Kresťanské materské centrum Mamulienka



„Čas, ktorý strávite so svojím dieťaťom, je ako peniaze, uložené v banke: výška vášho vkladu bude z roka na rok vzrastať.“ Výrok, ktorého platnosť by mohlo potvrdiť státisíce rodičov na celom svete a ktorý mňa osobne tiež veľmi oslovuje. Prečo začínam práve týmto výrokom? Pretože aj môj príspevok je o tom, ako môžeme efektívne využiť čas strávený s našimi drobcami.

8. októbra oslávilo svoj prvý rôčik naše materské centrum Mamulienka. Možno mnohí z vás ani len netušíte, že také niečo v našej farnosti funguje a preto by som vám ho chcela trocha predstaviť. Nie je to materské centrum v pravom zmysle slova. MC je totiž podporné neziskové zariadenie pre rodiny s deťmi (alebo pre ktorúkoľvek blízku osobu, ktorá dieťa opatruje). Jeho zriaďovateľom je mimovládna nezisková organizácia, založená prevažne matkami na materskej dovolenke.

V našom prípade ide skôr o spoločenstvo matiek s deťmi, ktoré začalo svoje stretnutia vďaka iniciatíve mamky Stanky a vďaka ústretovosti nášho duchovného otca, ktorý túto iniciatívu prijal s veľkým nadšením. Naše stretnutia bývajú každý štvrtok doobeda v katechetickej miestnosti na fare. Začíname ich modlitbou, do ktorej sa aktívne zapájajú aj naši drobci. Potom nasleduje hra detí, pre ktoré sa stále pripraví nejaká aktivitka, aby sa nenudili a tak neprevrátili faru „hore nohami“, aj keď občas nie je od toho ďaleko.


Tieto stretnutia sú veľkým obohatením tak pre deti, ako aj pre ich mamy. Deťom sa vytvára motivačné prostredie pre bezpečnú a tvorivú zábavu, spoznávanie okolitého sveta, pre budovanie prvých vzťahov a hlavne ich takéto spoločenstvo robí spoločenskými a nebojácnymi. Pre nás, mamičky, je to hlavne príležitosť porozprávať sa a podeliť sa so svojimi radosťami, ale aj starosťami, spojenými s výchovou našich ratolestí a tak trocha „vypadnúť“ z každodenného stereotypu rodičovských povinností a odreagovať sa.

Na každom stretnutí sa tiež veľa nasmejeme, hlavne, keď si rozprávame o tom, čo naši drobci „vyparatili“ a akí vedia byť vynaliezaví. Samozrejmosťou sú debaty o varení, pečení, upratovaní, teda témy, ktoré k nám, mamičkám, neoddeliteľne patria. Vymieňame si navzájom rôzne cenné rady, a samozrejme, aj recepty na rýchle, ale dobré obedíky a koláčiky, keďže toho času na varenie a pečenie pri našich deťúrencoch veľa nemáme. Občas naše stretnutia oživí svojou prítomnosťou aj duchovný otec, ktorý sa s nami veľmi rád porozpráva a, samozrejme, tým najmenším porozdáva „krížičky“.

Osobne sa na každé stretnutie veľmi teším a tiež aj moje deti. Je to veľmi dobrá príležitosť, ako byť s deťmi a zároveň urobiť niečo dobré aj pre seba. Trocha nás ubudlo, keďže niektorým mamkám skončila materská dovolenka a museli nastúpiť do práce. Vďaka Bohu však v našej farnosti každým rokom detičiek pribúda a tak by som chcela pozvať a hlavne povzbudiť všetky mamky, ktoré sú na materskej dovolenke a občas majú pocit, že im zo všetkých tých materských povinností „praskne hlava“, aby prišli medzi nás a trocha si „oddýchli“. Dôležité je zbaviť sa predsudkov, ktoré tú sú, keďže žijeme na dedine, kde sa každý pozná a každý o každom vie a byť otvorení pre takéto veci, ako sú napr. živé spoločenstvá. Každá farnosť potrebuje pre svoje fungovanie spoločenstvá a my sa jedno z takýchto spoločenstiev s Božou pomocou snažíme vytvárať. Som presvedčená, že Boh našu snahu požehnáva. Keď sme sa začali stretávať, možno niektorým z nás v duchu prebehla myšlienka: párkrát sa stretneme a skončí to. Vďaka Bohu, ubehol rok, a my sa stále stretávame, aj keď je nás niekedy menej, no inokedy si nepočujeme vlastného slova.


Prvé narodeniny sme oslávili tak, ako sa patrí. Nechýbala kávička, malé občerstvenie a samozrejme torta, ktorú upiekla naša šikovná mamička Anička. Pridal sa k nám aj duchovný otec, ktorý nám zároveň porozdával aj obrázky a sladké darčeky z dovolenky. Deťúrence mali najväčšiu radosť z balónov, zo sladkostí a tiež z krásneho sladučkého vláčika, ktorý zdobil tortu a na ktorom si s chuťou pochutnali. Bolo nám naozaj super a za to patrí vďaka hlavne nášmu Nebeskému otcovi.

