Pozrel na nás a žehnal nás

Bol nádherný a neopakovateľný deň 29. september 2004. Námestie sv. Petra bolo ožiarené slnkom a modrá obloha tomu dodávala neopakovateľný ráz.

Stredajšia audiencia sa začala. Sv. Otec Ján Pavol II. prichádza na papamobile pozdraviť svojich pútnikov. Pozdravuje mládež, starších a žehná ich. Nasleduje príhovor Sv. Otca. Po príhovore nastala chvíľa, ktorá sa dá ťažko opísať. Veľké nadšenie, radosť z osobného stretnutia pri jeho nohách. Moje pocity boli silné: Čo mu poviem? Pozdravím ho za celý národ a za celý svet.
Prichádzame k nemu. Vyjadrila som mu svoju „Lásku“: „Mám ťa rada.“ Svojimi chápajúcimi očami pozrel na nás a žehnal nás. Tento neopakovateľný deň prežívali aj moje sestry AnnaMária a Svetlanka.
Mladí, majte veľké túžby – Boh Vám ich splní!

sr. Leona

Ruka, ktorá ma stále drží

Po rokoch beznádeje, v júni r. 1993, z Božej vôle sme sa mohli s manželkou zúčastniť na pútnickom zájazde do Ríma. Zmienim sa len o najsilnejšom osobnom zážitku z audiencie u Svätého Otca Jána Pavla II.

V naplnenej vatikánskej aule sme všetci prítomní s veľkou túžbou očakávali príchod Sv. Otca. Zraky všetkých boli upreté na priestor, odkiaľ mal pápež prísť na „javisko pravdy“. Ten okamih príchodu sme všetci prítomní z rôznych krajín sveta zaregistrovali naraz; vytryskol úžasný jasot, ktorý vyjadril každý po svojom vo vlastnom jazyku. Bol to úprimný prejav nesmierneho šťastia a radosti, ktorý postupne prešiel na jednotné skandovanie „Vivat Papa!“
Po obvyklých ceremóniách Sv. Otec vykročil do koridorov ohraničených zábradlím, ku ktorým sa ľudia natlačili s túžbou podať si ruku so Sv. Otcom alebo sa aspoň dotknúť jeho rúcha. Ja som bol jedným z tých omilostených šťastlivcov, ktorý si mohol so Sv. Otcom podať ruku a zároveň pozrieť sa do jeho tváre. Vtedy som pocítil charizmatickú silu jeho osobnosti, ktorá žiarila najmä z jeho očí. Jeho ruka mi dodala zvláštnu, ťažko opísateľnú duchovnú silu, ktorú som odovzdal aj mojej manželke podaním svojej pravice. Stačilo niekoľko minút a človeka naplnil pokoj a radosť.
Mám pocit, že i teraz pri spomienkach alebo pri pohľade na jeho obraz ma táto ruka stále drží a sprevádza … Ďakujem Pánu Bohu za túto skúsenosť zo stretnutia so Svätým Otcom Jánom Pavlom II.

Ladislav Pacovský, Levoča

Z myšlienok Jána Pavla II.

Milí priatelia, viem zo svojej skúsenosti univerzitného profesora, že máte radi konkrétne syntézy. Syntéza – program toho, čo som povedal, je veľmi jednoduchá: možno ju zhrnúť do jednoduchého nie a jedno duchého áno:
Nie egoizmu.
Nie nespravodlivosti.
Nie zábave bez morálnych zásad.
Nie beznádeji.
Nie nenávisti a násiliu.
Nie cestám bez Boha.
Nie nezodpovednosti
a povrchnosti.
Áno Bohu, Ježišovi Kristovi, Cirkvi.
Áno viere a úlohám,
ktoré zahŕňa.
Áno rešpektovaniu dôstojnosti, slobody a práv osôb.
Áno úsiliu povzniesť človeka
a priviesť ho až k Bohu.
Áno spravodlivosti, láske
a pokoju.
Áno solidarite so všetkými, zvlášť s tými najbiednejšími.
Áno nádeji.
Áno vašej úlohe vybudovať lepšiu spoločnosť.

