ROZHOVOR

Stretli sme sa na tohtoročnom Letnom seminári Network Slovakia v Ružomberku. Pri besede s Mons. Stanislavom Zvolenským, arcibiskupom Bratislavskej arcidiecézy, jej otázky boli priame a bez okolkov. Zaujal ma aj jej mikrofonický hlas. Na druhý deň sme sedeli na obede pri jednom stole, pretože aj tam ma zaujal jej verbálny prejav, začal som tušiť, že v mediálnom spoločenstve nie je začiatočník.


Venuješ sa audiomédiám?

Momentálne pôsobím v Rádiu 7. Je to kresťanské internetové rádio na strednom Slovensku. Keďže má FM frekvenciu, tak je to rádio. Patrí pod Trans World Radio, čo je kresťanská rozhlasová spoločnosť, ktorá pôsobila už aj za starého režimu. Ilegálne šírila Božie slovo. Neviem, ako dlho zostanem v kresťanských médiách, ale je to to, čo teraz viem, že Boh chce, aby som robila, takže to robím. Pripravujem reláciu pre mladých.
Trans World Radio počúvam prostredníctvom rádia Lumen a väčšinou v ňom uvádzajú životné príbehy. Je to jediný štýl, ktorým sa toto rádio zaoberá?
Veľký priestor dávame osobným svedectvám a aj moja relácia je postavená na osobných svedectvách a skúsenostiach ľudí, ktorí žijú kresťanstvo, naozaj to prežili s Bohom. Vo vysielaní je veľa relácií, v ktorých dávame priestor ľuďom hovoriť o tom, čo prežívali alebo prežili s Bohom.

Môžeš nám povedať o Tvojom stretnutí s Bohom?

Stretla som sa s Bohom, keď som mala približne 14,5 roka a bolo to po tom, ako som ho začala hľadať vyslovene z neposlušnosti a vzbury, pretože som bola prijatá na evanjelické gymnázium. Myslela som si, že mňa tam nikto k ničomu nútiť nebude, lebo som bola vychovávaná v ateistickej rodine a teda u nás Boh nikdy nemal miesto. Chcela som vedieť, do čoho ma tam budú nútiť, tak som prišla na mládež k evanjelikom a videla som, že tí ľudia sú iní. Nevidela som Boha očami, ale videla som, že Boh je v nich, lebo boli úplne iní ako ľudia, s ktorými som sa dovtedy stretla. Prejavili mi veľkú lásku a záujem, čo som naozaj dovtedy od cudzích ľudí nezažila. Chcela som skúmať Boha, či je naozaj reálny, či môže byť súčasťou nejakého života, či vie konať. Mala som kožnú chorobu, na ktorú som sa liečila asi dva roky a lekári mi nevedeli pomôcť. Raz som prišla zúfalá do svojej izby a zakričala som: „Bože, ja v Teba neverím, ale ak si, tak to vezmeš odo mňa a ja Ti uverím, že existuješ!“ Potom som išla už len raz k doktorke a o dva týždne to viac-menej bolo preč. Hocikto by mi mohol povedať, že to je náhoda, ale ja tomu neverím, pretože viem, že Boh sa dokázal konkrétne v mojom živote. Tak som potom začala chodiť viac na tú mládež a v nedeľu do kostola, čo bolo pre mňa úplne niečo iné a neprirodzené. Ale stretla som sa s Bohom a viem, že Boh je reálny a že má záujem o mňa, hoci som taká maličká, hoci som ho takto znevažovala, že som mu neverila. Boh má milosť a zmenil môj život. Vidím, že zmenil mňa, moju rodinu.

Bolo to len raz, čo si sa stretla s Bohom?

S Bohom sa stretávam takmer každý deň. Niekedy Boh prehovorí cez človeka, niekedy mi jasne hovorí cez Božie slovo, že sa mi stane reálnym a toto je pre mňa stretávanie sa s Bohom v modlitbe. Alebo keď vidím, že sa modlím a Boh odpovedá. To je pre mňa stretnutie sa s Bohom. Na chválach, keď viem, že Boh je tu prítomný, dáva svoje dary, keď vidím, že koná.

Aj to rozvíjaš teraz v rádiu?

