Úcta k Srdcu Ježišovmu

„Fiat!“ – slovo, ktoré znamenalo v dejinách ľudstva všetko. Takmer pred dvetisíc rokmi začalo biť Srdce živého Boha a Svetla. Srdce sily nádherného sveta a života na zemi – Božské Srdce Ježišovo. Srdce nádeje nášho zmŕtvychvstania. Božské Srdce vstúpilo do srdca najkrajšej židovskej dievčiny, panny a matky Márie. Boh – Kráľ neba a zeme sa vyvíjal pod srdcom svojej pozemskej Matky tak ako každé ľudské dieťa.

Chorý človek potrebuje liek, aby sa liečil a uzdravil. Platilo a platí to už celé stáročia. Horšie je, ak liek chorému nemá kto priniesť, podať ho a pripraviť mu telesnú potravu potrebnú pre silu, rast a život. Niečo podobné sa deje s dušou človeka. Aj ona potrebuje potravu pre rast, aby prinášala ovocie v trpezlivosti, v láske, čistote a v plnení si povinností. Získava sa modlitbou, účasťou na sv. omši a Eucharistiou. Je to potrava Božej milosti. V Božej lekárni je dosť liekov na posilnenie a na úplné vyliečenie: živé a osobné spoločenstvo s Bohom, častá modlitba. Ak je toho lieku málo, upadá človek do choroby lenivosti k dobrému. Preto nám Boh poslal duchovnú potravu pre večný život v podobe svojho jednorodeného syna, Pána neba a zeme, Ježiša Krista.
Pán Ježiš sa často modlil. Aj svätci vyjadrovali Bohu svoju vernosť častou modlitbou a pritom sa pred Bohom pokladali za veľkých hriešnikov. Dnes sa človek pokladá za malého hriešnika a preto sa málo modlí. V modlitbe sa duša otvára Bohu, no človek má srdce stále zatvorené. „Srdce Ježišovo až na smrť poslušné“ – prosba z litánií k Božskému Srdcu vyzýva k rozjímaniu o poslušnosti Kristovho srdca. Celý Ježišov život sa vyznačoval dokonalou poslušnosťou vôli Otca, ktorý bol najvyšším, ale aj spoločným zdrojom jeho bytia: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Hebr.10,7). Evanjeliá nám predstavujú Ježiša pripraveného vždy plniť Otcovu vôľu. Dvanásťročný Ježiš odpovedá Matke a Jozefovi, ktorí ho s bolesťou hľadali: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49).
Prvé svedectvá o úcte vzdávanej Ježišovmu Srdcu siahajú do 2. storočia. Svätý Justín (+165) hlásal: „My kresťania sme pravým Izraelom pochádzajúcim od Krista, pretože sme boli z jeho Srdca vyvedení ako zo skaly.“ Je to odvolávka na Starý zákon, v ktorom Mojžiš na Boží príkaz vyvádza vodu zo skaly, oživujúci zdroj. Bol to prísľub a predobraz, že v dobe, keď príde sľúbený Mesiáš, zrodí sa z Ježišovho srdca nový Izrael, ľud Nového zákona, Božia láska, ktorú nám zjavuje Boh v dramatickom okamihu, kedy je Ježišovo Srdce otvorené prebodnutím jeho boku. Je to chvíľa, keď sme boli vyvedení z jeho srdca ako zo skaly.
Pre každého človeka je dôležité miesto jeho zrodenia. Nemenej dôležití sú aj jeho rodičia a atmosféra, ktorá sprevádza jeho príchod na svet. Tak je tomu aj v duchovnom živote. Nové ľudstvo bolo povolané k životu a zrodené v atmosfére utrpenia, umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Ježiš prelial svoju krv pre nás ľudí a pre našu spásu.
Svätý Apolinár (+177) hovorí: „Kristus dovolil, aby jeho srdce bolo prebodnuté a z boku jeho rany vytiekli dva pramene, krv a voda. To znamená slovo a duch. Vykupiteľským účinkom tejto krvi a vody je zrodenie nového ľudstva. Tu Boh dáva ľuďom novú príležitosť a tou je zjavené nevyčerpateľné milosrdenstvo v Ježišovom Srdci.“ Vedomie prítomnosti Ježišovej moci vždy sprevádzalo mučeníkov za vieru. Eusébius vo svojich Dejinách cirkvi rozpráva o mučeníctve diakona Sanctusa: „Bol neústupný. Trval neustále na svojom vyznaní, pretože ako nežná rosa prinášajúca silu z neba, tiekli na neho kvapky živej vody, vytryskujúce bezprostredne z Kristovho Srdca.“