Tento môj príspevok by som chcela ukončiť modlitbou mamičky Zuzky:

„Pane Ježišu, žehnaj naše deti! Daj, aby boli zdravé, šťastné, aby mali stále úsmev na tvári. Aby im nič nechýbalo, ako to mnohým iným deťom chýba. Nemusia mať všetko, na čo si zmyslia, pretože je to radosť len na pár dní, či hodín, ale tá láska, ktorú cítime my k nim, im to isto nahradí. Prosíme Ťa, Pane, daj nám rodičom silu a trpezlivosť, aby sme z našich detí dokázali vychovať dobrých ľudí, skvelých kamarátov a možno aj úžasných rodičov aspoň takých, akí sme my. Aby nám raz, ak možno budú od nás odchádzať, dokázali z úprimného srdca povedať: Mami, tati, ľúbime Vás a ďakujeme Vám za krásne detstvo. Amen.

G. Magdová , Víťaz

Október – mesiac úcty k starším, mesiac ruženca


S odstupom času a s pribúdajúcim vekom sa na toto ročné obdobie dívam inak. Dokonca si myslím, že je to jedna z najkrajších časti roka. Vzduch v záhradách je nasýtený vôňou zrelých jabĺk a hrušiek, zem vydáva svoje plody, celá príroda hýri pestrými farbami a človek môže len žasnúť nad Božou múdrosťou – ako zariadil ten kolobeh okolo nás a nad štedrosťou – koľko darov nám ponúka ako pastvu pre telo aj pre ducha. Len nie všetci ľudia sú dostatočne vnímaví a vďační. Často sa nevieme zastaviť a aspoň pokochať sa krásou, ktorou sme obklopení.

Iste bol múdry ten človek, ktorý navrhol alebo ustanovil, aby bol mesiac október mesiacom úcty k starším. Žiadny iný mesiac v roku starobu nevystihuje lepšie. Človek žne plody svojho života a práce, ohýba sa pod ťarchou rokov ako stromy pod ťarchou plodov, v tvári sa mu zračí pestrosť prežitého – popri slnečných dňoch prekonal aj dni nepohody. Má v sebe múdrosť a zrelosť skúseností. Vážme si svojich starých rodičov, učme sa od nich, nezabúdajme na nich. Urobili pre nás veľa a zaslúžia si našu pozornosť, lásku, úctu a vďaku.

V októbri by sme mali častejšie rozjímať aj nad ružencom, lebo je to mariánsky mesiac. Skúsme spomaliť a stíšiť sa v modlitbe a rozhovore s našou Nebeskou Matkou. Ona nás posilní, pochopí, prednesie naše bolesti a prosby svojmu Synovi.

Skončil mesiac, ktorý bol mesiacom ruženca, v ktorom sme intenzívnejšie prežívali spojenie s Pannou Máriou. Hovorí sa, že keď na mori zavládne búrka a loď je na pokraji katastrofy, posledným prostriedkom k jej záchrane je vyhodenie všetkého cez palubu. Toto však nemusí byť len metafora zo života námorníkov, ale je to situácia Cirkvi a kresťanov. Niekedy je potrebné zbaviť sa všetkého toho balastu a zaťažujúceho neporiadku. Čo si však máme nechať? Evanjelista Matúš píše: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a (toto) všetko dostanete navyše.“
Čo je to Božie kráľovstvo a ako ho nájsť? A kde ho máme ísť hľadať? Joachim Meisner hovorí, že odpoveď na tieto otázky nám môže dať ruženec. Na konci ruženca je kríž, ktorý tvorí zároveň i začiatok ruženca. Na tomto mieste sa modlíme vyznanie viery. To je celá naša vierouka. Sv. Tomáš Akvinský hovorí: „Kríž je kniha, ktorú nikdy neprestaneme študovať.“ A sv. Bruno dal napísať na bránu svojho kláštora: „Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa otáča.“

Potom sú tu tri malé zrnká, modlíme sa o tri božské čnosti – vieru, nádej, lásku. To je celé učenie nášho života, Boh viac neočakáva. V ostatných zrnkách nachádzame celé evanjelium – vtelenie Božieho syna a Jeho narodenie z Márie Panny, Ježišovo utrpenie a smrť, a konečne tajomstvo vzkriesenia a nášho vlastného naplnenia. V ruženci je celá katolícka viera.

Kto sa modlí ruženec, cíti to, čo prežívali na ceste do Emauz učeníci: „Či nám srdce nehorelo, keď s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ Srdce horiace pre Krista je nádej sveta. Svet nepremieňajú teórie, ale horiace srdce. Modlime sa sv. ruženec, či už v rodinách alebo vo farskom spoločenstve, aby sme spoznávali základy svojej viery a toto poznanie aby zapálilo srdce každého z nás. Prajem vám všetko dobré, pokojnú a peknú jeseň!

spracoval Ján Velčok, Víťaz

Život je o láske


Aj takto by som nazvala prvú návštevu Slovenska bratrancom môjho manžela, Františkom Birošom a jeho manželkou Estell. Vidiac toľkú lásku, ktorej sa im dostalo medzi príbuznými, tlačilo slzy do očí obom. Frank je chemikom a právnikom, Estell je oficiálnou vládnou prekladateľkou do francúzštiny a španielčiny. Precestovali veľa krajín, ale na Slovensku doposiaľ neboli. Teraz, pri svojej prvej návšteve, si ho priam zamilovali. Obdivovali krásu krajiny so zasneženými Tatrami a pestrosť farieb stromov, lebo sneh prírodu zaskočil nepripravenú. Prekvapila ich krása domov a úsilie ľudí zveľaďovať svoje okolie. Pracovitosť slovenských rúk, ale hlavne štedrosť srdca, vedieť pomáhať a rozdávať aj z toho mála, čo majú, navždy zostane v ich srdciach.

