Nadišlo to nedeľné ráno, na ktoré sme sa s manželom veľmi tešili už od chvíle keď náš duchovný otec vyhlásil, že sa sa aj tohto roku uskutoční farská púť. Tentokrát do Francúzska, do miest Paríž, Never a Ars pri príležitosti Roku kňazov.
Vari nikdy mi zároveň tak nezvieralo hrdlo, ako v to ráno. Tešila som sa, ale zároveň aj obávala, lebo sme na celý týždeň opúšťali naše deti. Malo to byť prvýkrát, čo sme takto spolu s manželom odchádzali z domu a deti odovzdávali do starostlivosti a opatery babky, dedka a mojej sestry Majky. Apropó, patrí Vám za to naša veľká vďaka.
V hlave mi vírilo množstvo myšlienok, sústavne som sa vracala k rôznym modelovým situáciám, ktoré by mohli počas našej neprítomnosti nastať, najmä s našim malým ani nie dvojročným synom. Sama seba som sa pýtala: „Povedala som im všetko potrebné? Nezabudla som na niečo? Poradia si? Čo ak…, Bože, pomôž mi zbaviť sa všetkých tých zbytočných myšlienok a upriam moje srdce a myseľ na to, čo si pre nás na tento týždeň pripravil.“
Po svätej omši, ktorou duchovný otec Oliver začal našu púť, posilnený eucharistickým Kristom a odhodlaný ísť v mene Pánovom sme po posledných objatiach, slzách a bozkoch od svojich blízkych nastúpili do nášho luxusného autobusu a nabrali kurz Francúzsko. Cesta nám po príjemnom privítaní sprievodcom a zároveň spoluorganizátorom púte MUDr. Milanom Benkom rýchlo ubiehala. Spolu sme sa modlili, spievali, potom niekto podriemkával, iný si čítal, alebo sa viedli debaty o nevľúdnom počasí, ktoré vládlo vonku.
V tej maličkej putujúcej farnosti, ktorú sme vytvorili my ľudia z bieleho autobusu s čiernymi sklami, bolo cítiť atmosféru priateľstva a súdržnosti.
Po prvej viac-menej prebdenej noci v autobuse sme konečne ráno dorazili do veľkomesta Paríža. Privítal nás obrovsky rušnou dopravou, ale zároveň aj pohodou, autá sa v zápchach presúvali miestami slimačím tempom, ale nikto na nikoho nehromžil, nikto nevytruboval.
Už cestou z autobusu sme mali možnosť vidieť mnohé krásne historické budovy a stavby s perfektným výkladom nášho sprievodcu po Paríži MUDr. Jankom Lepejom.
Ako prvú pamiatku sme si pozreli Eiffelovú vežu. Najprv sme obdivovali jej monumentálnosť len zo zeme a potom sme si vychutnali aj pohľad na Paríž z jej vrcholu. Bol to naozaj veľkolepý zážitok, keď máte pocit, že ľudia pod vami sú akoby mravce v mravenisku a obdivujete, čo všetko je človek schopný urobiť a vytvoriť vďaka tomu, že ho Boh obdaril múdrosťou a zručnosťou. Náš program po Paríži pokračoval prehliadkou svetoznámej katedrály Notre Dame – Matky Božej, nádhernej, ale aj tmavej a ponurej katedrály, kde som nadobudla pocit, že všetci tí ľudia, ktorí tu neustále prúdia v zástupoch už nehľadajú pokoj a Ježiša skrytého v bohostánku. Všade bol ruch a vrava, každý nakláňal hlavu hore, aby videl nádherné stropy, okná a sochy , ale málokto tu v tichosti hľadal večné svetlo, aby si pred ním pokľakol a stíšil sa. Keď sme si tam pokľakli, prosila som Ježiša o odpustenie, že „z domu jeho Otca robia ľudia tržnicu“, kde bolo počuť cinkot mincí a registračných pokladní a nepočuť šum modlitby. Prosila som za to, aby si ľudstvo uvedomilo, že netreba za všetkým vidieť iba biznis, ale skôr cez tie krásne stavby vidieť veľkosť a dobrotu Božiu.
