Autor Spektrum

Skončil sa mesiac Tvojho ruženca, počas ktorého som sa v spomienkach neustále vracal na miesta, ktoré si posvätila svojou prítomnosťou. Na miesta, ktoré som mal tú milosť navštíviť. Ešte aj dnes sa pýtam, čím som si zaslúžil takúto veľkú milosť. Myslím, že Ty, drahá Matka, s láskou plníš tajné želania svojim deťom. Práve rok po 160. výročí v La Salette, rok pred 150. výročím v Lurdoch a počas osláv 90. výročia vo Fatime.

Viem, že Tvoje srdce je naplnené láskou k nám, neustále sa staráš o naše dobro a vyzývaš nás k pokániu. V La Salette nás prosíš o zachovávanie nedele a úctu k najsvätejšiemu menu Tvojho Syna. Keď som kľačal pri mieste zjavenia, akoby som počul ozvenu tvojich slov dvom malým pastierikom. Hmla sa pomaličky zdvihla a zažiarilo slnko, nádherne sa odrážajúc na Tvojej uplakanej tvári. Tie slzy tiekli a tečú kvôli našim hriechom. Ach, Matka, neodvracaj svoj zrak od detí, ktoré Ťa tak potrebujú.

Z La Salette si odišla pohľadom upretým na Lurdy. My sme Ťa nasledovali. Tam najchudobnejšia z chudobných mohla vidieť Tvoju prečistú tvár a počuť Tvoj nežný materinský hlas. Bernadetinu chudobu sme mohli sami okúsiť v Cachot – väzení, ktoré zavreli aj pre zločincov, keďže bolo nevyhovujúce pre život. Túto maličkú chladnú miestnosť (4x4m) však hriala láska rodiny Soubirusovej. V takejto chudobe vyrastala Bernadeta a práve ju si si vybrala, aby ohlásila Tvoje posolstvo z jaskyne do celého sveta. Áno, byť tam v massabielskej jaskyni, hľadieť na výklenok, v ktorom si stála, piť a kúpať sa vo vode z prameňa a potom v tichosti zotrvať pred Tvojím Synom – to sú chvíle, ktoré patria azda k tým najkrajším a najhodnotnejším v živote. Pri večernom sviečkovom sprievode sa nekochajú len oči, ale zvláštnou radosťou sa naplní aj srdce, keď v mnohých jazykoch všetci vzývame Tvoje sväté meno a spevom Ťa pozdravujeme. Človek asi nikde na svete nevidí toľko utrpenia, ale aj nádeje v očiach chorých, ktorí hľadia na Tvojho Syna v Eucharistii. Z tohto miesta posväteného toľkými modlitbami sa už akosi ani nechcelo odísť, no nás čakala ďalšia cesta.

Cez pútnickú stredovekú Compostelu sv. Jakuba sme s radosťou prišli do Tvojej milovanej Fatimy. Privítala nás biela bazilika s blankytne modrou oblohou. Tu na tomto mieste si nás opäť prišla vyzvať k pokániu, modlitbe ruženca a obetám za hriešnikov, prostredníctvom troch malých pastierikov. Ty sama si ich pozdvihla k najdokonalejšej svätosti, ako to chceš urobiť aj s nami. Oni Ti otvorili svoje srdcia a čo my? Pri ich hroboch som rozjímal nad Božou milosťou, ktorá pretvárala ich životy, keď už v takom útlom veku dosiahli pravú múdrosť ducha a neotrasiteľnú vieru. Vtedy som si spomenul na slová, ktoré Ti povedal anjel pri zvestovaní:„Lebo Bohu nie je nič nemožné.“ Blahoslavení František a Hyacinta, tiež Lucia, ktorá sa už s nimi raduješ v nebi, orodujte za nás! Na ceste, po ktorej vtedy vyháňali stáda zo svojich domovov do Cova da Iria sme my rozjímali nad umučením Tvojho Syna, ktorý dal za nás všetko a Ty si trpela spolu s ním. Nikdy a ničím Ti Tvoju lásku, Matka, nesplatíme. Veľmi živo a navonok som svoju prosbu o odpustenie hriechov mohol prejaviť na ceste pokánia, keď som sa kľačiac približoval ku kaplnke zjavenia. Mnohí si na tejto ceste pokľačiačky alebo iným spôsobom vyprosujú potrebné milosti. Taktiež je to aj znak pokory, keď takto sklonení prichádzame k Tebe – Milostiplnej. Celý svet Ťa, Matka, miluje, tak ako si to predpovedala v svojom chválospeve. My sme to vyjadrili mávaním bielymi šatkami pri medzinárodnej sv. omši, keď sme sa spojili všetci z mnohých jazykov a kultúr, aby sme spoločne volali Boha naším Otcom. A nakoniec sprevádzajúc Tvojho Syna celým námestím pred bazilikou sme sa takto vznešene lúčili s týmto drahým miestom, aby sme pokračovali ďalej.