Mojou túžbou je, aby tak ako moja relácia, ktorá sa volá Dynamo, čo je vecička, ktorá z energie robí svetlo, Boh urobil svetlo v generácii mladých aspoň tak, ako to robí dynamo, aby Boh priniesol svetlo do mojej generácie.
Zaujímavé porovnanie. Ja ako technik tvrdím, že dynamo ešte musí niekto točiť.
Áno, musíme ho točiť. Ja točím to dynamo tým, že vyberám témy. Tým, že nevychádzam z tradičnej cirkvi. Pochádzam zo živého spoločenstva, kde nie je veľká tradícia. Pre mňa je dôležité vidieť reálne fakty, nielen aby mi niekto hovoril, že toto musíš, ale proste vidieť, že to má nejaký zmysel pre reálny život, že toto, čo sa naučím, viem aplikovať a že to pôsobí.

Páči sa mi, že Ty ako evanjelička nemáš problém pohybovať sa v tejto spoločnosti, kde sú prevažne katolíci a že sa nehanbíš priznať sa k tomu. To všetko tiež dáva Boh?

Myslím si, že už nie je čas na to, aby sme sa denominačne hádali, ale aby sme sa zjednocovali. Už nie je čas na to, aby sme sa ako spoločenstvá oddeľovali, ale aby sme sa zjednocovali. lebo to sú posledné časy.

Myslíš si to ty sama ako príslušníčka evanjelikov alebo to cítiť vo Vašom zbore, resp. vo vašej cirkvi?

Náš zbor je jedinečný. My sme takí ekumenickí a spolupracujeme s rôznymi cirkvami, napr. pri jednom worshipovom festivale sme spolupracovali od katolíkov cez apoštolských, všetky protestantské cirkvi po gréckokatolíkov. Podľa mňa je dôležité zjednocovať sa v tom, v čom sme jednotní, nehádať sa na tom, že máme iné dogmatické veci. Byť jednotní v tom, v čom sme jednotní a nehľadať tie veci, ktoré nás rozdeľujú, lebo je ich dosť, ale Boh je len jeden. Ak by sme dali väčší priestor Bohu a nie nášmu egu a tomu, čo my si myslíme, tak by to asi inak vyzeralo. A inak by vyzerala aj dnešná cirkev.
Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a G. Magdová

Byť kňazom…

Kňazstvo
Pred mnohými rokmi sa pár mužov rozhodlo odpovedať na výzvu „Nasleduj ma!“ Bolo ich dvanásť. Po nich prišli aj ďalší, bolo ich veľmi veľa. O mnohých ani nevieme.
Aj dnes sa stáva, že človek odpovedá na Kristove volanie do kňazstva. Je to nádherná úloha, dar života Bohu a človeku.
Kto je vlastne kňaz? Vnímame ho niekedy ako slobodného muža – „starého mládenca“, niekedy veľmi zaneprázdneného… a možno ani nie celkom normálneho, keď sa vzdal takých vecí, ako je rodina, vlastný domov, atď.
Ale čo skutočne znamená byť kňazom? Prečo muži aj dnes, po dvetisíc rokoch opúšťajú všetko, aby nasledovali Ježiša v tomto obdivuhodnom povolaní? Dnes viac ako kedykoľvek predtým človek túži poznať Krista a byť ním milovaný. Kňaz má byť zanietený, volaný a dávajúci sa muž.

Kňaz je volaným mužom:
kvôli službe Cirkvi ho po mene volá samotný Kristus. Toto volanie je dvojnásobné. Na jednej strane je osobným želaním slúžiť Kristovi a všetkým ľuďom. Rastie a zosilňuje sa v modlitbe, dôvernom mieste pre rozhovor s Bohom. Na druhej strane je toto volanie tiež volaním Cirkvi. Cez hlas priateľa, člena rodiny či kňaza utvrdzuje vlastnú vnútornú túžbu v duši muža. Bezpochyby vieme, že nás volá, keď prijímame kňazsku vysviacku. V skutočnosti kňaz prijíma svoje poslanie a rozhodne sa naň odpovedať.

Svätý Pavol porovnáva kňaza (služobníka) Cirkvi k správcovi. „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný.“ (1 Kor 4, 1-2) Správca sa musí starať o dobro niekoho iného bez toho, aby bol vlastníkom. „Takto kňaz dostáva z Krista dobrá spásy, aby ich rozdelil správnym a zodpovedným spôsobom medzi ľudí, ku ktorým je poslaný. Ide o dobrá viery. Preto kňaz je človekom Božieho slova, človekom sviatosti, človekom „tajomstva viery“. (…) Nik sa nemôže pokladať za „majiteľa“ týchto dobier, pretože sú určené nám všetkým.“

spracoval O. Székely, duchovný otec

Cesta k šťastiu

Pred niekoľkými dňami som objavila u nás doma starý „Zábavný cirkevný kalendár z roku 1905“. Zaujali ma na ňom dva veľké obrázky, ktoré nesú meno Cesta k pravému šťastiu a Cesta k bludnému šťastiu.