Ján Pavol II. Veľký

V dejinách poznáme veľa osobností, ktoré sú označené titulom Veľký: panovníci Alexander, ruský cár Peter alebo pápež Lev. Boli to osobnosti doby, v ktorej žili. Odvážim sa napísať, že Ján Pavol II. si tiež zaslúži tento titul nielen preto, že bol osobnosťou tejto doby, ale osobnosťou tisícročia. „Z celej hĺbky srdca volám, nech zostúpi Duch!“, povedal pri prvej návšteve Poľska. Jeho duch, jeho ohlasovanie, presnejšie povedané, žitie s Bohom naplnilo druhé tisícročie, keď ako pápež previedol loď Cirkvi na rozbúrenom mori dnešnej doby do tretieho tisícročia.

Prečo bol vlastné Veľký? Pre mnohé vlastnosti: vážil si každého človeka, vážil si život od počatia po prirodzenú smrť. Bol otvorený ku každému, odpúšťajúci atentátnikovi, ktorý mu siahol na život, ekumenický – židov nazval „drahými staršími bratmi“, stretal sa s predstaviteľmi rôznych náboženstiev, bol ospravedlňujúci, charizmatický, priateľ detí a milujúci mládež …, mohol by som pokračovať ďalej. Ale chcem sa zastaviť pri posledných chvíľach jeho života. Zastaviť sa pri odkaze, jeho pečati pre nás všetkých.
Na smrteľnej posteli povedal: „Myslím na vás. Radujte sa vo vzkriesenom Ježišovi. Povstáva ním život nový.“ Pozrime sa na apoštola Pavla, čo napísal z väzenia v ťažkej chvíli: „Ustavične sa radujte, opakujem, radujte sa“ (porov.Flp 4,4), „A keby som mal aj svoju krv vyliať na obetu a svätú službu vašej viery, radujem sa a radujem sa s vami všetkými“. Aká podobnosť so sv. apoštolom Pavlom. Nedá sa zabudnúť na slová pápeža Jána Pavla II., keď sa lúčil s týmto svetom a svojim najbližším spolupracovníkom napísal na lístok: „Som plný radosti, radujte sa aj vy. Modlite sa s radosťou. Všetko vkladám do rúk Božej Matky.“
Je vhodné spomenúť analýzu súčasnosti, ktorú urobil Ján Pavol II. pri rozhovore s poľskými filozofmi v roku 1993, publikovanú v knihe Pamäť a identita v roku 2005. Pri definovaní hlavnej úlohy na najbližšie roky po páde totality v strednej a východnej Európe hovorí, že najdôležitejšie je teraz nezostať na povrchu, ale učiť sa Krista: „Ide o viac, než o teológiu v striktnom význame. Je to svedectvo života, svedectvo o tom, čo znamená cítiť sa v Božích rukách, čo znamená učiť sa Krista, ktorý sa zveril do Otcových rúk až po slová: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46), vyslovené na kríži. Práve to znamená učiť sa Krista: preniknúť do hĺbky tajomstva Boha, ktorý touto cestou vykupuje svet. Ísť do hĺbky poznania Krista, hĺbky našej viery nás pozýva slovami Ježiša, ktoré povedal Petrovi: „Zatiahni na hlbinu“ (Lk 5,4), ako napísal v dokumente Na začiatku nového tisícročia – Novo millennio ineunte v bode 1.
Nakoniec sa pozrime na čas jeho smrti – zomrel v roku Eucharistie; aj Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu deň pred svojou smrťou. Zomrel večer pred nedeľou Božieho milosrdenstva; celý jeho život bol milosrdným, aj jedna z jeho encyklík má názov Dives in misericordia – Bohatý na milosrdenstvo. Počas svätorečenia sestry Faustíny 30. apríla 2000 povedal: „Prajem si, aby sa oddnes Druhá veľkonočná nedeľa nazývala v celej Cirkvi Nedeľou Božieho milosrdenstva“.
Môžeme smelo nazvať Jána Pavla Veľkým, celý jeho život bol veľkým. Čerpajme z bohatých prameňov jeho myšlienok, vracajme sa k jeho prácam, príhovorom, knihám a aj vďaka jeho myšlienkam zatiahnime na hlbinu nášho vnútra, nášho srdca a „učme sa Krista“.

