V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.
Ježiš – Syn Boží? Slovo sa stalo telom… – človekom? Aké závratné tvrdenie, aká závratná pravda! Nielen starovek mal ťažkosti s vtelením – „Židom pohoršenie a pohanom bláznovstvo“. Problémy jestvujú dodnes. Je to utavičný kameň úrazu. Koľko moderných ľudí dráždi táto pravda, vyhadzuje ich z koľají skutočné spojenie Boha s človekom a človeka s Bohom. A to trvá celé dejiny. Popri viere vo vtelenie, ktorá formuje svet, jestvuje nevera, ktorá vtelenie neprijíma. Manichejci, Ariani, Mohamedáni vtelenie popreli. Doketizmus ho vyhlásil za zdanie, monofyzitizmus a monoteletizmus dáva zmiznúť ľudskému v božskom. Tak sa usilujú uhnúť kresťanstvu. Tieto herezy sú stále živé. V dvadsiatom storočí vplývajú na nás takisto ako pôsobili v storočí prvom. Objavujú sa v niektorých spoločenstvách, názoroch a knihách.
Židom bolo vtelenie pohoršením. Znižovalo v ich očiach Boha. Vrhalo naňho škvrnu narodenia, krvi a smrti. Robilo viditeľným Toho, ktorého nemožno vidieť a ktorý nestrpí nijaké zobrazenie ľudskou rukou. No v hebrejskom myslení jestvovala príprava na toto tajomstvo. Hmota bola stvorená Božím slovom, bola „dobrá“ a bola súca značiť duchovno. Hrozno, chlieb, skala, olej, to všetko bolo pre Izraelitov nositeľom duchovného videnia, označovalo ako symbol duchovno, budúce duchovno, robilo ho viditeľným, bolo čímsi sviatostným. Človek sám bol vrcholným obrazom duchovna, bol obrazom Božím. Jeho slovo, ľudské slovo bolo prostriedkom pre Božie zjavenie. Boh sa prejavoval v čase a priestore, v hmotnom svete a v svete človeka. Napokon Boh sám sa stal človekom v Ježišovi Kristovi – Slovo sa stalo telom! Ale svoji ho neprijali. Neprijali ho tí, ktorých dejiny boli prípravou na jeho príchod. A predsa… On bol najvernejším, bol osobným obrazom neviditeľného Boha (Kol 1,15). „V ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil,… aby sme boli synmi v Kristu Ježišovi…(Ef 1,4,5) a v ňom, v Kristovi chcel Boh zjednotiť všetko, čo je na nebesiach a čo je na zemi.“
Ak bolo vtelenie pre židov pohoršením, pre pohanov bolo rovno nezmyslom, bláznovstvom. Gréci mali rozpracovanú filozofickú náuku o Bohu ako o absolútne naskrz povznesenom nad svet a nad ľudí. „Vtelenie“ podľa nich znečisťovalo Boha. Pre pohanský chladný rozum to bolo čosi poburujúce. A ozaj, ako pochopiť vtelenie bez lásky? Vtelenie Božieho Syna prenáša večné do času, ducha do hmoty, jedno do mnohosti, obecné do konkrétneho. Vtelenie bolo opakom všetkých gréckych pokusov o veľkosti človeka v jeho odhmotnené odtelesnenie. Vtelenie ale tvrdilo, že sám Boh si vzal ľudskú podobu, teda i telo i hmotu.
Nad všetkým týmto odporom a ľudskými dohadmi stojí jasné slovo evanjelia: „Duch Svätý zostúpi na teba a sila Najvyššieho ťa zatieni…, počneš a porodíš…“ Panna porodí z Ducha, z pôsobenia Božieho. Je to to isté Božie pôsobenie, na ktorom evanjelium stavajúce proti obyčajnosti výnimočnosť a proti všednému dňu deň sviatočný chce vybudovať život, navzdory akejkoľvek nevyhnutnosti, z Božieho daru milosti.
Aká je to nesmierne významná zmena! Udalosť s jedným človekom, s pannou v Nazarete, má význam pre celý život, pre celé dejiny i večnosť. V očiach nebies (lebo očami nebies treba všetko hodnotiť, pred tvárou nebies, v posvätnom rámci jedinečnosti sa to všetko odohráva) jednotlivá ľudská situácia z hľadiska staroveku bezvýznamná je teraz rovnocenná so sťahovaním celého národa!
(pokračovanie v budúcom čísle)
Mgr. L. Franc, Víťaz