Rušné pútnické miesta vystriedal tichý Montserrat, ukrytý v nádhernej prírodnej scenérii vrchov. Tu sme už len v tichu premýšľali nad darom týchto dní, ďakovali za milosti alebo iba tak stáli pred Tebou, Kráľovnou neba a zeme. Mníšsky spev žalmov sa prelínal s anjelským spevom chlapčenského zboru na chválu Božiu a pre naše posvätenie. Mali sme možnosť vystúpiť k tvojmu trónu a pobozkať ruku, ktorá požehnáva našu Zem. Drahá Matka, ak ty spolu so Svojím Synom držíš náš svet, nemusíme sa ničoho báť. Tvoj nežný pohľad nás v tom uistil. Potom už nasledovalo len Caorle, kde tvoj chrám stál pevne pri rozbúrenom mori. Buď aj pre nás Zornicou vykúpenia, Hviezdou morskou, Majákom pravdy na často rozbúrenom mori nášho života.

Nech je naveky velebená blažená Trojica za to, že Ťa utvorila takú nádhernú, nepoškvrnenú a dobrotivú Pomocnicu kresťanov, Rozdávateľku milostí a milujúcu Matku nás všetkých. Bdej nad našou farnosťou, lebo práve pri 10. výročí jej vzniku sme k Tebe, naša milá Matka, putovali.

Tvoje milované dieťa

Toto pominulo všetko ako tieň,
tak ako letmá zvesť.
Ako loď, čo brázdi rozvlnené more,
keď prešla, stopy po nej nenájdeš
ani znaku na vlnách po jej kormidle;
alebo ako keď vtáča vzduchom preletí,
nemožno nájsť nijaký znak, kade letelo;
iba šumom krídel udiera ľahký vzduch
a rozráža ho silou pískania,
máva krídlami a razí si cestu pred sebou,
ale potom niet znaku po jeho prelete;
alebo ako keď sa šíp vystrelí do cieľa,
preťatý vzduch sa hneď zleje dovedna,
takže jeho dráhu nepoznať:
Tak sme aj my – sotva narodení – zomreli.

Múd 5, 9-13

1. SPÁNOK


Je nevyhnutné dať telu toľko hodín spánku, koľko potrebuje. Keď chceš ráno pol hodiny skôr vstať k modlitbe, musíš ísť večer pol hodinu skôr spať.

2. POHYB


Daj telu pohyb, ktorý potrebuje k životu, je preň veľmi dôležitý, ak mu ho odoprieš, prevádzaš na tele lúpež.

3. PRÁCA


Venuj sa požadovanej práci, ktorá by mala mať vždy svoje stále miesto. Ale pamätaj, že iné priority nesmú byť kvôli nej zanedbávané.

4. MODLITBA


V živote modlitby si nájdi aj vlastné formy, aby si vstúpil do dobrého vzťahu s Bohom. Pravidelné a vytrvalé stretnutia s Bohom sú pre život veľmi dôležité.

5. TVORENIE VZŤAHOV


Darovať čas ľuďom, s ktorými som, bývam alebo žijem. Nejde o príliš veľa času, ale musí sa darovať zadarmo, ináč sa nemôže ľudsky spolu žiť.

spracovala Lucia G.

Otec Michal, pri príležitosti Tvojho výročia – 25 rokov od prijatia sviatosti kňazstva – je dôvod aj na malú rekapituláciu Tvojho kňazského života. Zaspomínajme si!

1. Kedy si pocítil prvý raz Pánovo volanie?

Už na základnej škole som pocítil túžbu pre duchovné povolanie. Keď som si podával prihlášku na gymnázium, už vtedy som mal myšlienky ísť do seminára.

2. Ako prebehlo Tvoje detstvo?

Moje detstvo, myslím si, sa nijako nelíšilo od ostatných detí na dedine. Ako deti sme sa hrali, pásli husi, neskoršie kravy, pomáhali okolo domu. Keď som bol už starší, cez prázdniny som chodil na brigády na družstvo. A samozrejme, bol som vedený rodičmi a starými rodičmi k modlitbe a čím častejšie ísť na sv. omšu. V tom čase neboli sv. omše tak často ako dnes a na prvý piatok, polnočnú sv. omšu som išiel až do Širokého. Sme štyria súrodenci. Ja som najstarší a mám tri sestry. Všetci sme sa spolu s rodičmi modlili.