Jozef B.

Rozlúčka so Sv. Otcom

V deň pohrebu Sv. Otca som si zobrala dovolenku, aby som aspoň cez televízne vysielanie mohla byť prítomná na rozlúčke s ním.

Všetci z domu odišli za povinnosťami a ja som ostala sama s malým 10mesačným vnúčikom. Zapálila som sviečku a modlila som sa spolu s miliónmi ľudí, ktorí boli zhromaždení na Svätopeterskom námestí. Mala som obavy, že Martinko bude nepokojný a bude ma vyrušovať. No on sa celý čas potichučky hral. Celé vysielanie pohrebných obradov bolo dôstojne pripravené a určite každý, kto pozeral, bol veľmi dojatý, aj ja. Veď odchádzal úžasný človek, náš Svätý Otec. Keď odnášali truhlu s ostatkami Sv. Otca, tisíce mladých volali: „Papa, Papa …!“ „Otec, Otec …!“
Vnúčikovi som povedala: „Pozri, Sv. Otec už odchádza, zamávaj mu pá pá pá …“ A on si sadol pred televízor a vytrvalo mával obidvoma ručičkami. Bolo to veľmi dojímavé. Obrady sa skončili, vypla som televízor a chcela som uložiť malého spať. Hojdala som ho na rukách, spievala mu a očká sa mu už-už zatvárali. Len tu zrazu z ničoho nič otvoril naširoko očká a snažil sa posadiť. Darmo som mu dohovárala, aby ležal a spinkal. Celou svojou silou sa posadil a udivene sa pozeral na obraz na stene. Mám tam krásny veľký obraz Sv. Otca, ktorý sa usmieva a ruku má zdvihnutú na požehnanie alebo pozdravenie, tak ako to vedel iba on. Darmo som ho tíšila a nútila ľahnúť, on stále sadal a pozeral na Sv. Otca. Aj sa mu chcelo plakať, aj sa s ním rozprávať a zrazu mu ručičkou zamával. Bola som z toho veľmi prekvapená. Povedala som mu, že je to Sv. Otec. Zaujímavé na tom je, že ho nikto predtým na ten obraz neupozorňoval. Po chvíli sa upokojil a zaspal. Keď sa zobudil, bola som zvedavá, či si to pamätá. Spýtala som sa ho, kde je Sv. Otec. Hneď sa otočil tým smerom a pozeral na obraz. Keď sa ostatní poschádzali domov, porozprávala som im o tom. Tiež sa ho pýtali, kde je Sv. Otec. On utekal po štyroch pred obraz, posadil sa a začal mávať rúčkami. Boli z toho prekvapení tak ako ja.
A takto to robí dodnes. Kdesi som počula, že malé detičky vidia anjelov. Tak možno, že mu Sv. Otec tou zdvihnutou rukou z obrazu zamával. Veď ako vieme, Sv. Otec bol aj je takým dobrým anjelom, ktorý miloval všetkých ľudí a zvlášť mladých a malé deti.

Mária H.

Ján Pavol II., oroduj za náš národ!

Dotĺklo šľachetné srdce nášho milovaného pápeža Jána Pavla II. V pokornom postoji Sv. Otca, pred sochou Panny Márie fatimskej, ktorá vo svojej korune na hlave drží guľku z atentátu na Sv. Otca z 13. mája 1981, je vyjadrením jeho životného kréda: „Totus Tuus!“, „Celý Tvoj, Mária!”

