Mons. Stanislav STOLÁRIK


Milý duchovný otec tejto farnosti, bratia kňazi, rodáci i vy, čo ste pôsobili tu, susedia kňazi, všetkých vás srdečne pozdravujem na tejto nádhernej slávnosti! Vás všetkých, drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež aj tých, čo ostali vonku, aj tých pozdravujem na diaľku. Zvlášť chcem pozdraviť vás, ktorí ešte nosíte v sebe v pamäti možno aj v rukách to všetko, čo bolo spojené s výstavbou tohto kostola!

Dnešné druhé čítanie z prvého listu Pavla, apoštola Solúnčanom obsahuje v sebe aj túto myšlienku: „Vieme bratia, Bohom milovaní, o vašom vyvolení, lebo naše evanjelium neprišlo k vám iba v slove, ale aj v moci a v Duchu svätom a v celej plnosti.“ Prečo spomínam tento list svätého Pavla, apoštola, prvý list Solúnčanom. Jednak aj pre tieto slová, ktoré som citoval, ale aj preto, lebo tento prvý list Solúnčanom je považovaný za jeden z najstarších, ak nie vôbec najstarší text Nového zákona. A teraz naozaj to krásne, čo je tu vystihnuté „..v moci Ducha Svätého…“ sa tu aj má prejaviť. Prejavilo sa aj v Solúne. Zachytávajme toto miesto a mesto, ktorému Pavol adresoval svoje dva listy a nebojme sa teraz v tejto chvíli nadviazať na to, že v roku 2013 budeme sláviť 1150 rokov od príchodu svätých Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, práve zo Solúna. Teda toto posolstvo, ktoré Pavol adresoval do daného mesta, mocou Ducha svätého splodilo takých dvoch velikánov – vierozvestov nášho národa. Samozrejme, že ich misii predchádzala misia írsko-škótskych misionárov, Nemcov, ale v zrozumiteľnej reči a zrozumiteľným jazykom ohlasovali Božie slovo práve títo naši vierozvestovia – svätí Cyril a Metod.

A pozrite, pomaly sa tieto korene takto rozrastali a v danom čase aj tu na tomto kúsku zeme sveta, vtedy možno ešte v ostrihomskej, potom v jágerskej arcidiecéze, potom možno pod Spišskou kapitulou, teraz v rámci košickej arcidiecézy, predtým diecézy, pomaly sa zakoreňovala viera, to svedectvo otcov, to dedičstvo otcov aj tu vo Víťaze, v Širokom, v Ovčom a na celom okolí. A chvála Pánu Bohu, pomaly sa zrodil kostolík svätého Ondreja, ktorý v danom čase, podľa aj vášho zváženia už nevyhovoval potrebe času a aj v týchto neľahkých časoch, na ktoré iste ešte mnohí pamätáte, ste sa rozhodli, vaši otcovia, vaši dedovia, že postavia dôstojný Boží stánok, ktorý aj kapacitne bude vyhovovať a bude dôstojným Božím príbytkom.

A preto rád zopakujem to, čo som povedal na začiatku svätej omše. Mali by sme naozaj prejaviť úctu voči vtedajšej generácii, ktorá s toľkou odvahou sa pustila do tohto diela vediac, čo to všetko obnáša a s čím to ide. Možnože boli medzi vami aj také dobrodružné povahy, povstali a chceli robiť aj napriek komunizmu, možno, to viete vy! Ale dakedy aj toto treba, aby sa začalo rodiť dielo takéhoto charakteru, Božieho charakteru. A zrodilo sa a je tu. My dnes spomíname na päťdesiat rokov požehnania chrámu a myslím, že v roku 1992 bol posvätený tento chrám, pán biskup vtedy Mons. Alojz Tkáč ho posvätil. Ale v tom čase spred 50 rokov, ako ste spomenuli sami, nemohol biskup prísť do svojho kostola. A to bola naozaj bieda vtedajšieho času, bieda, ktorá, žiaľ, sa stala, ale je dobré, že Pán Boh to predsa tak zinscenoval, že napokon tento Boží chrám začal slúžiť a slúži.

Milí bratia a sestry, po 50 rokoch a opakujem, znova ste tu pamätníci, po 50 rokoch tým najväčším šťastím a radosťou je to, že ten kostol nie je prázdny, že ten kostol sa nerozpadáva, že ten kostol neslúži na iný účel. Chodíte už sami po svete za prácou, za turistikou, atď. Stačí len zájsť do susedného Česka a možno sa stretávate aj vy s tým, ako sú kostoly opustené, ako chátrajú, ako sa rozpadávajú, alebo už to nie sú Božie chrámy, ale ich funkcia sa zmenila na niečo iné, ale hlavne nie vždy na dôstojný účel.

