Skutočný príbeh

Bolo to dávno. Viac ako pol storočia nazad. Mala som dvadsať. V jedno jarné ráno som kráčala domov. Plná radosti a nadšenia. Áno, o 9 mesiacov budem držať v rukách svoje prvé dieťa. Darujem život… Plesala som. I môj manžel sa tešil. Nosil nás v náručí…


Až do chvíle, kým predbežné vyšetrenie ukázalo, že niečo nie je v poriadku. „Potrat nie!“ vykríkla som. „Donosím! Darujem život!“ – bila som sa o svoje právo. Martin, veľvyslanec v cudzej krajine a môj vlastný manžel sa nevzdával: „Vieš, že si to nemôžeme dovoliť. Mať postihnuté dieťa, to sa nepatrí… Mám vysoké postavenie, skvelú kariéru. Ak by sme si ho nechali, pokazí nám celý život.“ Omdlela som. Od strachu, bolesti, od zmätku, v ktorom som volala na celé nebo a prosila som o zmilovanie. Boh mlčal a ja som plná zlosti podpísala pri svetle zapadajúceho slnka papier, že dieťa privediem na svet, ale hneď po pôrode sa ho zrieknem. Neuvidím jeho tvár, odhodím svoje materstvo, odhodím svoje materinské mlieko a dovolím, aby… život z môjho života bol daný inému.

Ó, Bože, ako som ťa prosila o pomoc. Volala som, ale nemala som pri sebe nikoho, iba môjho manžela, ktorý ma ubezpečoval, že som sa rozhodla správne. Aké šťastie v nešťastí, že som nepodpísala potrat. A aká bolesť, keď som sa zriekla života, ktorý som počula plakať. Narodil sa nám chlapec… A hoci som ho nevidela, moje srdce vedelo, že to nie je naše posledné stretnutie…
Čas plynul. Pokojne. Ako vlny mora. Prilieval nové priateľstvá, úspechy i radovánky. Odliv odplavoval so sebou smútok zo zapredania vlastnej krvi. A takto prešlo desať rokov – šťastných rokov a predsa žobrácky chudobných, áno chudobných na lásku i na plač dieťaťa.

V jednu tmavú noc sa znova ozvala vo mne stará túžba: „Dieťa, dieťa!“- bilo v pravidelnom rytme moje srdce. Strach sa miešal s bolesťou a neistotou. Nasledovali dlhé večery slzavých i tvrdých dialógov na tému „áno životu, nie smrti.“ Zvíťazila som.
Na jeseň, keď zapadalo slnko, som vychádzala z gynekologickej kliniky so správou, že čakám dieťa. Šla som po pobreží, pozerala som sa na more a v duchu som volala: „ Bože, Ty, ktorý vraj vládneš aj nad morom, aj nad hviezdami, požehnaj ma. Daj, aby som bola matkou a aby moje dieťa bolo zdravé.“ Počul si ma. A my sme do svojej rodiny prijali zdravé modrooké dievčatko: Janku.
Stala sa pre nás všetkým. Bola veľmi múdra. Vychovali sme ju bez problémov, rada sa učila a zdalo sa, že je šťastným dieťaťom svojich – pre kariéru – žijúcich rodičov.

Spomínam, bolo to v tretí rok jej štúdia na gymnáziu. Prichádzala zo školy a v očiach jej žiarilo nezvyčajné svetlo. „Mami“, povedala a objala ma, „mami, ja chcem byť kresťankou. Dnes som stretla Martina. Vieš, on raz bude farárom, ale on je ku mne taký dobrý. Mami, ak je taký dobrý aj Boh, tak ja inak nemôžem. Prosím, dovoľ mi, aby som sa mohla dať pokrstiť.“
Rozplakala som sa. Spomenula som si, ako ma moji rodičia nútili každú nedeľu chodiť do kostola a ako som sa na to hnevala. Ako som zakaždým zlyhaním videla Teba Bože, starého dedka, sediaceho na mraku a hroziaceho sa palicou, čakajúceho na chvíľu, kedy sa potknem. Spomenula som si, ako si ma udrel, veľmi udrel a hoci tomu bolo skoro 30 rokov, pamätala si všetko do posledných detailov, veď si mi chcel dať postihnuté dieťa. A ja som sa rozhodla, že ti nikdy nedám svoje dieťa, že si ho ochránim sama. A nedala som ho ani pokrstiť.

Svoj jediný poklad, moju milovanú dcéru, som držala v náručí a cítila som, že mi ju chceš vziať. Ešte tuhšie som si ju privinula k sebe a ponorila som sa do svojich myšlienok. „Mami, prečo plačeš?“ – zaznel jej nežný hlas. Chcela som jej povedať, že nechcem, aby sa modlila, že nechcem, aby sa dala pokrstiť, ale z môjho hrdla sa v tej chvíli vydrali slová, ktoré vôbec neboli v mojej mysli: „To nič, len som si na niečo spomenula. Urob, ako myslíš. A ak chceš, môžeš ku nám niekedy priviesť aj toho Martina.“
Čas plynul. Priviedla ho. Stal sa našim rodinným priateľom a známym. Nehovoril o Bohu, ale žiarilo z neho niečo, čo nás spájalo. Veľmi by som sa tešila, keby práve Martin bol našim zaťom a často som si opakovala, že cesta, ktorú si vybral, nie je jeho…
Mal niekoľko mesiacov pred vysviackou. Odišiel domov k mame, ktorá ho vychovávala sama. Jeho otec zomrel pri autonehode. Miloval ju a nosil ju vo svojom srdci. Spomínal na chvíle, ako sa s ním hrávala, ako sa prechádzali popri mori, ako stavali z piesku hrady a vôbec neboli smutní z toho, že im ich nejaká vlna zničila. Vraveli si, že ty, Bože, si im dal ruky a oni môžu postaviť nový hrad – ešte krajší a väčší…

Keď sa vrátil od mamy späť do našej farnosti, veľmi sa zmenil. A našej Janke, len tak medzi rečou, raz povedal, že jeho mama nie je jeho mamou, a že on sám je adoptovaný, pretože sa mal narodiť ako postihnutý a jeho rodičia by si nemohli dovoliť vychovávať postihnuté dieťa. Vraj mali pred sebou veľkú kariéru. Keď nám to Janka pri pohári džúsu rozprávala, mňa i môjho manžela prenikol zvláštny pocit. Stíchli sme. Obaja. A naša dcéra v ten večer zakončila naše spoločné posedenie vetou: „Mami, oci, idem sa pomodliť za Martina. Mám ho rada ako svojho brata a veľmi mu prajem, aby skôr ako sa stane kňazom, našiel svojich pravých rodičov.“ Vstala a odišla.

Také ticho, aké nastalo medzi nami, som zažila iba raz. Keď som sa dozvedela, že moje prvé dieťa bude postihnuté. Hlavou mi hýrili myšlienky: „Čo ak sa lekári mýlili? Čo ak sa malý narodil zdravý? Čo ak si to namýšľam? A Martin nie je našim synom? A ak je, ako to vysvetlíme Janke?“


Manžel zvieral v rukách peňaženku a hľadel na veľký guľatý mesiac. Hoci mal za sebou náročný deň v práci, na spánok ani len nepomyslel. „To nie je možné“, zamrmlal a pozval ma na prechádzku po brehu mora. Bože, dobre si pamätám, ako za nami ostávali stopy v piesku, hoci vlny dorážali k našim nohám. Akoby si nám chcel povedať: „Nič predo mnou nezakryjete, je to márne.“ Mlčali sme. Držali sme sa za ruky a každý z nás si v sebe ťažkal bremeno minulosti… Vrátili sme sa, no sny v tú noc vôbec neprichádzali.
Janka sa chystala oslavovať svoje 18. narodeniny. Bola šťastná a tešila sa zo všetkých známych i z darov. Len jedno ju zarmútilo. Jej oslava sa konala bez Martina. Povedal, že príde, keď bude sama a prinesie jej dar, o akom sa jej ani nesnívalo. Svoj sľub splnil.
Prešlo niekoľko dní a vstúpil na našu terasu. Všetci traja sme si nastúpili pred dvere. Martin držal v ruke dve kytice a jednu slávnostne zabalenú fľašu alkoholu. V očiach sa mu leskli slzy.