3. Miništroval si rád? Pospomínaj na kňazov. Ktorí na Teba duchovne najviac pôsobili?

Už od skorého detstva som miništroval, bolo to ešte v starom kostole. V tom čase boli u nás nám blízky vdp. Adamčák. Mali také malé auto, ktoré sme ako deti obdivovali a niekedy nás aj na ňom povozili. Učili nás náboženstvo, boli nám príkladným otcom. Aj keď boli preložený do Dubovice, často sme ich navštevovali aj s dievčatami, ktoré cítili v sebe túžbu stať sa rehoľnými sestričkami. Vždy ich dvere a srdce boli pre nás otvorené. Ale aj ďalší kňazi, ktorí boli u nás, zanechali nejakú stopu na duši. Od podania prihlášky, cez pobyt v seminári až po ukončenie štúdia a prijatie kňazskej vysviacky.

4. Škola. Pospomínaj si na školské časy od základnej školy až po gymnázium.

Prvý stupeň základnej školy som absolvoval v Ovčí a druhý v Hrabkove. Mali sme dobrých učiteľov – p. Vaška a jeho pani manželku. Ako som spomínal, na gymnázium som sa hlásil už s úmyslom pokračovať v štúdiu na CMBF v Bratislave. Profesori boli príjemní, trocha som to mal sťažené tým, že v posudku som mal napísané, že chodím miništrovať.

5. Tvoje odhodlanie ísť do seminára v časoch komunizmu určite nebolo bez problémov. Robili Ti prekážky v škole, MNV v obci? Museli Ti vypracovať posudok.

Ako si spomínal, nemohol som priamo poslať prihlášku na CMBF, lebo mi hrozilo, že nezmaturujem. Preto som prvú prihlášku poslal do Nitry, druhú neoficiálne do Bratislavy. Táto prihláška musela prejsť cez rôznych ľudí na MNV, ONV a samozrejme aj s posudkom. Spomínam si, že v jednom posudku bolo napísané: „V našej socialistickej spoločnosti sa môže mladý človek uplatniť oveľa lepšie kdekoľvek inde, len nie ako farár.“ Keďže som nebol prijatý, tak som rok pracoval. Na ďalší rok som opäť podal prihlášku; posudok bol vypracovaný inými ľuďmi s priaznivým hodnotením. Za Košickú diecézu ma neprijali, tak som požiadal o prijatie v Rožňavskej diecéze, kde som bol prijatý a kde pôsobím už 25 rokov. Za to, že som kňazom, ďakujem aj rehoľným sestričkám z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Kríža; často som k nim chodil do Matilda Huty neďaleko Gelnice. Aj ich duchovný otec mal vždy pre mňa čas.

6. Seminár. Popíš Tvoje štúdium v seminári. Z počutia viem, že pri ukončení štúdia ste ako študenti prejavili vzdor voči vtedajšej kresťanskej odnoži Pacem in Terris (ďalej len PIT). Prečo? Veď toľko kňazov vstúpilo do PIT „bez problémov“. Niekoľkí študenti dokonca boli zo štúdia aj vylúčení a neboli vysvätení. Bol na Vás vyvíjaný veľký tlak zo strany Vašich predstavených?

V seminári sme študovali, modlili sa, robili skúšky. Keď sme boli tretiaci, tak predstavení rozhodli, že bohoslovci pôjdu na zasadanie Pacem in Terris. Skoro všetci sa proti tomu postavili a ako protest začala sa hladovka. Všetci sme prišli do jedálne, pomodlili sa a málokto niečo zjedol. Vznikol z toho veľký problém. Začalo sa vyšetrovanie a z druhého ročníka bolo prepustených 11 bohoslovcov. Niektorí neskoršie doštudovali, iní sa oženili. Dostali sme dlhé prázdniny a príslušníci ŠtB ponavštevovali všetkých bohoslovcov v rodinách. U nás boli dvakrát. Asi po mesiaci sme boli pozvaní do školy, ale bolo cítiť napätie, väčší dozor, kto s kým sa stretáva. Tak to trvalo až do vysviacky.

7. Kňazskú vysviacku si mal v B. Bystrici 13. mája 1982. Spomenieš si na ňu?

Kňazské vysviacky bývali vždy v Bratislave. V čase, keď náš ročník končil, boli požiadavky rozdeliť vysviacky kňazov do Bratislavy a do Košíc. Návrh do Košíc neprešiel, ale aby to bolo v Banskej Bystrici. A tak po prijatí diakonátu vo štvrtok, v sobotu sme cestovali do B. Bystrice. Prenocovali sme na Starých Horách na fare a v nedeľu 13. júna 1982 sme boli o. biskupom Mons. Jozefom Ferancom vysvätení za jednotlivé diecézy. Otec biskup každého povzbudil a daroval cestovný kalich s paténou.

8. Každý kňaz sa s neopísateľnou túžbou teší na svoju primičnú sv. omšu v rodnej farnosti, obci. Ako si to prežíval?

Čo sa týka primícií, bol tu jeden problém. Keďže sme boli dvaja z farnosti spolu s vdp. Vladom Čechom, chceli sme mať primičnú sv. omšu v rozdielne nedele. Boli sme s tou požiadavkou aj na Ministerstve kultúry, ale nepochodili sme. Primície museli byť v jednu nedeľu. Dosiahli sme len polhodinový rozdiel začiatku sv. omší, aby duchovný otec Balica mohol uviesť jedného a potom „utekať“ k druhému. Sv. omša prebehla v pokoji, prišlo veľa ľudí. Do kostola sme išli neorganizovaným sprievodom, lebo organizovaný bol zakázaný.

