V rámci katechézy k Roku viery vám ponúkame pre duchovne obohatenie sa homílie nášho rodáka kňaza Mgr. Jána Biroša.
Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.

Už po štvrtýkrát sme sa zišli v pôstnej dobe na nedeľnej bohoslužbe. Počujeme v nej o návrate márnotratného syna k Otcovi. Poslúchli sme už naliehavé volanie cirkvi k pokániu? Už ste si očistili svoje duše vo sviatosti zmierenia? Ako vyzerá teraz tvoja duša? Zamyslime sa nad tým.

Milí priatelia,
zaiste mnohí poznáte nie jedného bohatého človeka. O jednom takom človeku rozpráva A. Urban. Mal pole, obchod, krčmu, pílu. Tiež mal dvoch synov. Jeden sa mu nevydaril, uhýbal, pošmykol sa a otec ho vyhnal z domu. Syn sa zaťal, padal hlbšie a hlbšie až našiel svoj domov ako trestanec v žalári. Prišiel čas, kedy tento dedinský boháč sa pripravoval na odchod z tohto sveta. Niekoľko hodín pred smrťou ho navštívil duchovný správca. „Nenamáhajte sa, dôstojný pane. Prehral som život.“ V roku 1945 mal toľko peňazí, že ich mohol vidlami naberať. Potom zrazu nemal nič, ani peniaze, ani pílu, ani obchod, ani hostinec. Stratil všetko. „Milosrdenstvo Božie je veľké“, hovorí duchovný otec. „Ale to vy len tak hovoríte, to vy musíte. Mnoho som počítal, ale s touto chvíľou, ktorá za dve, tri hodiny príde, som nepočítal…“ Zmĺkol a už viac neprehovoril.

O pätnásť rokov mala byť do tohto hrobu uložená i jeho manželka. Hrob bol otvorený, kosti vykopané, dané do jedného uzlíka, aby znova na druhý deň boli uložené. Ráno k úžasu všetkých boli tieto kosti nájdené porozhadzované po cintoríne, rozbitá bola aj lebka. Pred niekoľkými dňami prišiel jeho syn z väzenia. Potom stál znova pred súdom. Krátka otázka sudcu: „Priznajte sa, urobili ste to vy?“ „Áno.“ „A prečo?“ „Pätnásť rokov som na túto chvíľu čakal. To on, otec, zo mňa urobil to, čo som teraz. Mal len mamonu, jeho život, mám prehratý život i ja. Dával mi najprv všetku slobodu a potom, keď som sa pošmykol, padol, tak mi nepodal otcovskú ruku, nepomohol.“ Tento zážitok rozprával kňaz A. Urban z Lukova.

Všimnite si otca z dnešného evanjelia: „Istý človek mal dvoch synov…“, počuli ste príbeh rozprávaný samým Pánom Ježišom už pred dvetisíc rokmi. Je to starý príbeh, ale majúci čo povedať i dnešnému človeku. Príbeh, ktorý poznáme už od detských rokov. Pri kázňach je pozornosť obvykle zameraná k tomu nevydarenému márnotratnému synovi. Nevydarení synovia sú i dnes. Toto podobenstvo nie je ojedinelým prípadom v dejinách.

Všimnime si však dnes otca. Syn postupuje podľa vtedajších právnych noriem. Chce svoje. Vie, že otec mu to musí dať. Podiel, ktorý mu patrí. Reagovali by ste tak ako ten otec v evanjeliu? Otec mlčky urobí, o čo ho mladší syn žiada. Otec delí, nie grunt, nie pôdu, ale to, čo bolo zarobené, to na čom obaja synovia pracovali. Starší dostane práve toľko ako mladší. Nie je poškodený. Len ten mladší ide s peniazmi preč. Otec k tomu mlčí. Nechá ho ísť, nezdržuje, nevyčíta, nevyhráža sa mu za jeho chrbtom. Nebeží za ním, aby ho volal späť. Nehľadá ho, nezvoláva… Čaká…

V živote syna prišli chvíle, kedy sa prebudil zo sna. Nastala kritická situácia. Stal na pokraji priepasti. Ocitol sa na smetisku života. Vstúpil do seba, keď pocítil najväčší pád a poníženia, keď jedol so sviňami a s veľkou pokorou sa vracia. Otec syna ponížil. Pochopil, že tam, kde sa nevydarený syn vracia v slzách, nie je treba ďalších výčitiek a napomenutí. Tu je na mieste otvorená náruč a slovo odpustenia.