Oprela som sa o manžela. Kŕčovito stláčal kľučku na dverách. Nič netušiaca Janka sa Martinovi hodila okolo krku a on ju objal. Podal jej kyticu bielych ruží a povedal: „Janka, nemôžem ti dať viac, ako to, že som a chcem zostať tvojim bratom. Prišiel som, aby som tebe i tvojim rodičom porozprával svoj príbeh…“ Podlomili sa mi kolená. Cítila som, ako ty Bože, odhaľuješ najväčšiu ranu môjho života. Ale vedela som, že nemôžem ujsť. A tak som prosila o tvoje milosrdenstvo, ktoré mi malo byť preukázané cez môjho syna.
Martin zvieral vo svojej ruke kyticu červených ruží a pozeral sa na more. „Bože“, začal, „ďakujem ti za dar života. Ďakujem ti, že si mi dovolil, aby som sa narodil. I keď som nemal byť zdravý, a ja viem, že moja mama sa ma zriekla. Môj Bože, teraz ti ju odovzdávam a ponáram ju do tvojej lásky. Chcem jej povedať, že jej odpúšťam a že ju veľmi ľúbim. Ďakujem ti za odvahu ktorú si jej dal i za to, že mi darovala život.“ Obrátil sa ku mne. Podal mi kvety a bez slova ma objal. Slzy boli tou najvýrečnejšou rečou a nepotrebovali slová.

Môj syn sa však nadýchol a pokračoval: „Môj Bože, keď sa otcovi narodí syn, je na neho hrdý. Zavolá kamarátov a spolu oslavujú. Môj otec mal však radšej svoju kariéru ako dieťa. No chcem, aby si vedel, že je to chlap a že on nie je vrah. Súhlasil s tým, aby som sa mohol narodiť. A viem, že je natoľko odvážny, že dnes bude oslavovať so svojim synom. Preto som mu priniesol túto fľašu.“
Ešte nikdy som nevidela svojho manžela kľačať a plakať na kolenách. Zvíjal sa v prachu terasy pred svojim synom. A on? Kľakol si k nemu, objal ho a plakali dvaja.

Po desiatich minútach vstali. „Nie!“ – ozval sa výkrik mojej dcéry. „Prečo ste mi to nikdy nepovedali? Prečo? Ako ste mohli, ako ste to mohli urobiť?“ Ruže, ktoré držala v dlaniach, odhodila a rozbehla sa k moru. Utekali sme za ňou. Chcela som ju objať, ale nedovolila mi to. „Nechajte ma! Nechajte ma, chcem byť sama!“- vzlykala a utekala po pláži.
Ó, Bože, keď som videla ako sa jej silueta odráža v zapadajúcom slnku, zdalo sa mi, že v mojom živote zapadlo to najväčšie šťastie. Ja, úbohá, bezmocná matka som sa ocitla v pevnom objatí svojho vzlykajúceho manžela. Stáli sme tam ako dve osamelé palmy, pozerajúce sa na vzďaľujúci sa ideál života.

Martin pokojne kráčal za Jankou. On jediný mohol vstúpiť do jej samoty a bolesti. Posadili sa do piesku a mlčky pozerali na odchádzajúci deň. Lúče slnka sa odrážali na morskej hladine a rozprávali trasľavou rečou nádeje. Príde niečo nové. Akoby hovorili to, čo bolo v ten deň povedané v liturgii: „Odpúšťajte a bude vám odpustené. Proste a bude vám dané. Hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám.“

Janka plakala a zvierala päste. Viem Bože, mala na to právo. Mala právo nás nenávidieť, odvrhnúť, veď sme ju klamali celých osemnásť rokov. „Tvoje slzy sú slané ako more. Ono vždy prináša niečo nové a odnáša staré. Dnes ti prinieslo pravdu o tvojom i mojom živote,“ povedal Martin. „Ak chceš, odídem. Ak chceš, ostanem. Pôjdeme za rodičmi a povieme im, že začneme odznova. Rozhodni sa sama.“ Ostalo ticho, len vlny spievali svoj ustavične opakujúci sa refrén. „Ostaň“, precedila pomedzi zuby. „Chcem im odpustiť, ako si im odpustil ty.“

Vstali, videla som, ako sa ku nám blížia a počula som, ako rýchle mi bije moje srdce. Manžel hľadel do zeme. Už sme počuli šelest ich krokov, keď sa ozval Jankin plačúci hlas: „Dnes som dostala najväčší dar. Pravdu. Mami, ocko, ďakujem za brata, za to, že ste mu dali život.“ Bez slov sme kráčali domov.

Čakala nás večera. Skoro po pol storočí sa v našom dome ozývala úprimná modlitba k tebe, Bože: „Požehnaj nás, i tieto dary, ktoré budeme jesť z tvojej štedrosti…“

Prešlo zopár týždňov a my sme sa plní strachu a bolesti zberali na kňazskú vysviacku svojho syna. Chceli sme sa skryť vzadu v kúte katedrály. Keď sme sa blížili k bráne, vystúpila ku nám žena s tvárou plnou vrások. „Vitajte, nech sa páči. Martin si praje, aby ste sedeli v prvej lavici.“ Od prekvapenia sme niečo zamrmlali a nechali sme sa viesť. Rovno pred oltár. Úbohá v slzách a v bolesti sa topiaca žena sa poklonila a odišla. No stihla nám podať obálku. Otvorila som ju. Vypadol z nej lístok: „Milá mamička, ocko, sestrička, žena, ktorá vás priviedla na toto miesto je moja druhá mama. Ona ma vychovávala a ju si Boh vyvolil, aby ma sprevádzala životom. Milujem ju, rovnako ako Vás a túžim, aby dnes, keď sa stanem kňazom, sedela vedľa vás. Prijmite ju tak, ako ste prijali mňa. Pri mojej prvej svätej omši budem ďakovať Bohu za vás a prosiť ho, aby rozplietol naše cesty svojou láskou a milosrdenstvom. Váš syn Martin.“

Bez slova som list podala manželovi a modlila sa, aby som bola schopná pozrieť sa tej žene – „mame Anne“ do tváre. Prichádzala. Poklonila sa pred svätostánkom a posadila sa vedľa mňa. Objala som ju. Premožená tvojou prítomnosťou Bože a istotou, že „nič nie je také skryté, aby sa neprezvedelo“, som vzlykajúc povedala : „Prosím, odpustite!“ Usmiala sa, dotkla sa môjho líca a pokojne, s múdrosťou prežiarenou utrpením života, kývla hlavou: „Boh a ja sme vám už dávno odpustili.“
Čas plynul. Deti rástli. Janka šla študovať do zahraničia a tam si našla svoju životnú lásku. Ostala na druhej strane mora. Občas zavolá, napíše email, pošle fotky…. Môj vnuk má už dva roky a ešte som ho nevidela.

Martin ešte niekoľko rokov ostal v našej blízkosti. Navštevoval nás i sobášil v kostole. A bol to veru najvyšší čas. O pár mesiacov na to môj manžel dostal mozgovú príhodu a odišiel do večnosti. Maťko bol pri ňom, vyspovedal ho a povedal mu poslednýkrát: „Rozhrešujem ťa od všetkých hriechov. Bože, Ty si mu všetko odpustil…“
Ostala som sama. Túžiaca robiť niečo dobré. Pod svoju strechu som prijala „mamu Annu“, ženu, ktorá sa so mnou delila o môjho syna. Bože, bola to ona, čo ma učila, ako ťa mám milovať, ako sa mám s tebou rozprávať, ale ja som si nevedela odpustiť zlobu môjho hriechu.