9. Spomeň si na svoju prvú kaplánku. Kde to bolo? Pospomínaj všetky svoje doterajšie kňazské pôsobiská.

Mojou jedinou kaplánkou bola farnosť Krásnohorské Podhradie. Keď som prišiel do Podhradia, fara bola zamknutá. Vítal nás len jeden malý vtáčik, ktorý poletoval k dverám, na strom a k autu. A tak sme išli do Rožňavy, kde správca farnosti pracoval na Biskupskom úrade. Táto farnosť bola maďarská, takže som sa začal učiť po maďarsky; po dvoch rokoch som už mal sv. omšu či pohreb v maďarčine.
V roku 1985 som bol preložený za správcu farnosti do Kokavy nad Rimavicou, kde som bol do roku 1993. Mám milé spomienky na túto farnosť, na ľudí, keďže mnohí ešte žili na lazoch, v samotách a niekedy ich bolo potrebné navštíviť. Najnamáhavejšie to bolo cez Vianoce, keď si žiadali posviacku domu a napadlo veľa snehu. Od roku 1993 som ustanovený za farára v Hnúšti. Aj tu sa stretávam s milými ľuďmi. Ľudia sú často takí, akých si ich my sami predstavíme, ako sa k nim správame.

10. Vieme, že Tvoje štúdiá kňazskou vysviackou neskončili. Kto je Tvojím najväčším duchovným a kňazským vzorom, ak sa to dá tak povedať?

Každý kňaz sa usiluje vzdelávať sa aj po vysviacke. Číta, študuje, rozjíma, modlí sa. Nesmie ostať len pri vedomostiach zo seminára. Mne sa naskytla možnosť po otvorení hraníc študovať kanonické cirkevné právo na Katolíckej univerzite v Lubline v Poľsku. A tak popri spravovaní sme raz do mesiaca cestovali spolu s ďalšími tromi spolubratmi na týždeň na univerzitu. Trvalo to štyri roky. Po zložení záverečnej skúšky som dosiahol ukončenie štúdia licenciátom kanonického práva s titulom ICLic. Nadobudnuté vedomosti využívam na Diecéznom súde, kde som bol v rôznych funkciách. Teraz pracujem ako cirkevný notár. Je to zaujímavá práca s osudmi mnohých ľudí, kde sa často riešia neplatné manželstvá, ale aj žaloby poškodených ľudí.

Nemám priamo vytipovaný vzor. Ale sú to mnohí kňazi, ktorých Cirkev vyhlásila za svätých, kňazi žijúci životom, ktorým sa človek povzbudí, napr. v našej diecéze vdp. Štefan Podolinský a mnohí iní.

Každý kňaz, ktorému záleží na budovaní Cirkvi – Božieho kráľovstva – sa usiluje prejaviť nielen peknými slovami, kázňami, ale hlavne zbožnosťou, obetavosťou a modlitbou.

Chcem povzbudiť rodiny, deti, nás všetkých, aby sme sa stále modlili, nachádzali si čas na modlitbu, žili z modlitby, rozprávali sa s naším nebeským Otcom.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili M. Magda a G. Magdová

Ľudské srdce na ničom nelipne s takou húževnatosťou, na nič sa neupína celá jeho bytosť tak ako na život. A predsa je tento život s jeho omamnými snami a zvodnými vábeniami, starosťami a bolesťami, slzami, radosťami a dennými trápeniami tým najnepreniknuteľnejším zo všetkých tajomstiev.

Čo nám pri rozjímaní ľudského života padne do oka je jeho krátke trvanie. Sotva ochutnáme život, už umierame. Slzy nás sprevádzajú od narodenia po smrť. Vylievajme teda slzy u nôh Ukrižovaného. Aj on plakal. Utrpenie nemôžeme preľstiť. Vznáša sa nad ním závoj tajomstva, ktorý sa nikto neodváži nadvihnúť. A človek zmĺkne, lebo srdce je bezmocné, aj srdcia tých, čo by nás chceli potešiť, lebo sa boja, aby tú bolesť ešte viac nerozjatrili.

Boh nám posiela bolesť, utrpenie, aby nám zabránil lipnúť na svete a upriamil našu pozornosť na neho, aby sme sa zjednotili s ním a s tými, čo nás v nebi očakávajú. V skutočnosti sa duša najľahšie odlučuje od zeme, keď stratí tých, čo jej boli najdrahší. Vtedy vidí svet celkom ináč, chápe pominuteľnosť pozemského šťastia a prirodzene sa nakláňa k večným výšinám.