Navštívili sme starostu obce Široké pána Ing. Stanislava Bartoša a riaditeľku Základnej umeleckej školy Mgr. Lenku Nehilovú. Pri obede sme odovzdali dar pre školu od prof. Filipa Tuhého, manžela nebohej Trudy Čech-Tuhej, na pamiatku od jej brata Dr. Tomáša Čecha a sestry Betky Pirnikovej. Obaja majú korene z tejto obce a Trudy Čech-Tuhá je i čestnou občiankou. Bohu vďaka, stavajú tu novú školu pre talentované deti a radi by sme boli, aby niesla aj jej meno. Administratívnych prekážok je však veľa, ale pevne dúfame, že sa im to podarí.

Obec má nádherne zrekonštruovaný kostol sv. Mikuláša. Na pozvanie starostu obce a duchovného otca Mgr. Miroslava Kyšeľu sme išli na slávnostnú sv. omšu pri príležitosti druhého roka konsekrácie kostola. Veľkým prekvapením bolo, že sv. omšu celebroval prvý prorektor Katolíckej univerzity v Ružomberku ThDr. Peter Olekšák a homíliu mal rektor univerzity prof. Tadeusz Zasępa.

Príchodom miestneho kňaza obec ohromne duchovne ožila. Obetavo pracuje s deťmi a mládežou, dáva priestor každej aktivite, ktorá napomáha ich duchovnému rastu. Ľudia v obci ho milujú a vychádzajú mu v ústrety. Je to príkladný vzťah pre okolie. Pri stretnutí s ním si uvedomujete, že skromnosť a pokora sú jeho prednosťami a tým si získava ľudí, lebo pracuje pre nich. A ľudom chcel aj účasťou takých kapacít ako je rektor a prorektor univerzity ukázať, že si to zaslúžia a že si ich váži.

A bolo to ozaj nádherné. Kostol plný veriacich a úžasný príhovor pána rektora, to všetko mi pripadalo ako „nebo na zemi“. Jeho slová padali na úrodnú pôdu ako dážď z neba. Sám bol prekvapený nádherou chrámu, ktorá je výsledkom miestneho architekta Ing. arch. Mariána Goča, ale hlavne usilovnosti samotných veriacich. Pripomenul však, že my sami sme chrámom Ducha Svätého, ktorý je potrebné budovať na slávu Božiu, starať sa o tento chrám a chrániť sa zlého ducha.

Zaujímavé bolo, ako sa vyznal pán rektor z lásky ku slovenskému ľudu a samotnému Slovensku, hoci sa narodil v Poľsku. Vyzýval ľudí, aby milovali slovenskú vlasť, pretože Slovensko je krajina, ktorá sa môže pozrieť celému svetu rovno do očí, lebo nikdy v dejinách nenapadla vojnou inú krajinu. To je dôkaz, že nie sme dobyvačným národom a sme spokojní s tým, čo nám Pán Boh dal. Pán rektor ovláda viacero jazykov a s našimi hosťami krásne hovoril po anglicky a po francúzsky.

Po sv. omši všetci veriaci boli pozvaní na agapé do Domu kultúry, kde po požehnaní darov na stole si ľudia, čo napiekli a navarili, mohli aj zjesť. A nešlo len o jedlo, ale ozaj o vzájomné rozhovory o všetkom, čo k obci patrí, čo ich ťaží, čo by bolo dobré urobiť, aby sa obec rozvíjala k spokojnosti občanov. Ľudia majú záujem stretať sa. Vyjadrovali spokojnosť s agapé i s návrhom, aby sa konalo aj dva razy ročne. To ľudí spája a keď je dobrá spolupráca starostu obce s kňazom a riaditeľom školy, čo si môžu ľudia viac želať? Vďaka vám všetkým, čo ste sa o toto krásne podujatie zaslúžili.

Právom môžem povedať, že mestá vám môžu závidieť, samozrejme, v dobrom. Tiež sa chcem prihovoriť vám, milí čitatelia, že aj vy ste vítaní na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Môžete obohatiť knižnicu o knihy, ktoré už možno nepotrebujete a tak pomôžete študentom spoznať to, čo by inak nepoznali.

Adresa univerzity je:

Katolícka univerzita
Námestie A. Hlinku 60
034 01 Ružomberok

Anna a Jozef Biroš, USA

ROZHOVOR

V susednej farnosti Široké oslavovali už druhé výročie konsekrácie zrekonštruovaného kostola sv. Mikuláša.

Na túto slávnosť, ktorá začala sv. omšou, bol pozvaný rektor Katolíckej univerzity v Ružomberku Tadeusz Zasępa a prorektor Peter Olekšák.