Na Veľkú Noc prišiel medzi nás Martin a oznámil nám, že sa začína pripravovať na cestu do Afriky. Chce sa stať misionárom. Odišiel. Ešte len vtedy som ti, Bože, začala vyčítať, že si krutý a trháš moje materinské srdce na kúsky. Anna však mlčala. Držala v rukách ruženec a aj so slzami v očiach vravievala: „Panna Mária, postaraj sa o Maťka, veď pre teba ani Afrika nie je ďaleko.“
Rok po Martinovom odchode, ráno na veľkonočnú nedeľu nevyšla zo svojej izbičky. Našla som ju bez života. V pravej ruke zvierala kríž a v ľavej fotku svojho syna.
Ježiš, prišiel si pre ňu, ty, Pán života i smrti, a to vo chvíli, keď vychádzalo slnko. Vzal si si ju a poďakoval si sa za to, že prijala to, čo odhodilo ľudské sebectvo….

Ostala som sama. Každý deň pred západom slnka prichádzam sem na breh mora a volám, kričím na teba: „Pane, zmiluj sa! Kyrie eleison!“ Prežívam svoju starobu čakajúc, že ty, Bože, mi vrátiš moje deti.
Ak som sa rozhodla prerozprávať tento príbeh, je to len preto, lebo túžim, aby ostatné ľudské stvorenia brali život vážne a aby si raz nemuseli kruto uvedomiť to, čo s istotou viem: „Nič nie je také utajené, aby sa neprezvedelo.“ A hoci „svoj hriech mám stále pred sebou, viem Pane, že ty si dobrý, milostivý a láskavý a odpúšťať nám naše neprávosti.“ Prosím ťa, zmiluj sa nado mnou i nad všetkými ženami, ktoré odhodili „Život.“
A hoci o chvíľu zapadne slnko, mám nádej, že i zajtra ho uvidím vychádzať.

Pochválený buď Ježiš Kristus.

-re-

O mamách, otcoch a deťoch



Môj ocko je milý, obetavý, spravodlivý. Je veľmi pracovitý, rád pracuje okolo domu i na záhrade. Vždy mi ochotne pomôže, opraví bicykel. Keď má voľno, hráme spolu futbal. Keď je ocko nablízku, cítim sa bezpečne. Má rád mamku i nás, a to je najdôležitejšie. dieťa

Môj tatík je najlepší na svete. Stále sa so mnou modlí. Rád ma vodí do škôlky. Stále mi niečo kúpi, keď ho o to poprosím. Veľmi ho ľúbim. Danielko

Môj ocko je najlepší na celom svete, veľakrát keď my ešte ráno spíme, on odchádza do práce a vráti sa, keď mi už dávno spíme. Je veľmi pracovitý a šikovný. Nikoho neodmietne, ak ho niekto požiada o pomoc. Je dobrý, milý, usmievavý, len tak pre hocičo sa nenahnevá. Vie šoférovať na hocijakom stroji. Jeho záľubou je oprava áut, hokej, futbal, lyžovanie, korčuľovanie, teda skoro všetky športy. Všetky tri ho veľmi ľúbime. Bernadetka

Mamka je moje veľké potešenie. Vždy pri mne stojí. Dala by za mňa aj život a ja za ňu. Robí mi raňajky, pomáha s učením a nikdy ma nesklame. Kade ona chodí, slniečko svieti. Moju mamku mám z celého srdca rada. Chcela by som jej zniesť aj kúsok neba, no škoda, že sa to nedá. Nepamätám si, aby mamka na mňa niekedy zdvihla ruku. Keď som niekedy smutná a pozriem sa mamke do očí, hneď sa m v nich zobudí potešenie. Som veľmi rada, že tu v kostole môžem ukázať, ako ju mám rada z celého srdca. Deniska

Môj ocko je láskavý, trpezlivý, pracovitý, spravodlivý. Má oči, ktoré ma sledujú, uši, ktoré načúvajú, ústa, ktoré pochvália, ale aj pokarhajú, ruky, ktoré pohladia, nohy, ktoré ma nesú, keď nemôžem ísť a srdce plné dobroty a pochopenia. Keď vyrastiem, chcem byť ako on. Je mojím vzorom. Jeden otec je lepší ako sto učiteľov. Marek

Moja mama je ako veža zo slonovej kosti a dom zlatý, lebo je veľmi cenná. Je akoby príčina našej radosti, lebo stále sa máme s kým porozprávať a s kým sa zasmiať. Je ako stolica múdrosti, lebo nás stále opravuje a zrkadlo spravodlivosti, lebo sa stále podelí a vie spravodlivo rozdeliť vec medzi nás. Jožko

Moja mamka je dobrá, milá a vie sa podeliť o radosť, šťastie, lásku a dobro. So všetkým. Vie byť ku človeku dobrá. Má veľký zmysel pre humor. Stále sa zasmeje, ale najviac zo všetkého jej záleží na rodine. Je veriaca. Niekedy vie byť spravodlivá, to znamená, že niekedy, keď ju otravujeme, tak na nás niekedy pokričí. Nikdy jej nič nestálo v ceste do kostola. Chodí, keď je doma sama, keď sa necíti dobre alebo má zlú náladu. Keď nie je omša, tak prosí Boha, aby jej pomohol v živote. Moja mamka je super. Niekedy si nájde čas aj na nás. Jej lúčik šťastia k Pánu Bohu je tak silný, že sa nedá rozdeliť. Je stále usmiata. dieťa

Naše deti sú pre nás darom. Sú veselé, šikovné, neustále sa pýtajúce. Občas sú hyperaktívne a hlučné, čo nám v danom momente prekáža, ale ak nie sú doma a je ticho, uvedomíme si, že nám chýbajú. Myslím, že sú slušné – to ale musia posúdiť aj iní. Naše deti by sme nevymenili za nič na svete. Vedia nás síce niekedy nahnevať, ale častejšie nám robia radosť, vedia nás rozosmiať i prejaviť lásku a vďačnosť. Deti sú naša veľká radosť, ale aj zodpovednosť. Sú to naše slniečka a sme za ne Bohu vďačné. mamka

Mamka má rada pesničky. Tancuje zumbu. Chodí do práce. Má rada zvieratká. Anetka

Niekedy sú veru nezbedníci, ale ich dobrosrdečnosť, láskavosť, nevinnosť, šikovnosť, múdrosť prevyšuje vlastnosti, ktoré sa ako rodičia snažíme ešte „okresať.“ Sú milé, usmievavé, radi pomôžu, energické, štedré, minútu neposedia. Ich večné otázky, fakt je to denne aj niekoľko sto otázok pre mňa ako mamu a s úsmevom musím dodať, že niekedy skoro iba jedna pre otca a to tá: „Ocííí… a kde je mamka?“ Ale ako každá mamka, ani ja by som tie svoje deti nevymenila za nič na svete, lebo sú kúskom mňa, všetko s nimi prežívam a niekedy mám pocit, ako keby boli so mnou ešte stále spojené pupočnou šnúrou. mamka

-re-

Odpust vo farnosti Dovhe, Ukrajina

Drahí naši čitatelia, chceme Vás poprosiť o duchovnú podporu slovenských veriacich v zakarpatskej oblasti Ukrainy.
Farnosť Dovhe spravuje slovenský rímskokatolícky kňaz dp. Adrián Kovaľ, rodák z Nižného Hrabovca. Jeho a jeho bratov formoval náš rodák dp. František Stahovec, ktorý tam bol v tomto čase farárom. Tento duchovný otec ma ešte dvoch bratov kňazov – jeden pôsobí v reholi redemptoristov v Bratislave a jeden v reholi jezuitov v Prešove. Do farnosti Dovhe patrí aj filiálka Lysičevo, v ktorej si chcú postaviť kostolík.