Pán nám ponúka oporu svojich ramien, milosrdnú lásku svojho srdca. Od jeho oltára odchádzame, aby sme vo svojom živote kráčali v ústrety jeho príchodu. Naše šťastie sa uskutoční, navždy naplní až v nebi. Preto odovzdane vezmime všetko, čo nám Pán posiela, aby nás vychoval pre večnú blaženosť, aj smrť z jeho rúk, lebo blažení sú tí, ktorí zomierajú v Pánovi.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Bol horúci júlový deň, sviatok Panny Márie Karmelskej. Predvečer pred sv. omšou sme v procesii spolu s kňazom za spevu mariánskych piesní išli oproti privítať „pútničku z Fatimy“ – Pannu Máriu, ktorá v Sabinovskom dekanáte putovala z jednej farnosti do druhej. Jej púť bola ukončená večeradlom a sv. omšou v Obišoviciach, na ktorých sa zúčastnili aj naši veriaci s otcom Oliverom.

Po milom privítaní s milostivou sochou Panny Márie sme putovali do chrámu na slávenie sv. omše. V duchu som sa pýtala: „Panna Mária, čo nám tým tvojím príchodom chceš povedať? Nám, ktorí žijeme v tejto modernej, uponáhľanej dobe? Veď Ty si sa zjavila vo Fatime už pred 90-timi rokmi. Iste aj pre nás platia tvoje slová: „Nehrešte viac! Neurážajte už môjho Syna Ježiša, ktorý je až priveľmi pourážaný. Navráťte sa späť k Bohu modlitbou a pokáním!“ Pekne je o tom napísaný článok „Posolstvo z Fatimy“ v júnovom čísle Spektra. Pannu Máriu sme dostali pod krížom za Matku. Tak ako každá pozemská mama vedie svoje dieťa a snaží sa mu vštepiť do srdca tie pravé hodnoty, aby nestratilo vieru v Boha, o čo viac to chce naša nebeská mamka. Vo Fatime pre duchovný život žiadala modlitbu, pokánie, obrátenie, obety. O osem rokov neskôr sa zjavuje sestre Lucii a žiada pobožnosť piatich prvých sobôt v mesiaci, aby sa šírila úcta a zasvätenie k jej Nepoškvrnenému Srdcu. V roku 8. mája 1972 sa zúčastňuje taliansky kňaz Stefano Goobi na púti vo Fatime a v kaplnke Zjavenia sa modlí za kňazov, ktorí zradili svoje povolanie. Vo svojom srdci počuje hlas Panny Márie v celkom normálnom stave, ani v tranze ani v extáze. Píše postupne za sebou bez námahy a premýšľania. Matka Božia ho použije ako svoj skromný nástroj, aby šíril jej posolstvá po celom svete. „Darom môjho Nepoškvrneného Srdca je aj kniha, ktorá obsahuje moje posolstvá. V tejto knihe je už odhalené, čo musíte vedieť. Keď sa jej naučíte rozumieť, nájdete v nej celý môj plán. Čítajte ju, milovaní synovia, meditujte, žite podľa nej! Nepochybujte, že hovorím k vám ja. Týmito slovami som prítomná a zjavujem sa vám. Až neskôr pochopíte cenu tohto môjho materinského posolstva.“ (MK 28. 1. 1984) A tak z tejto vnútornej inšpirácie vzniklo Mariánske kňazské hnutie – MKH, ktoré dnes nebeská Matka ponúka Cirkvi, aby si uvedomila jej materskú prítomnosť. A tak od roku 1974 sa začali konať prvé večeradlá modlitby s Pannou Máriou medzi kňazmi a laikmi. V septembri v r. 1996 bol otec Goobi na návšteve vo viacerých mestách na Slovensku. Navštívil aj Mariánsku horu v Levoči a ako všade aj tam hovoril, o čo nás žiada Panna Mária, aby sa šírili večeradlá s Pannou Máriou medzi kňazmi, laikmi, mládežou a najmä v rodinách.

A tak v tom istom roku 8. decembra vzklíčilo semienko rodinného večeradla aj u nás. S Božou pomocou a pod vedením Ducha Svätého trvá dodnes. Vieme, že Panna Mária si ho chráni a opatruje. Veľkým darom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie bol už zosnulý, náš milovaný pápež Ján Pavol II. – pápež Fatimy. „Dnes vám potvrdzujem, že toto je pápež …, o ktorom som hovorila s deťmi pri zjaveniach, pápež môjho srdca a mojej bolesti.“ (MK 13. 5. 1991) Jeho heslo „Totus Tuus“ ho sprevádzalo celým životom. Doviedol Kristovu lodičku Cirkvi do 3. tisícročia, ktoré ako hovoril „má otvoriť novú jar kresťanstva“. Bol pápežom času prípravy a terajší pápež Benedikt XVI. je pápežom brieždenia veľkonočného rána. Pápež Benedikt XVI. je tým novým pápežom don Boscovho prorockého sna, ktorý zakotví loď o dva stĺpy. On je ten pápež, ktorý prišiel po tom, ktorý bol postrelený, padol, ale pomohli mu a vstal, znova viedol loď Cirkvi, kým padol znova a už zostal mŕtvy. Ale veľmi rýchlo bol zvolený nový pápež, skôr, než sa nepriatelia spamätali. A tento zakotvil loď o dva stĺpy – stĺp Eucharistie a stĺp Nepoškvrnenej.

