Sme uponáhľaní. Všade zhon, stres. Až tak sme si zvykli na zhon, že keď na chvíľu ustaneme, už ani nevieme, čo si počať s troškou voľna. A z extrémneho zhonu prejdeme do extrémneho ničnerobenia.
Oddych potrebujeme, aj si ho zaslúžime. Práve v týchto dňoch sa začína obdobie prázdnin. Slnko, voda, pláže, končiare hôr … Sadáme do áut, vlakov, lietadiel a nechávame za sebou všetky celoročné starosti. Vypnúť a nemyslieť na šéfa, robotu, nemyslieť na nič … Potrebujeme si oddýchnuť. Úplne vypnúť by sme však nemali. Nemali by sme totiž vypnúť spojenie s Bohom. V skutočnom duchovnom živote niet prázdnin. Práve naopak. Ale to neznamená, že by sme mali celú dovolenku premodliť. Žalmista hovorí, že Boha môžeme chváliť poľnicou, harfou, citarou, lýrou, flautou, bubnom a dokonca i tancom. Boha teda môžeme chváliť aj oddychom, nie sladkým ničnerobením. Presne tak, ako nám to odporúča sv. Augustín: „Nech robíš čokoľvek, rob to dobre – a chválil si Boha.“ Skutočný oddych, oddych naplno, by mal byť plný radosti, ktorá vyviera priamo zo srdca. V našich rukách je radosť, všetka radosť vyhradená pre tento svet. Využime dovolenkové obdobie a naučme sa trošku usmievať sa životu a nesťažovať sa na každom kroku. Nenadarmo zvolal Alexander Solženicyn: „Ó, smiech, akú máš silu!“ Lebo raz darmo: Svätý, ktorý je smutný, je smutný svätý. Oddych si zaslúžime. Nevypínajme však úplne a všetko. Nevypínajme najmä spojenie s Bohom. Zintenzívnime vzťah k Bohu. Stretávajme sa s ním v modlitbe, nachádzajme ho v krásach prírody, v šume mora, v speve vtákov, ale najmä v našich blížnych. Nech je náš oddych hodný kresťanov. Ak si počas dovolenky nenájdeme čas na Boha a blížnych, potom bol náš zhon a stres zbytočný. Využime chvíle voľna aj na ponorenie sa do seba. Naberme sily pre naše duše.
-re-