Prvý obrázok znázorňuje ľudí, ktorí po strmom kopci s krížom na pleci kráčajú ku Kristovi, ktorý na nich čaká na konci ich životnej púte. Druhý obrázok znázorňuje okrídleného satana, ktorý ľuďom zhadzuje peniaze.

Oba obrázky by mohli symbolizovať aj naše konanie v každodennom živote a následky z toho vyplývajúce. Obrázok Cesta k pravému šťastiu symbolizuje ľudí, ktorí páchajú zlo. Následky zlých skutkov však na seba nenechajú príliš dlho čakať. Alkohol, drogy, agresivita a ďalšie neduhy ničia osobnosť človeka, jeho zdravie a dokonca i život. Cesta k pravému šťastiu symbolizuje každodennú náročnú prácu, ochotu, dobro. Táto cesta je náročnejšia, ale prináša pokoj do nášho vnútra.

G. Závacká

Adventná



Anjel z neba už dolieta
do mestečka Nazareta.
Nesie Boží hlas milý
ku Panne Márii.
Do modlitby pohrúžená
Panna zbadala anjela.
Pokorne ju pozdravil,
novinu jej oznámil.
Medzi všetkými ženami,
naplnená milosťami,
si iba Ty jediná, krásna Panna Mária.
Syn Boží sa z Teba zrodí,
ľudstvo z hriechov vyslobodí.
Ježiš bude nazvaný
„už oddávna čakaný“.
Ona k tomu privolila
a pokorne hovorila:
„Hľa, služobnica Pánova,
nech sa stane Jeho vôľa.“

Mária Berthotyová

Znova Vianoce


Bratia a sestry, prvá adventná svieca je zapálená. Už je tu nový cirkevný rok, ktorý začína radostným očakávaním narodenia Pána – adventom. S detskou radosťou máme každú nedeľu zapáliť ďalšiu adventnú sviecu. Máme sa tešiť na vianočný čas. Je to tak? Tešíme sa na Vianoce? Nie sú Vianoce nočnou morou pre viacerých z nás?

Ako ľudia sa obávame vianočného zhonu, plného konzumu a ruchu, presýteného gýčovou vianočnou ozdobou. Všetko nás bude presviedčať, že radosť z Vianoc spočíva v nákupoch a v nátlaku darovať a byť obdarovaný. Neustále budeme myslieť, či azda všetko máme, či sme na niekoho nezabudli a čo vlastne nakúpiť. Vianočné pesničky o chvíľu už nebudeme ani vnímať. Postupne nám všetko bude „liezť krkom“. Budeme radi, keď Vianoce budú za nami. Vianoce sa stávajú veľkým bremenom a niekedy ich už nevieme ani ako sláviť. Všetkým budeme obklopení, ale vnútri budeme prázdni, frustrovaní. Voči tomu všetkému sa vo vnútri búrime, uzatvárame sa pred vonkajším ruchom, lebo vieme, že Vianoce sú o inom.

A to je dobré, že sa uzatvárame vo svojom vnútri a nechceme tam pustiť svet s vianočným ošiaľom. Do svojho vnútra nechajme vstúpiť posvätné ticho presvätej noci vo vnútri nášho chrámu, ktorým je náš kostol, ale aj naše srdce. Do srdca vpusťme Božie Slovo, ktoré sa stalo Telom. Nechajme čas adventu naplniť čítaním z Biblie, z kráľovskej Knihy kníh. V tichu večera pri svetle adventného venca pochopme, že Boh je blízko človekovi. Veď Boha nemusíme hľadať nad hviezdami v neprístupnom svetle. Prijmime, že On zostúpil na našu zem, nedal ruky preč od tohto sveta a vôbec nás nenechal samých. Boh je tu! Boh je vo Sviatosti Oltárnej. Pripravme sa dobrou spoveďou na prijatie Pána v Eucharistii do svojho srdca. Dovoľme iba Jemu nech vstúpi do nášho srdca, lebo On nie je tovar, ktorý si môžeme kúpiť. On je DAR. Dar, ktorý môžeme iba prijať z rúk Nebeského Otca, „ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna, aby každý, kto v neho verí, mal život večný“.

Len kvôli tomu veľkému DARU s radosťou budem zapaľovať sviece na adventnom venci a tešiť sa na Vianoce. Toto prajem aj Vám všetkým, mojim veriacim.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec

Duchovnosť a psychológia (časť X.)