A tak na druhý deň sa naskytol každému, kto vstúpil do našej „katedrály“, úžasný pohľad. Nádherná výzdoba, kvety, sviece, uprostred eucharistický Ježiš, vedľa pod krížom Mária – eucharistická žena a nad nimi vypínajúca sa socha sv. Jozefa, ochrancu Sv. rodiny – sv. Cirkvi. Tak sme počas celého dňa mohli prichádzať adorovať Ježiša v Eucharistii spolu s Pannou Máriou. Prekrásne spevy, odriekané modlitby so slzami v očiach sa vznášali k tým dvom srdciam, ktoré sú vždy spolu – Srdcu Ježišovmu a Srdcu Máriinmu. Pred sv. omšou sme sa modlili slávnostný ruženec formou večeradla a tak sme prijali eucharistické požehnanie. Vyvrcholením dňa, ktorý dal nám Pán, bolo slávenie sv. omše, ktorú celebroval vdp. Ladislav Franc. Za spevu piesne Neopúšťaj nás sme sa lúčili s Pannou Máriou. V procesii sme ju odprevadili do Ovčia, kde ju s radosťou čakali a milo privítali. O celý program sa s pomocou Ducha Svätého postarali vdp. Ladislav Franc a pani E. Uličná. Nech ich za to Pán Boh požehnáva a ochraňuje.

Držme sa Panny Márie, robme všetko s ňou a ona sa o nás postará. Nedávno som čítala túto perličku: Jezuiti mali veľkú slávnosť, na ktorú si pozvali slávneho kazateľa a ten svoju kázeň začal takto: „Keď vám mám rozprávať o sv. Ignácovi, chcel som ho ešte lepšie poznať a porozprávať sa s ním. Poprosil som sv. Petra, aby ma za ním pustil do neba, ale tam som ho nenašiel. Poprosil som, či ma pustí aj do očistca, ak si tam ešte niečo odpykáva, ale nebol ani tam. Žeby bol v pekle? Nebol tam. Vraciam sa späť do neba a idem rovno k Panne Márii. Prosím ju: „Mária, ty si Kráľovná neba, nevieš, kde by som našiel Ignáca?“ Mária s úsmevom roztvára svoj plášť a Ignác bol pod ním.“ Snažme sa, aby aj nás si Matička vo svojom Srdci a pod svojím plášťom skrývala, aby sme robili tak ako Ona chce a žili to naše zasvätenie naplno.

Duchu Svätý, buď v nás a osvecuj nás! Hovor za nás! Potom i pre nás budú platiť slová, ktoré spievame: „Keď príde posledná hodina naša, príď, Matka, nemeškaj, príď Matka a priveď nás do neba.“

Mária L., Víťaz

„Prosím farníkov, ktorí majú doma akúkoľvek fotografiu duchovného otca Vojtecha Hrabského-Andrášiho, aby nám ju zapožičali z dôvodu spracovávania histórie farnosti Široké.

Vojtech Hrabský-Andráši pôsobil v našej farnosti v rokoch 1936 – 1940 a z tohto obdobia by mohla existovať snímka, napríklad s prvoprijímajúcimi deťmi.

Fotografiu odovzdajte na Farský úrad vo Víťaze, prípadne redakcii časopisu Spektrum.

Po okopírovaní fotografiu čestne vrátime.

Ďakujem!

Ing. Viliam Širocký, Široké

– 17. – 27. 9. – šťastlivo sme putovali na posvätné miesta La Salette – Lurdy – Fatima – Santiago de Compostella – Montseratt a s požehnaním od Panny Márie sme sa vrátili k svojim

-re-

Kurz rodičovstva?
Na riadenie auta potrebujeme špeciálny kurz. Na výchovu detí zatiaľ taký neexistuje. Ideálne rodičovstvo však nikto nedostal do daru. Musíme sa mu učiť. V minulých číslach ste sa dočítali o nasledujúcich témach:
1. Pozoruj výraz svojho dieťaťa.
2. Utešuj svoje dieťa, keď plače.

Hlavná myšlienka: Hovor potichu a priateľsky, nie však vtedy, keď sa cítiš inak, priateľskosť sa predstierať nedá. Takže buď hovor priateľsky a potichu, lebo si priateľský alebo povedz dieťaťu ako sa cítiš, prinajhoršom nehovor nič.