Nakoniec mám i ja pre vás tri výzvy:

1. K otcom – možno i u nás tu vo farnosti sú otcovia a matky, ktorých syn či dcéra sa vzdialili, alebo lepšie povedané, odcudzili sa. Dali ste im podľa vašej mienky všetko, a predsa to nebolo ono. Vy, súčasní i budúci otcovia, je treba hlboko si vštepiť do pamäti: To najlepšie, čo môžete svojim deťom dať, je čas, ktorý prežijete spolu. Príklad svojho života, ktorý deťom zostane, keď budú mimo domova. A majte vždy otvorenú náruč, ak pochybia a prídu s prosbou o prepáčenie a odpustenie. V príbehu, rozprávanom z dnešnej doby, prehral život otec, ktorý nemal čas a vieru pre svojho syna. Keď sa syn vrátil ako skrachovaná existencia z väzenia. Prehral život i syn, ktorý nešiel do svojho vnútra, nevstúpil do seba, ale klesal stále hlbšie. To stretnutie sa v noci na cintoríne s kosťami svojho otca muselo byť strašne zúrivé a hrozné.

2. K Vám – odcudzeným synom a dcéram – je naozaj čas, milí priatelia, v tejto pôstnej dobe zamyslieť sa nad vašimi vzťahmi k rodičom. Možno vás hocičo zamrzelo, možno ste mali nárok, ktorý vám rodičia neuskutočnili, ako by ste si to priali a preto došlo k odcudzeniu domova aj od kostola. Nie je čas vrátiť sa domov? Povedať to malé a predsa tak veľké slovo: „Otec, mama, odpustite?!“

3. Ku všetkým Božím deťom – väčšina tu prítomných nie je v situácii márnotratného syna. Nestojí na pokraji priepasti. Nečakajte preto až na čas, kedy by k tomu mohlo dôjsť. Vy nie ste ďaleko od Božej náruče. Možno ste len tak odbehli. V tejto pôstnej dobe je čas vstúpiť do seba. Spytovať si svoje svedomie, prebudiť sa z omámenia, vrátiť sa a povedať: „Otče, zhrešil som, buď milostivý mne hriešnemu.“

Amen.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz

V minulom čísle nášho Spektra sme uverejnili prvú z homílií nášho rodáka kňaza Mgr. Jána Biroša. Tieto homílie budeme uverejňovať v rámci katechézy k Roku viery.
Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.

Po zázračnom rybolove volá apoštol Peter: „Odíď odo mňa, Pane, lebo som človek hriešny.“ Keď sa pozrieme do svojho vnútra, musíme volať: „Pane, zmiluj sa a odpusť, lebo i my sme len hriešnici.“

Milí veriaci, ľud sa tlačil na Pána Ježiša a preto on vstúpil na Petrovu lodičku, odrazil od brehu a hovoril k nim z jazera. Ale Peter so svojim rybárskym družstvom bol celú noc v práci. Ani nepočúval, čo Ježiš učil. Potom sa obrátil Ježiš k Šimonovi a to, čo mu povedal, nás bude isto zaujímať, ale ešte viac nás bude zaujímať, čo povedal Šimon Ježišovi. Pán Ježiš posiela Petra a jeho čatu na hlbinu. Peter, vedúci družstva, nemá mnoho chuti. Hovorí: „Majstre, (čo je úctivé oslovenie), márne sme sa namáhali celú noc.“ Potom váhavo poslúchne, „ale na Tvoje slovo spustím siete“.

