavzatia sa často týkajú zriekania sa niečoho (sladkostí, peňazí, televízie, počítačových hier a podobne). Motív zriekať sa je dobrým, ak sa orientuje na „zabitie draka“, nie na to, že „robíme niečo pre Advent“. Inou cestou je popri vzdávaní sa „robiť viac“. Viac toho, čo nám v bežných dňoch chýba – viac spoločenstva, modlitby, čítania, dobra, lásky, času.

Veľmi pozitívne pôsobí v adventnom období používanie symbolov – svetlo, sviečky, adventný veniec, adventný kalendár (nielen čokoládový), výroba medovníkov a vlastných darčekov. Advent je čas „očakávania“, ktoré sa premieta práve v spomínaných symboloch do konkrétnych očakávaní.

„Počas Adventu sa spolu s deťmi zúčastňujeme na ranných rorátnych svätých omšiach. Je to dosť náročné vychystať sa každé ráno v zime, ešte po tme, do kostola pred siedmou hodinou. A potom rovno do školy, škôlky a do práce. S našimi deťmi sme však chodili na roráty odmalička. Keď sme im už vo vyššom veku dali možnosť výberu, ráno hneď vstali, obliekli sa a mohli sme ísť na omšu.“

Advent je čas očakávania. V tomto období veľmi pozitívne pôsobí používanie symbolov – svetlo, sviečky, adventný veniec, adventný kalendár, výroba medovníkov a vlastných darčekov.

„Deti sa celý advent usilujú robiť dobré skutky a zapisujú si ich. Za ne potom dostanú hlinené tehličky alebo postavičky, ktoré si sami vyrábame. Z nich si potom staviame betlehem pod vianočný stromček. Každý rok pribudne niečo nové.“

Vianoce sú realizáciou očakávaného. Sú odpoveďou na ľudskú túžbu po večnosti. Sú vyvrcholením príprav. Narodenie Ježiša je darom – nepochopiteľným, neskutočným, očarujúcim, radostným. Toto môže byť posolstvom Vianoc aj v našich rodinách – zažiť a dať zažiť pocit obdarovania, bezpodmienečnej lásky schopnej robiť zázraky. Tieto pocity môžeme prežívať nielen pri rozbaľovaní darčekov, ale už pri štedrovečernej večeri, stavaní jasličiek či obdarovaní núdznych.

„Po štedrej večeri sa modlíme za našich známych, priateľov a príbuzných. Na stôl si dáme sklenenú misu s vodou a každý po jednom berie zo stola vopred pripravené sviečky v polškrupinkách od orechov. Pripálime ich od veľkej sviece, ktorá symbolizuje Ježiša a necháme plávať v miske. Pritom každý vysloví svoju prosbu, modlitbu za niekoho konkrétneho, či za nejakú skupinu ľudí, či iný úmysel. Sviečky nikdy nezhášame, ale necháme vždy každú dohorieť.“

„S dcérou sme si čítali knižku o jednom vianočnom stromčeku, ktorému sa snívalo, že ho spílili. Skončilo to však tak, že ho detičky v lese ozdobili. Mojej dcére sa to tak zapáčilo, že sme sa rozhodli ozdobiť stromček pre zvieratká aj my. Bolo ťažké nájsť vhodný stromček, ale nakoniec sme ozdobili jeden maličký, aby naň dočiahli aj deti. Ozdobili sme ho medovníčkami, mrkvou pre zajačiky, jabĺčkami, senom pre srnky a slaninkou pre sýkorky. Detičkám sa táto akcia veľmi páčila a ja som bola šťastná, že sme urobili radosť deťom aj zvieratkám.“

„Na Štedrý deň doobeda idú všetky naše deti spolu s ockom pre betlehemské svetlo do kostola. Keď ho prinesú domov, deti ho poroznášajú všetkým susedom vo vchode spolu so želaním požehnaných vianočných sviatkov. Prvý rok mnohí nemali doma ani sviečku, tak sme im darovali plamienok aj s ňou a mnohí z nich ani nevedeli, čo je to betlehemské svetlo. Teraz už susedia na to čakajú a deti sa už niekoľko dní pred Vianocami pýtajú, či im zase donesú svetlo.“

S Vianocami nekončíme len rozbalením vianočných darčekov. Cirkev nám ponúka celú vianočnú oktávu na prežitie radosti. A potom je tu celé vianočné obdobie a rôzne príbehy, ktoré sa s ním spájajú – traja králi, vraždenie neviniatok, útek do Egypta, obetovanie Ježiša, svätá rodina. Pripomínanie si týchto udalostí nás vovádza do životného príbehu Ježiša Krista a ľudí okolo neho.