Keď som pred týždňom posväcoval kostol v Teriakovciach za Solivarom, urobili so mnou interview pre farský časopis. Jedna z otázok, ktorú som dostal, bola nasledovná: „Treba dnes nové kostoly?“ Ja som sa aj v homílii potom dotkol tejto témy, tejto otázky a odpovedal som: „Nie je to dobre položená otázka, či treba dnes nové kostoly. Tá lepšia otázka je, keď sa spýtame: Potrebuje dnes človek Boha?“ A keď človek dnes potrebuje Boha, tak treba aj kostoly a keď človek vyškrtne zo svojho srdca Boha, nebude potrebovať ani kostoly. Takže potrebujeme Boha? Toto je to najrozhodujúcejšie, čo nás má sprevádzať celý život. A iste rád to spomínam a dúfam, že to neposilní, alebo nenaštartuje vašu pýchu, ale som rád, že ten kostol je plný, že ste tu vy, že sú tu zo Širokého, z Ovčia, z Krížovian, z ďalšieho okolia. Takto to má byť a tak je to dobre. A ja som presvedčený, že vo všetkých vás je práve táto túžba – potrebujeme Boha! Potrebujeme jeho milosrdenstvo! Potrebujeme jeho pomoc! Potrebujeme jeho odpustenie! Potrebujeme Boha! Lebo vieme, že nás miluje, že nás má rád a že sa tu môžeme k nemu kedykoľvek pritúliť tak, ako dieťa ku svojej mame, ku svojmu otcovi. Tak sa môžeme pritúliť k Bohu. A to nám potom dáva oveľa širší rozmer nášho života.

Známy kazateľ Fulton Sheen hovorí, že hovoril o nebi, o Božích veciach, o tom, ako je krásne v nebi a potom, keď sa už kázeň chýlila ku koncu, obrátil sa na všetkých veriacich v kostole a hovorí: Teraz vám položím jednu otázku: „Kto chce ísť do neba, nech vstane.“ Všetci vstali a jeden ostal sedieť. Tak ho to prekvapilo a zamýšľa sa, že čo s tým. Tak položil druhú otázku: „Kto nechce ísť do pekla, nech vstane.“ Znova sa všetci postavili a ten jeden ostal sedieť. No tak mu to nedalo pokoja potom sa stretli a pýta sa ho: „Povedz mi, človeče, nechcel by si ísť ani do neba, nechcete ísť ani do pekla, tak čo vlastne chcete?“ „Mne je tu dobre na zemi, ja chcem ostať tu.“ V tej odpovedi je veľmi veľa z toho, čo sa v priebehu dejín tak nejako tlačilo do hlavy človeka, ale čo v dnešnom čase je tiež tak veľmi silné, alebo silne usadené v myslení človeka. Načo sa trápiť o nejakom nebi a do neba aj tak prídeme, veď je nebo športovcov, hercov, kominárov, potápačov a ktovie koho. Každý do nejakého neba príde. Každý si tvorí svoju teológiu. A do pekla? No kto by do pekla išiel, však nie som taký zlý, však som nikoho nezabil a to, že sem-tam ukradnem, poohováram a jazykom uškodím, no veď čo. A tých čertov, tých sa netreba báť, z tých sa treba vysmievať. A tak mi je najlepšie tu na zemi.

Milí bratia a sestry, ak niekto povie, že mu je dobre na zemi, chvála Bohu. Ak máte radosť a šťastie v rodine, ja vám to prajem a nech vás to sprevádza po celý život, nech je to tak. Ak ste zdraví, ak nemáte problém s chorobami, nech je to tak. Ale vy, ktorí máte rodiny a ktorí už máte nejaké roky, tak viete, že príde i choroba, i v rodine nie stále svieti slnko, i s deťmi sú problémy, i medzi vami a jednoducho na tej zemi je predsa len striedavo. A keby to aspoň bolo vyvážené, niekedy poviete, ale niekedy sa vám zdá, že toho zlého je viac ako toho dobrého. Ale i tak sa držíme tejto zeme. Nechcem povedať, že je to celkom zlé a opakujem, že vám to zo srdca prajem, aby ste naozaj mali požehnaný život, ale ak ho aj máte, čím ste si to zaslúžili, že vás Pán Boh dal do tohto prostredia? Že ste sa narodili tu, že máte zdravie, že máte možnosť rozvíjať svoju rodinu, čím ste si to zaslúžili? Nikto si to nezaslúžil, ani ja som si nezaslúžil to, že som sa narodil tu v tomto prostredí, že Pán Boh ma povolal za kňaza, za biskupa. A keby niekto mal s tým pochybnosti, zahľaďme sa na chatrče sociálne slabších ľudí a spýtajme sa: nemohli sme sa tam narodiť? Zadívajme sa možno cez televíznu obrazovku, keď nám ukazujú hladomor v Somálsku, v Sudáne a kdekoľvek inde nejaké problémy, nemohli sme sa tam narodiť? Aká je to naša zásluha, že sme sa narodili tu? Žiadna. A vtedy možno kľakneme na kolená a povieme: „Pane Bože, ďakujem ti, že si ma nedal, aby som sa narodil tam, kde matky majú vyplakané oči, lebo im na rukách umierajú deti od hladu.“ My nevieme, čo je hlad. To, že deti prídu hladné zo školy, to je normálne, že im dobre vytrávilo. Ale to nie je hlad, to treba len ďalšie jedlo, ale hlad je, keď niekoľko dní, týždňov mama, otec nemôže dať svojim deťom čo jesť a oni umierajú od hladu, toto je hladomor. A nenarodili sme sa tam, ale tu. A to je ďalší dôvod k našej pokore. Aby sme ďakovali Pánu Bohu, že nám dal to, čo nám dáva a aby sme mu boli za to všetko vďační. A v tej zodpovednosti mu to aj potom splácali.