Tu sa tohto času slúžia sv. omše, v pozadí 75-ročná kostolníčka

Pozdrav z Ukrajiny, z farnosti Dovhe
Bohu vďaka, odpust dopadol veľmi dobre. Kazateľ otec Marcel Gábor sa mi páčil, mal veľmi peknú, jednoduchú a poučnú kázeň. Poprosil som ho, aby pomaly rozprával a artikuloval, aby mu porozumeli. Škoda, že ju nepočuli vo svojom jazyku, ale verím, že Duch Svätý urobil svoje. Kazateľ otec Marcel ma potešil, som rád, že prijal moje pozvanie. Poznáme sa už 20 rokov. Spolu sme začínali na Spiši, on po 2. ročníku odišiel do Talianska, tam doštudoval, odslúžil 10 rokov, vrátil sa na Slovensko a teraz je v ordinariáte pri policii.

Počasie bolo na objednávku, ľudí prišlo veľa, kňazov nás bolo 5 (3 rím.kat, 2 gr.kat) Po prvýkrát za 10 rokov sa stalo, že som na odpust pochovával. Zomrela 56-ročná žena a tak pohreb bol až o 15:30 h. Včera na Turíčny pondelok som mal dve sv. omše – ráno o 7:30 h na filiálke a potom o 10:00 h vo farskom kostole. Nakoľko je pracovný deň, prišlo dosť veriacich. Poobede o 14:00 h sme si s mladými a sestričkami urobili na fare opekačku až do 21:00 h. Pozreli sme si v počítači fotky z „mladosti“, z minuloročných odpustov a z iných akcií, všetci sa pritom smiali, ako sme vyrástli a my starší zmužneli:)). Dnes odchádza môj kantor Viťo do Ruska na robotu a príde až na Vianoce. Priznám sa, že mi je trošku smutno, lebo si veľmi dobre rozumieme, je mojou pravou rukou, ale verím, že Duch Svätý ma nenechá a pomôže mi, keď budem potrebovať pomoc. Nech mu Pán pomáha.

Vyprosujem Vám všetkým vo vašej farnosti a Vašej rodine požehnanie a ďakujem za modlitby.

o. Adrián Kovaľ, Dovhe, Ukrajina

ROZHOVOR


Iste vám mnohým, ktorí sledujete pravidelne televíziu Lux, neunikla informácia, že dňa 19. mája tohto roku sa konal v tejto televízii Deň otvorených dverí. Mali ste tak možnosť v tento deň putovať priamo do tejto našej prvej kresťanskej televízie a na vlastné oči vidieť ako to tam vyzerá, čo sa tam vlastne deje, ako sa vyrábajú jednotlivé programy, atď. Keďže aj v našej redakcii Spektra patríme k takým zvedavcom, vybrali sme sa aj my. Najbližšia je nám prešovská pobočka, tak naša cesta smerovala priamo tam.
V kratučkom čase medzi živým vstupom a prestávkou sa mi podarilo na minirozhovor odchytiť aj samotného pána Martina Michelčíka, ktorý s ochotou vďačne odpovedal na moje otázky.

Ako ste sa vlastne dostali k tejto práci?

Dostal som sa tu takým komplikovaným spôsobom, niekto by to dnes nazval, že rodinkárstvom, ale vlastne celá televízia Lux vznikala veľmi rodinným spôsobom medzi ľuďmi, ktorí sa poznali. Oslovil ma Juraj Drobný, kňaz, ktorého dlhé roky poznám, pretože sa už skoro 20 rokov zúčastňujeme na festivale „Verím Pane“, kde sa stretávame jednak ako muzikanti, jednak ako priatelia. A oslovil ma vtedy, keď vznikala televízia, či by sme nezriadili pobočku tu v Prešove, pretože vedel, že týmto činnostiam sme sa my tu s kolegom venovali aj pred vznikom televízie, to znamená audiovizuálnej tvorbe. A tak sme sa zamysleli a povedali si, že to skúsime, tak sme to skúsili. A a tak pobočka funguje vyše tri roky a televízia vyše štyri.

Ste takou dušou prešovského štúdia. Je to pre vás iba práca, alebo je to aj povolanie, poslanie, či služba pre ľudí?

Som rád, že vnímate, že som dušou, lebo niekedy si pripadám, že som skôr tým telom, lebo tej manuálnej roboty tu je viac než dosť. Televízia Lux nie je mojou jedinou prácou, mám okrem toho aj ďalšie svoje vlastné aktivity, ale to nie je dôležité. Dôležité je to, že televízia Lux je pre mňa tým gro roboty, ktorú robím. V podstate je to práca, ktorú mám rád. Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, či je to poslanie. Je to skôr o tom, že robím veci, ktoré dúfam, viem robiť a ešte ma navyše aj bavia. Myslím si, že to je ten základ, keď človek funguje v takomto režime, čiže robí veci, ktoré vie robiť a bavia ho a myslím si, že tam spolu prichádza aj zmysel. A možno, keď chcete, tak aj poslanie.

Televízia Lux je aj šíriteľkou evanjelizácie cez fenomén televíznej obrazovky a teda aj vy máte možnosť stretávať sa tu z množstvom veľkých a múdrych ľudí. Sú pre vás tieto stretnutia nejakým spôsobom podnetné, obohacujúce?

Keď som si zrátal, koľko relácií som tu za za tie tri roky, odkedy fungujem v pobočke, vyrobil, tak to bolo dosť vysoké číslo na jedného človeka. Musím povedať, že nikdy som netušil, že stretnem toľko ľudí a že toľko ľudí ma dokáže, nazvime to, obohatiť, lebo človek má svoje vlastné záujmy a stretáva sa možno s ľuďmi hlavne z okolia týchto záujmov. No a keď potom postretávate v štúdiu ľudí aj zo sfér, o ktorých ste netušili dovtedy vôbec nič, tak vám to otvorí nové obzory. A stretol som tu mnoho zaujímavých ľudí od mladých, ktorí mi vyvrátili podozrenie, že s mládežou to ide dole vodou, pretože to boli veľmi aktívni a naozaj pre mňa obohacujúci mladí ľudia, cez dospelých ľudí, u ktorých som možnože našiel takú veľkú životnú silu aj v tom produktívnom veku, ktorý nie je ľahký dnes, až po starých ľudí, ktorí aj napriek tomu, že niekedy mám pocit, že so starobou sa stráca múdrosť, ktorú by sme mali v tých ľuďoch nachádzať, tak opäť mal som tu kopec ľudí, ktorí mi vyvrátili túto moju domienku a boli to ľudia, ktorí so svojou starobou priniesli obrovskú životnú múdrosť a skúsenosť. Čiže pre mňa osobne veľmi obohacujúce stretnutia. Pritom ja sa na relácie, priznám sa, pripravujem len v minimálnej možnej miere, kvôli tomu, že mám také krédo, že zastupujem toho najnevzdelanejšieho diváka, alebo aj neinformovanejšieho diváka a za neho má byť ten moderátor, ktorý sa za neho pýta tie najvšetečnejšie otázky, ale zase má to pre mňa presne ten rozmer, že sa tie veci dozviem o tých ľuďoch nie z internetu, z kníh, ale dozviem sa od tých ľudí a je to omnoho prekvapujúcejšie.

Podľa vás má táto pobočka svoje opodstatnenie, má svoj zmysel a má perspektívu ďalšieho rozvoja.

Má svoj zmysel a ja som veľmi rád, že aj napriek tomu, že televízia prechádzala rôznymi štádiami vývoja, aj štádiami, kde nebolo isté, či budú financie na to, aby sa udržala aj takáto pobočka, čo si povedzme nie je lacná záležitosť. Som rád, že existuje nielen kvôli mne osobne, ale má zmysel aj kvôli tomu, že táto televízia má byť medzi ľuďmi. Slovensko nie je geograficky veľké, ale tá pobočka práve pomáha tomu, aby sme boli medzi ľuďmi aj tu na východe, ktorý, nechcem pôsobiť ako nejaký uplakaný východniar, ale myslím si, že Bratislava je fyzicky dosť ďaleko a nie všetko sa dá vyriešiť z Bratislavy. Čiže som rád, že sme tu a ak vieme byť bližšie k ľuďom, tak sa z toho teším. A to je ten zmysel.

A ešte poprosím o maličký odkaz pre našich čitateľov, alebo vaše životné krédo.