sprac. Ján Jenča

Eucharistia v Cirkvi

Keď Ježiš vyslovil vo večeradle slová premenenia nad chlebom a vínom a keď dodal: „Toto robte na moju pamiatku!“, sotvakto z apoštolov tušil, čím sa stane Eucharistia pre život budúcej Cirkvi.
Cirkev sa vždy znova a znova vracala v hlbokej úcte k evanjeliu, k Božím myšlienkam zachyteným ľudským slovom. Vracala sa znova a znova k najživšej prítomnosti Kristovej – k Eucharistii, ku svätej omši ako obete i hostine Kristovej. Ak chceme objaviť ústredný bod a srdce svojho kresťanstva, musíme ho hľadať tam, kde je živý Kristus. Týmto srdcom nášho kresťanského života je Ježiš, žijúci a obetovaný vo sv. omši, ktorá je najhlbším a najútešnejším Kristovým darom. K tomuto prameňu, k živému Kristovi vo sv. omši chce Cirkev priviesť každého veriaceho.
Svätá omša je stred, okolo ktorého sa od samého počiatku rozvíjal kresťanský život. Prví kresťania „po domoch lámali chlieb a s radosťou a s úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2,46). Vo všetkých nasledujúcich storočiach sa Cirkev zhromažďovala okolo eucharistického stola. Kresťanstvo si udržiavalo so všetkou láskou tento živý dotyk s Kristom. Inak by sa bolo stalo len náukou, hnutím, filozofiou, organizáciou alebo spolkom. Kresťania hlboko uverili pamätným Kristovým slovám o Eucharistii: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom …, bude žiť zo mňa …, bude žiť naveky“ (Jn 6,51-58). Toto ústredné postavenie sv. omše musíme znova oživiť, pochopiť, premodliť a s láskou prijať do nášho osobného života i do života vo farnosti, v diecéze a vo svetovej Cirkvi.
Sv. omša, zavŕšená sviatostným prijímaním, je týmto žriedlom a srdcom kresťanského života. Sv. omša je vrcholom kresťanského života. Je to osobitné a tajomné stretnutie so živým a dobrotivým Ježišom, Pánom a Spasiteľom ľudstva.
Sv. omša ako obeta a rodinný stôl zahŕňa a sprítomňuje pre nás celý Ježišov život. Je v nej zahrnuté tajomstvo Vtelenia – veď Eucharistia je sviatosť skutočnej prítomnosti človeka Ježiša v spôsobe chleba a vína. Cez človeka Ježiša Krista, cez jeho telo a krv objímame Ježiša, Božieho Syna. V bohoslužbe slova počúvame jeho náuku, sledujeme jeho myšlienky a jeho božský program, pozorujeme jeho dobrotivosť a lásku, zavŕšenú obetou smrti za nás a víťazstvom nad smrťou. Cez túto neprevýšiteľnú obetu sa nám vo sv. omši otvára prístup k Otcovi v Duchu Svätom, otvára sa nám účasť na živote milosti.
Bolo by trápnym nepochopením zúčastniť sa na eucharistickej obete a neodchádzať z nej s prehĺbenou láskou k Bohu i k ľuďom. Sv. omša je žriedlo našej katolíckosti, našej jednoty v Cirkvi, žriedlo kresťanského sociálneho života zjednoteného v láske.
Všetky teologické práce a školy, všetok výskum Svätého písma, všetky knihy a knižnice a celá naša veda, všetky kázne, konferencie a katechézy, všetky sviatky a celá liturgia – všetko smeruje k jedinému cieľu: priviesť človeka k osobnému stretnutiu s Kristom, pomôcť mu, aby nadviazal styk so živým Ježišom, ktorý žije medzi nami v Eucharistii. Všetky inštitúcie Cirkvi a celá činnosť veriacich je požehnaním len vtedy, ak sa pohybuje po špirále, ktorá vrcholí v živej Kristovej prítomnosti v Eucharistii a v našom spojení s ním.
Cirkev si želá, aby všetky pobožnosti a sviatosti mali svoje zavŕšenie v Eucharistii. Krst je začiatok, Eucharistia vrchol, ponad ktorý nemožno ísť v tomto živote vyššie. Krst nám dáva schopnosť i právo zasadať za rodinný stôl Eucharistie. Eucharistické spoločenstvo nám potom umožňuje ustavičnú obnovu krstných sľubov a ustavičnú premenu života. Eucharistiou sa oživuje sviatosť kňazstva i manželstva, ňou sa prehlbuje sviatosť birmovania, ona je oddávna zavŕšením sviatosti pomazania chorých.
Len z osobného styku s Kristom a v spojení s ním môžeme o ňom vydávať účinné svedectvo. Zo sv. omše odchádzame do denného života ako „poslaní“, ako apoštoli. Mnohí putujú na rozličné miesta, aby videli pozostatky svätých a žasnú, keď počujú rozprávať o ich skutkoch; obdivujú veľké stavby chrámov a bozkávajú sväté kosti ovinuté hodvábom a zlatom. A hľa, tu predo mnou na oltári si prítomný ty, môj priateľ, človek Ježiš Kristus, Ježiš Kristus, môj Boh!