Hluk ako stresujúci faktor predstavuje pre človeka možné riziko ohrozenia jeho zdravia alebo aj života. Každého hluk ruší, obťažuje, neurotizuje, postupne poškodzuje jeho zdravie. Vo všeobecnosti sa tento problém podceňuje. Výsledky rôznych štúdií dokazujú vzťah medzi expozíciou hluku a poškodením sluchu, podráždenosťou, poru-chami spánku, zvyšovaním hodnôt krvného tlaku, objavujú sa depresie, poruchy psychickej rovnováhy, ischemickej choroby srdca. Hlučné prostredie ovplyvňuje výkonnosť, pozornosť, zhoršuje komunikáciu, zvyšuje úrazovosť. Hluk má negatívny vplyv na deti pri učení, čítaní, udržiavaní pozornosti, vplyv na kvalitu a kvantitu ich spánku, na vzostup tlaku krvi a hladiny hormónov.

Tiché deti majú tichých rodičov. Hlučné deti majú hlučných rodičov. Ak rodičia rozprávajú veliteľským tónom, rozpráva takto aj dieťa. Keď chcete mať tiché deti, mali by ste sa držať dvoch pravidiel: hovoriť potichu a priateľsky a nechať deti robiť hluk. To si protirečí len zdanlivo. Deti totiž potrebujú určitú dávku hluku, ktorý samé spôsobia, aby sa cítili dobre. Spomeňte si na školské prestávky … V škole, keď deti kričia, nezaberie krik, ale to, keď učiteľ zostane ticho. Možno to trvá dlhšie, kým všetci stíchnu, ale odpútajú sa od kriku, niektorých to pobaví a ostanú kľudní „z vlastnej vôle“.

V domácnosti je problém často ten, že zariadenie bytu nezodpovedá potrebám dieťaťa. Často je to zbytočne preplnený priestor, ktorý dieťa obmedzuje v pohybe.

Jeden psychológ povedal, že jediné, čo sa dieťa do 6. roku života musí naučiť je: „JA SOM DOBRÝ.“ To je možné len vtedy, ak aj my rodičia považujeme dieťa za dobré a to mu prostredníctvom myšlienok, slov a činov dokazujeme.

Tri najčastejšie chyby v zaobchádzaní s deťmi sú: veliteľský tón, podráždené zdvihnutie hlasu a prerušovanie detí v ich činnosti.

Čo počúvajú naše deti?

Nelietaj, pohni sa, pomaly, dojedz to, vyčisti si zuby, nezašpiň sa, si špinavý, buď ticho, čo som ti hovoril, čo som ti hovorila, ospravedlň sa, pozdrav, nemotaj sa stále okolo mňa, choď sa hrať, nevyrušuj, nebehaj, nech sa nespotíš, dávaj pozor, aby si nespadol, hovorila som ti, že spadneš, tvoja chyba, nedávaš nikdy pozor, to nezvládneš, si príliš malý, urobím to ja, na to si príliš veľký, choď spať, vstávaj, urobíš to neskôr, mám veľa práce, hraj sa sám, prikry sa, nechoď na slnko, buď na slnku, nehovor plnými ústami!, atď.

Psychiatrička Mudr. Ľubica Braunová radí rodičom: „Spomeňte si, čo vám prekážalo, keď ste boli malí a nerobte to svojim deťom.“

Niektorí rodičia si povedia, že u detí dosiahnu niečo len zvýšením hlasu. To znamená, že to došlo už tak ďaleko, že zvýšenie hlasu sa stalo zvykom. Keď raz za čas „vyletíme z kože“, nie je to tragédia. Ale ak si zvykneme hovoriť potichu, bude mať aj tiché slovo rovnaký účinok ako slovo hlasné. Zo začiatku je potrebná dávka trpezlivosti, pretože keď sú už deti zvyknuté na krik, potrebujú čas, kým pochopia, že aj tiché slová sú mienené vážne.

Určite spoznávate túto situáciu: Dieťa s matkou sú na ihrisku. Dieťa sa hrá, matka sedí na lavičke a neustále dieťa napomína. Aj keď to hovorí tichým hlasom, na dieťa to má neblahý vplyv. Chyba spočíva nielen v množstve napomenutí, ale aj v prerušovaní detskej činnosti. To platí aj pre bábätká a deti do troch rokov. Malo by sa stať pravidlom neprerušovať dieťa, ak je spokojne činné alebo nečinne spokojné. Často to totiž vyzerá tak, že keď sa dieťa hrá, matka k nemu pribehne, pobozká ho a pochváli, že sa pekne hrá. A naopak, keď dieťa od nej počas jej činnosti niečo chce, ona nemá čas.

Ak sa deti hrajú a chceme im ukázať, ako sa z toho tešíme, môžeme si k nim sadnúť a pozorovať ich. Ak ich chceme za to pochváliť, povieme im to neskôr opisným spôsobom.