Nebudem teraz hovoriť o televízii, lebo, mohol by som povedať, pozerajte televíziu, prispievajte do klubu priateľov, to sú všetko jasné veci. Ale mal by som možno taký odkaz – keď mám možnosť ľuďom čosi povedať, tak sa snažím povedať im jednu vec. Mám pocit, že sa z našich životov vytráca istý druh pokory a že sa stávame veľmi zamračenými ľuďmi. To ma mrzí. Bol by som rád, keby ľudia vedeli byť k sebe trošku, možno pôsobí to ako klišé, ale myslím to úprimne, aby vedeli byť k sebe trošku príjemnejší, možno aj usmievavejší, skrátka bolo by nám lepšie všetkým.

V tom už z réžie zakričali: „Martin o minútu si v živom vysielaní“. Tak som sa poďakovala za rozhovor a cestou do vonkajšieho átria som sa pozdravila s otcom Jánom Knapíkom, ktorý bol svojho času propagovať televíziu Lux aj v našej farnosti. Do cesty som sa priplietla k redaktorke spravodajstva a tá mi okrem iného prezradila, ako vznikajú jej spravodajské relácie, že na konkrétne miesto sa vydávajú na základe podnetov ľudí, ktorí ich pozývajú na tie-ktoré miesta a sú veľmi radi, keď ich niekam pozvú. „Narozprávať rozhovor nie je vždy ľahké, lebo niekedy je rozhovor nepoužiteľný, ale snažíme sa to rozstrihať a narozprávať, vlastne ja narozprávam a niečo dám aj od tej osoby. Ale snažím sa položiť otázku tak, aby som dostala odpoveď celou vetou, lebo je najhoršie, ak položíte otázku a ten človek odpovie áno, alebo nie a nič viac. Potom to sami redaktori zostriháme a komplet upravíme materiál, ktorý potom ide do vysielania“, priblížila mi prácu redaktorky Janka Pavelová. Bolo poznať, že túto prácu robí rada, že ju táto práca napĺňa, že to nie je o peniazoch, alebo o ukazovaní sa na obrazovke, že je to o darovaní sa druhým ľuďom. Ako sama podotkla, túto prácu berie ako svoje osobné evanjelizovanie, ktoré ju zmenilo, pretože v televízii vládne súdržnosť a priateľská atmosféra.

Medzitým vonku prebiehala súťaž o to, kto z divákov a hostí Dňa otvorených dní prinesie do televízie najchutnejší zákusok. A bolo veru z čoho vyberať. Zákusky čokoládové, ovocné, šľahačkové, kysnuté koláče. Radosť ochutnať.

Naše zaujímavé a podnetné popoludnie v televízii sa už blížilo ku koncu, s príjemnými pocitmi, nabitý pozitívnou silou do ďalších dní, pookriaty zo stretnutia s milými, usmievavými ľuďmi sme sa pobrali domov. Už teraz sa tešíme dovidenia na budúci rok v televízii Lux.

spracovala Martina Gondová

Mons. Stanislav STOLÁRIK


Milý duchovný otec tejto farnosti, bratia kňazi, rodáci i vy, čo ste pôsobili tu, susedia kňazi, všetkých vás srdečne pozdravujem na tejto nádhernej slávnosti! Vás všetkých, drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež aj tých, čo ostali vonku, aj tých pozdravujem na diaľku. Zvlášť chcem pozdraviť vás, ktorí ešte nosíte v sebe v pamäti možno aj v rukách to všetko, čo bolo spojené s výstavbou tohto kostola!

Dnešné druhé čítanie z prvého listu Pavla, apoštola Solúnčanom obsahuje v sebe aj túto myšlienku: „Vieme bratia, Bohom milovaní, o vašom vyvolení, lebo naše evanjelium neprišlo k vám iba v slove, ale aj v moci a v Duchu svätom a v celej plnosti.“ Prečo spomínam tento list svätého Pavla, apoštola, prvý list Solúnčanom. Jednak aj pre tieto slová, ktoré som citoval, ale aj preto, lebo tento prvý list Solúnčanom je považovaný za jeden z najstarších, ak nie vôbec najstarší text Nového zákona. A teraz naozaj to krásne, čo je tu vystihnuté „..v moci Ducha Svätého…“ sa tu aj má prejaviť. Prejavilo sa aj v Solúne. Zachytávajme toto miesto a mesto, ktorému Pavol adresoval svoje dva listy a nebojme sa teraz v tejto chvíli nadviazať na to, že v roku 2013 budeme sláviť 1150 rokov od príchodu svätých Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, práve zo Solúna. Teda toto posolstvo, ktoré Pavol adresoval do daného mesta, mocou Ducha svätého splodilo takých dvoch velikánov – vierozvestov nášho národa. Samozrejme, že ich misii predchádzala misia írsko-škótskych misionárov, Nemcov, ale v zrozumiteľnej reči a zrozumiteľným jazykom ohlasovali Božie slovo práve títo naši vierozvestovia – svätí Cyril a Metod.

A pozrite, pomaly sa tieto korene takto rozrastali a v danom čase aj tu na tomto kúsku zeme sveta, vtedy možno ešte v ostrihomskej, potom v jágerskej arcidiecéze, potom možno pod Spišskou kapitulou, teraz v rámci košickej arcidiecézy, predtým diecézy, pomaly sa zakoreňovala viera, to svedectvo otcov, to dedičstvo otcov aj tu vo Víťaze, v Širokom, v Ovčom a na celom okolí. A chvála Pánu Bohu, pomaly sa zrodil kostolík svätého Ondreja, ktorý v danom čase, podľa aj vášho zváženia už nevyhovoval potrebe času a aj v týchto neľahkých časoch, na ktoré iste ešte mnohí pamätáte, ste sa rozhodli, vaši otcovia, vaši dedovia, že postavia dôstojný Boží stánok, ktorý aj kapacitne bude vyhovovať a bude dôstojným Božím príbytkom.

A preto rád zopakujem to, čo som povedal na začiatku svätej omše. Mali by sme naozaj prejaviť úctu voči vtedajšej generácii, ktorá s toľkou odvahou sa pustila do tohto diela vediac, čo to všetko obnáša a s čím to ide. Možnože boli medzi vami aj také dobrodružné povahy, povstali a chceli robiť aj napriek komunizmu, možno, to viete vy! Ale dakedy aj toto treba, aby sa začalo rodiť dielo takéhoto charakteru, Božieho charakteru. A zrodilo sa a je tu. My dnes spomíname na päťdesiat rokov požehnania chrámu a myslím, že v roku 1992 bol posvätený tento chrám, pán biskup vtedy Mons. Alojz Tkáč ho posvätil. Ale v tom čase spred 50 rokov, ako ste spomenuli sami, nemohol biskup prísť do svojho kostola. A to bola naozaj bieda vtedajšieho času, bieda, ktorá, žiaľ, sa stala, ale je dobré, že Pán Boh to predsa tak zinscenoval, že napokon tento Boží chrám začal slúžiť a slúži.

Milí bratia a sestry, po 50 rokoch a opakujem, znova ste tu pamätníci, po 50 rokoch tým najväčším šťastím a radosťou je to, že ten kostol nie je prázdny, že ten kostol sa nerozpadáva, že ten kostol neslúži na iný účel. Chodíte už sami po svete za prácou, za turistikou, atď. Stačí len zájsť do susedného Česka a možno sa stretávate aj vy s tým, ako sú kostoly opustené, ako chátrajú, ako sa rozpadávajú, alebo už to nie sú Božie chrámy, ale ich funkcia sa zmenila na niečo iné, ale hlavne nie vždy na dôstojný účel.