spracoval OS

Srdce Ježišovo

Srdce Ježišovo,
potupením nasýtené,
tu je Tvoja hodina,
Tvoja tvár, Tvoja láska,
Tvoj dotyk, Tvoje slovo,
Tvoj hlas, Tvoja blízkosť,
Tvoja prítomnosť,
Tvoj pohľad.

Pomôž mi neplakať,
pomôž mi usmiať sa,
pomôž mi poznať ťa,
pomôž mi ísť ďalej,
pomôž mi milovať,
pomôž mi slúžiť,
pomôž mi obetovať sa,
pomôž mi meniť smer,
pomôž mi byť dobrým,
pomôž mi byť trpezlivým,
pomôž mi byť tichým.
Neopustím Ťa,
kým ma nepožehnáš.

Malá škola lásky k Bohu

Všetko dobré prijímať vďačne ako osobný dar od Boha a často mu za to ďakovať.
• Všetko, čo konáme, robiť pre Boha ako náš dar pre neho a našu radostnú službu.
• Vo všetkom, čo nás stretne, usilovať sa poznať Božiu vôľu, pokladať ju za úlohu, ktorú nám dáva Boh, usilovať sa ju splniť podľa jeho úmyslov. Mať hlbokú túžbu stále viac poznávať a plniť Božiu vôľu.
• Bezvýhradne a plne sa oddať Božej vôli.
• Jednoducho a samozrejme si vždy voliť to, čo sa Bohu viac páči a čo nás s ním vnútornejšie spája.
• Mať otvorené oči pre iných, pomáhať, deliť sa, robiť radosť, modliť sa za druhých, dobre využívať príležitosť na konanie dobra, vnášať do sveta Božiu lásku.
• Nepríjemné veci, ktoré niekto musí vykonať, prevziať na seba, aby sme iných ušetrili.
• Všetky protivenstvá znášať ako príležitosť na sebaovládanie a prijať ochotne, trpezlivo a s láskou ako Božie riadenie.
• Úplne sa zveriť Božiemu riadeniu.
• Z celého srdca veriť, že Boh vždy pôsobí s nekonečnou láskou a že nás vonkajšími udalosťami života a vnútorným vedením svojej milosti stále viac priťahuje k sebe.
• Vytrvalo prosiť Boha, aby náš život viedol tak, aby Ho čo najviac oslávil.

