Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
Mnohí mladí ľudia, ktorí uzatvárajú manželstvo z lásky, nemyslia dostatočne na to, že manželstvo nie je iba realizácia lásky. Manželstvo znamená spoločné prežívanie, spoločné zvládnutie života. Najmä tí mladí ľudia, ktorí vyrástli v ovzduší prehnanej rodičovskej starostlivosti, zväčša si ťažko zvykajú „stáť na vlastných nohách“.
Stály pocit preťaženosti plodí nervozitu, nespokojnosť samého so sebou, ktorá sa však navonok prejavuje ako nespokojnosť s partnerom. Kto sa cíti preťažený, ľahko hľadá vinu u toho druhého, v jeho nedostatočnej pomoci a obetavosti. Lenže partner sa nachádza v podobnej psychickej situácii, takže nervozita sa na obidvoch stranách stupňuje a v domácnosti vládne psychická nepohoda. Za takých okolností zvyčajne niet času ani nálady na lásku, na vzájomné „duševné hladkanie“. Do toho pribudne popri nedostatku financií neraz aj dajaká choroba, komplikácie v zamestnaní a je tu podnet pre prvý výbuch zlosti. Vtedy padá všetka dovtedy láskyplne pestovaná vľúdnosť, padajú nadávky, „naše masky“ a zjavujú sa „pravé tváre“. Obidvaja partneri sa zrazu vidia v inom svetle.
Príčinou je nepripravenosť partnerov, chybné očakávanie a nesprávne predstavy o živote, o manželstve a o rodičovstve! Zmenou postavenia ženy v spoločnosti a v rodine sa zmenila aj štruktúra rodiny. Muž už nie je hlavou rodiny a žena len jej príslušenstvom. Zamestnaná, zarábajúca žena výrazne spolurozhoduje o rodinnom rozpočte a používaní všetkých prostriedkov. A preto u každého správneho muža sa má výrazne prejaviť jeho otcovstvo aj jeho podiel na riadení a prežívaní v jeho vlastnej rodine.
Otcovstvo – ako citový vzťah muža k svojim deťom – je v istom zmysle odrazom toho, ako v detstve a v mladosti precítil citový vzťah matky a otca k sebe on sám. V minulosti sa citový aspekt otcovstva všeobecne zanedbával. Skôr prevažovala ekonomická – zárobková činnosť a hromadenie majetku a tým sa odvádzala pozornosť od naozaj ľudských stránok otcovstva.
V takomto zmysle pôsobili otcovia príkladom aj na svojich synov. No i verejná mienka a postoje matiek zatlačili citovú zložku otcovského vzťahu do úzadia. Vychádzalo sa síce z nesprávneho stanoviska, že úlohou otca je uživiť deti, zatiaľ čo ich výchova, najmä citová, je vecou matky. V dnešných časoch je väčšia citová potreba muža prežívať otcovstvo ako intenzívny citový vzťah. Zároveň sa úspešné otcovstvo stáva pre čoraz väčší počet mužov zdrojom vedomia citovej uspokojenosti životom a bohatstva prežitého života.
Otcovstvo so všetkými jeho radosťami, ale aj ťažkosťami, starosťami, bojmi a úspechmi by malo byť bytostnou túžbou každého mladého muža. Citové prežívanie otcovstva sa podstatne obohacuje tým, že je sprevádzané láskyplnou účasťou obidvoch rodičov. Veď práve spoločná starostlivosť o deti je podstatnou náplňou citových väzieb medzi rodičmi spojenými nielen vzájomnou láskou, ale aj spoločnou láskou k deťom. Tak ako otca naplňuje citom hlbokej vďačnosti, keď pozoruje, s akou starostlivosťou matka všestranne opatruje dieťa, aj matkinu lásku prehlbuje vedomie, že otec sa „obetavo“ venuje deťom. I keď venovanie sa deťom nemožno pokladať za obetu. Naopak, citové prežívanie činností spojených s výchovným vedením detí – otca obohacuje jedinečnými hodnotami. Všetko, čo otec svoje dieťa naučí, chápe aj ako svoj úspech.
Je ešte pomerne veľa mužov, ktorí „ešte nedorástli“ na úspešné otcovstvo a preto toľkí zlyhávajú v tejto oblasti. Pritom si ani neuvedomujú, o aké životné hodnoty sa tým pripravujú.
Rozhodujúcim motivačným prvkom sa stala láska k deťom, otcovská láska, ktorá sa nemôže rozvinúť bez detí ako partnerov ako objektov lásky. Je to láska, ktorá sa naplňuje otcovskou starostlivosťou o deti a ktorá sa v rozumovej oblasti „živí“ túžbou mať vo svojich deťoch rozvinuté, ľudsky obohatené pokračovanie. Plnú životnú spokojnosť môže muž dosiahnuť iba vtedy, keď jeho otcovstvo takto motivované a keď zároveň prežíva citovo uspokojivý harmonický partnerský vzťah.