Skôr, milí čitatelia, ako uvedieme sľúbené konkrétne príklady ohľadom kritiky, je vhodné pripomenúť si zásady konštruktívnej kritiky. Už sme hovorili, že jej cieľom je zmeniť situáciu k lepšiemu a tak dosiahnuť pozitívne zmeny. Kedy teda máme a smieme kritizovať? V prípadoch sebaobrany, ak je ohrozená starostlivosť o niekoho či niečo, alebo z výchovných dôvodov. A ako správne kritizovať? Konštruktívna kritická poznámka v sebe zahŕňa tieto skutočnosti: najprv je potrebné konkrétne a objektívne objasniť situáciu, potom negatívne následky, popísať osobné pocity a napokon ponúknuť konkrétne riešenia, argumenty a pozitívne výsledky.

A teraz už konkrétne príklady.
Dvaja ľudia žijú v jednej izbe. Napríklad študenti na internáte, brat so sestrou a podobne. Jeden z nich sa učí na skúšku a druhý oddychuje a počúva hlasnú hudbu. Situáciu si zaiste vie každý z vás predstaviť. Ako by ste vtedy reagovali, ak vy by ste boli tým človekom, ktorý sa potrebuje učiť? V danej situácii by mohla konštruktívna kritika vyzerať takto: „Počúvaj, nemôžem sa sústrediť a učiť, lebo tá hudba hrá veľmi hlasno. Obávam sa, že učivo nestihnem prebrať do konca. Som z toho nervózny a začínam sa na teba hnevať. Daj to, prosím, tichšie, alebo, ak môžeš, vypni to, či daj si slúchadlá. Tak sa pokúsim pripraviť na skúšku a nebudem sa na teba zbytočne hnevať.“

Rozoberme teraz túto kritickú poznámku po častiach:

Prvý krok: konkrétnosť kritiky – hlasná hudba mi prekáža sústredene sa učiť.

Druhý krok: následky – nestihnem sa pripraviť na skúšku, emocionálna reakcia na očakávané následky – strach, nervozita.

Tretí krok: riešenie – sú tri možnosti – dať hudbu tichšie, vypnúť ju alebo si dať slúchadlá.

Štvrtý krok: pozitívny výsledok – stihnem sa načas pripraviť, nebudem mať negatívny pocit voči tomu druhému.

V tomto prípade konštruktívneho riešenia napätej situácie vyhrávajú obaja.
Tento prípad zodpovedá situácii sebaobrany.

Ďalší príklad konštruktívnej kritiky – situácia ohľadom starostlivosti.
„Ty si každý deň umývaš vlasy a potom si ich sušíš fénom. Tak sa vysušujú, stávajú krehkými a vyzerajú umelo. Možno by bolo lepšie, keby vyschli samé? Alebo použiť na ne balzam – kondicionér? Potom budú vyzerať oveľa pôsobivejšie.“ Situáciu si skúste rozanalyzovať sami. Nájdite aj všetky štyri kroky konštruktívneho riešenia.

Iný príklad:
Vaša malá dcérka sa počas vašej neprítomnosti pokúsila uvariť na večeru makaróny. Pokus sa nevydaril. Makaróny sa prilepili a zmenili na kašu. Na jednej strane išlo o dobrú vôľu dievčatka postarať sa o svojich blízkych a pripraviť im večeru. Na druhej strane však išlo o neprofesionálny prístup. Konštruktívna kritika vo význame výchovnej konštruktívnej poznámky je najlepší spôsob ako podporiť dieťa a zároveň ho naučiť druhý raz konať správne. Ako teda v tomto prípade vhodne reagovať? „Som veľmi rád, že si sa rozhodla pripraviť večeru. Škoda, že sa ti to nepodarilo. Makaróny sa prevarili a zmenili na kašu, lebo si do hrnca dala málo vody. Pri pohľade na ne strácam chuť do jedla. Keby si vzala väčší hrniec a dala doň viac vody, neprevaria sa a všetko by bolo super. Na vrecúšku, pozri, tu, je návod ako variť makaróny. Verím, že nabudúce sa ti to isto podarí“.

Ak si spolu s vami rozoberieme tento príklad konštruktívnej kritiky, tak okrem už známych štyroch krokov v ňom nájdeme ešte dve frázy – jednu na začiatku: „Som veľmi rád, že si sa rozhodla pripraviť večeru. Škoda, že sa ti to nepodarilo“ a druhú na konci: „Verím, že nabudúce sa ti to isto podarí.“ Vyjadrenie pozitívneho postoja k spolubesedníkovi zmäkčuje kritickú poznámku. Počet krokov v tomto modeli konštruktívnej kritiky sa zväčšil na šesť.