Tak ako Mária statočne pretrpela a niesla bolesti svojho Syna až na smrť pod krížom, vediac, že to utrpenie malo zmysel, tak náš milovaný Sv. Otec Ján Pavol II. jej bol podobný. Aj on trpel za bolesti tohto sveta. Jeho fyzické utrpenie však bolo preňho oproti duševnému utrpeniu vedľajšie. Jeho úrad nebol len v Ríme, ale na celom svete, kde vkročila jeho noha. Vidiac toľkú nespravodlivosť, utrpenie, vojny prosil, vyzýval a burcoval svedomie k spravodlivejšiemu rozdeľovaniu dobier tohto sveta. Bol proti akémukoľvek násiliu a vždy hovoril, že všetky problémy sa dajú riešiť komunikáciou, slovom, ak žijeme večné Slovo – Krista.
Slovensko malo to šťastie, že ho navštívil trikrát. Naposledy v roku 2003. Spolu s manželom sme sa zúčastnili na jeho návšteve v Banskej Bystrici. Napriek chladnému a daždivému počasiu sme boli na námestí už o 6:00 h ráno. Mali sme to šťastie, že sme mali lístky v koridore tesne pred Sv. Otcom. Keď okolo jedenástej hodiny prichádzal Sv. Otec na námestie, moje oči plné sĺz preplakali celú sv. omšu. Slzy mi tiekli samé. Boli to slzy radosti, ale aj lúčenia, pretože všetci sme v podvedomí cítili, že to bola návšteva rozlúčky so Slovenskom. Miloval slovenský národ osobitným spôsobom. Vkladal doňho veľké nadeje pre zjednocujúcu sa Európu. Kiežby jeho slová k slovenskému národu padli na úrodnú pôdu.
Ján Pavol II., oroduj za náš slovenský národ u Boha! Aby sa konečne zjednotil a pod ochranou Matky Sedembolestnej, ktorú si zvolil za patrónku, zachoval vieru aj v zjednotenej Európe. Lebo bez viery je život prázdny a nezmyselný.
Na sviatok sv. Karola Boromejského v roku 1981 básnik Gorazd Zvonický napísal prekrásnu báseň “Svätý Otče!” Autora za túto báseň pápež objal. To hovorí za všetko. To objatie nebolo len pre Gorazda Zvonického, ale pre celý slovenský národ. Sv. Otče, Ján Pavol II., oroduj za nás! Vieme, že si nás miloval. A aj v mojom srdci si brázdu vyoral. Ďakujem ti, sv. Otče!

Anna and Jozef Biros

Svätý Otče!

Dnes mojej lýre dajte požehnanie,
nech dobré slová vyhrknú jej z úst,
keď proti chladným prúdom teplo vanie,
by sám Ježiš k nám šiel na odpust.

Pred zástupom som ušiel na figovník,
lebo som stále drobnej postavy,
že srdce si tu obohatí slovník,
ak Boh sa azda pri mne zastaví …

Hej, ohriakli ma: Zachej,
kam sa driapeš?
Chceš narobiť nám k sviatku oštary?
Ja odvetil som: Cestou pôjde pápež,
a chcem ho vidieť z tváre do tváre!

Vitajte teda, Otče, u Zacheja,
čo neviete klamať, kradnúť na mýte!
Tu v každom kúte Boh je pánom, nie ja.
Je plodom námah, čo tu vidíte.

Nie, moje srdce nič si neponechá,
nech o všetko sa delí chudoba!
Mne stačí rohož, svieca,
chlieb a strecha:
kto rád má Krista, sa mu podobá.

Snáď veľkomožní, chmúrni farizeji
ošomrú aj Vás pre tú návštevu,
ale Vy viete ľuďom v beznádeji
vliať vieru, lásku, pravdu – bez hnevu.

Keďže som nikdy nemal právo na clo,
nemám Vám čo dať z príjmov, zo zeme,
no ak zlé slovo by Vám na tieň kväclo,
ja, moja čeľaď hneď ho zmyjeme.

Napokon ešte jeden dar Vám podám,
ktorým som ja a moji priatelia.
Na čele s Vami čeľme nepohodám!
Tí, čo chcú strieľať, nech nás zastrelia!

