Prednedávnom som sa vrátila z návštevy Ašchabadu, hlavného mesta Turkménska. Chcela by som sa s vami podeliť o svoje zážitky a dojmy z tejto, predpokladám, pre väčšinu našich obyvateľov neznámej krajiny.
Turkménsko je jednou z piatich stredoázijských republík bývalého ZSSR (Sovietskeho zväzu). Nezávislosť získalo v roku 1991, ale naďalej tam je všetko pod kontrolou štátu (socializmus). Je pravda, že všade je cítiť kult osobnosti – prezident je veľmi silnou autoritou a je vyobrazený doslova všade. V meste je veľmi veľa policajtov, ktorí dozerajú na poriadok a mesto je veľmi čisté (je zakázané fajčiť a piť na verejnosti) a taktiež veľmi pokojné. V meste sú postavené veľmi honosné stavby z bieleho mramoru veľmi zaujímavých tvarov – napríklad kniha, hlava kobry a pod. a samozrejme veľmi veľa zlatých sôch Turkmenbašiho (predchádzajúci prezident), ktorý keď sa stal prezidentom a v Turkménsku boli objavené veľké zásoby zemného plynu, predsavzal si, že na púšti postaví nádherné biele mramorové mesto; musím uznať, že sa mu to aj podarilo.
Ašchabad sa rozpriestera na púšti Karakum a vodou je zásobované z umelo vybudovaného kanála. Je to mesto, kde na jednej strane je vidieť obrovské bohatstvo, megalomanské stavby, nádhernú zeleň a fontány, ale na okrajoch sa nachádza tá odvrátená tvár Ašchabadu – veľmi skromné príbytky obyčajných ľudí; sú síce chudobní, ale čistotní. Chodia veľmi pekne poobliekaní, ženy v dlhých vkusných šatách s dlhými rukávmi, vpredu s výšivkou, na hlave majú šatky (vydaté ženy). Žiaci a študenti nosia také malé čiapočky a dievčence po bokoch dlhé tmavé vrkoče, muži chodia v tmavých oblekoch, bielych košeliach a kravatách, samozrejme aj chlapci a študenti.
Myslím, že vás všetkých zaujíma, ako je to tam s vierou. Je to moslimská krajina, 95% Turkméncov je moslimskej viery a 5% Rusov je pravoslávneho vierovyznania. Nášmu hostiteľovi sme boli veľmi vďační, že nás zaviedol k človeku, ktorý tam hlása našu vieru a aj preto, že na návšteve sme boli v období cirkevných sviatkov – 1. novembra (Všetkých svätých) a 2. novembra (Pamiatka zosnulých). V hlavnom meste Turkménska sa nenachádza ani jeden rímskokatolícky kostol, ale je tam apoštolský nunciát (akoby veľvyslanectvo Vatikánu) a otec Andrej je apoštolský nuncius (akoby veľvyslanec). Ani si neviete predstaviť, aké úžasné je stretnutie s takýmto človekom v krajine, ktorá vyznáva inú vieru. Otec Andrej je poľskej národnosti, je veľmi milý a veľmi oddaný Pánu Bohu a cirkvi. Vláda Turkménska povolila zriadenie kaplnky v budove nunciátu, je to skromná budova a kaplnka je taktiež skromná a útulná, je v nej okolo 50 miest na sedenie. Na sv. omši nás veľmi milo privítal, taktiež sme sa spolu modlili aj sv. ruženec, jeden desiatok sme sa predmodlievali aj my v slovenskom jazyku a veriaci nám odpovedali v ruštine. Bola tam aj rodina z Talianska a z Francúzska, takže svätý ruženec odznel v štyroch jazykoch – v ruštine, taliančine, francúzštine a slovenčine. Silný dojem zanechalo vo mne to, že tých pädesiat ľudí, ktorí boli na sv. omši, boli fakt ako jedna väčšia rodina. Krásne spievali, Otče náš sme sa modlili tak, že sme boli všetci pochytaní za ruky. Po prednesení prosieb otcom Andrejom mohli aj prítomní predniesť nahlas svoje prosby. Veľmi milé bolo to, že jedna pani v ruskom jazyku prosila, aby sme sa cítili dobre v ich krajine a aby Pán Boh požehnal celý slovenský národ. Prekvapilo ma to, že po sv. omši ľudia ostali ešte takú polhodinu v družnej debate s otcom Andrejom a ostatnými veriacimi.
Veľmi som bola vďačná Pánu Bohu za to, že som sa mohla zúčastniť sv. omše na sviatok Všetkých svätých. Bola v podvečer a po sv. omši na dvore nunciátu sa uskutočnila pobožnosť pri mohyle, kde sme symbolicky pálili sviečky. Vtedy sa každý v svojej mysli preniesol k hrobu svojho blízkeho človeka, zapálil sviečku a predniesol svoje modlitby. Turkménsko je moslimskou krajinou. Moslimovia nepália sviečky a ani nechodia na hroby svojich príbuzných. Cintorín vyzerá veľmi pusto, hroby sú len také kôpky hliny a na každom je zapichnutá haluz. Zaujímavé je, že sú pochovávaní posediačky, zabalení do plachty. Tvrdia, že práve takto je možné naplniť – prach si a na prach sa obrátiš.
Je nepredstaviteľne ťažké pôsobiť v krajine, ktorá vyznáva inú vieru, ale to maličké zrniečko, ktoré tam je, verím, že padne na úrodnú pôdu a otcovi Andrejovi sa podarí čo najlepšie vyplniť svoje posolstvo. Na poslednej sv. omši, v nedeľu 2. novembra, otec Andrej odovzdal pozdrav aj pre veriacich v našej farnosti a na Slovensku. Prosí nás o modlitbu aj za národy strednej Ázie, aby poznali pravú vieru.
Ing. Janka Iskrová, Ovčie