„Vianoce sú v našej rodine oslavou Ježišových narodenín. Preto máme vždy tortu, spievame ,Živió‘ a ,Happy birthday‘.“

Význam rituálov

Väčšina dobrých vecí sa začína v rodine. Určite každý z nás chce, aby si jeho deti z rodiny odniesli živú, hlbokú vieru, aby pre nich bolo samozrejmé žiť ju celým svojím životom, nie iba medzi múrmi kostola. To si vyžaduje nielen každodenný boj s našimi slabosťami, ale aj objavovanie tajomstiev v bežných chvíľach a oslavovanie života v každom okamihu dňa vo všetkých jeho podobách. Rodinné rituály sú jedným z mnohých nástrojov, ako môžeme posväcovať každodenný život, ako ho oslavovať vo všednosti, ako slúžiť Bohu v ľuďoch, ktorí sú okolo nás. „Od začiatku do konca nám životné rituály utvárajú každú hodinu, deň, rok.

Rodinné rituály sú jedným z mnohých nástrojov, ako môžeme posväcovať každodenný život, ako ho oslavovať vo všednosti, ako slúžiť Bohu v ľuďoch, ktorí sú okolo nás.
Podľa rituálov žijeme všetci: rituály sú obrazcami zmysluplných činov, ktoré neustále opakujeme. Ak o svojich krokoch premýšľate, určite si tieto rituálne obrazce všimnete. Keď si ich všimnete, možno ich pochopíte. Keď ich pochopíte, dokážete ich aj obohatiť. Tým svoje životné zvyky posvätíte,“ píše Róbert Fulghum vo svojej knihe Od začiatku do konca.

Čo pre nás teda znamenajú rituály? Aj naši priatelia majú skúsenosť, že tie príjemné sa určite všetkým páčia, s upratovaním v sobotu je to už horšie. Rituálmi deťom však niečo podstatné zanechávame, niečo, z čoho môžu čerpať v budúcnosti. Pomocou nich si uctíme individuálne každého člena rodiny či významnú udalosť. Niektoré pomáhajú k tomu, aby sa každý cítil jedinečný a milovaný, získaval pocit istoty, inými odovzdávame deťom to najdôležitejšie, čo máme – živú vieru.
Rituály posilňujú puto rodiny už len tým, že vytvárajú čas, ktorý trávime spolu. Zároveň máme priestor na zamyslenie sa nad sebou a našimi vzájomnými vzťahmi a na akýsi „pohľad do zrkadla“, ktorý sa nám naskytne pri rozhovore s ostatnými. Rituály sú chvíle, ktoré majú svoje špecifické čaro práve preto, lebo robia obyčajne okamihy „našimi“ a neopakovateľnými.

Sprevádzajú ho životom od počatia až po smrť. Nikto ich nenariadil, ich autori sú neznámi a ich spôsoby sa menia plynutím času i rôznosťou kultúr. Spektrum rituálov je veľmi široké. Pôvodne pomáhali človeku fungovať v čase, napríklad odlišovať rôzne fázy roka, zaisťovali plynulý prechod z jedného životného obdobia do druhého a najmä umožňovali „komunikáciu“ s božstvom, s posvätnom.

Rodinný rituál môžeme definovať ako akúkoľvek spoločnú činnosť, ktorá sa opakuje, má hlbší zmysel, uspokojuje potreby členov rodiny, odohráva sa s istou pravidelnosťou (raz za rok či každý deň). A keďže je to rodinný rituál, zúčastňujú sa na ňom aspoň dvaja členovia rodiny. Rituál je vždy niečo viac ako obyčajný zvyk. Zvyk je opakovaná činnosť, ktorá nemá hlbší zmysel a ani si ho nevyžaduje, napríklad každodenné umývanie zubov, vstávanie o šiestej hodine a podobne. Rituálu dávame zmysel my, jeho aktéri.

Každý rituál má obsahovať prvky viditeľné i neviditeľné, jasné aj nepozorovateľné. Niečo treba pomenovať priamo, ale niečo aj nechať objaviť, nechať pozývať niečím tajomným, hlbokým, lákajúcim. Napríklad jednoduchý rituál ukladania dieťaťa na spánok. Navonok jednoduchý akt začínajúci otázkou: „Ocko/mamka, ľahneš si ku mne?“ Ak privolíme, nasleduje tiché objatie a zaspávanie v bezpečnom náručí alebo tiché šepkanie o všetkom možnom. To vidíme a často aj počujeme. Čo nevidíme, ale len tušíme, je oveľa hlbšie. Dieťa pozýva rodiča ako sprievodcu, ktorému bezhranične dôveruje, pri ňom sa úplne upokojí, uvoľní, odovzdá. Chce byť sprevádzané vo chvíli, keď je otvorené a vnímavé voči sile nežného dotyku, pokoja, ochrany a dôvery.

Viera do vrecka, Dominika Hajkovská

Modlitba za Ukrajinu


„Pane Ježišu Kriste,
ty si povedal svojim apoštolom:
Pokoj vám zanechávam,
svoj pokoj vám dávam.
Nehľaď na naše hriechy,
ale na vieru
ukrajinského národa
a podľa svojej vôle
nám milostivo
daruj pokoj a jednotu.
Lebo ty žiješ a kraľuješ
na veky vekov.“

Amen.