A teraz sa stanú dve veci. Veľký úlovok a zasiahnutie Petra. Už nehovorí „Majstre“, ale „Pane“. Zmocnil sa ho úžas, pretože Peter dobre rozumel svojmu remeslu. Ale čo na to hovorí? Neďakuje, nechváli. Naopak hovorí: „Odíď odo mňa , Pane, lebo som človek hriešny.“ Tušil niečo Peter? Tušil, že ten Pán vezme jeho oslovenie naozaj doslova, že sa stane skutočne navždy jeho Pánom? Pán ho najskôr zbavuje strachu. Všetci proroci mali zo svojho poslania strach a nielen proroci. Aj kňazi majú zo svojho poslania strach: „budem dobrým kňazom“? Koľkokrát si dá takúto otázku mladý vyvolenec, kým odpovie pred biskupom na zvolanie svojho mena pred vysviackou: „Tu som!“ Pán Ježiš hovorí Petrovi a v ňom každému kňazovi: „Neboj sa!“ Potom mu Pán dáva poslanie, ktoré zmení celý život galilejského rybára: „Budeš loviť ľudí!“

Neľakajme sa tohto výrazu, tí rybári mu rozumeli, ale rozumeli inak ako my. Peter a jeho spoločníci prirazili s ľoďkou k brehu, všetko tam nechali a šli za ním. Uznáte všetci, že to nebolo ľahké. Ale pýtame sa, prečo išli za Ním? Bol to iba začiatok. Oni sa ešte načas vrátili ku svojim člnom a k svojim rodinám. Kristus ich nenaháňal. Peter ešte nepovedal: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ A zaiste viete, akými krízami Petrova viera a láska prešla. Bránil Ježišovi ísť do Jeruzalema na smrť, v Getsemanskej záhrade usnul, na Kajfášovom dvore ho trikrát zaprel a až znova na brehoch Genezaretského jazera a opäť pri rybolove ho vyznal vierou, ale aj láskou. A položil za neho život. Takýto bol, bratia a sestry, proces Petrovej viery. Proces viery v Majstra, Pána, Božieho Syna.

Od tušenia, ktoré sa ho zmocnilo pri tom podivnom rybolove, až po jasné vyznanie a najvyššie svedectvo. Netýka sa tento Petrov proces viery tiež i nás? Zdá sa, že život každému z nás prináša často v tých najbežnejších situáciách niečo, nad čím žasneme. Nie je to tiež akési tušenie? Nebojíme sa? Poviete si: „Čoho by sme sa mali báť?“ Odpovedám: rozhodnutí! Pán Ježiš koná skutočne ako zvrchovaný Pán, jeho nárok je absolútny. „Nasleduj ma!“ Kto môže žiadať od človeka, aby opustil všetko a išiel za ním? Kto je tak svätý, že sa pred ním človek bojí, padá pred ním na kolená a vyznáva: „Som hriešny človek!“ Kto je to ten Pán, ktorý po stáročia volá s rovnakou podmanivosťou mladých mužov a devy: „Poď za mnou!“ Kto volal mňa, volá i teba, každého síce inak, ale k takému nasledovaniu, na aké nemá právo žiadny človek. Ten Pán je Ježiš Kristus, Boží Syn.

Nepovedal to o sebe hneď, najprv hovoril o Otcovi. Učeníci až postupom času pochopili, že hovorí „Otec môj a Otec váš, že je iným Božím Synom ako ostatní ľudia, ktorí Ježiša nasledujú. Až na konci života prehlási: „Kto vidí mňa, vidí i Otca. Ja a Otec sme jedno.“ Jeho vzťah k Otcovi bol celkom iný ako náš, hoci aj ten najnábožnejší. Toto všetko a ešte mnoho iného vstupuje do našej viery, keď hovoríme, že veríme v Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho. Pán Ježiš, Syn človeka, ktorý sa narodil z Márie Panny, je Synom Božím, ktorý sa zrodil z Otca pred všetkými vekmi, prišiel v plnosti času a zjavil nám cestu, pravdu a život. Presnejšie, on sám je naša Cesta, Pravda a Život. Kto v neho uverí, bude mať život večný. A my sme v neho uverili, my ho nasledujeme a nádejame sa, že nám pomôže raz obsiahnuť to, v čo veríme a z jeho pomocou aj dosiahneme večnú blaženosť s Ním aj so svätým Petrom našim krehkým predchodcom, ale aj našim veľkým vzorom vo viere, nádeji a láske. Amen.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný vo farnosti Víťaz