Stalo sa:

– 17. – 27. 9. – šťastlivo sme putovali na posvätné miesta La Salette – Lurdy – Fatima – Santiago de Compostella – Montseratt a s požehnaním od Panny Márie sme sa vrátili k svojim

-re-

Výchova sebavýchovou III.

Kurz rodičovstva?
Na riadenie auta potrebujeme špeciálny kurz. Na výchovu detí zatiaľ taký neexistuje. Ideálne rodičovstvo však nikto nedostal do daru. Musíme sa mu učiť. V minulých číslach ste sa dočítali o nasledujúcich témach:
1. Pozoruj výraz svojho dieťaťa.
2. Utešuj svoje dieťa, keď plače.


Hlavná myšlienka: Hovor potichu a priateľsky, nie však vtedy, keď sa cítiš inak, priateľskosť sa predstierať nedá. Takže buď hovor priateľsky a potichu, lebo si priateľský alebo povedz dieťaťu ako sa cítiš, prinajhoršom nehovor nič.

Hluk ako stresujúci faktor predstavuje pre človeka možné riziko ohrozenia jeho zdravia alebo aj života. Každého hluk ruší, obťažuje, neurotizuje, postupne poškodzuje jeho zdravie. Vo všeobecnosti sa tento problém podceňuje. Výsledky rôznych štúdií dokazujú vzťah medzi expozíciou hluku a poškodením sluchu, podráždenosťou, poru-chami spánku, zvyšovaním hodnôt krvného tlaku, objavujú sa depresie, poruchy psychickej rovnováhy, ischemickej choroby srdca. Hlučné prostredie ovplyvňuje výkonnosť, pozornosť, zhoršuje komunikáciu, zvyšuje úrazovosť. Hluk má negatívny vplyv na deti pri učení, čítaní, udržiavaní pozornosti, vplyv na kvalitu a kvantitu ich spánku, na vzostup tlaku krvi a hladiny hormónov.

Tiché deti majú tichých rodičov. Hlučné deti majú hlučných rodičov. Ak rodičia rozprávajú veliteľským tónom, rozpráva takto aj dieťa. Keď chcete mať tiché deti, mali by ste sa držať dvoch pravidiel: hovoriť potichu a priateľsky a nechať deti robiť hluk. To si protirečí len zdanlivo. Deti totiž potrebujú určitú dávku hluku, ktorý samé spôsobia, aby sa cítili dobre. Spomeňte si na školské prestávky … V škole, keď deti kričia, nezaberie krik, ale to, keď učiteľ zostane ticho. Možno to trvá dlhšie, kým všetci stíchnu, ale odpútajú sa od kriku, niektorých to pobaví a ostanú kľudní „z vlastnej vôle“.

V domácnosti je problém často ten, že zariadenie bytu nezodpovedá potrebám dieťaťa. Často je to zbytočne preplnený priestor, ktorý dieťa obmedzuje v pohybe.

Jeden psychológ povedal, že jediné, čo sa dieťa do 6. roku života musí naučiť je: „JA SOM DOBRÝ.“ To je možné len vtedy, ak aj my rodičia považujeme dieťa za dobré a to mu prostredníctvom myšlienok, slov a činov dokazujeme.

Tri najčastejšie chyby v zaobchádzaní s deťmi sú: veliteľský tón, podráždené zdvihnutie hlasu a prerušovanie detí v ich činnosti.

Čo počúvajú naše deti?

Nelietaj, pohni sa, pomaly, dojedz to, vyčisti si zuby, nezašpiň sa, si špinavý, buď ticho, čo som ti hovoril, čo som ti hovorila, ospravedlň sa, pozdrav, nemotaj sa stále okolo mňa, choď sa hrať, nevyrušuj, nebehaj, nech sa nespotíš, dávaj pozor, aby si nespadol, hovorila som ti, že spadneš, tvoja chyba, nedávaš nikdy pozor, to nezvládneš, si príliš malý, urobím to ja, na to si príliš veľký, choď spať, vstávaj, urobíš to neskôr, mám veľa práce, hraj sa sám, prikry sa, nechoď na slnko, buď na slnku, nehovor plnými ústami!, atď.

Psychiatrička Mudr. Ľubica Braunová radí rodičom: „Spomeňte si, čo vám prekážalo, keď ste boli malí a nerobte to svojim deťom.“

Niektorí rodičia si povedia, že u detí dosiahnu niečo len zvýšením hlasu. To znamená, že to došlo už tak ďaleko, že zvýšenie hlasu sa stalo zvykom. Keď raz za čas „vyletíme z kože“, nie je to tragédia. Ale ak si zvykneme hovoriť potichu, bude mať aj tiché slovo rovnaký účinok ako slovo hlasné. Zo začiatku je potrebná dávka trpezlivosti, pretože keď sú už deti zvyknuté na krik, potrebujú čas, kým pochopia, že aj tiché slová sú mienené vážne.

Určite spoznávate túto situáciu: Dieťa s matkou sú na ihrisku. Dieťa sa hrá, matka sedí na lavičke a neustále dieťa napomína. Aj keď to hovorí tichým hlasom, na dieťa to má neblahý vplyv. Chyba spočíva nielen v množstve napomenutí, ale aj v prerušovaní detskej činnosti. To platí aj pre bábätká a deti do troch rokov. Malo by sa stať pravidlom neprerušovať dieťa, ak je spokojne činné alebo nečinne spokojné. Často to totiž vyzerá tak, že keď sa dieťa hrá, matka k nemu pribehne, pobozká ho a pochváli, že sa pekne hrá. A naopak, keď dieťa od nej počas jej činnosti niečo chce, ona nemá čas.

Ak sa deti hrajú a chceme im ukázať, ako sa z toho tešíme, môžeme si k nim sadnúť a pozorovať ich. Ak ich chceme za to pochváliť, povieme im to neskôr opisným spôsobom.

Chrumka, Víťaz

Ružomberský seminár


Odborné semináre bývajú buď nudné alebo až príliš fundované, teda nepochopené. Ten ružomberský, už desiaty letný žurnalistický seminár, nebol ani jedným z toho. Bol jednoducho bohatý.

Bulvár, hodnoty a KBS

Spoločenstvo mladých katolíkov aktívnych v médiách Network Slovakia funguje už desiaty rok, a tak sa patrilo i desiaty seminár (pôvodne určený pre tvorcov farských časopisov) urobiť čo najbohatším. Hodnoty a médiá bola hlavná téma, a najhlavnejší boli, samozrejme, hostia. Ešte som nevidel pohromade toľko mediálne významných ľudí. Alebo, aby to nevyznelo akosi nevkusne, ľudí, ktorí majú čo povedať.

„Na Slovensku ľudia nevedia, čo majú od časopisu, ktorý si kupujú, očakávať,“ zaznelo v ústrednej diskusii. V nej sa o hodnotách a médiách bavil Braňo Ondrášik, Marián Gavenda, Jozef Kováčik a biskup Bernard Bober. Šťavu dodával trochu odlišný prístup Braňa, ktorý stál pri založení nedeľného vydania Nového času a prednedávnom sa vrátil z USA, kde si robil doktorandské štúdium. S bývalým i súčasným hovorcom KBS otvorili témy ako mediálna kultúra, bulvarizácia, prístup novinárov k slobode a pravde, výhody a nevýhody rýchleho prístupu k informáciám … „Ak by ste to nepozerali, nedávali by sme to,“ spomenul B. Ondrášik prístup serióznejších médií v Spojených štátoch k bulvárnejším témam.

Ešte v ten večer rozprávali o vzťahu cirkvi a médií M. Gavenda s J. Kováčikom. Šéfredaktor Katolíckych novín zo svojej skúsenosti poznamenal, že so svetskými médiami treba dobre vychádzať, treba žiť a správať sa s vedomím, že Slovensko nie je kresťanská krajina. Je to sekulárny svet. Naši „mediálni“ kňazi rozprávali aj o obrane pri kompromitovaní zo strany sekulárnych médií i o tom, ako sa po porade s odborníkmi rozhodli pre „podplávanie vlny“ pri kauze arcibiskupa Sokola.

Fair-play dilema

Zuzana Wienk z Aliancie fair-play účastníkov seminára potrápila zaťažkávajúcou úlohou: Mali vyriešiť problém, v ktorom sa nachádzal novinár, ktorý dostal od istého politika ponuku exkluzívnych materiálov. Tie mali dokázať korupciu vo verejnom obstarávaní na jednom ministerstve v obrovských finančných obnosoch. Médium tohto novinára by vyšlo s „bombastickou“ kauzou. Politik mal však jednu podmienku – ku kauze sa v príspevku novinára bude môcť aj on vyjadriť. Brali by ste to?

Kňaz a salezián Rasťo Hamráček sa počas jednej z omší vyjadril, že vlastne nešlo o to, či ponuku od politika prijať alebo nie, ale skôr prečo. A to neplatí len pre oblasť novinárskej etiky …

Fotograf Matúš Zajac vo svojom výstupe o žurnalistickej fotografii kriticky zhodnotil prístup editovania fotografickej stránky časopisov. „Fotografi prinesú do redakcie CD s fotkami a viac sa nestarajú. Ale v západných médiách to funguje inak. Fotoeditor je napríklad v časopisu TIME s fotografom rovnocenný partner. Vojnový fotograf James Nachtwey prinesie do redakcie pätnásť fotografií, sadne si s editorom k tomu a skladajú príbeh …“

Bohatá prax

Na Filozofickú fakultu Katolíckej univerzity však neprišli začínajúci či pokročilejší novinári len kvôli prednáškam. Každý zo šesťdesiatich účastníkov bol začlenený do praktickej sekcie, ktorú si vybral, buď štylistickú (viedli ju František Múčka z TRENDu a Tomáš Gális z .týždňa), fotografickú (Andrej Lojan a Matúš Zajac), záujemcov o tvorbu webstránok učil zakladateľ Mediálne.sk Tomáš Abaffy.

Mladých žurnalistov v poslednej diskusii z ilúzie o práci novinára vyvrátila redaktorka .týždňa Eva Čobejová: „Novinárstvo nie je o písaní. Je o stretávaní sa s ľuďmi.“ Gabriel Beer zase vtipne o svojom médiu poznamenal, že TREND „nikto“ nečíta, ale všetci citujú.

Počas tých posledných augustových dní bol na programe aj výlet a spoločná oslava desiatych narodenín Networku, ktorý k tradičnému semináru pridáva čoraz viac aktivít.

Pavol Rábara, seminarista

Ahoj deti!

Leto je už nenávratne preč a po dlhých, teplých a slnečných dňoch sa k slovu hlási jeseň. V jeseni sa dni krátia a noci predlžujú. Je chladnejšie ako v lete. Mnohé stromy zmenia farbu a potom stratia listy. Prvé ranné hmly nás šteklia na lícach a mrazíky štípu. Záhradky a polia vydávajú svoje drahocenné poklady v podobe dozretých plodov a bohatej úrody. Už som vás videla púšťať šarkany. Najviac sa mi páčili tie, ktoré ste si vyrobili sami. Aj v tomto októbrovom čísle som pre vás pripravila zopár úloh, na ktoré si, dúfam, v teplúčku svojej izby nájdete čas.



Padajú listy
Ján Andel

Padajú listy
v záhrade, v lese
a každý list nám
rozprávku nesie.
Jednu o jari,
druhú o lete.
Že ide jeseň,
o tom už viete.
Čo príde potom?
Hádať môžete.

Napadne snehu,
zbelie zem celá.
To bude zimná
rozprávka biela.

Stanislava Kolářová, Víťaz

Plody zeme 2007


V misijnom mesiaci október sa chcem podeliť o niekoľko postrehov z „misií“ u nás vo farnosti Kokava nad Rimavicou.


Na sviatok Povýšenia Sv. kríža 14. septembra sme putovali ku krížu nad obcou Kokava nad Rimavicou na kopec zvaný Kohútovo, ktorý pred rokom na sviatok Sedembolestnej Panny Márie požehnal rožňavský biskup Eduard Kojnok. Cestou na vŕšok sa deti modlili detskú krížovú cestu a hneď po príchode na vrch bola sv. omša. Zišlo sa tam asi 90 veriacich z celej farnosti – deti, mládež a ostatní. Pre nás je takýto výstup a sv. omša v prírode samozrejmosťou, veď každý rok sa vystupuje na Roháčku alebo vo Víťaze sa putuje na Sľubicu. Pre tunajších veriacich to bolo niečo nezvyčajné a nové. Keby bola v ten deň sv. omša v kostole, prišlo by asi 20 dospelých a 20 detí, lebo v piatky sú omše pre nich. Sviatok Sv. kríža je v tomto kraji pre katolíkov bežným dňom ako každý iný.

V nedeľu 30. septembra, keď je v katolíckom kalendári sv. Hieronyma – patróna Sv. písma – ďakovali sme za plody zeme. Znova však všetko prichystať a rozhýbať veriacich nebolo ľahké. Veru, aj ja som pomáhala. Duchovný otec aranžoval oltáre a usmerňoval ľudí, ktorí nakoniec prišli pomôcť, aby to nemusel robiť sám ako častokrát predtým.

Hlavnými myšlienkami boli citáty z biblie „Ja som“. Na hlavnom oltári bol citát „Ježiš – Svetlo sveta“. Tieto tri slová boli napísané z jadierok tekvíc do tekvíc. Na bočnom oltári Božského Srdca bol citát „Ja som Chlieb živo-ta“, ktorý urobili deti zo zŕn, ďalej tam bol položený chlieb, klasy obilia, zrno a aj obetná misa. Na oltári Panny Márie bol citát „Ja som Pravý vinič“ urobený z bobúľ hrozna, ďalej strapce hrozna, víno vo fľaši aj v džbáne. Pred obetným stolom boli v štyroch košoch plody záhrad a z fazule a kukurice nadpis Plody zeme 2007.


Na území rožňavskej diecézy to kňazi nemajú ľahké, a čo je u nás na východnom Slovensku samozrejmosťou, tu treba budovať v srdciach veriacich, preto prosme v tomto mariánskom mesiaci za misionárov u nás aj po celom svete, aby im Mária, Kráľovná apoštolov vyprosovala veľa síl, trpezlivosti a vytrvalosti v ich poslaní.

Mária Bednáriková, Ovčie

Ďakujem Bohu


V jednu skutočnosť som hlboko presvedčený. V živote človeka neexistujú náhody. Existuje len Božie riadenie a Jeho vôľa.

Tak sa stalo z Božej vôle a milosti, že som sa mohol zúčastniť veľkej púte na miesta zjavení našej Nebeskej Matky – v La Salette, Lurdoch, vo Fatime a na Monserrate.

Svoju vďačnosť a radosť z toho, že aj mne to bolo dopriate, určite nedokážem slovami opísať. Veď byť na svätej omši v rodnom jazyku na mieste zjavenia sa Panny Márie malej Bernadete v Lurdoch, prejsť krížovú cestu v modlitbe a mlčaní, zúčastniť sa eucharistického sprievodu a požehnania so stovkami vozíčkárov – to zostane navždy v srdci. Kľačal som na mieste zjavenia sa Panny Márie trom malým pastierikom v údolí Cova da Irija a zažival tú úžasnú Božiu dobrotu a nezaslúžený dar, že patrím k tým, čo uverili v jej Syna Ježiša. To všetko mi napĺňa dušu slzami vďačnosti.

Mal som príležitosť a čas utiahnuť sa do kaplnky pod Čiernou Madonou a ďakovať Pánu Ježišovi za všetky nezaslúžené dary a milosti, ktorých sa mi dostalo.

Pri medzinárodnej svätej omši som si uvedomil príslušnosť veľkej Božej rodiny, že sa vieme jedným jazykom cirkvi spoločne modliť so všetkými kňazmi, aj našimi duchovnými otcami, ktorí boli koncelebrantmi. Za tie nádherné chvíle, kde som za Tebou, Pane Ježišu, mohol kráčať cez celé priestranstvo pred fatimskou mariánskou svätyňou.

Za to všetko nech je oslávený a pochválený Trojjediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý spolu s rozdávateľkou milostí našou Nebeskou Matkou.

František Štofaňák, Víťaz

Milosrdenstvo Božie je nekonečné II.

Keď mi kňaz povedal, aby som napísala svoje svedectvo, netušila som, že to bude také ťažké. Prosila som Pána Boha, aby mi pomohol čo najvernejšie opísať to, čo som prežila, pretože po celý čas tejto skúšky stál pri mne.


Týždeň po Veľkej noci v sobotu odišli deti k babke. Ľahla som si, ale spánok neprichádzal. Radšej som si odišla ľahnúť do detskej izby, aby som svojim prehadzovaním na posteli nezobudila manžela. Keď som si ľahla, mala som pocit, akoby mi celý hrudník, hlavu a ruky niekto obložil ľadom. Slzy mi tiekli po tvári, plakala som bez vzlykov a začala som prosiť Pána Boha, aby ma prijal k sebe. Vedela som, že pomaly odchádzam a asi sa už z tej cesty nevrátim. V duchu som sa lúčila s deťmi, s manželom a s celou svojou rodinou a prosila som ich o odpustenie. Celý čas, čo som ležala, som neustále opakovala: „Pane Bože, pomôž mi!“ Po chvíli som opäť začala prosiť: „Pane Bože, dal si mi život, tak mi ho aj zober, ja už ďalej nevládzem.“ V tej chvíli som sa nebála smrti. Vedela som, že by bola pre mňa vykúpením. Keď som prekročila určitú hranicu a odovzdala som sa do Božích rúk, počula som slová: „Tvoj čas ešte neprišiel.“ Začala som sa obzerať po izbe a hľadala som, odkiaľ tie slová prichádzajú, ale nevidela som nič iba tmu. Myslela som si, že som sa zbláznila.

Znova hlas: „Tvoj čas ešte neprišiel. Musíš žiť. Tvoju pomoc potrebuje veľa ľudí.“ Vtedy som vo svojom vnútri pocítila, že je to hlas môjho Záchrancu. Lenže v tej chvíli sa mi zdalo, že pomoc prišla neskoro a preto som odpovedala: „Pane Bože, nevidíš v akom som položení? Veď som úplne na dne, nevládzem pohnúť ani malíčkom, ako môžem niekomu pomôcť, keď sama sebe nedokážem?“ Hlas ma prosil: „Neodmietaj ma, tak dlho si ma hľadala, teraz som tu, nevzdávaj sa! Kráčala si životom ako cez džungľu, sama si si presekávala cestu a teraz som tu, aby som Ti pomohol. Nemusíš urobiť nič, stačí iba povedať: Chcem!“

Ja som stále opakovala, že nevládzem a že to nemá zmysel, pretože mňa už nik nezachráni. Neverila som. Na jednej strane som si myslela, že som pomätená, na druhej strane som úplne jasne myšlienkami komunikovala s niekým, koho som nevidela. Bolo to na zbláznenie. Ten hlas bol veľmi milý a stále ma prosil, aby som prijala jeho pomoc. Cítila som, že mu na mne veľmi záleží. Tak veľmi sa o mňa bál. Ja som nevedela, pred čím ma chce uchrániť. Pochopila som, až keď som počula temné hlasy: „Nechaj ju, ona je už naša!“ Predtým som si myslela, že horšie byť nemôže, ale verte, že áno. Až vtedy mi došlo, že Božie Milosrdenstvo chce zachrániť moju dušu od večného zatratenia.

Zo všetkých síl vo svojom vnútri som začala kričať: „Chcem! Chcem! Bože, prosím, pomôž mi! Chcem žiť. Dokážem Ti, že som hodná toho daru, ktorý mi ponúkaš! Dokážem Ti, že si ku mne neprišiel zbytočne a urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som pomohla ľuďom, ako si to praješ.“

Hlasy temna sa s nepokojným vzdychom vytratili. O chvíľu som pocítila , ako v mojej hrudi všetko praská, všetko sa rúca, ľady sa topia, ako vo mne nastáva zemetrasenie. Všetka zloba, všetky hriechy, všetko zúfalstvo padlo. A ja som pocítila prílev tepla od nôh až po temeno hlavy. Bola som oslobodená. Začala som plakať, ale teraz to boli slzy radosti a vďaky. Cítila som, že sa musím vyspovedať, a to hneď.
Bola nedeľa Božieho milosrdenstva. Pánovi kaplánovi som porozprávala všetko. Spoveď trvala dve a pol hodiny. Keď som vyšla z kostola, moja radosť bola nekonečná – usmievala som sa a moje srdce sa tešilo. Mala som pocit, že mi narástli krídla. Cítila som, že ma nikto a nič nemôže ohroziť, bola som pod ochranou nášho Pána. Cítila som silu jeho Lásky a pochopila som, že ani tá najposlednejšia duša na svete mu nie je ľahostajná.

Manžel ma čakal pred kostolom a bol nesmierne šťastný, keď ma videl s úsmevom na tvári. Ja som vedela, že nás čaká nový život.

Bohuznáma

Zasvätenie farnosti Široké Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie


Na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska sa naša farnosť zaradila ako ďalší člen do rodiny Nepoškvrneného Srdca Panny Márie zasvätením sa.

Celá slávnosť sa začala večeradlom s bolestným ružencom. Desiatky ruženca kombinované rozjímaním a pesničkami sa modlili ľudia v zastúpení tej-ktorej generácie – dieťa za deti, chlapec za chlapcov a mládež, ženy za ženy a matky a iné. Potom nasledovala svätá omša, v ktorej náš duchovný otec Kyšeľa zasvätil spolu s redemptoristom otcom Františkom z Gaboltova našu farnosť Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Po sv. omši nasledovala adorácia pred Sviatosťou Oltárnou. Bola to netypická adorácia, pri ktorej otec František spoza oltára kľačiac a potom aj ležiac adoroval pred Sviatostným Ježišom. Do ticha, ktoré nastalo, bolo počuť len jeho vlastnými slovami hovorenú adoračnú modlitbu ktorú počas rozjímania zaplnil spevácky zbor jemnými pesničkami. Ľuďom sa začali kotúľať po lícach slzy, lebo cítili prítomnosť Pána Ježiša a Matky Božej.