Ďalšími vzácnymi hosťami boli Estell a František Birošovci z USA, pôvodom však z Víťaza (prišli prvýkrát na Slovensko do Víťaza pozrieť si hrob svojich starých rodičov), Anna a Jozef Birošovci z USA, Marián Goč, autor projektu rekonštrukcie kostola sv. Mikuláša a starosta obce Stanislav Bartoš.

Medzi inými hosťami sa pozvania dostalo aj nám. Mali sme túto slávnosť fotograficky a zvukovo zdokumentovať. Vždy sa takejto príležitosti veľmi poteším, pretože človek sa duchovne obohacuje. U duchovného otca Miroslava Kyšeľu som si zahovoril aj časový priestor na rozhovor s rektorom KU.

Človek mieni, no Pán Boh meni! Pán rektor bol časovo natoľko vyťažený, že z rozhovoru zišlo a tak Vám, milí čitatelia, ponúkam veľmi vzácne slová a posolstvo z jeho homílie, ktorá odznela na tejto slávnostnej sv. omši.


Drahý pán farár, moji drahí,
neviem, kde mám pozerať, tak vás je veľa. Teším sa s pánom prorektorom, že môžeme dnes byť s Vami a vítam tiež hostí z Ameriky. (Ak by sme boli v Amerike, všetko by bolo samozrejme v angličtine, ale bude to po slovensky. Rozumiete po slovensky? Po skončení sa stretneme a ja vám poviem, o čo m som hovoril.)

Aké je to pekné prepojenie, moji drahí, tohto dnešného sviatku, tejto oslavy, radosti z posviacky nášho chrámu spred dvoch rokov s týmto krásnym, hlbokým zmyslom Božieho slova, ktoré dnes nám dal Pán Ježiš. Keď tak pozerám na tento chrám, na tu krásu, na ducha tohto chrámu, tak kdesi hlboko v srdci možno drieme, spí taká myšlienka, komu patrí prvé miesto, vďaka komu táto Cirkev, tento kostol je tak krásny. Vďaka komu? Možno, že niekomu príde takáto myšlienka na um a pohovorí si o tom s Pánom Ježišom, možno nám dá prvé miesto po svojej ľavej alebo pravej strane. Ale to sa už stane možno tam vo večnosti, ale aby to bolo to prvé miesto po jeho ľavej či pravej strane.

Pán Ježiš má celkom inú cestu. On pozerá na to, čo je vo vnútri človeka. On vie, že v človeku sú dva svety. Jeden svet, ktorý závisí na všetkom vonkajšom, čo je pekné, veľké, čo sa podarilo, čo je úspechom, ale tiež Pán Ježiš vie, že v človekovi je ten druhý svet, veľmi bohatý. Je to svet túžby, svet šľachetných myšlienok, to je svet lásky, svet obety, utrpenia, ale tento vnútorný svet nie je viditeľný navonok. Týmto vnútorným svetom je ťažké poslúžiť vo svete. Svet nemá rád to, čo je vnútorné, čo je také pekné, čo je také bohaté, čo sa často spája s utrpením, ale len tento vnútorný svet je obľúbený Ježišom Kristom. Raz príde taký deň, že sa v našom živote všetko zmení. Teraz je to tak, že pri spoločnom stole sedia všetci ľudia, tí, ktorým sa v živote darilo, aj tí, ktorí sú poslední, tí, ktorým sa v živote nedarilo. Tento stôl na zemi sa jedného dňa prenesie do večnosti. A v tej miestnosti sa zjaví Ježiš, hospodár, dvere sa zatvoria a nikto už nebude mať čo povedať, len on, Ježiš. Pozrie sa na ten stôl i na tých, ktorí si k nemu sadli a povie: „No a ty posledný, celý život ťa nikto nepotreboval, nikto ťa nechcel, ale ja som ťa videl, celý tvoj život. Poď ku mne. Poď, posaď sa vyššie. No a ty, čo tam robíš na tom prvom mieste? Celý život si operoval falošnými bankovkami. Celý tvoj život sú falošné bankovky. Čokoľvek si robil, nebola to pravda. Tvoj vonkajší svet bol bohatý, ale ten vnútorný nič neznamená. Posaď sa nižšie, tam ti bude dobre.“ Takto, moji drahí, keď si dávame životnú otázku: „Prečo sa mi v živote nič nedarí? Prečo som ten posledný a tamtomu sa darí?“ Preto máme taký pekný chrám, preto máme Ježiša v tom chráme, preto máme Božie slovo, aby nám to všetko hovorilo, že sa počíta len ten vnútorný svet človeka. Ale to neznamená, že ten vonkajší nie je dôležitý. Pán Ježiš to tak nechce. On len chce, aby sa tie dva svety spojili. Pán Ježiš nám hovorí: „Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi.“ To znamená, že to, čo robíte, aby sa spájalo aj s vnútrom a aby svietilo. A potom čo znamená rozmnožovanie talentov? Jeden si dostal, dones päť naspäť. Päť talentov dones naspäť. To znamená, že Pánu Ježišovi záleží na tom, aby sme veľa konali, aby sme veľa konali navonok, ale ako v tomto chráme, aby sa spojilo to vonkajšie s vnútorným. Myslím si, že takto to muselo byť pri výstavbe tejto peknej svätyne, že sa spájalo to, čo je vnútorné s tým, čo je vonkajšie.

