Kto je nový pápež Benedikt XVI.?

Po veľkom pápežovi – filozofovi prichádza nový pápež – veľký teológ. Jozef Ratzinger, jeden z najvplyvnejších mužov Cirkvi, sa veľmi často vyslovoval k základným otázkam budúcnosti Cirkvi, pápežstva a medzináboženského dialógu. V zjednocujúcej sa Európe jednoznačne vyhlasoval, že Európu nemožno budovať bez Boha. Nevyhýbal sa ani pálčivým otázkam súčasného sveta ako je antikoncepcia, svätenie žien, celibát, ale rovnako aj otázke sociálnej, ako sú dane alebo západný hospodársky systém.
Narodil sa v Marktlu na Inne v Hornom Bavorsku na Bielu sobotu 16. apríla 1927.
Otec Jozef bol žandár v hodnosti komisára, skôr platom chudobný, matka Mária sa venovala výchove troch detí. Otec bol spravodlivý, ale veľmi prísny a zároveň srdečný. Obaja rodičia boli veľmi nábožní. Po nástupe Hitlera k moci bol jeho život veľmi rozmanitý. Nikdy netajil, že ako mladý študent mal problém s Hitlerjugendom. Nakoľko to bola organizácia od roku 1941 povinná, jeho brat musel byť členom tejto organizácie. Jozef Ratzinger sám hovorí, že on mal akési šťastie, že ho od problému ochránil jeho učiteľ, ktorý sám bol síce nacistom, ale poctivým mužom, ktorý túto nepríjemnú otázku vyriešil za neho.
Ako 16-ročný musel zanechať seminár v Traunsteine, narukovať v Mníchove k protilietadlovej jednotke. Po vojne vstúpil do freisinského seminára. Za kňaza bol vysvätený v roku 1951. Stal sa jedným z najmladších profesorov v Nemecku. Ako profesor pôsobil v Bonne, Münsteri, Tübingene a Rezne. Neskôr sa stal poradcom kardinála Fringsa v Kolíne, s ktorým sa zúčastnil na Druhom vatikánskom koncile (1962-65).
V roku 1977 sa stal mníchovským biskupom a o tri mesiace neskôr ho pápež Pavol VI. povýšil na kardinála. Pápež Ján Pavol II. ho povolal v roku 1981 za prefekta Kongregácie pre náuku viery a neskôr ho vymenoval za dekana kardinálskeho kolégia.
19. apríla bol zvolený za pápeža a vybral si meno Benedikt XVI.