O 13:30 h sa začala druhá časť slávnostným ružencom. Po ňom pani Marta Uchalová z Inštitútu nepoškvrneného srdca Panny Márie z Košíc, ktorá je misionárkou v rozširovaní a objasňovaní fatimských posolstiev, podrobne vysvetlila fatimské zjavenia a tiež, čo Matka Božia od nás očakáva a zároveň aké milosti nám dáva. Zasvätením sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie sme sa zaviazali, že sa budeme ešte viac modliť svätý ruženec, hlavne spolu v rodinách, lebo len spoločné modlitby v rodinách môžu zachrániť tento svet. Keď sa rodiny budú modliť aspoň raz v týždni, det aj dospelí to časom ocenia. Okrem toho,že vzdajú úctu Matke Božej a Jej Synovi, stretnú sa celá rodina a možno sa po modlitbe ešte spolu porozprávajú. „My dajme Panne Márii úctu a modlitby a Ona nech robí divy,“ povedala pani Marta. Lenže tie musíme chcieť vidieť či už prídu v kríži alebo v radosti. Po prednáške o fatimských zjaveniach nasledovala záverečná adorácia s požehnaním. Otec František chvíľu adoroval pred Eucharistiou a potom Ježiša akoby vzal na ruky a každého z nás osobne požehnával. Najprv organistku, zbor, potom ľudí na stoličkách, v laviciach a takto postupne po celom kostole. Zbor začal spievať pieseň Ježišu, vďaka Ti, … a kto cítil dotyk Pána Ježiša, toho srdce aj oči plakali od dojatia.


Ježišu, vďaka Ti
za tak krásny deň,
Ježišu, vďaka Ti,
že to nie je sen,
Ježišu, vďaka Ti
za Nebeskú Matku,
Ježišu, vďaka Ti
za Tvoju lásku.

Slávka K., Široké

ROZHOVOR


Stretli sme sa pri príležitosti poďakovania za 25 rokov kňazstva otca Michala Jenču.

1. Boli ste, otec biskup, už tu v našej farnosti, resp. v Ovčí?

V Ovčí som už bol pochovať Miškovho otca. Bolo to pred dvoma alebo troma rokmi.

2. Mohli by ste nám priblížiť Vašu cestu ku kňazstvu?

Bol som vychovávaný po kresťansky od samého začiatku. Chodil som miništrovať, lebo sme bývali pod kostolom. Stačilo vyjsť z dvora a už som bol na kostolnom dvore. Keď nemal kto miništrovať, tak som vždy miništroval ja. S tým úmyslom som išiel na gymnázium do Rimavskej Soboty. Po štvrtej triede som odišiel na gymnázium do Rožňavy a tam som bol v malom seminári. Vtedy ešte bol ten malý seminár, ktorý keď som bol ešte len trištvrte roka v piatom ročníku, poštátnili a dali nám také isté podmienky, aké sme mali v malom seminári, takže všetci sme tam ostali ďalej. Tam som aj zmaturoval. Keďže som bol v malom seminári, vedeli, že chcem ísť za kňaza, no nerobili mi nijaké problémy ani v škole. Účinkoval som aj v školskom spevokole a išiel som sa ukázať, keď bolo nacvičovanie, lebo učiteľom zakázali hrať na organ a ja som trošku šustroval. Preskočil som múrik a už som bol v katedrále. Odohral som sv. omšu a vrátil som sa naspäť. Oni toto vedeli, ale prehliadali to. Ja som nerobil nikdy také veci, aby boli mali na mňa nejakú zádrapku. Toto bol vtedy veľkým priestupkom, ale akosi o tom mlčali. Po maturite som si myslel, že teologická fakulta v Bratislave vychováva komunistických kňazov a preto som nepomýšľal ísť na teológiu. Tak som išiel na strojné inžinierstvo do Košíc, kde som bol prijatý, ale priateľ mi napísal zo seminára, bol rok starší ako ja, aby som išiel a že keď sa mi bude páčiť, tak ostanem a keď nie, mô-žem kedykoľvek odísť. Mama pripravila kufor, či už pôjdem do Košíc alebo do Bratislavy, nevravela nič. A ja bez toho, žeby som sa bol nejako rozhodoval, že do Košíc nepôjdem a idem do Bratislavy, tri dni predtým som mal ísť do Košíc, tak som tam vôbec nešiel a keď prišlo ísť do Bratislavy, pobral som kufre a išiel som. Samozrejme, že sa mi v Bratislave zapáčilo, tak som tam aj ostal.