Celkový model konštruktívnej kritiky sa skladá zo siedmych krokov:

Prvý krok: prejavte dobrý úmysel – úsmevom, mimikou, výrazom tváre, gestom, dotykom, slovami. Dajte človeku najavo, že vám na ňom záleží a že kritizujete nie jeho ako človeka, ale jeho chybný a nesprávny konkrétny čin.

Druhý krok: maximálne objektívne opíšte konkrétnu situáciu.

Tretí krok: opíšte následky a svoje pocity, ktoré sú spojené s touto situáciou.

Štvrtý krok: predložte a opíšte svoj variant riešenia problému (východisko).

Piaty krok: argumentujte – opíšte výhody vami ponúknutého variantu riešenia problému.

Šiesty krok: dospejte k súhlasu.

Siedmy krok: opíšte váš kladný vzťah, postoj k osobnosti oponenta.

Nie vždy je potrebné ísť takto podrobne po krokoch. Po prvé: ľudia sú chápaví a nie vždy potrebujú vysvetlenie. Po druhé: niekedy fakty a ich následky sú viditeľné sami o sebe. Po tretie: oponent môže sám sformulovať variant riešenia danej situácie.

Ak si vypočujeme kritiku na svoju adresu, hneď s ňou nesúhlasíme. Niekedy sa vzpierame, protestujeme. Po istom čase, často aj dlhšom, si človek uvedomí hodnotu na jeho adresu vypovedaných kritických poznámok. K tomu napomôže aj pouvažovať nad nimi v pokoji a osamote. Preto je pri kritike dôležité byť súcitnými, taktnými a mať pre človeka porozumenie. Taktiež mu dať aj primeraný čas na popremýšľanie nad vypovedaným, hlavne, keď sa kritika týka hlbokých osobných problémov.

Ani konštruktívne sformulovaná kritika však na 100 % nezaručuje, že človek zmení svoje správanie. Nik nemôže riadiť správanie druhého človeka. Preto sa máme sústrediť na iné: hovoriť konštruktívne poznámky sebavedome, naozaj konštruktívne a s dobrým úmyslom. Ostatné je už vecou toho, koho kritizujeme. Čím väčšiu škodu človek spôsobuje nám, sebe alebo iným, tým máme väčšie právo konštruktívne kritizovať, naliehať, dokonca aj žiadať zmenu správania sa dotyčného človeka.

A ešte niečo: správanie človeka sebavedomého = správanie milujúceho človeka. Preto skutočný kresťan nielenže neuráža a neubližuje svojmu blížnemu, ale ani mu nedovolí urážať a ponižovať seba či druhých. Dovoľovať iným urážať nás či svojich blížnych sa nepočíta za dobro, ale za hriech, pretože ich mlčaním podporíme v ich zlom správaní.

Miroslav a Lilia, Sant Petersburg

Stalo sa:

– 4. 10. – naši poľovníci, na príhovor sv. Huberta, prosili o požehnanie pre svoje rodiny a o pomoc pri starostlivosti o lesy a zver

– 1. 11. – prikázaný sviatok Všetkých svätých

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Mnohí mladí dnes tvrdia, že antikoncepcia pomohla oslobodiť ženy, priniesla medzi pohlavia viac rovnosti a dala manželským párom slobodu užívať si viac radosti zo sexu bez strachu z nechcenej tehotnosti.

Je namieste položiť si seriózne odpovede na dané otázky:

a. Čo znamená pre ženy byť slobodné?
b. Čo je to rovnosť medzi pohlaviami?
c. Čo je to radosť zo sexu?

Ak sa v krátkosti zodpovedne pozrieme na položené otázky, zistíme, čo skutočne urobila antikoncepcia.

Oslobodenie žien: Dejiny sú ukážkou toho, čo kniha Genesis predpovedala: „Muž bude vládnuť nad ženou“ (Gn 3,16). Ženy by mali hľadať oslobodenie spod tejto nadvlády. Ak je ale skutočný problém s útlakom žien v tom, že s nimi muži nedokážu zaobchádzať ako s osobami, potom je antikoncepcia istý spôsob, ako ich naďalej udržať v reťaziach.