Keď som pred týždňom posväcoval kostol v Teriakovciach za Solivarom, urobili so mnou interview pre farský časopis. Jedna z otázok, ktorú som dostal, bola nasledovná: „Treba dnes nové kostoly?“ Ja som sa aj v homílii potom dotkol tejto témy, tejto otázky a odpovedal som: „Nie je to dobre položená otázka, či treba dnes nové kostoly. Tá lepšia otázka je, keď sa spýtame: Potrebuje dnes človek Boha?“ A keď človek dnes potrebuje Boha, tak treba aj kostoly a keď človek vyškrtne zo svojho srdca Boha, nebude potrebovať ani kostoly. Takže potrebujeme Boha? Toto je to najrozhodujúcejšie, čo nás má sprevádzať celý život. A iste rád to spomínam a dúfam, že to neposilní, alebo nenaštartuje vašu pýchu, ale som rád, že ten kostol je plný, že ste tu vy, že sú tu zo Širokého, z Ovčia, z Krížovian, z ďalšieho okolia. Takto to má byť a tak je to dobre. A ja som presvedčený, že vo všetkých vás je práve táto túžba – potrebujeme Boha! Potrebujeme jeho milosrdenstvo! Potrebujeme jeho pomoc! Potrebujeme jeho odpustenie! Potrebujeme Boha! Lebo vieme, že nás miluje, že nás má rád a že sa tu môžeme k nemu kedykoľvek pritúliť tak, ako dieťa ku svojej mame, ku svojmu otcovi. Tak sa môžeme pritúliť k Bohu. A to nám potom dáva oveľa širší rozmer nášho života.

Známy kazateľ Fulton Sheen hovorí, že hovoril o nebi, o Božích veciach, o tom, ako je krásne v nebi a potom, keď sa už kázeň chýlila ku koncu, obrátil sa na všetkých veriacich v kostole a hovorí: Teraz vám položím jednu otázku: „Kto chce ísť do neba, nech vstane.“ Všetci vstali a jeden ostal sedieť. Tak ho to prekvapilo a zamýšľa sa, že čo s tým. Tak položil druhú otázku: „Kto nechce ísť do pekla, nech vstane.“ Znova sa všetci postavili a ten jeden ostal sedieť. No tak mu to nedalo pokoja potom sa stretli a pýta sa ho: „Povedz mi, človeče, nechcel by si ísť ani do neba, nechcete ísť ani do pekla, tak čo vlastne chcete?“ „Mne je tu dobre na zemi, ja chcem ostať tu.“ V tej odpovedi je veľmi veľa z toho, čo sa v priebehu dejín tak nejako tlačilo do hlavy človeka, ale čo v dnešnom čase je tiež tak veľmi silné, alebo silne usadené v myslení človeka. Načo sa trápiť o nejakom nebi a do neba aj tak prídeme, veď je nebo športovcov, hercov, kominárov, potápačov a ktovie koho. Každý do nejakého neba príde. Každý si tvorí svoju teológiu. A do pekla? No kto by do pekla išiel, však nie som taký zlý, však som nikoho nezabil a to, že sem-tam ukradnem, poohováram a jazykom uškodím, no veď čo. A tých čertov, tých sa netreba báť, z tých sa treba vysmievať. A tak mi je najlepšie tu na zemi.

Milí bratia a sestry, ak niekto povie, že mu je dobre na zemi, chvála Bohu. Ak máte radosť a šťastie v rodine, ja vám to prajem a nech vás to sprevádza po celý život, nech je to tak. Ak ste zdraví, ak nemáte problém s chorobami, nech je to tak. Ale vy, ktorí máte rodiny a ktorí už máte nejaké roky, tak viete, že príde i choroba, i v rodine nie stále svieti slnko, i s deťmi sú problémy, i medzi vami a jednoducho na tej zemi je predsa len striedavo. A keby to aspoň bolo vyvážené, niekedy poviete, ale niekedy sa vám zdá, že toho zlého je viac ako toho dobrého. Ale i tak sa držíme tejto zeme. Nechcem povedať, že je to celkom zlé a opakujem, že vám to zo srdca prajem, aby ste naozaj mali požehnaný život, ale ak ho aj máte, čím ste si to zaslúžili, že vás Pán Boh dal do tohto prostredia? Že ste sa narodili tu, že máte zdravie, že máte možnosť rozvíjať svoju rodinu, čím ste si to zaslúžili? Nikto si to nezaslúžil, ani ja som si nezaslúžil to, že som sa narodil tu v tomto prostredí, že Pán Boh ma povolal za kňaza, za biskupa. A keby niekto mal s tým pochybnosti, zahľaďme sa na chatrče sociálne slabších ľudí a spýtajme sa: nemohli sme sa tam narodiť? Zadívajme sa možno cez televíznu obrazovku, keď nám ukazujú hladomor v Somálsku, v Sudáne a kdekoľvek inde nejaké problémy, nemohli sme sa tam narodiť? Aká je to naša zásluha, že sme sa narodili tu? Žiadna. A vtedy možno kľakneme na kolená a povieme: „Pane Bože, ďakujem ti, že si ma nedal, aby som sa narodil tam, kde matky majú vyplakané oči, lebo im na rukách umierajú deti od hladu.“ My nevieme, čo je hlad. To, že deti prídu hladné zo školy, to je normálne, že im dobre vytrávilo. Ale to nie je hlad, to treba len ďalšie jedlo, ale hlad je, keď niekoľko dní, týždňov mama, otec nemôže dať svojim deťom čo jesť a oni umierajú od hladu, toto je hladomor. A nenarodili sme sa tam, ale tu. A to je ďalší dôvod k našej pokore. Aby sme ďakovali Pánu Bohu, že nám dal to, čo nám dáva a aby sme mu boli za to všetko vďační. A v tej zodpovednosti mu to aj potom splácali.

A myslím si a rád to poviem, že iste aj to uvedomenie si toho, o čom hovorím, vyústilo napokon v to áno – treba nám tento Boží chrám, aby sme ďakovali Pánu Bohu za všetky jeho dobrodenia. Treba nám kostoly, lebo vidíme, že Božia ruka nás sprevádza. A chvála Pánu Bohu, že tu prichádzate a znova obnovujete v sebe tento úmysel. Prichádzajte stále a ďakujte Pánu Bohu za všetky dobrodenia a proste i odprosujte. A je dobré, keď to prejavujete aj starostlivosťou o tento Boží chrám, o chrámy či o iné zázemia cirkevného života na iných miestach. Je to dobré, lebo tým sa naozaj vytvára priestor na to, aby to, čo v tom rozkorenení a v tej cyrilometodskej tradícii napokon sa nám odovzdalo, lebo tú štafetu odovzdávame ďalej a chceme, aby tá štafeta nepadla, ale ako živá horiaca pochodeň išla stále ďalej.

Dnes na celom svete nás Svätý Otec Benedikt XVI. vyzýva, aby sme sa zjednotili s ním a v každom jednom katolíckom kostole prosili za evanjelizátorov. Má s nimi svätú omšu a vysiela ich do celého sveta týždeň pred Misijnou nedeľou, teda tých, ktorí majú evanjelium podávať ďalej. A dovolím si v tejto chvíli povedať aj to, že celkom oprávnene sa môžeme cítiť byť s ním zjednotení, lebo každý jeden pokrstený má byť takým evanjelizátorom. Vy, rodičia, prvými svedkami viery v Ježiša Krista pre svoje deti, to je veľký záväzok. Áno, my kňazi samozrejme tiež, ale rodičia vy ste najbližšie svojim deťom, svojej rodine. A tak by sme mohli pokračovať ďalej.

Pred chvíľou som mal birmovku. Tu ste prevažná väčšina pobirmovaných, boli ste tiež pri birmovke poslaní ako takí evanjelizátori do celého sveta, aby ste evanjelizovali. A birmovancom som dnes povedal: „Keď máte byť takýmito evanjelizátormi, čo zajtra bude v škole, prípadne pri cestovaní, v robote? Čo poviete, keď sa vás spýtajú, že ste boli včera na birmovke? Poviete, mám to za sebou, chvála Bohu, nech sú doma spokojní. Alebo ste sa reštartovali, a reku, áno zoberiem to teraz serióznejšie a vážnejšie. Ale Duch Svätý nás takto posilňuje a takto posiela ako oprávnených evanjelizátorov, nás všetkých. Iste, keby ste neboli vy tými evanjelizátormi, tieto deti by tu neboli a ktovie koľkí ďalší. Nech Pán Boh odmení vašu námahu, vaše úsilie, vaše evanjelizovanie vo vašich rodinách, vo vašom prostredí, drahí bratia a sestry.