-re-

KONKLÁVE 2005 – Voľba nového pápeža

Pondelok 18. 4. 2005 – Prvý deň konkláve
– 10:00 Bazilika sv. Petra – sv. omša za vyvolenie nového pápeža. Kardinál Ratzinger, dekan kardinálskeho kolégia predsedá sláveniu Eucharistie za vyvolenie pápeža na úvod konkláve. Vo svojej homílii adresoval kardinálom o. i. aj tieto slová: „V tomto momente veľkej zodpovednosti kardináli zídení na konkláve majú zvoliť pastiera, ktorý nás povedie k poznaniu Krista, v dobe poznačenej diktatúrou relativizmu.“
– 16:30 Procesia zo sály Požehnania do Sixtínskej kaplnky. Za spevu Litánií k všetkým svätým sa 115 kardinálov – voličov v procesii presunulo do Sixtínskej kaplnky. V kaplnke zaznel hymnus k Duchu Svätému – Veni Creator Spiritus. Dekan kardinálskeho kolégia kardinál Ratzinger spolu so zhromaždenými kardinálmi prednáša predpísanú prísahu a každý z účastníkov konkláve ju potvrdzuje položením ruky na otvorený Evanjeliár, umiestnený v centre Sixtínskej kaplnky.
– 17:25 Extra omnes. Pápežský ceremonár P. Marini vyhlásil „Extra omnes“ a vzápätí sa dvere Sixtínskej kaplnky zatvorili.
– 20:04 Čierny dym. Znak toho, že v prvom kole nikto z kardinálov nezískal potrebné kvórum 2/3 hlasov.
Utorok 19. 4. 2005 – Druhý deň konkláve
– 11:52 Svetlý, neskôr čierny dym. Z komína vychádza dym svetlej farby, čo spôsobuje senzáciu na Nám. sv. Petra. Dym bol na prvý pohľad bielej farby, po chvíli stmavol, až nakoniec celkom sčernel. Zvony na Bazilike sv. Petra nebijú, čo je jasným znakom, že pápež ešte nebol zvolený.
– 17:50 Biely dym a hlahol zvonov na Bazilike sv. Petra je neklamným znakom toho, že voľba kardinálov bola úspešná. Cirkev našla nástupcu Ján Pavla II. a svojho nového duchovného vodcu.
– 18:33 Svätopeterské námestie sa zapĺňa do posledného miesta. Pohľady zhromaždených sa upierajú na hlavný balkón Baziliky Sv. Petra.
– 18:48 Kardinál, protodiakon svätej rímskej Cirkvi Estevez tradičnou latinskou formulou Annuntio vobis gaudiam magnum, habemus Papam (Zvestujem Vám veľkú radosť, máme pápeža) oznámil, že na pápežský stolec svätej rímskej Cirkvi bol zvolený kardinál Joseph Ratzinger a vybral si meno Benedikt XVI.
– 18:50 Prvé slová pápeža Ratzingera z balkóna požehnaní Baziliky sv. Petra: „Po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. ctihodní kardináli zvolili mňa, jednoduchého a pokorného robotníka v Pánovej vinici.“
– 18:52 Prvé Urbi et Orbi Benedikta XVI. „Benedetto! Benedetto!“, desaťtisíce veriacich zhromaždených na námestí sv. Petra skanduje novému pápežovi. Po chvíli pápež Benedikt XVI. udeľuje svoje prvé požehnanie Urbi et Orbi.
Streda 20. 4. 2005 – Ukončenie konklávy
– 9:00 Novozvolený pápež predsedal sláveniu Eucharistie v Sixtínskej kaplnke. Vo svojom prvom posolstve sa obrátil ku všetkým ľuďom dobrej vôle a naznačil hlavné ciele svojho pontifikátu:
• chce pokračovať v úsilí svojich predchodcov – aktualizovať II. vatikánsky koncil, ktorý Ján Pavol II. nazval „buzolou“ pre orientáciu v treťom tisícročí
• pracovať na poli ekumenizmu, na obnovení plnej a viditeľnej jednoty všetkých, čo nasledujú Krista
• chce prinášať ľuďom dneška nie svoje svetlo, ale svetlo Kristovo
• pokračovať v dialógu s predstaviteľmi svetskej moci pre lepšiu budúcnosť všetkých ľudí.
V závere svojho posolstva sa obrátil k mladým, ktorí sú budúcnosťou a nádejou Cirkvi a s ktorými sa rád stretne v lete tohto roku na Svetových dňoch mládeže v Kolíne nad Rýnom.
Nedeľa 24. 4. 2005
Slávnostná inauguračná svätá omša na začiatok pontifikátu Benedikta XVI. na Námestí sv. Petra v Ríme o 10:00 hod.

-re-

HABEMUS PAPAM Benedikt XVI.

Dňa 19. apríla 2005 krátko pred 18. hodinou vyšiel z komína Sixtínskej kaplnky biely dym, čo je podľa tradície signálom, že bol zvolený nový pápež.
Približne o hodinu neskôr bol na balkóne Baziliky sv. Petra predstavený svetu nový pápež. Stal sa ním doterajší prefekt Kongregácie pre náuku viery, nemecký kardinál Jozef Ratzinger. Pre pontifikát si zvolil meno Benedikt XVI.
Pápež Benedikt XVI. je 265. pápežom v histórii katolíckej Cirkvi.

Pred náročnými dňami

Nebeský Otče,
v Tvojich rukách sú naše dni aj roky.
V tvojich rukách je celý veľký svet i náš malý život.
Nesmiernemu vesmíru si dal poriadok a hviezdam beh,
a predsa aj nás máš v svojej opatere.

Nejdeme do neznámej budúcnosti.
Pred nami si Ty a Tvoje milosrdenstvo.
Ak nám chystáš dobré dni,
daj, aby sme ich prijímali vďačne.
Ak sú pre nás pripravené ťažké dni,
posilni nás, aby sme ich prijali trpezlivo.
Keď si nebudeme vedieť rady,
stoj pri nás, aby sme aspoň na krok videli dopredu.

