Väčšina z nás ľudí je dokonale schopná počúvať, len to často zabúdame robiť pri rozhovore s človekom, ktorého vídame najčastejšie a ktorého hlas najčastejšie počujeme. Obvykle si myslíme, že najdôležitejšou časťou komunikácie je hovoriť – byť výrečný, dobrý rozprávač, mať vedomosti na dokazovanie a názory na vyhlasovanie. Ale Sväté písmo silno protirečí tomuto pohľadu a kladie oveľa väčší dôraz na potrebu počúvať.

V knihe Prísloví sa hovorí: „Ak odpovedá (niekto) skôr, než (riadne) počuje, (za) bláznovstvo (sa) mu (to počíta) a (za) hanbu.” (Prís 18,13). Ale koľkí z nás presne toto robia? Apoštol Jakub nás v Novom zákone napomína podobne: “Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu” (Jak 1,19).

Možno práve preto nás Boh stvoril s dvoma ušami a jednými ústami, aby sme sa naučili dvakrát toľko počúvať ako hovoriť. Keby sme žili podľa Jakubovej rady, všetky naše vzťahy by fungovali lepšie. Jednou z najväčších túžob nás, ľudských bytostí, je, aby nás tí druhí počúvali a rozumeli nám. Vychádza to z našej základnej ľudskej potreby – nebyť sám. Niektorí ľudia navštevujú poradcov alebo terapeutov jednoducho preto, aby mali istotu, že ich niekto bude aspoň nejakú tú hodinu počúvať. Za to by sme však rozhodne nemali platiť.

V manželstve hrozí nebezpečenstvo, že sa nenamáhame počúvať buď preto, lebo sa nám nechce, alebo preto, že si myslíme, že už vopred vieme, čo nám ten druhý ide povedať. Veľmi ľahko môžeme upadnúť do zlých návykov, ako sú – prerušovať, prestať vnímať alebo dokončovať vety za druhého.
Dar byť dobrým poslucháčom, dar, ktorý vyžaduje neustále precvičovanie je pravdepodobne darom s najväčšími liečivými účinkami, aký môže niekto vlastniť. Pretože tomu druhému dovoľuje jednoducho byť, umiestňuje ho na bezpečné miesto, nesúdi ho, neradí mu, ale komunikuje mu podporu v oveľa hlbšej rovine, než je tá, v ktorej sa pohybujú slová.
Počúvanie je účinný spôsob, ako ukázať druhému, že si ho ceníme, ale je aj náročný. Vyžaduje si námahu počúvať nášho manžela alebo manželku, keď si pred nami vylievajú city alebo vyjadrujú svoje názory.

Podarilo sa objaviť päť nasledujúcich typov, ktoré nám pomôžu rozpoznať, kde v dialógu zlyhávame.

1. Rozdávač rád: Namiesto toho, aby sa pokúsil vcítiť sa do postavenia manžela alebo manželky, chce vyriešiť problém a preto rýchlo navrhuje: “Musíš urobiť toto alebo tamto.” Ak sa takýto prístup privedie do extrému a stane sa nekontrolovateľným, môže zničiť manželstvo! Mnohí ľudia nežiadajú radu, oni očakávajú naše porozumenie. Chcú, aby sme ich počúvali a venovali im pozornosť, treba dať pocítiť, že chápeme, aké prežívajú zranenia, stresy a tlak. Chcú len vedieť, že ich chápeme.

2. Prerušovač: Namiesto toho, aby sme počúvali, keď hovorí ten druhý, pripravujeme si, čo sa chystáme povedať sami. Väčšina ľudí nepočúva so zámerom pochopiť, ale so zámerom odpovedať. Buď hovoria alebo sa pripravujú hovoriť. Človek dokáže počúvať priemerne 17 sekúnd a potom prerušuje. Toto sa niekedy stane až takým zvykom, že manželia si dokonca neuvedomujú, že to robia jeden druhému. Takéto nebezpečenstvo hrozí u toho, kto je viac výrečný ako jeho partner. Niekto má sklon premyslieť si, čo povie, priamo počas toho, ako hovorí, zatiaľ čo spôsob jeho partnera je taký, že si potrebuje najprv utriediť myšlienky a až potom hovoriť. To môže vyžadovať značnú námahu ovládnuť sa a nedopovedať vetu za partnera. No treba sa naučiť čakať a počúvať, pretože prerušovač môže odradiť partnera, že sa úplne prestane vyjadrovať.

