Nezabudnuteľná pieseň


Nie vždy bolo deťom tak dobre ako teraz. Prvá polovica minulého storočia bola poznamenaná odchodom rodičov za chlebom, za prácou do Francúzska, Ameriky, Kanady. Zvyčajne nechali deti u starých rodičov v nádeji, že keď v zahraničí niečo zarobia, vrátia sa, postavia si dom a prikúpia aj nejaký kus políčka.

Stará mať, pri ktorej rodičia nechali malého Jurka, sa po čase rozhodla, že svoj diel dedovizne i domu prepíše dvom dcéram zo svojich piatich detí. Nazdávala sa, že u nich pookreje a v pokoji dožije dni na sklonku svojho života. Darmo jej starý manžel hovoril starú osvedčenú pravdu: „Pokiaľ vlastníš dom, políčko, budú ti hovoriť zlatá mamičko. Keď to ale priskoro prepíšeš deťom, pôjdeš po žobraní svetom.“ Nedala na jeho radu a potom sa priskoro ukázalo, akú mal jej muž pravdu. Pre starkých odrazu nebolo miesta v dome a ich vnuk musel nechtiac znášať ich ťažký údel s nimi.

V lete bolo ešte ako tak, dalo sa spávať na povale, no keď prišli mrazy, traja vydedenci sa uchýlili do maštale. Tu starý otec rozložil posteľ. Priblížili sa Vianoce. Na Štedrý deň mal vnuk so starým otcom za úlohu narúbať dreva, narezať pre kravu sena so slamou a stará mať v malej kuchynke mala pripraviť síce skromné, ale chutné chody jedla na štedrovečerný stôl. Žiaľ, stalo sa čosi, čo jej v tom zabránilo. Nie dobré vzťahy starkých s jedným zo zaťov urobili koniec akejkoľvek príprave. V dedine sa už rozsvecovali vianočné stromčeky, rodiny sadali k večeri, ale oni traja sedeli smutní v maštali. Nedá sa povedať všetko, čo tento stav spôsobilo, no nepodarilo sa v dedine utajiť fakt, že stará mať pre svoju dobrotu utŕžila iba nevďak.

V ten večer po úplnom zotmení sa jeden z trojice vydedencov vytratil z domu. To Jurko sa vybral až do susednej dediny a od domu k domu sa pod oknami ozýval jeho spev. „Pastieri vstávajme a spania nechajme, poďme na cestu. Hľa, volá nás anjel, či je to archanjel, k Betlemu mestu…“ A to nemal ani jedenásť rokov! Za spev ho obdarovali koláčikmi, jabĺčkami, orieškami a sem-tam aj korunku pridali. Taška, ktorú si z domu zobral, sa pomaly zaplnila. Nuž čo. Podviazal si rukávy na kabáte aj tie sa zapĺňali.

Dobrí ľudia ho zatiaľ nespoznali a on vo vedomí, že svojim starkým urobí radosť, neobišiel ani jeden dom. Neuvedomil si to a vošiel do dvora Ďurišovcov oproti kostolu, kde bývala babičkina sesternica. Zanôtil: „Akože ta dôjdeme, cestu neznáme. Však nám ju ukáže, ten, ktorý ísť káže, nepochybujme…“ Dúfal, že dvere na dome sa otvoria a dostane zaslúženú odmenu. Lenže tie sa neotvorili. Tak spieval ďalej. „Anjelu, ty Boží, čos budil nás z loží, čo nám ukážeš! Do mesta Betlema, kam cesta neznáma, prečo ísť kážeš?“ A znova nič. Dvere ostali zatvorené, hoci svetlo cez oblok prezrádzalo, že majitelia sú doma. Bolo vylúčené, aby ho nepočuli. Veď sa tak snažil. Bola to pieseň, ktorú v kostole pred polnočnou spievala jeho babička. Veľmi sa mu páčila a často si ju spieval, aj keď neboli Vianoce. A keďže sa nič navonok nedialo, spustil aj tretí verš. „Narodil sa Spasiteľ, Boh sveta Vykupiteľ, v meste Betléme. Tam leží v jasličkách, v chudobných plienočkách, na slame, v zime…“ Mýlil sa však, keď si myslel, že ho nepočujú. Domáci už po prvom verši zistili, že to chlapča, čo vonku spieva, nemôže byť iný ako Magdin vnuk a radili sa, čo robiť, veď sa im do uší donieslo, čo sa tam udialo. Skutočnosť, že chlapec chodí spievať pod okná ich vyburcovala a vedeli, že musia okamžite niečo urobiť. Sotva tretí verš dospieval, dvere sa otvorili a ozval sa hlas: „No, poď dnu!“ To babičkina sesternica prehovorila. Až vtedy si uvedomil, u koho vlastne je. Vyzuli mu ihneď topánky, premočené od snehu, dali suché ponožky, i staršie topánky, čo mu pasovali. Potom ho posadili k stolu a všetko musel rozpovedať.

Ujo Ďuriš bol svedomitý človek. Zapriahol kone do saní, naložil do nich chlapca i jeho nádielku. A priložil aj tú od nich. Ktovie, akoby bol Jurko dopadol, keby nechtiac práve k nim nebol zavítal. Veď ho naspäť takého ustatého čakala cesta okolo škrípa, tehelne, cez hofiere k lehotskému cintorínu. Unavený na smrť by bol iste niekde zaspal.

Vďaka Bohu, nestalo sa tak, lebo sa našli aj pre neho dobrí ľudia na tomto svete. A skôr, než zaspal v saniach, sa ho ujo Ďuriš opýtal: „Tá pesnička, ktorú si spieval, páči sa ti?“ Prikývol a v tej chvíli netušil, že na tú pieseň i na túto chvíľu nikdy nezabudne.

spracoval Pavol Majerník ml.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.