Mladí musia byť vodcami. Je tu toľko birmovancov. Mohli by skúsiť cez sebapoznanie objaviť v sebe, že majú vodcovské vlohy.
Boli sme teraz na animátorskom kurze, kde sa už druhý mesiac rozpráva o vodcovstve. Každý sám si musí dať otázku: koho som už vychoval? Kto mi pomohol a ako, že som sa dostal do nejakého postavenia ako vodcu? Či chceme, či nechceme, všetci niekoho vedieme, či už rodinu, v robote alebo spolužiakov. Kto mne a ako pomohol a čo ja teraz robím? Mám niekoho, koho vychovávam? Keď to robím, ako to práve teraz robím? Čo môžem v živote odovzdať? Jedine to, že pomôžeme niekomu, aby objavil seba a bol vlastne tým vodcom, čo potiahne ďalej.
Pán Ježiš sa nebál. Nevenoval najviac času, aby hlásal všetkým. Bol s apoštolmi tri roky a chcel od nich iba jedno, aby pokračovali v tom, čo on robil. Odovzdal im vodcovstvo a žije to až dodnes. Keď my neodovzdáme, aj keby sme robili veľké veci, po našej smrti koniec. Odovzdať vodcovstvo. Robíme obnovy pre mladých a keď sa ich pýtame, čo si dostal od svojich rodičov, tak odpoveďou sú obrovské zoznamy rôznych materiálnych vecí. Keď sa ich potom pýtame, čo by si chcel, aby ti rodičia dali a ti nedali, tak hovoria, že chýba dôvera a nedali mi čas. Dôležité je robiť čosi spolu. Odovzdať nie veci materiálne, ale naučiť sa čosi robiť, aby som raz povedal, ja viem toto robiť, ja viem tak rozmýšľať, ja toto tak myslím, lebo môjho otca som tak počul, on to tak robil a ja to neviem zo slov, ale viem to zo svedectva jeho života. Keď chceme, aby nám napísali vlastnosti, aké by mali mať ich rodičia – láska k prírode, k športu, aby boli priateľskí. To vám stačí? Vaša mama, keď bude mať lásku k prírode, tak príde z roboty a pôjde do lesa, pôjde si zašportovať alebo si pôjde vypiť kávu s priateľkou. To vám stačí, aby toto mala vaša mama? Toto sú hodnoty, ktoré chcú oni. To je generácia, to je materiál, s ktorým teraz vlastne pracujeme! Máme ich tu a je potrebné vytiahnuť z nich aj tak toto dobré a trošku im pomôcť potiahnuť sa na jednu stranu.
Poznám problémové rodiny, kde povedia, že si nikdy neustielali posteľ. Všetko sa im prinesie opraté, čisté, povie sa im, že čo si má obliecť. Zaspí, nestihne sa naraňajkovať, ale desiatu im do ruky zabalíme. My ich vlastne ničíme. To je to isté, čo sa hovorí o potratoch. Hovoríme, že nebudeme voliť toho, kto je za potraty. Keď niekto čaká štvrté dieťa, tak mu povieme: „Ach, tak ty už štvrté?“ A keď vidíme rodinu, ktorá má viac detí, tak namiesto toho, aby sme povedali: „Raz za mesiac prídem na dve hodiny ku tvojim deťom, aby som ti pomohol,“ tak budeme ohovárať. Veď my sme viac za potraty ako tí, čo sú v parlamente. Toto je v každej oblasti nášho života. Koľko sa hovorí o katolíckych rodinách a pod jednou strechou žijú mladí nezosobášení a nič sa im nepovie alebo ich ešte skrývame, aby sa to nevedelo. Kde sme to? Poriadok si urobme najprv v sebe.
Pripravili M. Magda a G. Magdová