Pomôž nám, aby sme neklesali na mysli,
ale aby sme boli ľuďmi nádeje.
Zjavil si nám v Ježišovi dokonalú lásku,
naplň ňou naše srdcia a životy,
aby v nás každý deň víťazila nad zlými náklonnosťami našej mysle a povahy.
Pred Tebou sme bez okrasy.
Zmiluj sa, Pane, nad nami.
Veríme, že nás neopustíš
a že budeme skrytí v tvojej láske v čase i vo večnosti.

Ján Maga

Učme deti vedieť rozhodovať sa

Medzi vlastnosťami, ktoré si rodičia neraz želajú pre svoje deti, pravidelne figuruje schopnosť rozhodnúť sa, chápaná ako obratnosť voliť si medzi rozličnými vhodnými príležitosťami, ale aj ako pohotovosť, rýchlosť a vhodnosť rozhodnutia. Kto neustále všetko odkladá, kto sa neisto kolíše, kto vždy mešká a je nerozhodný alebo stále váha a predovšetkým, kto na seba nikdy neberie zodpovednosť, rozdúchava v rodine napäté rozvratné ovzdušie. Pre mnohých rodičov to často býva hlbokým sklamaním: také dieťa nedodržiava sľuby, marí sny a plány. Frustrácia v nich môže vzbudiť pocit bezmocnosti a rozhodnutie stiahnuť sa: „Rob si, čo chceš. Už mi na tom vôbec nezáleží.“ V skutočnosti ten, kto stále odkladá a nevie sa rozhodnúť, poukazuje svojím správaním na problémy. Keď sa jedná o deti a mladých, prvá vec je zistiť, o aké problémy ide.
Problémy dnes najčastejšie vyvoláva chaos a neistá budúcnosť; nedostatočná schopnosť vytýčiť si konkrétne ciele v hmlistých perspektívach; neschopnosť určiť hierarchiu vecí, ktoré treba robiť. Zdá sa, že mnohí mladí ľudia nie sú informovaní, nemajú zdôvodnenú istotu, čo a prečo je dôležité a čo nie.
Iné problémy im vznikajú zo strachu, zo strachu pred rizikom. A k tomu ešte úzkosť, depresia, preto odmietajú zodpovednosť. Študenti sa usilujú predĺžiť si štúdium na univerzite, aby nemuseli hľadať prácu a zamestnať sa. Je tu na mieste spomenúť, že aj mnohé mladé dvojice snúbencov si predlžujú čas zasnúbenia, aby unikli zodpovednosti, ktorá vyplýva z uzatvoreného manželstva. To je typický strach z autonómie.
Z pozorovania možno sledovať ďalšie problémy, ktoré vyvoláva nedostatočná osobná zrelosť. Týka sa to mladých, ktorí sú príliš závislí od druhých a preto sa dajú ľahko zmanipulovať, podliehajú vonkajším nátlakom, ktoré v ich vývoji spôsobujú určité, zdanlivo nedosiahnuteľné obdobia nedokonalosti. Strach pred skrachovaním mnohých z nich znehybňuje a predčasne vyradzuje z aktívneho života. Predčasne strácajú vieru v svoje vlastné schopnosti.
Pravda, vyskytnúť sa môžu aj iné dosť vážne dôvody: jednotvárnosť úlohy, nechuť, zabudlivosť, nuda, fyzická a psychická námaha. Avšak často je to iba strach z toho, že sklamú rodičov, veštba, ktorá sa zvyčajne aj splní.
ČO MAJÚ S TÝM ROBIŤ RODIČIA? Nikdy nemáme hovoriť: „Vieš čo, choď a rob, čo chceš!“ To je najhoršia rada, akú možno dať. Väčšina detí tzv. „odložených na reparát“ počula tisíckrát túto vetu. Jej stále používanie vyvoláva nevrlosť, frustráciu a nepokoj. Aj stále opakovanie tých istých vecí je negatívne: dieťa to cíti len ako obťažovanie a kontrolovanie. Keď nerozhodný cíti, že ho nútia niečo robiť, čo sám nechce a tiež nevie, prežíva určitý odpor, ktorý ho núti ísť stále pomalšie a nerozhodnejšie. Netreba dieťa stále kritizovať, vysmievať sa a vyhrážať sa; to ho ešte viac pokoruje a znevažuje. Vyhrážanie môže vyvolať reakciu – deti sa potom od nás pravdepodobne odpútajú a stratia v nás dôveru a úprimný vzťah.