To, čo je vonkajšie, preberá dnes tiež poďakovanie, ocenenie za tú krásu, za to čo, je také pekné pre našu dušu, naše srdce. Ale tiež tí všetci zaangažovaní do tejto stavby vedia, že to ľudské ocenenie, že to nie je všetko. To je len predpoveď toho, čo nám Boh pripravil vo svojom večnom byte. To je len tá skromná predpoveď toho, čo dostaneme tam na druhej strane života. To predčí naše očakávania. Pretože Pán Ježiš so svojím Otcom, so svojou Matkou Pannou Máriou tak robia, že všetko, čo od nich dostávame, nás predbieha, prekvapuje. A tak bude aj na konci. Všetko nás prekvapí, čo dostaneme.

Moji drahí priatelia, teším sa s vami, že môžem byť v tomto peknom chráme s vaším pánom farárom, s pánom prorektorom, s vami z Ameriky, zo Slovenska, že spolu sa môžeme tešiť tým, čo je vonkajšie a obohatiť ešte ten vnútorný svet a vždy myslieť na to, čo bude na druhej strane života a veriť, mať nádej, že všetko, čo nás čaká tam, nás celkom prekvapí. Pán Ježiš nám dáva túto istotu vo svojom slove a tiež nás posilňuje svojím Telom, aby sme ďalej pokračovali v konaní dobra a v rozvoji tohto dobra. Dal by Pán Boh tiež s pomocou Katolíckej univerzity v Ružomberku. Som vďačný, pán farár, za všetko, čo robíte pre našu univerzitu a univerzita chce byť priateľom tejto farnosti, aby to dobro sa vyvíjalo a pomáhalo Slovensku a Slovákom na celom svete. Amen.

Dodatok od prof. T. Zasępu

Prepáčte, ale nemôžem nepovedať ešte dve slová, pretože cítim takú potrebu srdca. Táto potreba srdca sa rodí z toho, že toľko dobroty, dobrého priania tu dostávam a v slovách pána farára aj pani hovorkyne tejto farnosti to cítiť.

Chcem vás poprosiť, aby táto farnosť v Širokom, taká výnimočná, taká iná, taká duchovne bohatá podporovala našu Katolícku univerzitu, jedinú na Slovensku. Táto univerzita, to je veľké Božie požehnanie. Prichádzam na Slovensko už dvadsať rokov. Teraz už bývam na Slovensku. Cítite, že nehovorím tak pekne v slovenčine, ako je ona pekná, ale veľmi sa snažím, veľmi si ctím Slovákov, milujem Slovákov a Slovensko. Chcel by som tak pekne hovoriť, no ale hovorím, ako môžem.

Prosím vás, aby ste sa modlili za našu univerzitu, ďakovali za toto Božie požehnanie. Obdivujem Slovensko za to, že v tak krátkom čase si získalo vedomie sveta, že Slovensko je zviditeľnené rôznymi spôsobmi a tou Katolíckou univerzitou zvlášť, pretože Katolícka univerzita je členom Svetovej federácie katolíckych univerzít. Vo svete máme 1400 katolíckych univerzít, ale len 130 patrí do tejto federácie a tam je aj naša univerzita. Slovensko sa tak vo svete zviditeľňuje a to je veľká vec. Tak ako sa tešíme z každého víťazstva Slovákov v športe, tak sa tešíme aj z víťazstva, akým je fungovanie, existencia tejto katolíckej univerzity.

Máme tiež katolícke rádio Lumen, katolícku televíziu, v každej diecéze máme obsadené semináre. Tak rýchlo sa to stalo, že možno ešte nestíhame ďakovať Pánu Bohu za tieto veľké dary. Som presvedčený, že v tejto farnosti v Širokom, s pánom farárom pod jeho dobrým vedením, získavame ešte jednu skupinu dobrých ľudí – priateľov pre Katolícku univerzitu.

Nemyslím si, že je to náhoda, že sme dnes prišli, keď sú tu americkí Slováci a že aj tam sa bude hovoriť o našej univerzite. Myslím, že ste už počuli o tom, že táto univerzita je a teraz budete svojim priateľom o tom hovoriť.

Zvlášť ďakujem starým mamám, babkám v tých krojoch. Mne sa to veľmi páči a veľmi si to vážim. Tiež viem, že tam, kde je ten kroj, tam je aj modlitba, tam je ruženec, knižočka. Pred deviatou sme tu prišli a už som videl prvú lastovičku v kroji ísť do kostola. Vás, milé dámy, prosím o modlitbu za Katolícku univerzitu, za všetkých našich profesorov a študentov. Viem, že zo Širokého sú študenti na našej univerzite a bude ešte viac. Povzbudzujte ich, lebo je to veľmi kvalitná univerzita.

Nekritizujem veľké univerzity, ale viem, čo hovorím, lebo celý môj život som strávil na univerzitách v Poľsku, v Anglicku, v Amerike, v Kanade, no všade. Poznám veľa univerzít a viem, že taká strašne veľká univerzita, to je len fasáda a tam to vzdelanie už nie je také možné, lebo je tam toho veľa a kto tam číta tie práce. Nebudem hovoriť o tej univerzitnej kuchyni.

