Počas mnohých storočí nebolo nič napísané: Hebreji si podávali dejinné príbehy od otca k synovi a naučili sa ich naspamäť. Spolu s rozprávaniami recitovali naspamäť modlitby, príslovia, poéziu …
Iba niektoré veľké krátke texty boli napísané na kameni alebo na doštičkách z pálenej hliny, tak napríklad desať Božích prikázaní.
Príbehy, ktoré sa predtým podávali iba ústne sa začali spisovať za čias kráľa Dávida a Šalamúna. Prví, čo písali, boli niektorí úradníci na kráľovom dvore a niektorí kňazi v chráme. V tom čase sa utvorila skupina veľmi vzdelaných ľudí zvaných zákonníci, ktorí zozbierali, usporiadali a spísali príhody, ktoré poznali o Abrahámovi a o patriarchoch. To isté spravili aj o začiatku sveta, o vyslobodení z Egypta a o Mojžišovi …
Väčšina kníh bola napísaná po hebrejsky, čiže v reči, ktorou sa vtedy hovorilo v Palestíne.