Áno možno ste zachytili, že to, čo nás poznačovalo práve aj pred týmito 50 rokmi v takej tvrdšej miere, hoci tie počiatky spred 50 rokov boli také isté, takže tie ťažkosti a ohrozenia označujú aj dnes kresťanov. Kresťanov, možno ste zachytili v Egypte, možno ste čítali na internete správu, lebo naše médiá to veľmi po kúskoch udávajú, ako autami a tankami išli do demonštrantov, do kresťanov – koptov, ktorí si chránili kostoly, lebo moslimovia im začali vypaľovať kostoly. Egypt má asi 80 miliónov obyvateľov a z toho 10 % sú kresťania. A keď si chránili svoje kostoly, vláda i polícia akoby odťahovali ruky a nechali všetkých tých devastátorov, aby ich tam mučili a mlátili. A potom, keď už urobili takú prvú čistku a asi 40 z nich tam zomrelo, boli postrieľaní, alebo inak zabití, ešte polícia nabehla medzi tento zástup a pozerali, myslím na ľavej alebo pravej ruke majú kopti vytetovaný kríž. Viete, nemajú znamenie neviditeľné Ducha Svätého v sebe toto, čo my, čo uvidíme až vo večnosti, ak budeme v nebi, tak na oslavu a ak v zatratení, tak na hanbu. Ale majú vytetovaný kríž tu. Takže polícia, keď sa rozbehla, tak sledovala, kto je kresťan, išli tam a mlátili. Aj to je svedectvo dnešných čias a my musíme solidarizovať s týmito kresťanmi, lebo aj my sme prešli všeličím a nemožno zabudnúť ani v tejto chvíli na čas spred 50 rokov.

Ale povedzme si, že pred tými 50 rokmi našich ľudí brali, zabíjali v koncentračných táboroch tu v Česku alebo na Slovensku, alebo ich poslali do Ruska. Aj tu z okolia Prešova si pamätám na prípady, ktoré si možno vrátili, ale aj na takých, ktorí sa nevrátili z ruských koncentrákov po 2. svetovej vojne. V noci prišli, zobrali otca početnej rodiny, nikto nikdy viac otca nevidel. Na to nesmieme zabudnúť. Aké hrôzy sa robili, lebo dnes to prežívajú kresťania aj v iných častiach sveta. Ale koľká to odvaha!

Keď som bol zas minulý týždeň na kongrese o Božom milosrdenstve v Krakove v Lagievnikach, bolo tam, predstavte si, asi 2000 ľudí zo 70 krajín celého sveta. Mali ste vidieť tých Afričanov a Ázijčanov, ktorí prešli toľké kilometre, teda to nebola taká cesta ako pre mňa z Košíc do Lagievnik, ale 16-hodinový let. A tá ich radosť, keď Afričania sa rozospievali, priam roztancovali. Radosť z prežívania viery. Tam som sa ani neodvážil spýtať, či niekto postáva za kostolom, lebo reku, raz keď prídem do kostola, tak som tam. A keď možno pamätáte na rozprávanie pána kardinála Tomka, alebo čítali ste o misijných cestách, tak hovorili, že 4 hodiny omša, to je normálne. Veď ľudia, keď sa už poschádzajú z toľkých diaľok a nepovedia, že za hodinu nás preplaší, štyri, päť, šesť hodín, to bolo treba mať aj kondičku na to, aby zvládal takýto čas. Ja nehovorím, alebo nedávam to za vzor pastoračnej službe tu, lebo sme v iných podmienkach, ale chcem povedať o tej radosti viery, aby nám nechýbala, aby to v nás rástlo, aby to nás prebúdzalo, stavalo znova a znova na nohy.

Chcem poďakovať pánu farárovi a jeho spolupracovníkom, lebo pravidelne dostávam váš časopis. Takže som informovaný, keď už aj všetko nestihnem prečítať, obrázky si všetky pozriem ako poriadny čitateľ. Takže stále toto vidím, robte to, pokračujte v tom, aj tu so susedom, že takéto vzťahy jedny k druhým sa vytvárajú, posilňujú, to je dobré. Takáto komunikácia má byť, takáto živosť má byť. My nie sme na opustenom ostrove, my sme naozaj tí, ktorí majú medzi sebou rozprávať, komunikovať, povzbudzovať a tešiť sa, aj dakedy spolu poplakať, lebo aj bolesť vstupuje do života.

Milí bratia a sestry, tu prichádzajte a znova nachádzajte tú potrebnú silu a znova majte vo veľkej láske tento Boží chrám aj z úcty voči vašim predkom otcom, dedom, ktorí ho stavali, že vám ho zanechali do vienka. Tak aj vy ho tak opatrujte ako aj teraz v nádhere, aby aj vaše deti a vaše vnúčatá mohli tu byť tými, ktorí ho budú ďalej zveľaďovať, aby aj ďalšie pokolenia tu mohli prichádzať.
A všetko to začalo v Solúne, keď Pavol tam mocou Ducha Svätého tak nádherne účinkoval a to mesto zrodilo takých veľkých vierozvestov. Aby ten obraz Boží nie na minci, ale v našich srdciach bol a aby sa čistil, aby bol jasný, zreteľný Boží obraz nie obraz tohto sveta, ale Boží obraz v nás. Naďalej takto dostával plnosť svojej krásy.
Amen.

Ustavične sa radujte v Pánovi!


Cirkev je povolaná prinášať do sveta autentickú a trvalú radosť. Túžba po radosti je vtlačená v hĺbke ľudskej bytosti. Za bezprostrednými a pominuteľnými potešeniami hľadá naše srdce hlbokú, plnú a trvalú radosť, ktorá môže dať životu chuť.
Každý deň nám Pán ponúka toľko obyčajných radostí: radosť zo života, z krásy prírody, z dobre vykonanej práce, zo služby, z úprimného a čistého priateľstva, pekné okamihy z rodinného života, objavenie vlastných schopností a dosiahnutie dobrých výsledkov, ocenenie od druhých, pocit, že sme pre blížneho užitoční, získavanie nových vedomostí štúdiom, objavovanie nových horizontov cestovaním, možnosť robiť si plány do budúcnosti, aj skúsenosť z čítania nejakej knihy, obdivovania vrcholného umeleckého diela, počúvania a hrania hudby, či pozerania filmu v nás môžu vyvolať pravú a skutočnú radosť.

V skutočnosti všetky autentické radosti, tie malé každodenné i tie veľké radosti života, majú svoj pôvod v Bohu, pretože Boh je spoločenstvom večnej lásky, ktorá neostáva uzatvorená v sebe samej. Boh chce, aby sme mali účasť na jeho božskej a večnej radosti. Táto nekonečná Božia láska ku každému z nás sa naplno prejavila v Ježišovi Kristovi. V ňom sa nachádza radosť, ktorú hľadáme. Zo stretnutia s Ježišom sa vždy rodí veľká vnútorná radosť. Kresťan nemôže byť smutný, pretože stretol Krista, ktorý dal za neho život.

Svätá Terezka napísala: „Ježišu, milovať ťa je mojou radosťou“. Radosť je úzko spätá s láskou. Láska plodí radosť. Ak chceme zakúsiť radosť lásky, musíme byť veľkodušní, neuspokojiť sa s minimom. Venujte sa štúdiu, rozvíjajte svoje talenty a dávajte ich už odteraz do služby blížnym. Hľadajte spôsob ako prispieť k spravodlivejšej a ľudskejšej spoločnosti tam, kde sa nachádzate. Nech je celý váš život vedený duchom služby a nie túžbou po moci, materiálnom úspechu a peniazoch.