3. Uspokojovač: Je osoba, ktorá predčasne skáče do reči – pred dokončením vety – s komentárom: “Pravdepodobne to nie je až také zlé, ako to podávaš ty,” alebo “zajtra sa budeš na to pozerať celkom inak.” Uspokojovač v skutočnosti zamedzuje vyjadreniu skutočných pocitov, či je to znepokojenie, sklamanie alebo zranenie. Často je to preto, lebo on sám vlastne potrebuje uistenie, že nejde o žiadne veľký problém a že jeho vlastný život môže nerušene pokračovať ďalej: „Tiež som sa raz takto cítil, ale to bude v poriadku.”

4. Zdôvodňovač: sa sústreďuje na vysvetľovanie, prečo sa cítime tak, ako sa cítime namiesto toho, aby sa snažil počúvať. Jeho reakcia na vyjadrenie: “Mal som veľmi ťažký deň” môže vyzerať nasledovne: “Bezpochyby je to výsledok kombinácie viacerých faktorov – počasie je dusné, v práci si pod tlakom a k tomu si asi robíš aj starosti o naše financie.” Teda nepočúva, ale všetko vysvetľuje a zdôvodňuje.

5. Odpútavač: Niektorí ľudia namiesto reagovania na predložený problém odvedú diskusiu na inú koľaj, obvykle na nejakú udalosť, ktorá zaujíma ich. Hovoria: “To mi pripomína…” a už sú preč od problému.

Všetci sa môžeme stať dobrými poslucháčmi, len musíme mať ochotu spoznávať, kde robíme chyby a potom sa učiť nové zručnosti. Následovné inštrukcie sa môžu zdať na prvý pohľad umelé, ale pre dobré počúvanie sú podstatné a po niekoľkých rokoch nám osobne naozaj pomôžu zlepšiť našu komunikáciu. O tom si povieme v nasledujúcej časti.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Niektoré manželské páry postusapne zisťujú, že im chýbajú témy vzájomných rozhovorov. V takom prípade by mali zvýšiť počet svojich spoločných záujmov. Spoločné zážitky prirodzene povzbudzujú ku konverzácii. Niekedy sa budete musieť premôcť a to vyžaduje vedomé rozhodnutie – zaujímať sa o to, čo obľubuje manžel alebo manželka. To môže neraz znamenať vrátiť sa k tomu, čo sme robievali, keď sme spolu chodili, alebo nájsť nové aktivity, ktoré nás budú obidvoch zaujímať.

Zoznam možností je nekonečný a môže zahŕňať nový šport, fotografovanie ako dokumentáciu rodinného života, zariaďovanie domu, práca v záhradke, návštevy neznámych miest, sledovanie športových udalostí, návštevy divadla alebo kina, počúvanie hudby, prechádzky…
Potom môžeme spolu preberať naše rozdielne zážitky. Mali by sme z nášho partnera dostať jeho myšlienky a pocity: či sa mu to páčilo alebo nie, čo by chcel robiť nabudúce a tak ďalej.

Je potrebné využiť aj čas spoločného jedla. Pôvodný význam slova spoločenstvo je spoločne jesť chlieb. Spoločné stolovanie je veľmi dôležitou spoločenskou činnosťou. Spoločné stolovanie je najlepšie fórum, aké bolo kedy vymyslené na vyjadrenie zármutku (kar) alebo oslavu radostných udalostí (svadobná hostina).

V biblických časoch bolo stolovanie príležitosťou pre rozvíjanie priateľstiev. Azda toto je skutočný význam Ježišových slov, ktorými opísal svoju túžbu po vzťahu s nami: “Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou” (Zjv 3,20).

Spoločné stolovanie sa vždy cenilo ako prostriedok stmeľovania rodiny a až v druhej polovici 20. storočia sa na západe začalo zanedbávať. Nebezpečenstvo hotových jedál a mikrovlniek je v tom, že dovoľuje ľuďom najesť sa rýchlo a osamote. V niektorých častiach Ameriky to došlo až tak ďaleko, že sa projektujú domy bez priestoru pre spoločné stravovanie. No zasa na druhej strane priestor pre televíziu je v každej miestnosti. A toto je veľká strata pre manželské vzťahy.