Druhá rada je – nikdy neurobiť to, čo má urobiť nerozhodné dieťa. Ak sa rodičia stanú pre dieťa zázračným riešením, zvečnia jeho problém a v budúcnosti bude pravdepodobne pokračovať jeho odkladanie v domnení, že rodičia alebo niekto iný zázračne zasiahne, aby ho vysekal z nejakých problémov a dostatočne ho zachránil.
AKO VYLIEČIŤ DETI, KTORÉ MAJÚ TENDENCIU ODKLADAŤ VECI NA NESKÔR?
Hneď od začiatku je treba povzbudzovať nerozhodné deti, aby objavovali a prekonávali prípadné problémy. Musia sa tiež učiť sami osobne pykať za prípadné dôsledky. No najčastejšie im môžeme pomôcť prekonávať strach tým, že ho rozoberáme pokojne a pritom s citom. Deti potrebujú radcu, ktorý vie povzbudzovať a chápať, nie kritizovať a odsudzovať.
Nerozhodnému dieťaťu treba pomáhať pri plánovaní programu práce, určiť jasné hranice, etapy a ciele. Je ďalej potrebné diskutovať o práci, ako a dokedy ju treba urobiť; aj o následkoch, ak sa práca neskončí v predpokladaných termínoch. Spoločne určovať poradie a dôležitosť výkonu.
Nerozhodnému dieťaťu treba pomáhať klásť si dosiahnuteľné, konkrétne a reálne ciele. Ono samo o sebe nevie odhadnúť, koľko je schopné urobiť, keď na seba berie nejaký záväzok. Keď hovorí o čase, je ešte málo realistické.
Kým deti pracujú na dosiahnutí cieľa, treba ich odmeňovať. Nerozhodní nikdy nemyslia na to, že už niečo urobili, kým prácu nedokončia. Vidia iba to, čo ešte treba robiť a nie to, čo už urobili. Treba ich zavše odmeniť, i keď spravili menej. To im pomáha uvedomovať si svoje schopnosti.
Treba vždy vysvetliť dôvod, prečo sme sa aj nahnevali. Dôležité je jasne sa o tom porozprávať bez toho, aby sme deti trestali a boli voči ním krutí. Deťom sa nemá dať pocítiť hnev, vyjadrovať sa o nich posmešne. Všetko, čo prežívame, treba deťom jasne vysvetliť. Nie sú jasnovidcami, aby vedeli, čo si práve v tejto chvíli myslíme alebo čo prežívame.
Deťom treba povedať, že si ich vážime kvôli dôležitejším vlastnostiam, ako sú vlastnosti „ziskové“. I keď nedosiahnu nápadné výsledky, milujeme ich a zároveň si ich vážime. Rodičia majú zdôrazňovať pozitívne stránky ich charakteru: veľkodušnosť, dobrú náladu, citlivosť, vyrovnanosť, zručnosť a láskavé srdce. Žiaľ, už aj dnes deti oceňujú samé seba iba za to, čo sa im podarí spraviť s úspechom a s ekonomickým ziskom. Je skôr potrebné učiť deti, že dôležitejšie je nadobúdať si veľké a silné osobné vlastnosti, naučiť sa viac „byť“ ako „robiť“ a „vlastniť“ – to je posolstvo, ktoré si vyžaduje čas na pochopenie.
A preto, drahí kresťanskí rodičia, skúsme tieto atribúty vpísať a vložiť pri výchove do našich detí, lebo to je to najdôležitejšie, čo im môžeme my v tejto chvíli a v tomto čase dať. Nech nám v tom pomáha náš dobrý priateľ Ježiš.