A myslím si a rád to poviem, že iste aj to uvedomenie si toho, o čom hovorím, vyústilo napokon v to áno – treba nám tento Boží chrám, aby sme ďakovali Pánu Bohu za všetky jeho dobrodenia. Treba nám kostoly, lebo vidíme, že Božia ruka nás sprevádza. A chvála Pánu Bohu, že tu prichádzate a znova obnovujete v sebe tento úmysel. Prichádzajte stále a ďakujte Pánu Bohu za všetky dobrodenia a proste i odprosujte. A je dobré, keď to prejavujete aj starostlivosťou o tento Boží chrám, o chrámy či o iné zázemia cirkevného života na iných miestach. Je to dobré, lebo tým sa naozaj vytvára priestor na to, aby to, čo v tom rozkorenení a v tej cyrilometodskej tradícii napokon sa nám odovzdalo, lebo tú štafetu odovzdávame ďalej a chceme, aby tá štafeta nepadla, ale ako živá horiaca pochodeň išla stále ďalej.

Dnes na celom svete nás Svätý Otec Benedikt XVI. vyzýva, aby sme sa zjednotili s ním a v každom jednom katolíckom kostole prosili za evanjelizátorov. Má s nimi svätú omšu a vysiela ich do celého sveta týždeň pred Misijnou nedeľou, teda tých, ktorí majú evanjelium podávať ďalej. A dovolím si v tejto chvíli povedať aj to, že celkom oprávnene sa môžeme cítiť byť s ním zjednotení, lebo každý jeden pokrstený má byť takým evanjelizátorom. Vy, rodičia, prvými svedkami viery v Ježiša Krista pre svoje deti, to je veľký záväzok. Áno, my kňazi samozrejme tiež, ale rodičia vy ste najbližšie svojim deťom, svojej rodine. A tak by sme mohli pokračovať ďalej.

Pred chvíľou som mal birmovku. Tu ste prevažná väčšina pobirmovaných, boli ste tiež pri birmovke poslaní ako takí evanjelizátori do celého sveta, aby ste evanjelizovali. A birmovancom som dnes povedal: „Keď máte byť takýmito evanjelizátormi, čo zajtra bude v škole, prípadne pri cestovaní, v robote? Čo poviete, keď sa vás spýtajú, že ste boli včera na birmovke? Poviete, mám to za sebou, chvála Bohu, nech sú doma spokojní. Alebo ste sa reštartovali, a reku, áno zoberiem to teraz serióznejšie a vážnejšie. Ale Duch Svätý nás takto posilňuje a takto posiela ako oprávnených evanjelizátorov, nás všetkých. Iste, keby ste neboli vy tými evanjelizátormi, tieto deti by tu neboli a ktovie koľkí ďalší. Nech Pán Boh odmení vašu námahu, vaše úsilie, vaše evanjelizovanie vo vašich rodinách, vo vašom prostredí, drahí bratia a sestry.