Naša Katolícka univerzita má ducha. Tam sa každý cíti doma, profesori aj študenti. Každý, kto prichádza, tak hovorí, že u nás je iná atmosféra. Áno, je iná, lebo máme veľa priateľov, ktorí sa za nás modlia. Poviem ešte jednu vec pri príležitosti návštevy týchto našich amerických Slovákov. Nie som Slovák tak ako vy, že ste sa tu narodili. Ja mám len slovenské občianstvo, ale veľmi si to vážim a som na to veľmi hrdý. Chcem vás povzbudiť, prečo som ja taký hrdý na toto občianstvo.

Stotožňujem sa s takým slovenským národom, ktorý nikomu vo svete neurobil žiadnu krivdu v celých svojich dejinách. Nie je veľa takýchto národov vo svete, ktorí si to môžu povedať, pozrieť každému vo svete do očí a povedať: „My sme Slováci.“ Tak ako to môže urobiť kardinál Jozef Tomko, ktorý zastupuje ten náš pekný slovenský kraj, krajinu a šľachetný slovenský národ. On je zriaďovateľom 180 diecéz vo svete. Iným sa to nepodarilo. Prečo? Kardinál Tomko si príde, pekne sa tam postaví a povie: „Ja som Slovák.“ A jeho poslucháči vedia, že Slováci nekolonizovali iné národy, nebrali ich bohatstvo a nemajú ani krv na svojich rukách. No a tak 180 diecéz je na jeho konte. To je Slovensko.

Neraz počujem od mojich študentov, že sme malá krajina, nie sme bohatí. No chvála Bohu, že nie sme veľká, že nemáme žiadne veľké nespravodlivé bohatstvo, že máme duchovné hodnoty, že sme nikomu neurobili žiadnu krivdu. To je dôvod na hrdosť.
Mládež, pamätajte si to! Buďte hrdí na to! Ja som hrdý na to, že som Slovák. Som Poliak, tam som sa narodil, ale tiež som Slovák. Spája sa to vo mne. Hovorím, že mám celé srdce pre Slovensko, aj celé srdce pre Poľsko. Dá sa to so srdcom. Je to tak, že sa dáva celé. Vedia to hlavne matky a otcovia, že sa to dá, lebo ak majú desať detí, tak každé dostáva celé srdce.

Ďakujem vám. Milujte našu univerzitu a pamätajte na ňu v modlitbách. Pán Boh zaplať!

Autorizoval prof. Tadeusz Zasêpa.

pripravili M. Magda a G. Magdová

Byť kňazom…

Pred mnohými rokmi sa pár mužov rozhodlo odpovedať na výzvu „Nasleduj ma!“ Bolo ich dvanásť. Po nich prišli aj ďalší, bolo ich veľmi veľa. O mnohých ani nevieme.

Aj dnes sa stáva, že človek odpovedá na Kristove volanie do kňazstva. Je to nádherná úloha, dar života Bohu a človeku.

Kto je vlastne kňaz? Vnímame ho niekedy ako slobodného muža – „starého mládenca“, niekedy veľmi zaneprázdneného… a možno ani nie celkom normálneho, keď sa vzdal takých vecí, ako je rodina, vlastný domov, atď.

Ale čo skutočne znamená byť kňazom? Prečo muži aj dnes, po dvetisíc rokoch opúšťajú všetko, aby nasledovali Ježiša v tomto obdivuhodnom povolaní? Dnes viac ako kedykoľvek predtým človek túži poznať Krista a byť ním milovaný. Kňaz má byť zanietený, volaný a dávajúci sa muž.


Kňaz je predovšetkým niekto zanietený pre Boha a pre človeka. Zapálený pre Boha, pretože zažil skúsenosť Kristovej lásky k nemu a chce ju šíriť ďalej. Spoznal, že Ježiš žije aj dnes. Ježiš, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, prišiel na Zem, aby hovoril o Božej láske pre všetkých. Muž, ktorého Boh volá v dnešnej dobe do Kristovho kňazstva, nie je lepší než ostatní. Má celý život na to, aby hlbšie prenikol do tajomstva svojho povolania. Kňaz, ktorému bratia a sestry pomáhajú vo viere, každodenne nasleduje Krista, ktorý obetoval svoj život pre nás, aby sme mali život večný.

Kňaz zapálený pre Boha je rovnako zanietený pre človeka. Ako kňaz ostáva súčasťou spoločenstva, kultúry, histórie. Kňaz rozumie svojim súčasníkom a stretáva sa s nimi. „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby, najmä chudobných a všetkých, čo trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudského, čo by nenašlo ozvenu v ich srdci.“

Kňaz žije vo svete bez toho, aby žil ako svet: patrí Bohu, aby pokračoval v poslaní Krista Vykupiteľa, plný milosrdenstva pre hriešnikov. Mať zapálenie pre človeka znamená usilovať sa o jeho šťastie, pokoj, radosť, nielen pre život na Zemi, ale pre život večný, ktorý nám daroval Kristus. Toto poslanie ho robí pastierom podľa obrazu Krista, ktorý vedie svoje zverené ovečky do neba, do Otcovho príbytku. Pozná svoje ovce, vedie ich, stará sa o ne, kŕmi ich. Ide a hľadá stratenú ovcu a je pripravený dať aj svoj život za ňu.