MUDr. Blažej Vaščák

Milé deti!

Ako sa vám darilo pri riešení úloh z minulého čísla Spektra? Keď by ste chceli ešte lepšie spoznať život Pána Ježiša, ponúkam vám opäť pár otázok, na ktoré môžete nájsť odpovede vo Svätom písme. Aj svätý Hieronym hovorí, že kto nepozná Písmo, nepozná Krista! Tak sa spolu vydajme po ďalšej ceste za poznávaním Ježišovho života.

Čo nám hovoria evanjeliá o verejnom vystúpení Ježiša Krista a o jeho zázrakoch? Nuž lúštite:
1. Kto pokrstil Pána Ježiša?
2. Čo mimoriadne sa udialo pri krste Pána Ježiša?
3. Kto bol miestodržiteľom v Júdsku počas verejného účinkovania Pána Ježiša?
4. Prečo bol Ján Krstiteľ uväznený?
5. Kde a akou smrťou zomrel Ján Krstiteľ?
6. Ktorý bol prvý zázrak Pána Ježiša?
7. Povedz zázrak, v ktorom Ježiš niekoho uzdravil.
8. Uzdravoval Ježiš aj v sobotu?
9. Komu rozkázal Pán Ježiš rozhodiť siete pred zázračným rybolovom?
10. Kde povedal Pán Ježiš 8 blahoslavenstiev?
11. Koľko prosieb obsahuje modlitba Otče náš a kto nám ju zachytil v takej podobe, v akej sa ju bežne modlíme?
12. Kde sa obyčajne modlieval Pán Ježiš?
13. Je láska k nepriateľom čisto kresťanskou náukou?
14. Čím dokázal Pán Ježiš, že je dobrý pastier?
15. Mal Pán Ježiš také telo, že sa aj unavil a musel odpočívať?
Prajem vám veľa radosti z konania dobra, ktorú prežívame vtedy, keď sa svojím životom snažíme aspoň trochu podobať Ježišovi Kristovi. Prajem vám požehnané dni.

Eva

Informačník Dobrej noviny

Koledovanie je už za nami. Toho roku som už nechodila s deťmi z mojej skupinky, ale spomínam si na chvíle, ktoré sú spojené s koledovaním: slza v oku babky, ktorá spolu s nami spieva piesne a pripája sa aj k vinšom, slzy v očiach mnohých ľudí. To dojatie spôsobila Ježišova láska, ktorú deti a mladí prinášajú do domov počas vianočného obdobia. Aj babka, ktorá sa ma na druhý deň pýtala, prečo u nej nebol nik z koledníkov, veď ich čakala. Tieto pekné zážitky sú spojené s obetou a námahou. Hovorí sa: „Čo za niečo stojí, niečo stojí.“ Všetci koledníci a aj ich sprevádzajúce osoby mi iste dajú za pravdu.
Ďakujem všetkým, ktorí majú otvorené srdcia a prijali našich koledníkov do svojich domov. V tomto roku im otvorili dvere v 345 rodinách. A naši skutoční hrdinovia, ktorí neváhali obetovať domáce pohodlie – 83 detí a sprevádzajúce osoby – vyzbierali pre kamarátov v Afrike krásnych 37 080,- Sk. Tieto peniaze budú použité hlavne na projekty spojené so vzdelávaním. Viac sa o nich môžete dozvedieť v letákoch, ktoré koledníci nechali vo vašich rodinách.
Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli pri koledovaní, najmä deťom a mladým ľuďom, aj ostatným neznámym dobrodincom. Vďaka aj za všetky vaše modlitby. Duchovnému otcovi za požehnania pre našu evanjelizačnú činnosť a za trpezlivosť.
Všetkým nám želám, aby sme počas celého roka cítili, že Boh je tak blízko nás. A nad nami Matka bdie …
P.S.: V Prešove po svätej omši s otcom arcibiskupom sa mohlo tisíc detí a mladých ponúknuť dobrými koláčikmi, ktoré napiekli štyri dobré mamky z našej farnosti, za čo im tiež zo srdca ďakujem.

Eva Balogová, zodpovedná osoba

Moje neobyčajné ráno

Skoro každé ráno je pre mňa obyčajné, ale keď som si vypočula mamku, čo mi rozpráva, pochopila som, že ráno 21. augusta 1992 bolo nielen pre mňa, ale aj pre príslušníkov rodiny neobyčajné.

Bolo to ráno, kedy som po prvýkrát uzrela svetlo sveta. Veľmi som plakala a bolo to znamenie, že chcem ísť opäť do bruška. No zrazu som sa dostala do mäkkej perinky. Pociťovala som lásku, ktorá ma objímala zo všetkých strán; tým som si bola istá, že sa mi nemôže nič stať. Ale sklamem vás, neležala som v perinke. Bolo to mamičkine náručie. Držala ma tak silne a s láskou, že som prestala plakať. Len čo som sa pozrela hore, videla som nádherný úsmev. Bol to úsmev ženy, ktorá ma celých deväť mesiacov nosila pod srdiečkom. No najdôležitejšie je to, že vydržala bolesti, ktoré som jej spôsobovala mojím vyvíjaním sa v brušku. Mala oči krásne ako obloha a ligotali sa jej ako hviezdičky lásky. A čo sa stalo potom? Začala sa bližšie a bližšie približovať a opakovane som počula jej pery na mojom čele, ako mi dávajú bozk. Po prvýkrát som videla môjho otca, ktorý sa na mňa usmieval, ale iba z okna dverí. Neskôr som spoznala môjho brata Jána a celú rodinu. Keď som prišla domov, nemala som ani chvíľu oddychu. Stále som sa ocitla v inom náručí. Bolo príjemné, ale nemalo na mamine. To je o mojom neobyčajnom ráne asi všetko.
Aj keď je to krátky príbeh, pre mňa je nezabudnuteľným zážitkom.

Andrea Jánošová

Gabriel García Márquez

Laureát Nobelovej ceny z roku 1982, dnes už sedemdesiatštyriročný kolumbijský spisovateľ … má rakovinu lymfatického systému. … v súčasnosti sa stiahol z verejného života a prednedávnom rozposlal otvorený list so želaním, aby sa šíril ďalej …
Hovor, čo cítiš …
Pokiaľ by Boh na chvíľu zabudol, že som len bábkou a daroval mi ešte odrobinku života, využil by som ten čas najlepšie ako len dokážem. Pravdepodobne by som nepovedal všetko, nad čím premýšľam, ale určite by som si premyslel všetko, čo poviem. Hodnotil by som veci nie podľa ceny, ale podľa významu. Spal by som málo a sníval viac, pretože viem, že každou minútou so zatvorenými očami strácame šesťdesiat sekúnd svetla. Šiel by som, keď sa iní zastavujú, budil by som sa, keď iní spia. Keby mi Boh ešte daroval odrobinku života, jednoducho by som sa obliekol a kráčal k slnku a objavoval by som nielen svoje telo, ale aj svoju dušu. Presviedčal by som ľudí, ako veľmi sa mýlia, ak si myslia, že je nevhodné zamilovať sa, keď si starý. Nevedia totiž, že starnú práve preto, lebo utekajú pred láskou.
Dieťaťu by som pripravil krídla, ale dal by som mu ich, až keď sa naučí lietať. Ľuďom vo vyššom veku by som pripomenul, že smrť neprichádza so starobou, ale so zabudnutím či opustenosťou. Toľko vecí som sa od vás naučil, ľudia … Naučil som sa, že všetci chcú žiť na vrcholku hory, ale zabúdajú, že naozajstné šťastie sa skrýva v spôsobe, akým naň vystupujeme. Naučil som sa, že keď novorodenec po prvý raz chytí svojou dlaňou palec svojho otca, drží ho už navždy. Naučil som sa, že človek môže pozerať na druhého zhora iba vtedy, keď mu chce pomôcť, aby sa zodvihol … Je ešte mnoho vecí, ktoré som sa od vás mohol naučiť, ale v skutočnosti sa mi neveľmi zídu, pretože vo chvíli, keď ma vložia do truhly, nebudem už nažive.
Hovor vždy, čo cítiš a rob, čo myslíš. Keby som vedel, že ťa dnes posledný raz uvidím spať, silne by som ťa objal a modlil by som sa k Pánovi, aby mi dovolil byť tvojim anjelom strážnym. Keby som vedel, že toto sú posledné minúty, v ktorých ťa vidím, povedal by som: „Milujem ťa!“ A nepredpokladal by som hlúpo, že o tom predsa vieš. Vždy je nejaké ráno a život nám vždy dáva možnosť urobiť dobrý skutok, ale pokiaľ sa mýlim a dnešok je všetkým, čo mi ostáva, chcel by som ti povedať, ako veľmi ťa milujem a že na teba nikdy nezabudnem.
Ráno nie je zaručené nikomu, ani mladému ani starému. Možnože sa dnes posledný raz pozeráš na tých, ktorých miluješ. Preto sa nezdržuj a urob dnes to, čo môžeš, pretože ak sa ukáže, že sa nedočkáš rána, budeš ľutovať deň, v ktorom si nemal čas na jeden úsmev, na jeden bozk, budeš ľutovať, že si bol príliš zaujatý na to, aby si im splnil posledné želanie.
Buď vždy nablízku tým, ktorých miluješ, buď na nich dobrý a nájdi si čas, aby si im povedal: „Je mi ťažko.“ „Prepáč.“ „Prosím.“ „Ďakujem“ … a všetky tie láskavé slová, ktoré poznáš. Nikto si ťa nebude pamätať za tvoje utajené myšlienky, preto pros Pána o silu a múdrosť, aby si ich mohol vypovedať. Dokáž svojim priateľom a blízkym, ako veľmi ich potrebuješ.
Tieto slová adresuj, komu len chceš. Pokiaľ to neurobíš dnes, ráno bude také, ako to včerajšie.

Z e-mailovej pošty

Je po Vianociach – žijeme v roku Eucharistie

Keď sme veriacimi, mali by sme spoznávať, čo je pre nás eucharistický Kristus. Mám prekrásny zážitok z celoslovenského kongresu v Bratislave z 23. – 24. septembra 2000. Nedá sa ani slovami vyjadriť, ako to na mňa zapôsobilo.

Do Bratislavy som sa dostala osobným autom so zaťom a dcérou. Cesta bola veľmi dobrá a v modlitbách nám rýchlo uplynula. Keď sme prišli k Dómu sv. Martina, bolo vidieť, že sa tu bude diať niečo zvláštne. Začalo sa to sv. omšou, keď pán biskup Dominik Tóth vyhlásil program na celé dva dni. Nasledovala adorácia pred sviatostným Kristom, sv. ruženec s rozjímaním, večeradlo a korunovanie Panny Márie. Potom sa začal sprievod s obrazom Panny Márie, so spevom a s rozžatými sviečkami po uliciach Bratislavy. Títo ľudia to od totality ešte nezažili – všetko, čo bolo na nohách s údivom pozeralo, čo sa deje. Keď sa sprievod vrátil do kostola sv. Matina, zaznela pieseň Velebí duša moja Pána. To bol prvý deň. Ďakujem Pánu Bohu za pohodlnú noc.
Ráno, keď sme vstali, každá diecéza mala oznámené, kde sa má zísť. My sme boli zaradení s naším otcom arcibiskupom Alojzom Tkáčom do kostolíka kapucínov. Zrána sme sa pomodlili večeradlo. Z každého kostola začali vychádzať veriaci so svojimi biskupmi a kňazmi a zapájali sa do sprievodu; nedá sa ani vyjadriť, ako to na človeka zapôsobí, až „zimomriavky idú po tele“. Zaradili sme sa do sprievodu cez mesto až na námestie Slovenského národného povstania, kde už bolo všetko pripravené na oslavu eucharistického Krista, na sv. omšu. Prišlo veľa biskupov a kňazov z iných štátov.
Sv. omšu celebroval poľský otec biskup Nowacki za účasti mnohých kňazov, diakonov, bohoslovcov, rehoľných sestričiek a veľkého množstva veriacich. Vtedy som bola mimo: Pane Bože, oslavujeme Ťa tu na zemi a čo je pripravené pre tých, ktorí majú nádej sa dostať ku Tebe vo večnosti? Počasie nám prialo. Keď sa skončila sv. omša a sprievod sa začal hýbať, bolo to niečo nádherné, čo Bratislava ešte nezažila. Prvá išla armáda, dychovka, hudba, zvony sa rozozvučali vo všetkých kostoloch. Pred Oltárnou sviatosťou prvoprijímajúce deti sypali kvety, biskupi, kňazi, dievčatá v krojoch a za nimi naši predstavitelia. Keď som to všetko videla, od radosti som si poplakala; neveriaci pozerali, čo sa to deje. Došli sme do kostola sv. Martina, kde bolo poďakovanie a požehnanie s Eucharistiou, zakončilo Te Deum.
Ó, Bože, aká som Ti vďačná za tento veľký dar. Bože daj, aby v Tebe, prítomnom v Oltárnej sviatosti, sme objavili prameň nového a večného života. Ochraňuj svoju Cirkev na Slovensku pri stole Tvojho slova a Tvojho chleba, aby sme v sile tohto pokrmu verne kráčali za Tebou. Chvála Ti a sláva, Najsvätejšia Trojica, jediný a vznešený Boh! H.H.

Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!
Tieto evanjeliové slová prídu bez pochyby človeku na rozum, keď vojde do nádherne vyzdobeného chrámu – všade vládne vianočná atmosféra, vianočná výzdoba či krásny betlehem a v ňom Sv. Panna Mária s dieťatkom, sv. Jozef a všetko to okolo. Alebo keď padne pohľad na oltár – pred ním malý Ježiško v jasliach, nie je to nádhera?
Zamyslime sa niekedy nad tým, prečo je to tak a nie inak? Prečo neprišiel Ježiš ako dospelý kráľ so všetkou svojou slávou? On to mal v pláne tak, ako to bolo, prišiel ako malé dieťa a chce, aby sme aj my boli ako to malé dieťa. Raz nám to povedal aj sám: „Ak nebudete ako tieto malé deti, nevojdete do nebeského Kráľovstva.” Berieme tieto jeho slová vážne alebo mávneme nad nimi rukou? V tomto modernom svete, plnom všelijakých zábav a besov zaoberať sa nejakým Ježišom z Nazareta? A ešte o deťoch; načo nám len boli, nebola by to len príťaž pre nás moderných ľudí v dvadsiatomprvom storočí? Zamýšľame sa nad tým, že aj pred dvetisíc rokmi, keď Ježiš prišiel na túto zem, žil národ v hriechu a nečistote, medziľudské vzťahy neboli najlepšie? Prednedávnom tu ktosi povedal, že svet ešte nikdy nebol taký skazený ako je teraz. Každý sa vyhovára na dobu; kto ju tvorí – nie my ľudia? Ako to žijeme? Celý svet akoby bol chorý, niet žiadneho lieku na jeho vyliečenie. Žijeme v chaose, v strachu o budúcnosť, o prežitie. Klaniame sa mamone a nie Bohu. Pán Boh nám ukazuje svoju silu, nabáda nás kajať sa cez rôzne znamenia; spomeniem november minulého roku – naše Tatry, december – silné zemetrasenie v Bengálskom zálive, kde behom pár minút našlo smrť mnoho ľudí či mnohé prírodné živly vo svete.
Vianoce už ako-tak pominuli, sú za nami a sú tu fašiangy – obdobie plesov a kadejakých zábav. No myslím si, že až vtedy budú nádherné fašiangy, keď dáme svoje áno najprv Bohu. Vtedy bude naša duša plesať a jasať, že sme našli v tomto malom dieťati svojho Spasiteľa a Vykupiteľa, že nás vyslobodí z tejto zemskej skazy, ktorú nám pripravil jeho protivník diabol. Potom sa zabávajme a plesujme, koľko sa nám zapáči, ale nech bude vždy na prvom mieste Boh. Potom to budú fašiangy, na ktoré budeme dlho spomínať. Bude to liek na vyliečenie veľmi ťažkej choroby tohto sveta – ak sa ľudia spamätajú a zoberú si toto malé dieťa Vianoc za svoj vzor. Nie nejakých bludárov, ktorí sú veľkými napomáhačmi diabla, či na Slovensku alebo inde vo svete. Hlásime sa síce k Cirkvi, ale našim chovaním akoby sme sa od nej odvracali a prikláňali sa viac k zlu. Keď tak všetko sledujem, pýtam sa sám seba: čo sa to vo svete deje pričinením človeka, obzvlášť u nás kresťanov katolíkov; akoby sa to dobro niekam vytratilo. Deti neposlúchajú svojich rodičov, koľko už bolo útokov na nášho pápeža, dokonca aj od biskupov či kňazov západnej Cirkvi, aby odstúpil? Nie je to chaos? Ak by chcelo kresťanské Taliansko pozmeniť desatoro Božích prikázaní? V kresťanskom Španielsku zvolili ľavicovú vládu; ľudia sú z toho sklamaní, ako sa tam pomaly vymazáva Boh, povoľuje sa homosexualita či interupcia, ktorá zasiahla celú Európu. Nechceme Boha ani do euroústavy. Kam sme to vlastne došli? Alebo čo všetko je v Holandsku dovolené, ak idú človeka zabiť injekčnou striekačkou?
Ani naše krásne Slovensko nie je výnimkou. Aj u nás sa nájdu ľudia, čo by chceli zmeniť Otče náš, ktorý nás naučil sám Pán Ježiš. Nie je v našich srdciach chaos? Nie je to ono „Quo vadis Slovensko alebo Cirkev na Slovensku“? Kam to vlastne kráčame – po ceste, ktorú nám ukázal Pán Ježiš alebo jeho protivník? Spamätajme sa! Neprinášajme do našej Cirkvi bludy z iných cirkví, siekt. My máme svoje Sv. písmo, nie Korán alebo niečo iné. Možno pre mnohých kresťanov je viac islam či dalajláma. Nehnevajte sa, musel som to napísať. My máme svojho Boha a v ňom aj žime, v tom malom dieťati ,Vianoc, lebo Ono je Láska.

Adolf Salanci