24. júna 1956 som bol vysvätený za kňaza. 21 rokov som bol kaplánom, a nie u hocijakých farárov. Prvé miesto bolo v Brezničke. Potom som išiel na vojenčinu dva roky. Zaujímavé bolo, že tam som nikdy nikoho nekarhal. V našom prápore sa nehovorilo škaredo. Bol tam jeden šéf, ktorý vybuchol, ale hneď sa bil po ústach a hovoril: „Promiň, promiň.“ Nikdy som nikoho nenapomenul. Išiel som za veliteľom roty a povedal som, že žiadam svine chovať. Závidel som vojakovi, čo tam chodil na koni na voze a vozil sviniam pomyje. No on povedal, že pôjdem do poddôstojníckej školy. Tak som išiel a skončil som ako desiatnik. Potom už do dôstojníckej školy v zálohe ma nedali, nedostal som súhlas. Raz pred polnočnou som išiel za veliteľom pluku: „Súdruh major, som katolícky kňaz a žiadam chodiť do kostola.“ So mnou bol politruk a jemu povedal: „Zariadiť!“ „Ale naša rota má cez Vianoce pohotovosť.“ „Vymeniť!“ Tento politruk mi vypísal priepustku na polnočnú, zamkol ju do stolíka a odišiel domov. Ja som si myslel: tak ako to – mám povolenie a nepôjdem na polnočnú? Tak som si vybavil druhú, ale major sa z domu vrátil, predstavte si, dať mi tú priepustku. Nepovedal som mu, že už mam druhú vybavenú, ale poďakoval som sa mu a na polnočnej som bol. Potom som bol na vojenskom cvičení, povýšili ma na čatára, bol som staršinom roty. Zakričal som záložákom: „Nástup na rozcvičku bez košieľ!“ Do jedného nastúpili a už sme bežali a videli, prečo som to zakričal, pretože ešte sme iba išli a už sme stretli veliteľa roty. On si myslel, že každé ráno chodíme bez košieľ na rozcvičku, čo nebolo tak. Veľmi veľa som riskoval na vojenčine, napr. robil som večernú previerku. Chodil som na každú izbu. Záložáci vyzlečení ležali na posteli a ja som zakričal: „Pozor!“ a oni sa vystierali na posteli. Po ležiačky som im prečítal rozkaz aj všetko ostatné a oni preto vedeli, že keď som zakričal: „Na rozcvičku bez košieľ!“ to nie je preháňanie, ale že to treba skutočne urobiť, takže poslúchali.

Po 21 rokoch pôsobenia ako kaplán som dostal súhlas ísť za farára. Bol som na niekoľkých farách. Keď došlo k prevratu, prišiel pán – teraz už arcibiskup Bukovský – a volal z diecézy 40 kňazov. Medzi nimi som bol aj ja a zisťoval, koho za biskupa. So mnou už rozprával ako s biskupom, pýtal sa ma, ako budem pracovať, čo budem robiť a potom aj prišlo menovanie za biskupa. Keď zomrel pri havárii kapitulný vikár Belák, pán biskup Feranec mal určiť, kto bude jeho nástupcom. Z Vatikánu prišlo, aby menoval Kojnoka alebo Hlaváča. Ja som bol v tom „terne“, lebo každý biskup necháva tri mená, koho chce za svojho nástupcu. Pán biskup Pobožný chcel mňa a Hlaváča, meno tretieho nevieme, lebo telegram prišiel iba s menami týchto dvoch. Ale bolo to neskoro, lebo už vymenoval Spišáka za kapitulného vikára a nemohol to už zmeniť, lebo mal aj štátny súhlas. Kňazi išli s požiadavkou, aby menoval mňa, pretože boli sme zídení kňazi diecézy, nie všetci, ale taká skupina a tam voľba padla na mňa ako na prvého; mal som najviac hlasov, tak preto išli, aby menoval mňa.

Po menovaní za biskupa bolo treba všetko začínať odznova, keďže osemnásť rokov biskupa nebolo. Porobili sa pravdaže aj všelijaké chyby a dodnes sú všelijaké výčitky, ktoré sú nepravdivé. Ako to už býva, cirkev je vždy prenasledovaná a to je veľmi dobré. Ako biskupovi sa mi dosť darilo: s takou trpezlivosťou a láskou išiel som ku kňazom viac ako s nejakými trestami. Keď sa aj niekto previnil, tak som sa usiloval pekným spôsobom skôr pomôcť tomu kňazovi. Bolo to také nezdravé ako tichá voda, čo páchne. Takže bolo treba, aby prišiel niekto, čo by ju rozvíril. A tak sa aj stalo. Rozvírilo sa to trocha teraz.