Áno možno ste zachytili, že to, čo nás poznačovalo práve aj pred týmito 50 rokmi v takej tvrdšej miere, hoci tie počiatky spred 50 rokov boli také isté, takže tie ťažkosti a ohrozenia označujú aj dnes kresťanov. Kresťanov, možno ste zachytili v Egypte, možno ste čítali na internete správu, lebo naše médiá to veľmi po kúskoch udávajú, ako autami a tankami išli do demonštrantov, do kresťanov – koptov, ktorí si chránili kostoly, lebo moslimovia im začali vypaľovať kostoly. Egypt má asi 80 miliónov obyvateľov a z toho 10 % sú kresťania. A keď si chránili svoje kostoly, vláda i polícia akoby odťahovali ruky a nechali všetkých tých devastátorov, aby ich tam mučili a mlátili. A potom, keď už urobili takú prvú čistku a asi 40 z nich tam zomrelo, boli postrieľaní, alebo inak zabití, ešte polícia nabehla medzi tento zástup a pozerali, myslím na ľavej alebo pravej ruke majú kopti vytetovaný kríž. Viete, nemajú znamenie neviditeľné Ducha Svätého v sebe toto, čo my, čo uvidíme až vo večnosti, ak budeme v nebi, tak na oslavu a ak v zatratení, tak na hanbu. Ale majú vytetovaný kríž tu. Takže polícia, keď sa rozbehla, tak sledovala, kto je kresťan, išli tam a mlátili. Aj to je svedectvo dnešných čias a my musíme solidarizovať s týmito kresťanmi, lebo aj my sme prešli všeličím a nemožno zabudnúť ani v tejto chvíli na čas spred 50 rokov.

Ale povedzme si, že pred tými 50 rokmi našich ľudí brali, zabíjali v koncentračných táboroch tu v Česku alebo na Slovensku, alebo ich poslali do Ruska. Aj tu z okolia Prešova si pamätám na prípady, ktoré si možno vrátili, ale aj na takých, ktorí sa nevrátili z ruských koncentrákov po 2. svetovej vojne. V noci prišli, zobrali otca početnej rodiny, nikto nikdy viac otca nevidel. Na to nesmieme zabudnúť. Aké hrôzy sa robili, lebo dnes to prežívajú kresťania aj v iných častiach sveta. Ale koľká to odvaha!

Keď som bol zas minulý týždeň na kongrese o Božom milosrdenstve v Krakove v Lagievnikach, bolo tam, predstavte si, asi 2000 ľudí zo 70 krajín celého sveta. Mali ste vidieť tých Afričanov a Ázijčanov, ktorí prešli toľké kilometre, teda to nebola taká cesta ako pre mňa z Košíc do Lagievnik, ale 16-hodinový let. A tá ich radosť, keď Afričania sa rozospievali, priam roztancovali. Radosť z prežívania viery. Tam som sa ani neodvážil spýtať, či niekto postáva za kostolom, lebo reku, raz keď prídem do kostola, tak som tam. A keď možno pamätáte na rozprávanie pána kardinála Tomka, alebo čítali ste o misijných cestách, tak hovorili, že 4 hodiny omša, to je normálne. Veď ľudia, keď sa už poschádzajú z toľkých diaľok a nepovedia, že za hodinu nás preplaší, štyri, päť, šesť hodín, to bolo treba mať aj kondičku na to, aby zvládal takýto čas. Ja nehovorím, alebo nedávam to za vzor pastoračnej službe tu, lebo sme v iných podmienkach, ale chcem povedať o tej radosti viery, aby nám nechýbala, aby to v nás rástlo, aby to nás prebúdzalo, stavalo znova a znova na nohy.

Chcem poďakovať pánu farárovi a jeho spolupracovníkom, lebo pravidelne dostávam váš časopis. Takže som informovaný, keď už aj všetko nestihnem prečítať, obrázky si všetky pozriem ako poriadny čitateľ. Takže stále toto vidím, robte to, pokračujte v tom, aj tu so susedom, že takéto vzťahy jedny k druhým sa vytvárajú, posilňujú, to je dobré. Takáto komunikácia má byť, takáto živosť má byť. My nie sme na opustenom ostrove, my sme naozaj tí, ktorí majú medzi sebou rozprávať, komunikovať, povzbudzovať a tešiť sa, aj dakedy spolu poplakať, lebo aj bolesť vstupuje do života.

Milí bratia a sestry, tu prichádzajte a znova nachádzajte tú potrebnú silu a znova majte vo veľkej láske tento Boží chrám aj z úcty voči vašim predkom otcom, dedom, ktorí ho stavali, že vám ho zanechali do vienka. Tak aj vy ho tak opatrujte ako aj teraz v nádhere, aby aj vaše deti a vaše vnúčatá mohli tu byť tými, ktorí ho budú ďalej zveľaďovať, aby aj ďalšie pokolenia tu mohli prichádzať.
A všetko to začalo v Solúne, keď Pavol tam mocou Ducha Svätého tak nádherne účinkoval a to mesto zrodilo takých veľkých vierozvestov. Aby ten obraz Boží nie na minci, ale v našich srdciach bol a aby sa čistil, aby bol jasný, zreteľný Boží obraz nie obraz tohto sveta, ale Boží obraz v nás. Naďalej takto dostával plnosť svojej krásy.
Amen.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.