Odstráňte možnosť otehotnenia a tým podporíte tendenciu mužov zaobchádzať so ženami nie ako s osobami, ktoré milujú, ale ako s vecami, ktoré používajú na svoju vlastnú rozkoš a ktoré zahodia, keď skončili. Prvé feministické predstaviteľky 19. storočia si to uvedomovali. Vystupovali proti antikoncepcii, ktorú vnímali ako ďalšiu degradáciu žien, pretože dávala mužom povolenie na uspokojovanie ich pudov bez následkov. V katastrofálnom odtrhnutí sa od múdrosti svojich predchodkýň feministky 20.storočia uverili, že antikoncepcia bola kľúčom k oslobodeniu žien. Až po následkoch sexuálnej revolúcie sa niektoré moderné feministky prebudili do dezilúzie.
Napr. Germaine Greerová, ktorá v minulosti nabádala svoje nasledovateľky, aby sa oddávali “slobode“, ktorú im priniesla antikoncepcia, teraz lamentuje, že „technológia antikoncepcie“ zo žien namiesto oslobodenia spravila „gejše“(japonský názov pre prostitútky), ktoré riskujú zdravie a plodnosť, len aby boli stále pripravené na sex bez významu.

Podobný pohľad ako prvé feministky mal aj pápež Pavol VI., ktorý v encyklike Humanae vitae predpovedal, že antikoncepcia povedie k ďalšej degradácii žien. Gándhí predpokladal to isté a dejiny dokázali, že všetci mali pravdu.

Rovnosť medzi pohlaviami: Naša rovnaká hodnota ako muža a ženy je založená na našom stvorení Bohom ako muža a ženy na Jeho obraz. Ale rovnosť v hodnote neznamená rovnakosť. Práve v kráse pohlavných rozdielov, ktoré nám Boh dal, odhaľujeme naše vzájomne sa doplňujúce a rovnako hodnotné osobnosti.

Antikoncepcia je v skutočnosti proti ženskej rovnosti. Snaží sa z nej spraviť niekoho, koho Boh nestvoril – osobu, ktorá sa môže milovať bez toho, aby otehotnela, aby bola rovná mužovi (čítaj a pochop – rovnaká ako muž). Dobre sa nad tým pozamýšľajme! Ak sa žena musí zmeniť, aby mohla vyhlásiť „rovnosť“, potom takáto rovnosť nie je ničím iným ako pretvárkou, ktorú vytvorila antikoncepčná technológia, a nie Boh. Muži, tak či tak, budú so ženami zaobchádzať ako s rovnými vtedy, keď dokážu oceniť ženinu jedinečnú obdarovanosť tak, ako ju stvoril Boh. Antikoncepcia sa túto jedinečnosť snaží odstrániť.


Radosť zo sexu: Skutočná radosť zo sexu spočíva v milovaní tak, ako miloval Boh, v slobodnom, úplnom odovzdaní sa vo viere, ktoré je otvorené pre život. Z tejto perspektívy potom manželské páry používajúce antikoncepciu nemajú vôbec radosť zo sexu! Môžu mať radosť z rozkoše výmeny orgazmov, ale nemajú opravdivú radosť zo sexu.
Technicky vzaté, manželský pár používajúci antikoncepciu vlastne ani nemá pohlavný styk. Nechce ho mať. Bojí sa toho, čo sex je. Bojí sa požiadaviek lásky. Ak by to tak nebolo, nepoužíval by antikoncepciu.

Antikoncepcia nezbavuje ľudí strachu. Iba demonštruje, ako veľmi sa manželia v skutočnosti boja. Iba pravá láska vyháňa strach (pozri 1Jn 4,18). Iba pravá láska môže priniesť pravú radosť. Ak jediné, čo chcete je rozkoš orgazmu, i keď nerád to hovorím, potom je bezpečnejšie a istejšie masturbovať(?!)

Akékoľvek skutočné dobro, ktoré vzišlo z antikoncepcie, sa dá získať aj inou, morálne prijateľnou cestou. Nikdy sa nemôžeme dopustiť zla na dosiahnutie dobra (pozri Rim 3,8).

Pápež Ján Pavol II. sa tiež venoval tejto problematike. V encyklike Evangelium vitae hovorí: „Často sa tvrdí, že antikoncepcia, ak je bezpečná a všetkým dostupná, je najúčinnejším prostriedkom proti potratu. Katolíckej cirkvi sa pritom vyčíta, že v skutočnosti napomáha nárastu potratovosti, lebo sa tvrdohlavo pridŕža svojej náuky o morálnej nedovolenosti antikoncepcie. Takáto argumentácia je v skutočnosti klamná. Možno, že veľa ľudí naozaj používa antikoncepčné prostriedky, aby sa neskôr vyhli pokušeniu potratu. Avšak antihodnoty vlastné antikoncepčnej mentalite… spôsobujú, že sa práve toto pokušenie stáva ešte silnejším, keď príde k počatiu „nechceného života“.

Používaním antikoncepcie nastavuje manželský pár svoju vôľu proti počatiu dieťaťa. Ak táto antikoncepcia zlyhá (môže zlyhať a často sa tak aj stáva), manželský pár je zrazu uväznený v situácii, keď má v ženinej maternici dieťa, ktoré nebolo predmetom dohody, na ktoré nebol pripravený a ktoré nechce. Čo teraz urobí?

Len zbežný pohľad na štatistiky ukazuje, že v každej krajine, ktorá akceptovala antikoncepciu, sa počet potratov znásobil, a nie znížil, či vymizol.

Tým pádom poskytuje antikoncepcia obrovskú ilúziu, že môžeme prerušiť vnútorné spojenie medzi sexom a deťmi. Ľudia potom hovoria tie najčudesnejšie veci, ako napríklad: „To, že som otehotnela, to bola nehoda.“ Je tu skôr na mieste povedať: „Keď ste sa milovali a otehotneli ste, neznamená to, že sa niečo pokazilo, práve naopak, znamená to práve, že sa niečo podarilo. Veď zdravé dieťa je veľký Boží dar, ba dokonca aj s nejakou tou chybou. Vždy je to Božie dieťa a nedoceniteľný dar pre vás.“

„Nechcené deti“ sú dôsledkom toho, že ľudia sa milujú bez otvorenia pre život. Gravidita (tehotnosť) sa vníma neraz ako choroba – antikoncepcia je potom akoby preventívne opatrenie – a potrat následne akoby liečba.

Pokúšať sa vyriešiť problém umelých potratov pomocou antikoncepcie je rovnaké ako sa pokúšať hasiť požiar benzínom!!!

Jedine obnovou plnej pravdy o dobre, kráse a požiadavkách sexuálnej lásky môžeme predísť „nechceným deťom“ a ich vraždeniu. Vnútromaternicové teliesko („dana“) a niektoré hormonálne prípravky môžu za určitých okolnosti, okrem antikoncepčného pôsobenia, spôsobiť aj potratenie počatého ľudského jedinca.

Chápeme už, čo všetko spôsobuje antikoncepcia? A keby sme ešte vedeli, čo sa všetko odohráva v duši človeka a aké to má následky na jeho ďalší život, nehovoriac už o večnom živote.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Ahoj deti!



Žiaci sa často pýtajú, prečo ľudia hovoria rôznymi jazykmi. Vtedy si pripomeniem tento biblický príbeh:

V tých časoch všetci ľudia hovorili jedným jazykom. Raz sa rozhodli, že v Babylone postavia vežu, ktorá bude siahať až do neba. Boh sa nahneval na ich pýchu a zmiatol im jazyk, takže nerozumeli jeden druhému. Babylonskú vežu nedokončili a rozišli sa po celom svete.

Boh prisľúbil, že nám pošle svojho jednorodeného Syna – Ježiša, aby nás učil, ako máme jeden druhého milovať. Zo všetkých žien si vybral Pannu Máriu a tá sa stala Ježišovou Matkou. Márii túto dôležitú zvesť oznámil anjel Gabriel slovami: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ Keď sa Mária stretla so svojou príbuznou Alžbetou, Alžbeta zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života.“

Úloha 1: Vyrieš tajničku a nájdené slovo doplň do citátu zo Svätého písma. Použi slovníky, ktoré nájdeš na internete.


1. Ježiš po španielsky
2. modlitba po francúzsky
3. kríž po maďarsky
4. svätý po anglicky
5. blahoslavený po nemecky

stranu pripravila: Miriam Čakurdová

Svätá omša V.


Človek je bytosť náboženská, ale aj zábudlivá, alebo, aby som bol presný – lenivá. Prečo lenivá? Lebo často sa stáva, že svoje povinnosti odkladá a keď príde ku konfrontácii, prečo niečo neurobil, často povie: „Zabudol som…, obetovať Bohu.“ Preto Pán nariadil každému povinnosť ísť obetovať Pánovi: „Tri razy do roka sa každý tvoj muž ukáže pred Pánom, svojím Bohom, na mieste, ktoré si on vyvolí: na slávnosť Nekvasených chlebov, na slávnosť týždňov a na slávnosť Stánkov, ale neukáže sa pred Pánom s prázdnymi rukami. Donesie na obetu, čo bude mať, podľa toho, ako ho požehná Pán, tvoj Boh“ (Dt 16, 16-17).

Pri spĺňaní tejto povinnosti, alebo lepšie povedané výsady mal obetovať niečo z toho, čo mu Pán požehnal. Svoj neviditeľný, dobrý vzťah k Bohu mal demonštrovať navonok hmotným darom. Nesmel prísť naprázdno, ale ak mal veľa oviec, tak najkrajší kus mal obetovať Bohu. My dnes nechodíme do kostola s dobytkom, s ovcami…, aj keď sa niekedy tak správame, ale dávame peniaze, ktoré sa využívajú na to, čo kostol potrebuje. Tie peniaze ostávajú pre kostol, iba výnimočne sa odovzdávajú na niektoré zvláštne úmysly, ako je napr. zbierka na charitu, kresťanské masmédiá…

Človek ako telesno-duchovná bytosť vyjadruje neviditeľnú realitu odjakživa nejakým viditeľným znakom. Duchovné hodnoty ako láska, priateľstvo, obetavosť… vyjadruje viditeľným znakom. Tento znak nás zastupuje pred osobou, ktorému je určená neviditeľná realita. Ak moja láska, ktorú nemôžem vidieť, je určená manželke, tak jej kúpim kvety. Ony sú viditeľným znakom mojej neviditeľnej lásky. Jej je určená láska (neviditeľná realita), preto musí byť na ňu nasmerovaný viditeľný znak (viditeľný znak). Tieto kvety ma zastupujú a v tomto znaku pôsobí moja láska k manželke. Keď ona prijme tento znak, hneď ho opätuje a vďaka tomuto znaku sa deje upevnenie zväzku medzi nimi.

Niečo podobné sa deje v obetovaní viditeľného daru Bohu. V tomto znaku pôsobí moje sebadarovanie Bohu, moje vnútro. V tomto znaku on prijíma môj dar a hneď ho opätuje. Vďaka tomuto viditeľnému daru sa medzi nami upevňuje zväzok lásky.

Ak ide o dar, tak ten musí mať hodnotu pre toho, komu je určený. Nemôžem dať niečo, čo má cenu iba pre mňa, lebo pre toho, koho chcem obdarovať, to môže byť buď bezcenné, alebo urážajúce. Predstavte si, že dám manželke k sviatku deviatky kopačky. Ona futbal nehrá, je naň napálená, lebo muž pri ňom strávi väčšinu času a nohy nemá deviatky, ale päťky. Nenaštvem ju týmto darom? Ak jej dám gerbery, ktoré sa jej páčia, určite ju tým poteším.

Aký dar môže potešiť Boha? Na čo on „zaberie“? Dar, v ktorom má on zaľúbenie, je poslušnosť. Najposlušnejší zo všetkých je jeho Syn. Svätá omša je obetou poslušnosti Ježiša Krista, lebo je to sprítomnenie kalvárskej obety, kde bol Ježiš poslušný až na smrť na kríži. Pri svätej omši sa snažíme pripodobniť Ježišovi, hlavne v poslušnosti Božím zákonom a zákonu jeho lásky.

V minulosti obetovať Bohu sa definovalo ako: dať niečo Bohu a zničením tej veci uznať ho za svojho Pána. Tu je ale jeden zádrheľ. Ako môže Boh, ktorý je Láska, mať záľubu v ničení toho, čo on stvoril? Veď on nechce smrť hriešnika, ale aby žil. On nechce zničiť to, čo s láskou stvoril, čo miluje, lebo keby to nebol miloval, nebol by to stvoril. Preto kardinál Ratzinger hovorí, že „obetovať Bohu niečo znamená zjednotiť sa s ním cez dar, ktorý má cenu v jeho očiach“ – preto sa v Starom zákone obetovalo to najkrajšie, aby to bolo vyjadrením nejakej hodnoty, ktorú obetujeme. Už sme si hovorili, že poslušnosť jeho Syna je Bohu ľúbezná obeta. Preto na sv. omšu máme prichádzať so štyrmi postojmi:

1. so zmierom – to sa deje na úvod sv. omše; tu sa zmierujeme s Bohom tým, že ľutujeme svoje hriechy. No nezmierujeme sa iba s Bohom, ale aj medzi sebou navzájom. Máme ho za čo odprosovať, ale aj seba navzájom.

2. s prosbou – to sa deje pri prosbách; nebojme sa prosiť ho, lebo aj tak máme všetko od neho. Pán Ježiš povedal sv. Faustíne: „Neboj sa prosiť si všetko, lebo keď si málo prosíš, ako keby si urážala moju všemohúcnosť.“

3. s poklonou – klaniame sa mu vnútorne (myslíme to úprimne) a navonok (prejavíme to vonkajším gestom, skutkom); toto robíme hlavne pri premenení, alebo pri poklone Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej.

4. s vďakou – to sa deje po sv. prijímaní; ďakujeme mu za to, že prišiel do nášho srdca, ale aj cez eucharistickú modlitbu mu ďakujeme v mene celého ľudstva za všetky milosti.

„Všetko o sv. omši“ Vladimír Balucha, CM