K. Tilmann

Duchovná obnova pre animátorov

Duchovná obnova pre animátorov
Cez víkend 22. – 24. apríla 2005 sa animátori Oblastného centra v Sabinove stretli v Bijacovciach. Pod duchovným vedením pátra Pavla Nogu sme sa priblížili viac k Ježišovi a Márii. Páter je rehoľný kňaz, lazarista, ktorého mnohí poznáme aj z Víťaza, kde pred rokom bol v našej farnosti na duchovnej obnove.
V Bijacovciach sa stretli mladí z Víťaza a Medzian. Pestrý program v piatok a sobotu pre nás pripravil páter Pavol. Svätá omša, adorácia, spoločná modlitba, sviatosť zmierenia, prednášky nás povzbudili na duchu; super zoznamovačka, super test na stopercentné spoznanie pováh – len pre odvážnych, tance, volejbal, hry, dobré jedlo nám dali tela sily. A v nedeľu sa nikomu nechcelo ísť domov, lenže škola volá a my sme sa rozhodli, že sa tam určite ešte vrátime; dokonca sme túto svoju túžbu nechali aj v kaplnke. Vďaka Ocko a Mamka!

Vladka, Lucia, Anička, Miša, Veronika, Eva

Stalo sa

– páter Šimon Tyrol viedol duchovnú obnovu Ružencového bratstva vo Víťaze. Členovia Ružencového bratstva boli účastní prednášok, sv. omší, modlitieb svätého ruženca a krížovej cesty. Bol to čas milosti pre všetkých, ktorí sa jej zúčastnili. Kráľovná posvätného ruženca, oroduj za nás!
– odpustovú sv. omšu ku cti sv. Jozefa, robotníka, patróna nášho farského kostola, slúžil dôst. pán Allan Tomáš, farár v Zbudskom Dlhom. Ďakujeme mu za povzbudzujúce slová. Sv. Jozef, oroduj za našu farnosť!

Milé princezné a milí princovia!

Máte radi rozprávky? Tak určite poznáte princov a princezné? Páčia sa vám? Mne sa z rozprávok vždy páčili najviac princezné.
Vo Svätom písme v prvom Petrovom liste som čítala: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1Pt 2,9).
V rozprávkach sú princezné a princovia deťmi kráľa. Preto, že Ježiš je Kráľ, aj vy ste princezné a princovia. Pri krste vás kňaz pomazal olejom a hovoril: Všemohúci Boh, Otec nášho Pána Ježiša Krista, oslobodil ťa od hriechu, znovuzrodil ťa z vody a z Ducha Svätého a začlenil ťa medzi svoj ľud. Teraz ťa poznačuje krizmou spásy, aby si bol údom Krista kňaza, proroka a kráľa a mal život večný. Amen.
Čo si myslíte, čo pre nás znamená toto pomazanie? Vo svete sú dve kráľovstvá. Jedno Ježišovo a druhé satanovo. A týmto pomazaním sme sa všetci stali obyvateľmi Kristovho kráľovstva. Myslíte si, že satan je s tým spokojný? Určite nie. Ten bude každého, kto sa snaží byť dobrým človekom a kresťanom pokúšať. Dokedy? Stále. Ale my sa musíme snažiť žiť opatrne. Kto nám v tom pomôže? Sú to dobré vnuknutia a kto nám ich stále dáva, je ……… a ……………. To si už vylúštite v doplňovačke. Nájdite odpoveď a prineste ju na sv. omšu.
Prežite požehnaný máj s Máriou, našou Mamkou ako princovia a princezné Ježišovho kráľovstva, a nielen máj, ale celý svoj život. Ako kráľovná neba nám v tom všetkým pomôže.