Keď sme sa presúvali po Paríži metrom, aby sme si ušetrili trochu boľavé nohy, pozorovala som Parížanov, ako sa náhlia, každý niekam inam, v celom tom zhluku ľudí rôznych rás a farieb pleti. V podvečer sme sa presunuli do kaplnky na Rue de Bac, kde je vystavené neporušené telo svätej Kataríny Laboure, ktorá dostala od Matky Božej zázračnú medailu s prísľubmi. Tu sme mali svätú omšu každý večer počas troch dní, ktoré sme strávili v Paríži. Každý individuálne mohol tu stráviť rôzny čas v modlitbách, rozjímaní, adorovaní, odprosovaní a vyprosovaní milostí, kľačiac pred telom svätej Kataríny, na mieste kadiaľ prešla Panna Mária. Bol tam pokoj, rozliehala sa príjemná vôňa a dalo sa tam načerpať veľa duchovných síl. Kto otvoril svoje srdce dokorán Kristovi a Matke Božej, mohol precítiť, ako sa ho dotýkala LÁSKA. My s manželom sme mali možnosť byť aj na adorácii, ktorú viedol kňaz čiernej pleti v nesmiernej bázni a nábožnosti a aj keď sme nerozumeli, lebo hovoril francúzsky, veľmi nás to oslovilo. Ďalšie dva dni v Paríži boli tiež nádherné, počasie sa nám výrazne zlepšilo, navštívili sme Versaillles s jeho krásnymi zámkami a záhradami, kde zovšadiaľ na nás dýchala história. Videli sme paláce múzea Louvre, Víťazný oblúk, svetoznámu ulicu Champs Elyseés, plavili sme sa loďou po Seine, vyšľapali sme 300 schodov na Mont Martre, kde je postavená bazilika Sacré Coeur, tam sme kľačiac vyprosovali milosti pre všetkých našich blízkych a nechceli sme na nikoho zabudnúť. Z autobusu sme si prezreli najmodernejšiu časť Paríža s rôznymi mrakodrapmi a zrkadlovými biznis centrami, kde pracujú státisíce ľudí.
V stredu večer sme sa po svätej omši rozlúčili so svätou Katarínou aj s celým Parížom a celú noc sme cestovali do pútnického mestečka či skôr dedinky Ars. Toto bol veľký deň najmä pre našich štyroch kňazov, ktorí putovali s nami. Tu sme mali možnosť zhliadnuť neporušené telo svätého kňaza Jána Márie Vianneya, ktorého si zvlášť uctievame v tento milostivý rok.
Naše modlitby preto na tomto mieste patrili všetkým kňazom, ktorí nás viedli a vedú životom k spáse. Každý z nás bol počas svätej omše duchovným otcom vyzvaný, aby si spomenul na kňaza, ktorý ho krstil, ktorý mu vyslúžil prvú sviatosť zmierenia, ktorý mu prvýkrát podal eucharistiu, ktorý ho pripravoval na sviatosť birmovania, ktorý mu vyslúžil sviatosť manželstva, ktorý mu pokrstil deti, ktorý mu pochoval jeho blízkych…, lebo každý kňaz ako to hovoril arský farár a ako to spomenul aj duchovný otec Peter vo svojej homílii –„je tu na zemi láskou Kristovho srdca.“ Duchovný program v Arse pokračoval prehliadkou domu, kde žil svätý kňaz J. M. Vianney, pozreli sme si krátky film o jeho živote, mohli sme v tichosti meditovať v kaplnkách aj v bazilike, všade vládol Kristov pokoj a znova sa nás dotýkala LÁSKA. Po dobrej večeri a nocľahu v hoteli nás ráno čakalo ďalšie putovanie po Francúzsku a zastávkou malo byť mesto Never. Toto mestečko je miestom posledného odpočinku svätej Bernadety Soubirusovej, ktorej sa v Lurdoch zjavovala Krásna Pani. Tu pri jej neporušenom tele vystavenom k verejnej poklone sme si s manželom spomenuli na našich blízkych zosnulých a prosili svätú Bernadetu, aby orodovala za nich v nebi. Po tomto krásnom zážitku sa nám ani veľmi nechcelo odísť, lebo nám tam bolo tak dobre. LÁSKA a dobrota Božia sa nám rozliehali v srdci a dotýkala sa nás. No program našej púte ešte zďaleka nekončil. Čakala nás ďalšia dlhá noc strávená v autobuse a talianske Benátky. Ráno sme teda šťastlivo dorazili do Benátok. Vítalo nás krásne počasie, množstvo čajok a holubov, more a krásne lode v prístave.