Môžem povedať, že mám najlepších kňazov, lebo moji kňazi sú chudobní. To nie tak ako v Košiciach, kde sú bohatší kňazi, čo môže človek očakávať od nich? Dnes sú chudobní kňazi, napr. aj Miško. Hnúšťa bolo kedysi okresné mestečko a on aj zo svojich peňazí musí dať na vedenie farnosti. A koľko je tam takých kňazov, že ani ich platy nestačia. V tých južných krajoch, čo sú maďarské, tam boli farári gazdami, mali veľké role, zamestnávali ešte svojich veriacich a nie že by ešte veriaci boli platili alebo nejako podporovali faru. Tak tam ani neboli ináč naučení, takže to je bieda. Iné je to na Horehroní, lebo tam od začiatku podporovali kňazov a podporujú aj teraz, tak tam je to najlepšie. Naviac ešte, zamestnávajú nás teraz rôznymi schôdzami, zakladajú sa všelijaké spoločenstvá a hneď nás volajú a človek nevie čo má robiť, či ísť alebo neísť. Ak ide, tak nemá čas na seba ani na nič a keď nejde, tak je zase zle.

3. Existuje medzi diecézami taká zdravá rivalita?

Ak ste si všimli, v niektorých časopisoch alebo novinách sa o niektorých biskupstvách píše aj niekoľkokrát a o Rožňave veľmi nepočujete. Je to preto, lebo my to tak navonok nerobíme. Bol som v USA na ten Harrytag, čo majú Slováci každý rok. Chodí tam stále jeden biskup. Keď som mal prísť, tak bola v novinách aj moja fotografia aj bolo všeličo písané. Potom mi povedali: „Napíšte si a my vám uverejníme.“ Nenapísal som nič, takže nebolo nič uverejnené. My sa nevystatujeme a nerobíme to pre svoju chválu, ale robíme všetko na väčšiu česť a slávu Božiu a na spásu duší. Pracujeme tak stále a s Božou pomocou. Bol by som rád, keď by som tak vydržal ešte ten jeden rok; potom ako 75-ročný sa mám vzdať Sv. Otcovi. Čo budem robiť potom, to už záleží odo mňa a na tom, čo si vyberiem. Môžem niekde pomáhať, ísť niekde k sestričkám za duchovného alebo sa môžem odobrať niekde do samoty, kde by som niečo písal alebo pripravoval si duchovné cvičenia pre kňazov, pre biskupov alebo niečo podobné. Čo budem robiť, sám neviem, lebo mám kopu všelijakých papierov a keď to dám dokopy, uvidíme, čo z toho bude.

4. A čo Vaši kňazi?

Nechcel som to tu povedať, lebo vašich košických kňazov nepoznám a neviem, či to môžem povedať alebo nie, ale prehlasujem, že mám najlepších kňazov na Slovensku a to preto, že sú chudobní.

5. Čo by ste na záver odkázali našim čitateľom?

Kristus Pán povedal: „Mňa prenasledovali, aj vás budú prenasledovať.“ Toto prenasledovanie netreba brať ako nejaké zlo, ale naopak. Je to skôr dobro, lebo keby diabol bol s nami spokojný, tak nás nechá na pokoji, ale keď diabol začne do nás rýpať a robí nám prekážky, to znamená, že sme na správnej ceste a že nás chce ku sebe pritiahnuť. Utrpenia sa netreba báť a netreba sa za vieru hanbiť. „Lebo kto ma vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred Otcom, ktorý je na nebesiach.“
Nech sa veriaci trocha povzbudia v tomto a nech sú hrdí na to, že sú katolíci. Nie aby sa hanbili, lebo my skôr ustúpime. Tí inoverci sú skôr pyšní, vystatujú sa a to sú vlastne odpadlíci.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravil M. Magda st. a G. Magdová

Čím si pre mňa, Mária?



Mária,
si ako studnička,
cez ktorú vyviera prameň
životodarnej vody čistej
na uhasenie smädu
ľudských tiel
a sŕdc a duší,
tvoju krásu sotva vidím,
málo tuším.

Matka,
drahá mamička,
si ako čerstvý vetrík,
ktorý oznamuje
príchod dažďa milostí,
čo napojí vyschnutú zem,
osvieži vzduch,
k tebe dvíham svoju tvár
a posielam detský vzdych.

Panna Mocná,
nie si len
ako jedna z hviezd,
ktorou nechávam sa
životnou púťou viesť,
si ako jemná
melódia znejúca,
k domovu vedúca,
nerozbolí hlava zo sily jej,
Panny Mocnej, láskavej.

Adriana