Nezabúdajme aj na veľmi dôležitú úlohu starootcovstva. Citovo správne prežívané starootcovstvo v mnohých prípadoch mnohonásobne obohacuje citový život muža. Až tu sa niekedy v plnom rozsahu prejavia kladné plody dobrého a úspešného otcovstva. Starí otcovia mávajú nielen viac času na vnúčatá, ale aj neraz a oveľa hlbšie citovo prežívajú starootcovskú lásku ako lásku otcovskú. Práve pri porovnávaní života starého otca bohato naplneného citmi, žijúceho v lásky plnom spoločenstve dcér, synov, neviest, zaťov a vnukov či vnučiek, ktorí mu bez zábran prejavujú svoju lásku, – so životom starnúceho muža, čo žije osamelo, ba možno obklopený nevraživosťou, možno zmerať význam a hodnotu úspešného otcovstva.
Napriek celkovej emancipácii muž od svojej manželky očakáva ženskú jemnosť, matersky láskavý prístup, „márnomyseľnú“ starostlivosť o svoj zovňajšok aj istú mieru dievčenského, resp. ženského studu. Žena by mala byť manželovi aj priateľkou, radkyňou i psychickou oporou – ale to musí muž tieto kvality ženy postupne vypestovať – svojou manželskou pozornosťou a snahou.
Muži by si mali zasa uvedomovať, že žena je ako partnerka rovnocenná aj so svojou ženskosťou. Aj keď ženy spravidla kladne prijímajú mužovu citovosť a nežnosť, ale musí to byť citovosť a nežnosť typicky chlapská! Žena chce mať vo svojom mužovi pevnú a spoľahlivú životnú oporu, múdreho poradcu i fyzicky statného reprezentanta rodiny, ktorý nielen určuje sociálny status celej rodiny, ale podopiera aj ženine zdravé rodinné sebavedomie.
Nielen muž „sa vidí“ vo svojej žene. Aj žena posudzuje svoju spoločenskú prestíž, svoju vlastnú dôstojnosť, váhu svojej osobnosti podľa toho, ako hodnotí a ako si váži svojho muža. Preto sa milujúca žena usiluje kladne dotvoriť, zdokonaľovať manžela, podopierať jeho prestíž aj vo vlastných očiach. Muž by nemal zabúdať, že jeho úlohou je uchádzať sa o lásku svojej partnerky. Muž potrebuje vždy znova „dobývať“, získavať a úspešným dvorením dosahovať úspech a lásku.
Muž potrebuje pre svoje citové uspokojenie vedomie, že je úspešný aj ako milenec svojej ženy a ona by mu mala vždy poskytnúť príležitosť na jeho „osvedčenie sa“. Žena túži vždy, aby bola milovaná a žiadaná. A muž by ju mal svojim konaním presvedčovať, že je úspešná a že ju naozaj ľúbi. Ona to chce počuť a precítiť. Muž by mal veľmi často a pravidelnejšie opakovať zázračné slovíčka: „Ľúbim Ťa!“, „Mám ťa rád!“. Manželia by si mali stále opakovať: „Mám ťa rád/a takú/ého, aká/ý si…“ Práve o tom by to malo byť!
Akokoľvek žena zostarne, jej štíhly pás už nie je do tvojich dvoch dlaní, jej tvár sa trochu pokrčí alebo sa jej zmení farba vlasov na odtiene šedej – manžel by ju mal milovať rovnako, pretože miluje ju, a to naveky. A akokoľvek sa manželovi zväčší objem pása (upevnia sa aerbegy), alebo príde o prácu, či o zdravie, manželka by mu mala byť oporou a milovať ho naplno. Rovnováha vzťahu je práve v tom základnom – ja milujem teba a ty mňa.
Chalil Džibrán píše: „Nerobte si z lásky putá!“… Bez pravej a čistej lásky (ktorá občas križuje), bez vzájomného pochopenia, bez milosrdenstva medzi partnermi, ktoré vždy nanovo učí vidieť toho druhého s toleranciou a porozumením…, by sme nič nezmohli. Sú to všetko dary Ducha Svätého, ktoré Boh ponúka a dáva každému sviatostnému manželstvu. Takže môžeme pokojne povedať, že bez Božieho ducha by sa vzťahy v manželstve rozpadávali ako skaly v Negevskej púšti. To si musíme uvedomiť, hlavne my – muži. Je mi veľmi ľúto, že sa dnes polovica manželstiev končí rozchodom.
Je to ďalší výrazne negatívny rys súčasnej civilizácie, na ktorý bude doplácať. Pokiaľ dnešný človek začína chápať rodinné vzťahy len ako napĺňanie materialistických poučiek: teplý domov, pravidelná strava, nákupné centrá, konzum, práca, sex…, a nechystá sa ich oduševňovať dobrom, krásou, nádejou, súcitom, vernosťou a láskou – plodmi Ducha – bude to bolestné. Ale ja verím, že ľudstvo sa skrze Ježiša Krista Zmŕtvychvstalého vylieči.
MUDr. Blažej Vaščák, Široké