Chrumka, Víťaz

Odborné semináre bývajú buď nudné alebo až príliš fundované, teda nepochopené. Ten ružomberský, už desiaty letný žurnalistický seminár, nebol ani jedným z toho. Bol jednoducho bohatý.

Bulvár, hodnoty a KBS

Spoločenstvo mladých katolíkov aktívnych v médiách Network Slovakia funguje už desiaty rok, a tak sa patrilo i desiaty seminár (pôvodne určený pre tvorcov farských časopisov) urobiť čo najbohatším. Hodnoty a médiá bola hlavná téma, a najhlavnejší boli, samozrejme, hostia. Ešte som nevidel pohromade toľko mediálne významných ľudí. Alebo, aby to nevyznelo akosi nevkusne, ľudí, ktorí majú čo povedať.

„Na Slovensku ľudia nevedia, čo majú od časopisu, ktorý si kupujú, očakávať,“ zaznelo v ústrednej diskusii. V nej sa o hodnotách a médiách bavil Braňo Ondrášik, Marián Gavenda, Jozef Kováčik a biskup Bernard Bober. Šťavu dodával trochu odlišný prístup Braňa, ktorý stál pri založení nedeľného vydania Nového času a prednedávnom sa vrátil z USA, kde si robil doktorandské štúdium. S bývalým i súčasným hovorcom KBS otvorili témy ako mediálna kultúra, bulvarizácia, prístup novinárov k slobode a pravde, výhody a nevýhody rýchleho prístupu k informáciám … „Ak by ste to nepozerali, nedávali by sme to,“ spomenul B. Ondrášik prístup serióznejších médií v Spojených štátoch k bulvárnejším témam.

Ešte v ten večer rozprávali o vzťahu cirkvi a médií M. Gavenda s J. Kováčikom. Šéfredaktor Katolíckych novín zo svojej skúsenosti poznamenal, že so svetskými médiami treba dobre vychádzať, treba žiť a správať sa s vedomím, že Slovensko nie je kresťanská krajina. Je to sekulárny svet. Naši „mediálni“ kňazi rozprávali aj o obrane pri kompromitovaní zo strany sekulárnych médií i o tom, ako sa po porade s odborníkmi rozhodli pre „podplávanie vlny“ pri kauze arcibiskupa Sokola.

Fair-play dilema

Zuzana Wienk z Aliancie fair-play účastníkov seminára potrápila zaťažkávajúcou úlohou: Mali vyriešiť problém, v ktorom sa nachádzal novinár, ktorý dostal od istého politika ponuku exkluzívnych materiálov. Tie mali dokázať korupciu vo verejnom obstarávaní na jednom ministerstve v obrovských finančných obnosoch. Médium tohto novinára by vyšlo s „bombastickou“ kauzou. Politik mal však jednu podmienku – ku kauze sa v príspevku novinára bude môcť aj on vyjadriť. Brali by ste to?

Kňaz a salezián Rasťo Hamráček sa počas jednej z omší vyjadril, že vlastne nešlo o to, či ponuku od politika prijať alebo nie, ale skôr prečo. A to neplatí len pre oblasť novinárskej etiky …

Fotograf Matúš Zajac vo svojom výstupe o žurnalistickej fotografii kriticky zhodnotil prístup editovania fotografickej stránky časopisov. „Fotografi prinesú do redakcie CD s fotkami a viac sa nestarajú. Ale v západných médiách to funguje inak. Fotoeditor je napríklad v časopisu TIME s fotografom rovnocenný partner. Vojnový fotograf James Nachtwey prinesie do redakcie pätnásť fotografií, sadne si s editorom k tomu a skladajú príbeh …“

Bohatá prax

Na Filozofickú fakultu Katolíckej univerzity však neprišli začínajúci či pokročilejší novinári len kvôli prednáškam. Každý zo šesťdesiatich účastníkov bol začlenený do praktickej sekcie, ktorú si vybral, buď štylistickú (viedli ju František Múčka z TRENDu a Tomáš Gális z .týždňa), fotografickú (Andrej Lojan a Matúš Zajac), záujemcov o tvorbu webstránok učil zakladateľ Mediálne.sk Tomáš Abaffy.

Mladých žurnalistov v poslednej diskusii z ilúzie o práci novinára vyvrátila redaktorka .týždňa Eva Čobejová: „Novinárstvo nie je o písaní. Je o stretávaní sa s ľuďmi.“ Gabriel Beer zase vtipne o svojom médiu poznamenal, že TREND „nikto“ nečíta, ale všetci citujú.

Počas tých posledných augustových dní bol na programe aj výlet a spoločná oslava desiatych narodenín Networku, ktorý k tradičnému semináru pridáva čoraz viac aktivít.

Pavol Rábara, seminarista