Chcem Vás povzbudiť, aby ste boli misionármi radosti. Nemôžeme byť šťastní, ak ostatní nie sú šťastní: o radosť sa treba deliť. Choďte a povedzte iným mladým ľuďom o vašej radosti z toho, že ste našli cenný poklad, ktorým je sám Ježiš. Radosť z viery si nemôžeme nechávať pre seba: ak si ju chceme uchovať, musíme ju odovzdávať ďalej.

Je vašou úlohou, aby ste ukázali svetu, že viera vedie k šťastiu a k pravej, plnej a trvácej radosti. Vy musíte ako prví svedčiť o radostnej a šťastnej podobe viery. Prinášajte ju do svojich rodín, škôl a univerzít, na pracoviská a do priateľských spoločenstiev, v ktorých žijete. Uvidíte, aká je nákazlivá.

z príhovoru Svätého Otca Benedikta XVI. k mladým

Stalo sa:


– 5. – 8. 4. – oslávili sme Ježišovo zmŕtvychvstanie, Veľkú noc

– 16. 4. – uctili sme si relikviu sv. Cyrila

– 22. 4. – 83 našich bratov a sestier prijalo sviatosť birmovania

– 1. 5. – bardejovský dekan Mgr. Pavol Marton predsedal odpustovej slávnosti ku cti sv. Jozefa, robotníka

-re-

Trampoty v manželstve


Niektoré manželské páry postusapne zisťujú, že im chýbajú témy vzájomných rozhovorov. V takom prípade by mali zvýšiť počet svojich spoločných záujmov. Spoločné zážitky prirodzene povzbudzujú ku konverzácii. Niekedy sa budete musieť premôcť a to vyžaduje vedomé rozhodnutie – zaujímať sa o to, čo obľubuje manžel alebo manželka. To môže neraz znamenať vrátiť sa k tomu, čo sme robievali, keď sme spolu chodili, alebo nájsť nové aktivity, ktoré nás budú obidvoch zaujímať.

Zoznam možností je nekonečný a môže zahŕňať nový šport, fotografovanie ako dokumentáciu rodinného života, zariaďovanie domu, práca v záhradke, návštevy neznámych miest, sledovanie športových udalostí, návštevy divadla alebo kina, počúvanie hudby, prechádzky…
Potom môžeme spolu preberať naše rozdielne zážitky. Mali by sme z nášho partnera dostať jeho myšlienky a pocity: či sa mu to páčilo alebo nie, čo by chcel robiť nabudúce a tak ďalej.

Je potrebné využiť aj čas spoločného jedla. Pôvodný význam slova spoločenstvo je spoločne jesť chlieb. Spoločné stolovanie je veľmi dôležitou spoločenskou činnosťou. Spoločné stolovanie je najlepšie fórum, aké bolo kedy vymyslené na vyjadrenie zármutku (kar) alebo oslavu radostných udalostí (svadobná hostina).

V biblických časoch bolo stolovanie príležitosťou pre rozvíjanie priateľstiev. Azda toto je skutočný význam Ježišových slov, ktorými opísal svoju túžbu po vzťahu s nami: “Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou” (Zjv 3,20).

Spoločné stolovanie sa vždy cenilo ako prostriedok stmeľovania rodiny a až v druhej polovici 20. storočia sa na západe začalo zanedbávať. Nebezpečenstvo hotových jedál a mikrovlniek je v tom, že dovoľuje ľuďom najesť sa rýchlo a osamote. V niektorých častiach Ameriky to došlo až tak ďaleko, že sa projektujú domy bez priestoru pre spoločné stravovanie. No zasa na druhej strane priestor pre televíziu je v každej miestnosti. A toto je veľká strata pre manželské vzťahy.

Jeden známy manželský pár sa vyjadril: “Pre nás je stolovanie jednou z najdôležitejších príležitosti na rozhovor. Prestieranie stola a spoločné jedlo bez prerušovania a zásahu z okolia alebo rozptyľovania, považujeme vždy za dobrú a potrebnú vec, bez ohľadu na podávané jedlo.”

Máme vždy hovoriť o svojich pocitoch – v našej kultúre majú muži obvykle väčšie problémy než ženy, keď treba prejaviť city. V minulosti, a do určitej miery aj dnes, sa od mužov očakávalo, že si svoje city nechajú pre seba, kým ženy povzbudzovali deliť sa s priateľkami a rodinou. Mnohé sa začnú zdôverovať sestrám a blízkym priateľkám skôr, než svojmu manželovi.

Niektorí ľudia považujú sami seba za “nie emotívny typ”. Ale vieme, že emócie sú základnou súčasťou ľudskej bytosti a musíme sa naučiť hovoriť o svojich citoch, ak máme v našom manželstve efektívne komunikovať. Niekedy je toľko krásnych vecí, na ktoré myslíme, alebo ich prežívame, ale nikdy ich nevyslovíme. Ak sa svojho manžela alebo manželky vo vhodnom okamihu spýtame: “Ako sa cítiš?”, “Čo prežívaš?” môžeme im tým pomôcť hovoriť slobodnejšie o ich pocitoch. Ak sa naučíme vyjadrovať svoje pocity vtedy, keď sa cítime dobre, máme oveľa väčšiu šancu, že sa nám podarí aj vtedy, ked sa cítime zle a sme pod tlakom.

V každom manželstve prídu ťažké chvíle, ako sú finančné problémy, vážna choroba, dopravná nehoda, problémy s dieťaťom v puberte, spontánny potrat či úmrtie blízkeho. Zápasenie s krízou môže manželstvo posilniť alebo rozbiť. Najmä smrť dieťaťa vytvára na vzťah obrovský tlak.

V čase úmrtia alebo smútku za zosnulým môže ľahko skĺznuť do potláčania svojich citov, a k vzájomnému odcudzeniu, k úniku do zamestnania. Ale dôležitou časťou vyrovnania sa s takýmito skúsenosťami je komunikovanie našich pocitov, akokoľvek ťažké sa nám to zdá. Je treba nechať jeden druhého reagovať svojím spôsobom a prechádzať cez zármutok spoločne. Hlboká komunikácia od nás vyžaduje, aby sme otvorili naše vnútro a boli prístupní jeden pre druhého. Ak nekomunikujeme bolestivé a zložité city a skúšame sa s nimi vyrovnať sami, vzďaľujeme sa tým od partnera. Aj pre tých z nás, ktorí sa cítia neschopní rozpoznať, nie to ešte hovoriť o svojich citoch, je možná zmena.

Treba zvoliť správny okamih – hoci je dôležité nemať jeden pred druhým tajnosti a vedieť vyjadriť svoje city, nie je vždy správne povedať hneď, čo si myslíme. Účinok našich slov treba starostlivo zvážiť. Zdržať sa, kým nenastane vhodnejší okamih, je súčasťou pokladu lásky, to môže znamenať čakať dovtedy, kým ani jeden z nás nebude príliš unavený, alebo zaneprázdnený a bude mať dostatok času vec prediskutovať. Treba to najprv predložiť Bohu a poprosiť ho, aby pomohol predniesť tú vec v správnom okamihu. Niekedy zase ten druhý začne sám na danú tému hovoriť.

Prejavme si náklonnosť. Hoci je rozumné odložiť citlivé otázky na vhodný okamih, neexistuje správna alebo nesprávna chvíľa, kedy možno hovoriť o našich pozitívnych citoch voči tomu druhému. A robiť tak čo najčastejšie – má mocný vplyv na naše manželstvo. Naša zaľúbenosť sa má rozvinúť do čohosi trvalejšieho – do opravdivej obetujúcej sa lásky. Je to hlbší, oddanejší a trvalý vzťah, ktorý musíme obaja trpezlivo budovať. Ak sa máme opravdivo radi, zavše si nájdeme vhodnú a primeranú tému na dialóg. Lenže v niektorých rodinách a manželstvách je situácia, že “dvaja pod jednou strechou sa môžu spolu zhovárať veľa rokov a pritom sa nemusia nikdy skutočne stretnúť”. Skúsme to všetko vyhodnotiť – ako to vyzerá medzi nami, v tej našej rodine.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké