Ó, Mária …

Ó, sladká Panna Mária, bez hriechu počatá, Matička všetkých kresťanov, pros za nás u Najsvätejšej Trojice – u Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. Veď nás s Jozefom, svojím najsvätejším ženíchom a neopúšťaj nás, aby sme v ustavičnom velebení a chválení, uzmierení a vďakyčiniaci nadovšetko milovali nášho večného Boha a na Tvoju a Jozefovu prosbu boli prijatí na milosť a dosiahli večnú blaženosť. Skrze neoceniteľné zásluhy nášho Pána Ježiša Krista, ktorý žije a kraľuje s Bohom Otcom v jednote s Duchom Svätým, Boh po všetky veky vekov. Amen.
Predobrotivá Matička naša, Panna Mária, k Tebe voláme: koľko bolesti, sĺz a smútku pretrpelo Tvoje Nepoškvrnené srdce. Ó, Mária, pros za nás a za celé ľudské pokolenie, ktoré toľko uráža Božiu spravodlivosť, Boha Otca, Ducha Svätého a Tvojho najmilšieho a najmilosrdnejšieho Syna, nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, prítomného v Najsvätejšej Oltárnej sviatosti, kde ustavične žije a kraľuje. Ó, Mária, stánok a zdroj milostí, pre Tvoje prehorké slzy chceme Ťa toľkokrát prosiť a všetkým hriešnikom vyprosovať milosť pokánia. Naša drahá Matička, Ty si kráľovná všetkých duší, v ktorých prebýva Tvoja láska, Tvoj Syn – On prebýva vo všetkých živých svätostánkoch pastierov – kňazov a veriacich duší, ktoré Ho dnes prijali v najsvätejšej obete a budú Ho denne prijímať až do konca sveta. Amen.
Ó, sladká Panna Mária, Matka naša a Matka svätej Cirkvi, ochraňuj živý svätostánok najvyššieho veľkňaza, viditeľnú hlavu svätej Cirkvi, Svätého Otca Benedikta XVI. a všetky živé svätostánky cirkevných hodnostárov a kňazov po všetky časy až do konca sveta. Vypros im ó, Mária, nech sú ochránení a posilňovaní ustavičnou modlitbou veriaceho ľudu, aby osvietení Duchom Svätým im zverené stáda priviedli do večnej blaženosti.

-re-

Kráľovnej mája

Matička Kristova, Kráľovná mája,
patrí Ti po Bohu česť a chvála.
Májové kvety Ti k nohám skladáme
a vrúcne modlitby k nebu posielame.
Ty naše prosby zbieraš do batôžka,
voňavé fialky k nim kladieš,
si starostlivá Matka,
preto každú nájdeš.
S láskou ich zanesieš
k svojmu Synovi,
vyprosíš milosť každému hriešnikovi.
Milosrdný Ježiš k nám ruky vystiera,
lúče svojej lásky zo srdca vysiela.
Vime, teda, vence
májových modlitieb
a prosme Máriu, ten nebeský kvet:
„Opatruj nás, Matka,
chráň celý svet,
nech je raz v nebi z nás
tiež voňavý kvet.“

Mária H.

Nástenka pre Svätého Otca

Keď som robila poslednú nástenku k Veľkej noci, rozmýšľala som o budúcich dôležitých udalostiach, na ktoré pri nástenke nezabudnúť. Prvou udalosťou, ktorá mi na mesiac máj napadla, boli narodeniny Svätého Otca. Ako pre mnohých ďalších aj pre mňa bol a je dôležitým človekom na ceste môjho života a mojej viery; od stretnutia v Čenstochovej cez Paríž a Rím na stretnutiach s mladými, ktoré sú stále v mojom srdci. A potom nezabudnuteľné stretnutia na Slovensku vo Vajnoroch, Košiciach, Bratislave a špeciálne pre mladých v Nitre. Nebolo to hneď po stretnutiach, ale v ďalšom svojom živote som pocítila, ako ma Svätý Otec vedie. V bežných každodenných udalostiach.

Najhlbší v mojom srdci je zázrak lásky, ktorý som ja a viac ako milión mladých prežila v roku 1997 v Paríži. Sedeli sme pod Eifelovou vežou úplne v poslednom koridore a mohli sme pápeža vidieť len cez televíznu obrazovku; pocítila som od neho takú veľkú lásku, akoby tam bol iba kvôli mne. Nielen ja, ale mnohí z nás. Jeho láska nás naplnila takou veľkou radosťou, že sme pomaly ani spať nemohli od radosti. Boli by sme na nohách aj 24 hodín denne. Až nás na to, aby sme si aj trochu pospali, museli upozorniť naši otcovia biskupi, ktorí tam boli s nami. Poviete si, že to nie je dôležité. Ale je, lebo domáci Francúzi nám hovorili, že tou radosťou sme prinášali Krista im, kresťanom, aj ostatným. Pretože u nich je v Cirkvi málo mladých ľudí.
V čom spočíva tajomstvo nášho Svätého Otca? Raz sa nás na to spýtal na víkendovej duchovnej obnove jeden pokorný kňaz. My sme hádali: v jeho nábožnosti, v tom, že skutky, ktoré robí, majú v sebe takú veľkosť, obsiahnu celý svet … Potom nám to prezradil: Svätý Otec bol človekom, ktorý dáva nádej. Každé jeho gesto, keď pobozkal dieťa, sklonil sa nad chorým, objal človeka na vozíčku, podal ruku bolo gestom nádeje pre celý svet. Ja sa s tým tiež stotožňujem a som ti, Bože, zo srdca vďačná za Veľkého Jána Pavla II., nášho poľského Karola Wojtylu.
„S náročnosťou života rastie túžba po vnútornej modlitbe, ktorá umožňuje v hĺbke vlastnej duše stretnúť sa s Bohom.“ Ján Pavol II.

Eva Balogová

Spomienka na Sv. Otca Jána Pavla II.

V mojom srdci je stále živá spomienka na Sv. Otca, na osobnosť, ktorá hýbala celým svetom. Keď si spomeniem, ako sa v roku 1990 prevalila bariéra tej strašnej totality, zorganizovali sme v Ovčí zájazd do Ríma. Bolo nás dosť do autobusu a boli sme veľmi šťastní, že uvidíme Sv. Otca ako hlavu celej cirkvi na vlastné oči. Všetci boli natešení, keď prišiel deň odchodu. Naše ženy si zobrali so sebou kroje, aby si ich obliekli na audienciu.

Keď sme sa šťastne dostali do Ríma, sprievodcom nám bol o. biskup Hrušovský. V tom čase bolo na audiencii asi tritisíc Slovákov. Kroje našich žien každý obdivoval. Otec biskup Hrušovský sa nás ujal v aule, kde bola audiencia a vybralpre nás veľmi dobré miesto. Keď Sv. Otec pozdravoval všetky štáty, Slovensko bolo medzi prvými; každý štát mal pripravený pozdrav pre Sv. Otca. My, Slováci sme spievali pápežskú hymnu a keďže nás bolo veľa, ostatní sa obzerali: tá hymna bola ozaj pekná. Po čase bolo v novinách, že Slováci spievali, až múry praskali. Keď Sv. Otec prechádzal cez aulu, mali sme veľkú možnosť pobozkaťaj prsteň; bola to najväčšia radosť. Zastavil pri nás so slovami: „Slováci, Slováci, nikdy nezabudnem na to krásne stretnutie, keď ste všetci skandovali Svätý Otče do Levoče!“
Mala som aj to šťastie byť v Košiciach na svätorečení troch košických mučeníkov. Tam sme túžobne očakávali Sv. Otca. Keď prichádzalo lietadlo, bola to preveľká radosť. Tretie stretnutie so Sv. Otcom som zažila v Rožňave. Ten zážitok a očakávanie vidieť Sv. Otca sa nedá slovami vyjadriť. Lenže v Rožňave sme videli, že náš Sv. Otec bol vyčerpaný. Keď sa skončila sv. omša a mal už odchádzať, nejedna slza sa ľuďom vyronila z očí, lebo bolo vidieť, že Sv. Otec je už unavený a vyčerpaný. Lenže vydržal do posledného dychu ako Pán Ježiš na kríži.
Keď sme sa dozvedeli, že Sv. Otec je vážne chorý a zomiera, zostala som zmeravená: čo budeme teraz robiť ako ovce bez pastiera? Dva týždne sme boli ako siroty. Nech mu milostivý Pán Boh odplatí za všetko, čo urobil pre celú zemeguľu. Bože, daj, aby sme ho spoznali medzi svätými. Ó, Bože, buď k nám dobrotivý a ochraňuj svoju svätú Cirkev, za ktorú Tvoj Syn Ježiš Kristus zomrel na kríži; ale na tretí deň svitlo nedeľné ráno a prišlo naše vykúpenie. Aleluja!

H. H.

Svätý Otec Ján Pavol II. našimi očami

Aj dnes po jeho smrti sa stále pýtam: Bol to len človek a Boží služobník? Myslím si, že to bol Bohom vybraný svätec, s ktorým mal Boh svoje plány už od detstva.

Smrť Karola Wojtylu ma zasiahla, lebo som ho poznal osobne, hoci on mňa nie, ale určite mal rád aj mňa tak ako všetkých ľudí na tejto planéte. Spýtate sa: ako osobne? Tak, že som ho prvýkrát videl v Prešove v roku 1995; vtedy som mal 14 rokov a bol to pre mňa fantastický zážitok: stáli sme pred športovou halou, pršalo a kričali sme: „Nech žije Svätý Otec!“, „Ďakujeme!“ a mnoho iných oslovení. Bolo to super a stálo za to tam ísť. Bolo tam strašne veľa ľudí a všetci – veriaci či neveriaci – mali jedno spoločné: ten človek každého zaujal, každého oslovil, proste vyžaroval zo seba pokoj, ktorý nám ľuďom chýba; on ho mal.
A ďalší môj zážitok bol spred dvoch rokov z Rožňavy, keď sme skupina veriacich z Víťaza putovali za ním. Bolo to krásne stretnutie, lebo ten „starý dedko na vozíčku s veľmi podlomeným zdravím“ opäť pritiahol k sebe kopec ľudí z celého Slovenska – mladých, starých, chorých a opäť to bolo krásne stretnutie, na ktoré nikdy v živote nezabudnem. Dá sa zabudnúť na veľa vecí, ale na Jána Pavla – osobnosť, ktorá pohla dejinami a aj našimi životmi – nezabudnem. Vždy si v srdci uchovám pamiatku na nášho pápeža, ktorý bol jedinečným človekom tak ako je jedinečným Boh. A som rád, že keď zomrel, svet sa na chvíľu zastavil; jeho pohreb bol krásnym vyvrcholením jeho života a jeho snaženia sa vo svete; pritiahol k sebe celý svet.
Česť jeho pamiatke a sláva jeho menu!

JOKY

Pápež, na ktorého sa nedá zabudnúť!

Keď bol 16. októbra 1978 zvolený za pápeža Karol Wojtyla, bola u nás v Ovčom sv. spoveď a po nej sv. omša. Mali sme ešte starý kostol s oltárom sv. Barbory, sv. Jána a sv. Floriána.

Pred oltárom spovedal duchovný otec Gabriel Ragan z Fričoviec, na oltári mal položený tranzistor a počúval, koho zvolia za pápeža. Keď priniesli médiá správu, že zvolili Karola Wojtylu, vtedy nám duchovný otec s veľkou radosťou oznámil, že máme slovanského pápeža. Vrúcne sme sa modlili a ďakovali Pánu Bohu za jeho zvolenie. Keď bol inaugurovaný, zveril sa pod ochranu Panny Márie a vyslovil: „Totus tuus!!“ – „Celý tvoj, Mária!“ On, ktorý v útlom veku stratil matku, o to viac miloval Božiu Matku. Slová ukrižovaného Krista: „Hľa, tvoja Matka!“, považoval za adresované sebe. Veď Mária je prítomná ako Matka Cirkvi, preto ho stále sprevádzala a ochraňovala po celý jeho život. Svätý Otec bol teológom, filozofom, spisovateľom, hercom, mystikom, ale hlavne mužom modlitby, modlil sa za celý svet, aj za nevercov. Bol veľmi jednoduchý a mierumilovný. Na všetkých svojich apoštolských cestách šíril pokoj a radosť.
28. októbra 1992 som bola v Ríme na zájazde, boli sme aj na audiencii. Vtedy som mala veľkú česť, keď Sv. Otec Ján Pavol II. mi podal ruku a pozdravil nás: „Vitajte Slováci a zaspievajte Ó, Mária bolestivá.“ Keď Svätý Otec prišiel v roku 1995 do Košíc, kde vyhlásil za svätých troch košických mučeníkov, bol to pre nás Slovákov hrejivý pocit. Veľké jubileum 2000 sme prežívali v prítomnosti Krista, ktorý je „ten istý včera, dnes a naveky.“ Na záver Jubilea sme dostali ďalšie konkrétne odporúčanie: „Zatiahni na hlbinu“ (Lk 5,4). Ešte väčšmi sme mohli spoznávať Božieho Syna i počas Roka ruženca (2003-2004). Tajomstvá posvätného ruženca všetkým odhaľujú a sprítomňujú Ježiša Krista, ktorý sa z lásky k nám stal človekom, aby dokonal dielo vykúpenia našej spásy.
V mexickej Guadalajare 10. 10. 2004 sa začal Medzinárodný eucharistický kongres. Vtedy pápež Ján Pavol II. vyhlásil Rok Eucharistie. V Eucharistii zároveň pôsobí Syn a Duch Svätý, ktorý prostredníctvom veriacich posilňuje Cirkev. Keď Sv. Otec Ján Pavol II. prišiel 13. septembra 2003 do Rožňavy, videla som, aký je vyčerpaný a aké je jeho telo je slabé, ale aj to, aká neprehliadnuteľná je jeho charizma, nesmierna sila ducha, ktorá z neho vyžarovala. Dokázal sa smiať, hoci jeho telo bolo unavené, ale jeho duch mladol. Svätý Otec Ján Pavol II. bol mužom, ktorý to, čo hovoril, aj robil a žil. Učil, že kresťan má nasledovať Krista. Chcel sa ešte zúčastniť na Svetovom dni mládeže v Kolíne nad Rýnom, ak to bude Božia vôľa, ale jeho Majster mal s ním iné plány.
V posledné dni pred svojou smrťou sa nechcel vrátiť do nemocnice v Gemeli, ale chcel ich trpieť vo svojom sídle a tak niesť svoj každodenný kríž až na Golgotu. Všetkým nám ostane nezabudnuteľná spomienka, ako sa v poslednú veľkonočnú nedeľu svojho života Sv. Otec poznačený utrpením, ešte raz ukázal v okne svojho paláca, aby poslednýkrát udelil svetu požehnanie Urbi et Orbi. Zomrel v deň, kedy sme slávili fatimskú sobotu a v predvečer sviatku Božieho milosrdenstva, ktorého bol tiež veľkým ctiteľom.
Verím, že s Kristom trpel a umrel a s ním bude aj oslávený a skoro aj svätý; o to prosím v modlitbách nebeského Otca, aby sme ho skoro uctievali na našich oltároch. On si to zaslúži.

Mária Bednáriková

Môj zážitok so Sv. Otcom

Keď sme sa pred 30-timi rokmi vybrali so sestrou a jej manželom na púť do poľskej Čenstochovej, boli sme mladí, nestarali sme sa, kde budeme počas piatich dní spať. Nasadli sme do Moskviča a smerovali sme k čiernej Madone a Kalvárii.
Božie cesty sú nevyspytateľné. Aká to bola radosť, keď sme došli do Čenstochovej: všade plno ľudí, chceli sme sa dostať pred obraz Božej Matky. Možnože to tak Pán Boh chcel, že sme išli cez sakristiu – všade plno kňazov a medzi nimi pekný, mladý otec biskup Wojtyla. Aké to bolo milé, podať si v tej tlačenici ruky. Vtedy si to ani človek neuvedomil, aká milosť už vtedy žiarila z jeho tváre. A hoci som sa nemohla pre zdravotné problémy dostať do Ríma, stále ma z toho podania rúk v Čenstochovej hrial dobrý pocit. Ale prišiel aj radostný deň, keď som mohla ísť za Sv. Otcom do Košíc a tam prežiť radostné chvíle s ním a s nebeským Otcom pri sv. omši. A keď prechádzal pomedzi veriacich, aká to bola radosť, vidieť asi meter od seba najvyššieho pastiera Cirkvi. Keď prechádzal cez Široké, zase nás žehnal. Môžeme na takého Sv. Otca zabudnúť?
Opäť prišla očakávaná cesta do Rožňavy. Keď sme boli na oslavách v Hnúšti, musela som ísť autom, lebo autobus bol preplnený. Parkovali sme ďaleko od mesta a išli sme peši vyše 4 kilometre. Bola som aj trochu mrzutá, že musím pri mojich zdravotných problémoch ísť peši tak ďaleko. Ale keď sme videli Sv. Otca, slávili s ním najsvätejšiu obetu, moje srdce sa naplnilo veľkou radosťou. My ľudia sme takí: každý chce byť blízko pri oltári a vidieť všetko, ale to sa nedá; niekto musí byť aj ďalej. Ale aj keď sme slabí, Pán má svojich verných vždy rád.
Po skončení bohoslužby nám zať povedal: „Poďme, možnože sa nám podarí ešte raz ho vidieť.“ Keď sme zišli na cestu, museli sme zastať a vtedy, na naše prekvapenie, asi pol metra od nás sme videli, ako sa k nám blíži limuzína a v nej Sv. Otec už unavený, ale usmiaty. Bola to najväčšia radosť. Auto išlo pomaličky a Sv. Otec nás žehnal. Zať mal v ruke fotoaparát, tak ho rýchlo odfotil; ani ochranka nám nebránila, lebo videla, akú sme mali veľkú radosť. Keď sme sa vracali, celou cestou do Hnúšte som sa modlila. Ďakovala som Pánu Bohu, že sme mohli byť tak blízko pri Sv. Otcovi.
Pane Bože náš, odmeň Sv. Otca za jeho veľkú lásku a oddanosť k nám. Otvor mu svoju náruč, priviň ho na svoje srdce a do večnej blaženosti.

B. J.

Požehnané stretnutia so Sv. Otcom

„Totus tuus!“ Toto nádherné vyznanie sv. Otca Jána Pavla II. sa naplnilo do bodky, keď si preňho 2. apríla večer prišla Matka Božia, aby ho priviedla pred Tvár svojho Syna. V tento deň odišiel do večnosti náš veľký Otec, ktorého sme milovali a ktorý miloval nás. Zrazu sme cítili akúsi prázdnotu za osobou tak vzdialenou (veď nikto z nás nepoznal Sv. Otca osobne), a predsa tak blízkou našim srdciam. Začali sa nám v mysli vynárať spomienky na jeho láskavú tvár, povzbudzujúce slová a hlavne na požehnané stretnutia sa s ním …

So Svätým Otcom som sa mala možnosť stretnúť päťkrát. Prvý raz to bolo hneď po nežnej revolúcii v roku 1990, kedy sme možno ešte ako prví z farnosti Široké zorganizovali zájazd do Ríma – večného mesta na audienciu u Sv. Otca. Boli to nezabudnuteľné zážitky. Dlho očakávaná audiencia so Sv. Otcom sa uskutočnila v aule Pavla VI., kde sme mu mnohí podávali ruky a nadšene volali: „Svätý Otče do Levoče!“ Naše spontánne pozvanie Sv. Otca sa na príhovor Panny Márie Levočskej stalo v roku 1995 skutočnosťou. Navštívili sme vtedy mnohé krásne pamiatky Ríma a boli sme očarení ich veľkoleposťou. Katakomby – to slovo sme mnohokrát počuli alebo videli na obrázkoch, teraz sa stalo skutočnosťou. Boli sme v priestoroch, kde sa schádzali prví kresťania, kde sa konala najsvätejšia obeta – sv. omša. Pomodlili sme sa vo všetkých štyroch patriarchálnych bazilikách Ríma: sv. Petra, Panny Márie Väčšej, Lateránskej bazilike a tiež v Bazilike sv. Pavla za hradbami. Boli to neopakovateľné zážitky, pri ktorých až mráz prejde človeku po tele, keď si na to spomenie. Zavítali sme aj do Ústavu sv. Cyrila a Metoda, kde bol v tom čase riaditeľom náš už nebohý rodák don Jozef Kočík. Na tejto púti nás sprevádzal vdp. Marián Gavenda, ktorý vtedy študoval v Ríme.
Druhýkrát to bolo na stretnutí mládeže v Čenstochovej. Toto stretnutie mi pripomína teraz už známu pieseň Abba Otče, ktorá tam bola odspievaná po prvýkrát. Bola som nadšená veľkým počtom mladých ľudí, ktorí s radosťou spievali a počúvali Sv. Otca. V roku 1995 bolo mojím tretím stretnutím so Sv. Otcom svätorečenie troch košických mučeníkov. Veľkým darom a povzbudením pre Slovensko bola jeho tretia návšteva našej vlasti v septembri 2003. My veriaci z východného Slovenska sme sa zúčastnili jeho slávnostnej omše v Rožňave. Zároveň som ho tak uvidela po štvrtýkrát. Naposledy to bolo opäť v Ríme pri ďakovnej púti Slovákov. Sv. Otec bol už vtedy dosť poznačený chorobou a bolesťou, ale aj tak nám svojím slabým hlasom poďakoval za cestu k nemu.
Všetky tieto stretnutia boli neopakovateľné, plné dojatia a sĺz. Nás Slovákov mal vždy Sv. Otec nesmierne rád a vždy nám pripomínal, aby sme svojou vierou boli vzorom pre ostatné krajiny Európy. Nádherne to vystihol slovami 14. septembra 2003 v Bratislave-Petržalke: „Vzdávam vďaky Bohu za teba, milovaný slovenský národ, že si si dokázal aj v ťažkých chvíľach zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa: nikdy sa nehanbi za Evanjelium! Chráň si ho vo svojom srdci ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života.“ Nezáleží na tom, koľkokrát sme sa so Sv. Otcom stretli, ale podstatné je žiť jeho posolstvo lásky k Ježišovi, k jeho prečistej Matke a k svojim blížnym. Iba týmto mu môžeme splatiť ten veľký dar, ktorý nám tu zanechal.
Jeho posolstvo, ktoré nám dal pri svojej inaugurácii v roku 1978, nech zostáva výzvou pre náš život: „Nebojte sa! Otvorte brány, otvorte brány dokorán Kristovi. Jeho spásonosnej moci otvorte hranice štátov, hospodárske i politické systémy, široké polia kultúry, civilizácie, rozvoja. Nebojte sa! Kristus vie, čo je v človekovi. Jedine On to vie!“

J. S.

Pochválený …

Chcem vám opísať jednu úsmevnú príhodu z letiska v Poprade, keď sme vyprevádzali Sv. Otca z druhej návštevy na Slovensku.

Vybral som sa naň s našou babkou a bratom Ľubom. Cestou do Popradu nám začala vrieť voda v aute, preto sme museli zastaviť a trochu počkať; nám to nerobilo problém, pretože sme už cestovali oveľa skôr, aby sme boli čo najbližšie pri plote na letisku a aby sme mali čo najlepší výhľad na Sv. Otca. Lenže aj tak už tam bolo množstvo ľudí a boli sme až v druhej línii. Babka nič nevideli, preto sme ich skoro 80-ročnú postavili na rozkladaciu stoličku; z jednej strany som ich podopieral ja a brat z druhej strany. Hoci mali už dobrý výhľad, nevideli cez okuliare na Sv. Otca, preto sme im museli ešte podržať aj ďalekohľad. No samozrejme, že ho nevedeli ovládať a pozerali kdesi do oblohy, preto sme ho museli ešte horko-ťažko nasmerovať a keď už videli, začali naťahovať ruky, že sa ich dotknú. My sme im vysvetľovali, že to im tak približuje ďalekohľad. No oni už plakali od radosti, že vidia Sv. Otca na vlastné oči. Keď vyštartovali s lietadlom k oblohe, babka vytiahli bielu šatku a mávali Sv. Otcovi na záverečný pozdrav; všetkých okolostojacich to dojalo. Nejednému sa kotúľali slzy po tvári, keď sme videli, ako sa lietadlo stráca v mračnách a verili sme, že Sv. Otec k nám príde na Slovensko ešte raz.
Mám veľmi dobré spomienky nielen na návštevu Sv. Otca, ale aj na to, že som pomohol mojej babke vidieť Sv. Otca a tak im umožnil zažiť zážitok, na ktorý spomínajú až dodnes.

E. J.

Totus tuus! – Celý tvoj!

„Áno, celý tvoj Otče, celý tvoj, naša drahá Matka!“, taká bola neustála túžba nášho milovaného Sv. Otca Jána Pavla II. Pridal by som k tomu Veľkého, ako ho dnes oslavujú ľudia po celom svete. Tento pápež, ktorý už nie je medzi nami, nás tak veľmi miloval; áno veľmi a nielen nás Slovákov či svojich Poliakov, ale celý svet bez rozdielu vyznania. Mal rád aj neveriacich, lebo v každom novonarodenom dieťati či človekovi bez rozdielu farby pleti, vyznania videl dielo Božích rúk.

Bol to naozajstný Kristov zástupca na zemi. Tak ako jeho vzor a jeho učiteľ, nechcel zostúpiť z kríža. A Matka Kristova sa stala jeho naozajstnou mamičkou po celý život aj v službách Božích; veľmi ju miloval. Ona bola vždy pri ňom, bola jeho záchranou v ťažkých krížoch, v jeho utrpení, keď stratil ešte v útlom detstve svoju pozemskú mamičku. Ostal mu ešte otecko, ktorého tiež skoro stratil. A tak mu už neostal na tomto svete nikto taký vzácny a milý, na koho by sa mohol obrátiť, aj keď mal všetkých ľudí veľmi rád. Mal rád aj prírodu a všetko, čo sa hýbe v nej, lebo vedel, že všetko je dané od Boha pre človeka. Po tom všetkom neváhal a stal sa tým, s čím on sám ani nerátal: stal sa slnkom v Božích rukách a ako jeho učiteľ neprišiel sa dať obsluhovať, ale slúžiť. Slúžiť celému ľudstvu, za ktoré položil na dreve kríža aj svoj vlastný život, obetoval sa za všetkých hriešnikov, aby nás vykúpil z pozemskej tmy, z egoizmu, ktorý žijeme všetci bez rozdielu.
Tvárime sa, akí sme dobrí, ako sa falošne máme radi; stačí len obyčajná malá škriepka a človek dokáže vytiahnuť zbraň na človeka; a pritom si hovoríme, akí sme kultúrni, ako vieme chrániť prírodu či ochraňovať svet, len človeka nevieme ochrániť a zabíjame ho už v zárodku. Túžime len po sebauspokojení; aké je to všetko falošné. A tu chcem pripomenúť, že aj po smrti Sv. Otca sa nájdu hlasy: bol veľmi konzervatívny, lebo chránil človeka, ktorého mal veľmi rád, chránil celibát, čistotu kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok, ale aj nás laikov. Neustále nám pripomínal Desatoro, vyzýval nás k modlitbe sv. ruženca …, lenže dnešnému tak skazenému svetu niečo také pripomínať? Veď to sú rozprávky, to sa už nenosí …, všetko je také zastaralé. Veď my v kostole nevyrušujeme, len sa rozprávame o svojich chorobách, veď ani ty nie si lepší kresťan, atď. Nikto si nechce pripustiť svoju chybu a pozametať pred svojím prahom. Zabúdame, že sme kresťania katolíci a že sme v dome nášho nebeského Otca, ktorý je v bohostánku. Aj sám Pán Ježiš sa raz nazlostil a vyhnal všetku neresť z jeruzalemského chrámu: „Beda vám!“ Alebo beda nám!
Tí pred dvetisíc rokmi neboli ešte takí učení ako dnes, ani nevedeli, čo robia, ale my to dnes vieme a preto sa budeme viac zodpovedať. Nekrižujme už viac Pána Ježiša či jeho nástupcov, nezaslúžia si to. Za tých pätnásť či šestnásť rokov slobody som to pochopil až veľmi dobre, spoznal som svoj národ, svoje rodné Slovensko, aj svoju dedinu. Keby sme boli naozajstnými kresťanmi, nikdy by sme nevolili zlo!!! Zlo vo voľbách, aj za to sa budeme raz zodpovedať, tam už výhovorky nebudú, tam dostane každý to, čo si zaslúži, ako to chceli zaviesť raz naši komunisti: „Každému podľa zásluh a podľa vlastných potrieb; niektoré veci sa im aj podarili. Ak odvisli niektorí ľudia nevinne na šibenici alebo zomreli v žalároch; vraj si to zaslúžili. Kde je to naše kresťanské zvolanie: „Sme len Tvoji, Otče, sme len Tvoji, naša drahá Matka?! Pane, zostaň s nami, lebo sa zvečerieva?!“
Ako-tak premýšľam, nezvečerieva sa aj nad našou vierou alebo kresťanstvom? Nájde Syn človeka pri svojom druhom príchode ešte vieru, ako sám povedal? Nemajte mi to za zlé, nevytýkam to osobne Víťazu, lebo u nás je ešte viera aká-taká, ale patrí to celému Slovensku, ba istotne aj svetu. Ešte šťastie, že je tu Duch Svätý, ktorého nám Pán Ježiš ponechal až do skončenia sveta a nechal nám tu aj svoju dobrú nebeskú Matku, ktorá nás v týchto rozháraných časoch neopúšťa. Nechal nám tu aj apoštolov, svojich nástupcov a jasne nám povedal: „Ich poslúchajte!“ Povedal nám aj: „Hľa, Vaša Matka!“, „Matka, hľa, Tvoji synovia a dcéry!“ Akí sme to synovia a dcéry, ak si nevážime svojich rodičov?
Vchádzame do najkrajšieho mesiaca roka – mesiaca máj – o to vzácnejšieho, že tento mesiac patrí Panne Márii, našej drahej Matičke, počúvajme ju!!! A všetci spoločne bez výnimky volajme: „Totus Tuus!“ … Chceme byť všetci Tvoji, naša drahá Matka. Veď nás do nebeskej vlasti k sebe a svojmu Synovi, kde všetci s radosťou chceme prísť. Kiežby to tak bolo!

Salanci Adolf