Benátky nás skutočne ohromili svojou nádherou a vznešenosťou. Ako všetci viete, sú postavené na mori a tak sa aj naša prehliadka začala plavbou loďou po mori až na námestie svätého Marka. Priamo v bazilike svätého Marka sme mali možnosť zhliadnuť jeho hrob a mali sme tam slúženú svätú omšu. A opäť sme mali možnosť modliť sa, vyprosovať milosti a uistiť sa, aký dobrý je Pán. Potom sme mali individuálny program, mohli sme obdivovať úchvatné paláce, mosty a more. Vychutnávali sme si s manželom tú jedinečnosť a neopakovateľnosť tejto chvíle v celom tom babylone ľudí a neutíchajúceho ruchu. Nakoniec sme si ešte vychutnali plavbu loďou po Canále Grande k parkovisku s našim autobusom.
Ešte nás čakala maličká prestávka v jednom nákupnom centre, kde sme sa snažili nakúpiť nejaké darčeky pre blízkych doma a s radosťou a už aj nedočkavosťou sme vyrazili na cestu domov na Slovensko. Znovu to bola nepohodlná a únavná cesta s opuchnutými nohami a boľavými chrbtami, ale verím, že každý z nás toto všetko obetoval Pánovi. Našu púť sme po duchovnej stránke zavŕšili v Univerzitnom pastoračnom centre v Ružomberku, kde sme mali nedeľnú svätú omšu. Potom sme sa už šťastní prešťastní vrátili živí a zdraví do našej dedinky ku svojim blízkym a rodinám.
Vďaka patrí všetkým našim štyrom kňazom – otcovi Oliverovi, otcovi Petrovi, otcovi Jánovi a otcovi Michalovi za to, že nám každý deň vysluhovali sväté omše a povzbudzovali nás vo svojich homíliách, že nás viedli ako dobrí pastieri a za to, že sme mohli putovať spolu s nimi, pretože to bola púť hlavne pre nich, na oslavu ich kňazstva.
Neskôr, keď sme si s manželom ukladali všetky spomienky do mysle, sme si uvedomili, ako veľmi nás Boh miluje, ako veľmi miluje všetkých nás, ktorí sme sa tejto púte zúčastnili.
Akú sme mali veľkú milosť byť na všetkých tých významných svätých miestach, byť tak ďaleko od domova, ale tak blízko pri Pánovi.
Verím, že každého z nás, aj keď možno rôznymi spôsobmi Boh oslovil a povzbudil na ceste života a nalial mu nových síl bojovať so zlom a vytrvať v dobrom.
Lebo každý z nás mal možnosť pocítiť, že sa ho dotkla LÁSKA.
PS: Úprimné Pán Boh zaplať patrí v mene všetkých pútnikov MUDr. Milanovi Benkovi a cestovnej kancelárii BCA za zorganizovanie tejto krásnej púte.
pútnici, manželia Gondovi