Kňaz je zanietený aj pre Cirkev. Kňaz je ženíchom Cirkvi, miloval ju a dal svoj život za ňu. Kňaz sa vo svojom kňazstve tiež všetkého vzdáva. Celibát znamená radikálny dar seba samého, dokonca až vlastného tela pre Boha a človeka.

spracoval O. Székely, duchovný otec

EXERCÍCIE (XV. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


„Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás… Prijmite Ducha Svätého…, ktorým odpustíte hriechy…“ Toto je zmysel Kristovho príchodu – zjaviť milosrdnú a vykupujúcu Božiu lásku, ktorá odpúšťa hriechy. Ako? Tým, že nám umožní znova sa stretnúť s Bohom, prijať ho a naplniť sa ním, žiť s Ním. Teda odpustenie nie je vyúčtovanie. Odpustenie je pozitívne stretnutie sa s Bohom a život s Ním. Odpustenie je nadviazanie živého kontaktu s Bohom, je rozohriatie studeného, rozžeravenie ľadového, rozožatie svetla tam, kde bola tma, zničenie tmy, zničenie hriechu.

Ste v hriechu? Ste tmou. Ste žiarovkou, ktorá nesvieti, ste miestnosťou, kde sa nedá žiť pre tmu – nič sa tam nedá rozoznať, nič poznať. Ste v hriechu? Ste žiarovkou, čo nesvieti, ste varičom, čo nehreje, ste motorom bez pohybu, ste autom bez motora, súcim na cintorín. Ste duchom mŕtvi. Odpustením Vás Boh živí, rozohreje, rozsvieti, dá do pohybu, duchovne vás vzkriesi. Cez Ježiša Krista Vás v spovedi vzkriesi z duchovnej smrti k životu.

Opakovaným hriechom strácame cit a vedomie hriechu. Stáva sa pre nás čímsi bežným. Vyhovárame si ho. Hriech vniká do nášho vedomia a zaplavuje nás. Nemáte pocit viny? Ihneď sa skúmajte, vyhláste vnútorný poplach, prezrite si svoje spôsoby… Ako sa správate voči rodičom, voči deťom, voči manželovi, manželke, voči spolupracovníkom? Navykáme si na hriech, až ho prestaneme vnímať ako hriech. Pokušenie hovorí: „Budete ako Boh, až budete poznať dobro a zlo.“ To je strašná lož. Od začiatku nešlo o „poznanie dobra a zla“. Išlo o čosi iné. Zlo netreba skúsiť. Boh pozná zlo tak, ako pozná lekár rakovinu – ako zlo, ktoré neprekonal a neskúsil. Poznať zlo experimentálne to znamená prejsť cez hriech, dopustiť sa hriechu a to je čosi iné. Prežitý hriech vstupuje do nás, formuje nás, zanecháva stopy. Je to zrada, ktorá na nás vplýva. Zahmlieva poznanie i silu vôle a robí nás náklonnými na ďalší hriešny experiment.

Každý hriech kliesni cestu do ďalšieho bahna – či je to už pýcha, alebo lenivosť, alebo zmyselnosť. Každý hriech udúša výčitky svedomia a budí nechuť k dobru. Nebadáte to? Nemýlite sa! Aj rakovinu mnohí zbadajú, až keď je už celé vnútro rozhlodané.

Ježiš povedal Šavlovi pred Damaskom: „Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Je prenasledovanie verejné, a je i skryté. Čo by povedal Pán nám, keby sa nám teraz ukázal? Možno by sme sa zadivili. Možno by nám povedal: „Prečo ma prenasleduješ? Prečo sa mi staviaš na odpor? Prečo si vymýšľaš dôvody, aby si mohol byť vždy proti? Nebolí Ťa, že mnou pohŕdaš? Ako sa so mnou raz stretneš?

Počuli sme o transplantácii srdca… Sledovali sme to so zatajeným dychom… Pripomína mi to čosi iné, ale skutočné… Ak srdce, i duchovné srdce človeka zlyhalo, a už nepracuje a hrozí koniec, Kristus nám pripravil možnosť duchovnej transplantácie – … nové srdce a obnovenú dušu. Ponúka nám možnosť nahradiť slabé, chabé, zlyhané, naskrz poškodené srdce novým – v Kristovi!

A cesta k tejto obnove a výmene srdca? Dostojevského starec Zosima o tom hovorí: „Každý starajme sa o svoje srdce, každý sám sebe spovedaj sa ustavične. Hriechu svojho sa nebojte, ani keď ho poznáte, len aby bolo pokánie. Ale s Bohom sa nejednajte!

V hymne breviára sa modlíte:


Presvätý Kriste, prosíme,
odpusť nám, odpusť urážky!
Chceme Ti vernosť obnoviť,
tmu zhodiť sťa klát priťažký.

Ty vidíš, čo sme spáchali,
kto neklesne a nechybí?
Ľútosť nás k tebe privádza,
očisť nám srdca záhyby!

Odmenou pokánia nám bude zmierenie, ako nám o ňom hovorí prekrásny žalm:


Blažený, komu neprávosť
odpustená je,
ktorého zakrytý je hriech.
Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta
a v ktorého ducha nieto lesti.

Pokiaľ som mlčal,
sciveli mi kosti
vo vzdychoch mojich
ustavičných,
bo noc a deň
ma ruka tvoja ťažila
a stravovala sa sila moja
akoby v letných páľavách.

Vyznal som ti hriech svoj
a nezatajil vinu svoju.
Riekol som: „Vyznávam
previnenie svoje Pánovi
a ty si mi vinu hriechu odpustil.

Preto sa modliť k tebe bude každý pobožný v čase potreby:
keď privalia sa veľké vody,
nedostanú sa k nemu.
Ty si mi útočišťom,
ochrániš ma pred úzkosťami,
ty obklopíš ma
spásy mojej radosťou.

Vyučím ťa a ukážem ti cestu,
po ktorej kráčať máš
a poradím ti,
upierajúc zrak svoj na teba.
Nebuďte bez rozumu
ako kôň a mulica,
ktorých cval treba krotiť
ohlávkou a zubadlom,
ináč sa priblížia k tebe.

Mnohé sú bolesti hriešnika,
ale kto dúfa v Pána,
toho obklopuje milosrdenstvo.
Radujte sa spravodliví v Pánovi a tešte sa
a všetci priami srdcom,
plesajte!

(Ž 31)

Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre sabinovský dekanát

Pane, daj nám nádej



Pane Ježišu Kriste, ty si kráčal cestou smrti,

aby si mal podiel na ľudskom osude.

Kráčal si cestou smrti, aby si zlomil jej moc.

Kráčal si cestou smrti,

aby si všetkých zomrelých priviedol do života.

My však pochybujeme.

Pýtame sa: Nie je smrť predsa len koniec?

Skutočne pôjdeme ďalej? Čo príde po smrti?

Prekonaj naše pochybnosti!

Daj, nech veríme tvojmu prísľubu

nového neba a novej zeme,

kde budeme žiť, kde budeme šťastní,

kde budeme mať spoločenstvo s tebou

a so všetkými ľuďmi na veky.

autor neznámy

Anjel s kľúčom do raja



Karol Boromejský, milánsky arcibiskup, dal umelcovi namaľovať obraz smrti. Po nejakom čase mu maliar odovzdal skicu. Zobrazil smrť ako kostlivca s kosou v ruke. S tým však biskup nesúhlasil: „Takto sa smrť nemaľuje. Znázorni smrť ako anjela so zlatými kľúčmi v ruke.“

Bratia a sestry, sme v období, kedy viac myslíme na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami, často prichádzame k hrobom a veľakrát myslíme aj na koniec nášho života. Chcem vám povedať, že smrť nie je len biologický pochod, len koniec životných prejavov, začiatok rozpadu ľudského tela. Smrť je „niečo viac“. Skrýva v sebe tajomstvo – je to prechod, premena. Smrť v sebe nosí „zárodok večnosti“.

Každý kresťan má vedieť, že všetko, čo teraz je, čo ho trápi a sužuje, je pomíňajúce a že po pomíňajúcich skutočnostiach príde večná blaženosť. Kresťan je preto človekom nádeje, alebo inak povedané, očakáva večný život, večnú radosť.

„Večný“ neznamená mieru času alebo „nekonečný“. „Večný“ skôr znamená ne-predstaviteľné, ne-konečné, ne-výslovné šťastie. Večný život je život plný intenzity. Nebo je najvyššia činnosť a zároveň najvyšší pokoj, lebo je to najvyššia láska. Nebo je definitívne utvrdenie v láske. Blažený človek vie, že už nemôže odpadnúť od Boha. Nebo je konečné bezpečie.

My kresťania veríme, že náš Boh nie je „Bohom mŕtvych“, ale „Bohom živých“, že nás očakáva prijatie nad naše očakávanie, pretože vstúpime do „lona Abrahámovho“, že v stretnutí sa s Bohom zakúsime lásku, ktorú potrebujeme, aby sme sa stali celým, plným človekom a že sme konečne oslobodení od povinnosti stále podávať nejaký výkon. Takáto nádej môže byť len darom.

Ak dokážete tomu uveriť, budete uchvátení tak, že budete chcieť tancovať a skákať od radosti. Vaše dni budú zaliate slnkom. Budete chcieť smiať sa a veseliť. Lebo ste zistili: to je Veľká noc. To je neuveriteľné posolstvo. To je fantastická radosť. To sú tie kľúče v rukách anjela, ktorý v smrti vám prišiel otvoriť bránu strateného raja.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Manželské ohlášky:

Tomáš KRIŠTOF, syn Juraja a Žofie rod. Hudákovej, bývajúci v Ovčí a Miriam BELIČKOVÁ, dcéra Vladimíra a Márie rod. Risovej, bývajúca v Kováčovej
Sobáš 10. októbra v Ovčí o 15:00 h.

Ján HUMEŇANSKÝ, syn Jána a Veroniky rod. Karafovej, bývajúci v Ovčí a Terézia HALKOVIČOVÁ, dcéra Jozefa a Terézie rod. Tekelyovej, bývajúca v Demjate.
Sobáš 17. októbra v Demjate.

-re-