Drahí moji priatelia,

obraciam sa k vám s veľkou prosbou o modlitbu za Ukrajinu, za mier a pokoj na Ukrajine. Zaiste sledujete, čo sa robí v našej krajine a verím, že vám to nie je ľahostajné. Preto sa všetci spojme v spoločnej modlitbe so všetkými Ukrajincami v nádeji, že naše modlitby a prosby budú vypočuté.

Nech Pán Boh chráni pred zlom a hriechom všetkých obyvateľov Ukrajiny. Nech nám odpustí všetky naše previnenia, nech posilni našu vieru a nech nás i vás, drahí moji ,stále požehnáva.

vďačný o. Adrián Kovaľ, misionár na Ukrajine

Máriin Trubadúr


Máriin Trubadúr
zastal na pokraji sveta,
stál na podstene;
zastal pod oknami
neba sfér…

I zapel rtami,
zapel srdcom,
ktoré drží v dlani.
Zapel,
by tú, čo je Žena,
by Máriu ospieval.

Si krásna,
si slávna,
si vznešená!
Si Božia Matka,
si i moja.
Si Nepoškvrnená…

Do tmy ticha
spev sa vrýva,
do tmy ticha
spev ten znie.
A tmu, čo svet dýcha
i ticho scestia
berieme si za svoje…
Trubadúr tu pieseň pie…

Buď oslávená
Hviezda jasná!
Brána nebeská,
Ty moja pani,
Ty Pani anjelská!
Jak oslávil Ťa Tvoj Syn!

Zhliadni na mňa,
na v svete blázna.
Ručníkom mi
lásky kyň…

Svet nech –
nech si spí..!
A ja? – vyzerám v ňom
jak opitý…

Trubadúra trúbou som.
Už nie spevom
a výkrikom
mŕtve ticho ruším!

Milujem Ťa Mária!
Veď aj ja
som Tvoj syn…!

Pavol Ondrík, v Kluknave 02. 12. 2013

Dekrét o vyhlásení Roka Sedembolestnej Panny Márie


V roku 2014 si pripomenieme 450. výročie prvého zázraku na príhovor Panny Márie v Šaštíne a 50. výročie potvrdenia Sedembolestnej Panny Márie za patrónku Slovenska pápežom Pavlom VI. My, biskupi, zídení na 76. plenárnom zasadaní Konferencie biskupov Slovenska vo Vranove u Brna, reagujúc na početné prosby veriaceho ľudu, vyhlasujeme Rok Sedembolestnej Panny Márie.

Jubilejný rok Sedembolestnej Panny Márie sa začne sláviť 1. januára 2014 a bude zakončený 31. decembra 2014. Jeho vrcholom bude slávnostné zverenie Slovenska pod ochranu Sedembolestnej Panne Márie, dňa 15. septembra 2014 v Šaštíne.

Veľmi si želáme, aby všetci členovia Katolíckej cirkvi na Slovensku využili tento rok na prehĺbenie katolíckej viery a úcty voči našej Matke, Sedembolestnej Panne Márii, patrónke Slovenska. Máme nádej, že s Božou pomocou prinesie tento čas hojné duchovné ovocie, ktoré sa prejaví najmä v našich rodinách, farnostiach a spoločenstvách, aby sa podľa vzoru Panny Márie bližšie primkli k Ježišovi Kristovi ako ku svojmu osobnému Spasiteľovi a Vykupiteľovi.

Povzbudzujeme veriacich, aby sa tento jubilejný rok stal časom obnovenia a prehĺbenia modlitby posvätného ruženca, prostredníctvom ktorého rozjímame nad tajomstvami našej spásy. Chceme prosiť našu nebeskú Matku, ochrankyňu života, o pomoc a príhovor pri obrane nenarodeného života, rodiny a manželstva v našej krajine i v celej Európe.

Dané v Bratislave, dňa 21. novembra 2013,
na spomienku Obetovania Panny Márie.

Mons. Marián Chovanec
generálny sekretár KBS

Mons. Stanislav Zvolenský

predseda Konferencie biskupov Slovenska

-re-

V mrazivej noci

Biely sniežik poletuje
na zmrznutú zem dopadá,
vločka k vločke sa prikladá, bielu perinu nám skladá.

Nohy sa nám
do snehu zabárajú,
viac odvahy nám dodávajú.
My kráčame vo tme
do chrámu o polnoci,
veď narodilo sa nám
dieťa z Božej moci.

Malé nemluvňa
v jasličkách uložené,
je to veru
pohľad na nezaplatenie.
Pokľaknúť na kolená,
veľkú úctu vzdať,
urobí to otec aj mať.

Aj deti sa nemo pozerajú
ani hláska nevydajú.
Je to pre nich vzácna chvíľa,
pozorne sledujú
všetko dookola.

Čas Vianoc
opäť znova po roku prišiel tíško nebadane,
no my tešíme sa z toho,
milý Pane.

Marta Pacovská, Široké