Odteraz môj dom prekypovať bude
veľpožehnaním, čo ste dali mi …
Naveky Vám zaň vďačí z hrdej hrude
najmenším hádam, medzi malými.

Gorazd Zvonický

Benedikt XVI.

Nový pápež Benedikt XVI. je inšpirovaný pontifikátom Benedikta XV. a úlohou, ktorú mal patrón Európy, svätý Benedikt z Nursie (meno Benedikt z lat. benedictus – „požehnaný, blahoslavený“).
Posledným z pápežov, ktorý si zvolil toto meno, bol Talian Giacomo della Chiesa – Benedikt XV. (1914-1922). Za pápeža Leva XIII. bol štátnym podsekretárom, neskôr sa stal boloňským arcibiskupom; kardinálom sa stal iba krátko pred svojím zvolením za pápeža. Vďaka svojej pápežskej neutralite v čase I. svetovej vojny si získal politickú vážnosť. 1. augusta roku 1917 poslal všetkým vedúcim mocnostiam diplomatickú nótu, v ktorej žiadal o mierové riešenie konfliktu. Po tomto neúspešnom pokuse sústredil všetko svoje úsilie na to, aby zmiernil utrpenie a biedu zapríčinené vojnou.
Benedikt XV. bol šľachetného a vyrovnaného charakteru, muž veľmi inteligentný a zároveň skromný.

-re-

„Ja budem tiež kardinálom!“

To, že raz bude kardinálom, vedel Jozef Ratzinger už v materskej škôlke. Jeho starší brat Georg sa zaručuje, že chlapček Jozef po návšteve kardinála Michaela Faulhabera v materskej škôlke, v jeho vtedajšej bavorskej domovine Tittmoningu, spontánne vyhlásil: „Ja budem tiež raz kardinálom!“ Na chlapčeka urobil dojem najmä nádherný ornát kardinála. Trvalo potom však 45 rokov, kým sa to naozaj splnilo.

Prečo si pápeži menia meno?

Pápež si po svojom zvolení mení svoje meno. Je to jedna z prvých otázok, ktorú nový pápež po zvolení dostane: „Aké meno si volíš?“ Odkiaľ sa vzala táto tradícia?

Zmena mena je starým zvykom, ktorý nachádzame už v Starom zákone. Ak Boh niekoho vyvolil na mimoriadnu úlohu, zároveň mu zmenil i meno. Znamenalo to úplné odovzdanie sa na novú úlohu, ktorú pre neho Boh pripravil. Spomeňme si len na Abrama a jeho ženu Sarai, ktorí dostali nové mená – Abrahám a Sára. Nový pápež si teda mení meno, lebo dostal od Boha nové poslanie.
Aby sme však pochopili i praktický zmysel zmeny mena, musíme zájsť do roku 533, keď bol za pápeža zvolený Mercurius. Jeho meno bolo pohanské a tak si ho rozhodol zmeniť. Vybral si meno Ján. Okolo roku 1000 bola zmena mena niečím prirodzeným. V roku 1009, keď bol za pápeža zvolený Pietro Buccaporca, zmenil si svoje meno, lebo sa cítil nehodným nosiť meno prvého pápeža – sv. Petra.
Nové meno si každý z pápežov volí sám podľa vlastných kritérií. Väčšinou však ide o želanie nasledovať v diele niektorého z predošlých pápežov. Kardinál Wojtyla si v roku 1978 zvolil meno Ján Pavol II., nakoľko sa rozhodol pokračovať v započatom diele uskutočňovania II. vatikánskeho koncilu. Zvolil si teda meno po Jánovi XXIII. a Pavlovi VI.. Keďže podobné želanie mal pred ním i Ján Pavol I., ktorý bol pápežom len 33 dní, za menom pribudlo číslo II.
Najčastejšie mená pápežov: Ján – 23x, Gregor – 16x, Benedikt – 15x, Klement – 14x, Inocent – 13x, Lev – 13x a Pius – 12x.

-re-