Eva Balogová

„Prišli sme sa mu pokloniť!“

V duchu tohto citátu z evanjelia (Mt 2,2) sa nieslo tohtoročné Arcidiecézne stretnutie mládeže, ktoré sa uskutočnilo v jednu krásnu sobotu v Košiciach a na ktorom sme, samozrejme, nemohli chýbať ani my – birmovanci. Odchod bol naplánovaný na 7:15 h ráno, takže sme si museli privstať skôr; veľmi sme sa tešili aj napriek tomu, že neprišiel náš očakávaný poschodový autobus. Zastavili sme sa ešte v Ovčom, Hendrichovciach a potom cieľ – Košice.
Po registrácii sme sa premiestnili na chór krásneho veľkého kostola v Košiciach na Terase, odkiaľ sme boli účastní na sv. omši, ktorú celebroval náš otec arcibiskup s mnohými kňazmi a ktorou sa začal proces skúmania života a svätosti Anky Kolesárovej. Svätou omšou sa však ešte nič neskončilo, práve naopak, po obedňajšej prestávke sa začali rôzne prednášky. Najviac mladých bolo práve na prednáške o. Pavla Hudáka o láske a priateľstve. Jej účastníčkou som bola aj ja, naozaj ma veľmi zaujala. Aj štýl, akým nám to vedel duchovný otec podať – humorne, ale veľmi trefne a poučne. Posledným bodom bolo vystúpenie skupiny, o ktorej som doteraz síce ešte len málo počula, ale bola celkom fajn; niektorí si pri jej vystúpení aj zatancovali. Pred cestou domov, ktorú sme si spríjemnili spevom, sme sa ešte odfotili, posilnili sa od nášho duchovného a „frčali“ sme späť – smer Víťaz.
Myslím si a dúfam, že mi každý z birmovancov dá za pravdu, že to bol úžasne prežitý deň, ktorý by sme si radi zopakovali. Tak čo, uvidíme sa opäť o rok?

Monika Krankotová ml.

Prichádza máj, mesiac nebeskej Matky Márie

Panna Mária, chceme sa Ti poďakovať, že si sa prihovorila u nebeského Otca za nás všetkých, aby nám doprial prežiť s radosťou veľkonočné sviatky zmŕtvychvstania Pána Ježiša Krista, hoci sme v našich srdciach cítili bolesť Sv. Otca. On nás vedel povzbudiť, i keď sa už pripravoval rozlúčiť sa s týmto svetom, a zvlášť s nami veriacimi i neveriacimi. Jeho posledné slová z Vatikánu: „Radujte sa, lebo aj ja sa radujem!“ Už sa tešil na stretnutie s nebeským Otcom v nebi.

Akú mám naňho spomienku? Keď navštívil Slovensko, najprv pozdravil levočskú Pannu Máriu. Z jeho milého srdca vrúcne zaznel hlas. Keď sme to počuli, naše srdcia museli plakať; videli sme v ňom nebeského Otca. Na jeho príhovor nikdy nezabudneme, na to, čo nám vštepil do našich sŕdc. Chceme kráčať tou cestou. Hovoril nám: „Milujte sa navzájom, lebo potrebujete jeden druhého. Majte lásku, lebo láska vás privedie k šťastnému a požehnanému životu. Podeľte sa jeden s druhým. Cítime sa bohatí, keď máme dobrých ľudí okolo seba. Boh žehná vaše kroky!“, to boli jeho slová.
V roku 1990 sa uskutočnil zájazd ku Sv. Otcovi. Boli sme celá rodinka. Nebohý manžel navrhol, aby sme zobrali kroje. Keď sme sa obliekli a prišli na Svätopeterské námestie v Ríme, prišiel pán biskup Hrušovský a povedal: „Kde sú Slováci? Chyťte sa ma, vy v tom peknom kroji.“ Kráčali sme v sprievode so spevom „Celá krásna si Mária“ do auly. Pri dverách nám ukázali, kde si máme sadnúť, aby nám Sv. Otec mohol podať ruku. Aj sa tak stalo, ruku nám podal. Nebyť tých krojov, nedostaneme sa tam. Prežili sme niečo nádherné, nedá sa to opísať. Keď prichádzal Sv. Otec na svoj stolec, začala hrať hudba. Cítili sme zimomriavky po celom tele. Keď pozdravoval Slovákov, levočskú púť k Panne Márii, my sme odpovedali: „Sv. Otče do Levoče!“; bola to nádhera. Vykonali sme si generálnu spoveď. Sv. omša bola v cyrilometodskej kaplnke; pán biskup Hrušovský hovoril v kázni, že Slováci tak dobre spievajú, že múry popukajú. Na koho sme sa pozreli, každý mal slzy v očiach. Boli to slzy radosti.
13. mája 1917 sa zjavila Panna Mária trom deťom vo Fatime, aj atentát na Sv. Otca bol spáchaný 13. mája 1981, o 64 rokov neskôr. Svoju záchranu pripisoval Sv. Otec Panne Márii, ona ho ochránila. O rok sa jej išiel poďakovať do Fatimy. Aj my máme pevne veriť v ochranu Panny Márie. Pohreb nebohého Sv. Otca sme prežívali, akoby nám zomrel otec v rodine. Máme veľký žiaľ v srdciach a v modlitbách stále naňho myslíme, aby nám vyprosil milosť u Pána Boha. Nech odpočíva vo svätom pokoji!
V závere chcem poďakovať za všetkých veriacich z Ovčieho nášmu duchovnému otcovi, za jeho povzbudivé slová na každej sv. omši. Odchádzame radostne do svojich domovov, že máme správneho kňaza – čo má na srdci, to nám aj povie. Prajeme mu veľa zdravia, Božieho požehnania a nech bude dlhé roky medzi nami. Sme šťastní, že ho máme.

Mária Tobiášová

Ó, Mária …

Ó, sladká Panna Mária, bez hriechu počatá, Matička všetkých kresťanov, pros za nás u Najsvätejšej Trojice – u Boha Otca, Syna i Ducha Svätého. Veď nás s Jozefom, svojím najsvätejším ženíchom a neopúšťaj nás, aby sme v ustavičnom velebení a chválení, uzmierení a vďakyčiniaci nadovšetko milovali nášho večného Boha a na Tvoju a Jozefovu prosbu boli prijatí na milosť a dosiahli večnú blaženosť. Skrze neoceniteľné zásluhy nášho Pána Ježiša Krista, ktorý žije a kraľuje s Bohom Otcom v jednote s Duchom Svätým, Boh po všetky veky vekov. Amen.
Predobrotivá Matička naša, Panna Mária, k Tebe voláme: koľko bolesti, sĺz a smútku pretrpelo Tvoje Nepoškvrnené srdce. Ó, Mária, pros za nás a za celé ľudské pokolenie, ktoré toľko uráža Božiu spravodlivosť, Boha Otca, Ducha Svätého a Tvojho najmilšieho a najmilosrdnejšieho Syna, nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, prítomného v Najsvätejšej Oltárnej sviatosti, kde ustavične žije a kraľuje. Ó, Mária, stánok a zdroj milostí, pre Tvoje prehorké slzy chceme Ťa toľkokrát prosiť a všetkým hriešnikom vyprosovať milosť pokánia. Naša drahá Matička, Ty si kráľovná všetkých duší, v ktorých prebýva Tvoja láska, Tvoj Syn – On prebýva vo všetkých živých svätostánkoch pastierov – kňazov a veriacich duší, ktoré Ho dnes prijali v najsvätejšej obete a budú Ho denne prijímať až do konca sveta. Amen.
Ó, sladká Panna Mária, Matka naša a Matka svätej Cirkvi, ochraňuj živý svätostánok najvyššieho veľkňaza, viditeľnú hlavu svätej Cirkvi, Svätého Otca Benedikta XVI. a všetky živé svätostánky cirkevných hodnostárov a kňazov po všetky časy až do konca sveta. Vypros im ó, Mária, nech sú ochránení a posilňovaní ustavičnou modlitbou veriaceho ľudu, aby osvietení Duchom Svätým im zverené stáda priviedli do večnej blaženosti.

-re-