Jeden známy manželský pár sa vyjadril: “Pre nás je stolovanie jednou z najdôležitejších príležitosti na rozhovor. Prestieranie stola a spoločné jedlo bez prerušovania a zásahu z okolia alebo rozptyľovania, považujeme vždy za dobrú a potrebnú vec, bez ohľadu na podávané jedlo.”

Máme vždy hovoriť o svojich pocitoch – v našej kultúre majú muži obvykle väčšie problémy než ženy, keď treba prejaviť city. V minulosti, a do určitej miery aj dnes, sa od mužov očakávalo, že si svoje city nechajú pre seba, kým ženy povzbudzovali deliť sa s priateľkami a rodinou. Mnohé sa začnú zdôverovať sestrám a blízkym priateľkám skôr, než svojmu manželovi.

Niektorí ľudia považujú sami seba za “nie emotívny typ”. Ale vieme, že emócie sú základnou súčasťou ľudskej bytosti a musíme sa naučiť hovoriť o svojich citoch, ak máme v našom manželstve efektívne komunikovať. Niekedy je toľko krásnych vecí, na ktoré myslíme, alebo ich prežívame, ale nikdy ich nevyslovíme. Ak sa svojho manžela alebo manželky vo vhodnom okamihu spýtame: “Ako sa cítiš?”, “Čo prežívaš?” môžeme im tým pomôcť hovoriť slobodnejšie o ich pocitoch. Ak sa naučíme vyjadrovať svoje pocity vtedy, keď sa cítime dobre, máme oveľa väčšiu šancu, že sa nám podarí aj vtedy, ked sa cítime zle a sme pod tlakom.

V každom manželstve prídu ťažké chvíle, ako sú finančné problémy, vážna choroba, dopravná nehoda, problémy s dieťaťom v puberte, spontánny potrat či úmrtie blízkeho. Zápasenie s krízou môže manželstvo posilniť alebo rozbiť. Najmä smrť dieťaťa vytvára na vzťah obrovský tlak.

V čase úmrtia alebo smútku za zosnulým môže ľahko skĺznuť do potláčania svojich citov, a k vzájomnému odcudzeniu, k úniku do zamestnania. Ale dôležitou časťou vyrovnania sa s takýmito skúsenosťami je komunikovanie našich pocitov, akokoľvek ťažké sa nám to zdá. Je treba nechať jeden druhého reagovať svojím spôsobom a prechádzať cez zármutok spoločne. Hlboká komunikácia od nás vyžaduje, aby sme otvorili naše vnútro a boli prístupní jeden pre druhého. Ak nekomunikujeme bolestivé a zložité city a skúšame sa s nimi vyrovnať sami, vzďaľujeme sa tým od partnera. Aj pre tých z nás, ktorí sa cítia neschopní rozpoznať, nie to ešte hovoriť o svojich citoch, je možná zmena.

Treba zvoliť správny okamih – hoci je dôležité nemať jeden pred druhým tajnosti a vedieť vyjadriť svoje city, nie je vždy správne povedať hneď, čo si myslíme. Účinok našich slov treba starostlivo zvážiť. Zdržať sa, kým nenastane vhodnejší okamih, je súčasťou pokladu lásky, to môže znamenať čakať dovtedy, kým ani jeden z nás nebude príliš unavený, alebo zaneprázdnený a bude mať dostatok času vec prediskutovať. Treba to najprv predložiť Bohu a poprosiť ho, aby pomohol predniesť tú vec v správnom okamihu. Niekedy zase ten druhý začne sám na danú tému hovoriť.

Prejavme si náklonnosť. Hoci je rozumné odložiť citlivé otázky na vhodný okamih, neexistuje správna alebo nesprávna chvíľa, kedy možno hovoriť o našich pozitívnych citoch voči tomu druhému. A robiť tak čo najčastejšie – má mocný vplyv na naše manželstvo. Naša zaľúbenosť sa má rozvinúť do čohosi trvalejšieho – do opravdivej obetujúcej sa lásky. Je to hlbší, oddanejší a trvalý vzťah, ktorý musíme obaja trpezlivo budovať. Ak sa máme opravdivo radi, zavše si nájdeme vhodnú a primeranú tému na dialóg. Lenže v niektorých rodinách a manželstvách je situácia, že “dvaja pod jednou strechou sa môžu spolu zhovárať veľa rokov a pritom sa nemusia nikdy skutočne stretnúť”. Skúsme to všetko vyhodnotiť – ako to vyzerá medzi nami, v tej našej rodine.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké