Značka: Spektrum 2004 – 5

Keď sa jedná o mladých dospievajúcich ľudí, zvlášť chlapcov, som presvedčený, že táto najkrehkejšia a najdrahšia časť ľudskej spoločnosti, na ktorej spočívajú nádeje šťastnej budúcnosti, nie je sama o sebe skazenej povahy. Ak sa niekedy stane, že sú skazení už v tomto veku, je to skôr z nerozvážnosti, ako zo zloby. Títo mladíci alebo aj niektoré dievčence potrebujú dobročinnú ruku, ktorá sa o nich bude starať, bude ich zušľachťovať a viesť. V každej rodine má byť jasný „zoznam vecí“, ktorí majú všetci členovia rodiny, teda aj deti robiť alebo podľa daného poriadku vyhýbať sa im. Lebo poznanie presného, jednoduchého a funkčného pravidla patrí k podstate výchovného preventívneho systému. A to je jasný a podstatný prvok, ktorý dnešná výchova najviac potrebuje. Dnešné pokolenie sa nám starším javí ako pokolenie bez kompasu. Žijeme v spoločnosti, v ktorej zlyhali všetky pravidlá. A to nás priviedlo k rozšírenej pálčivej neistote dnešného života. Mládež však uvažuje v realistických termínoch prežitia. Zlyhanie ideológií a strata vplyvu Cirkvi vrhajú spoločnosť do hlbokého relativizmu. Mladí ľudia sa ocitajú pred takmer neriešiteľnou úlohou: nájsť sami v sebe zmysel života. Je to čas morálneho „fušovania“ podľa hesla „zachráň sa, kto môžeš“. Mnohé deti sa cítia zraniteľné, žijú provizórne, klátia sa z jednej skúsenosti do druhej, nasledujú kohokoľvek už len kvôli charizme šikovne sa predstaviť. Európska anketa ich definovala ako generáciu „bez kompasu“. No skutočný problém spočíva v tom, že sú naozaj bez kompasu, lebo im ho nik nedáva. Často ani rodičia, lebo aj oni sami sú plní pochybností a zmätku. Tu treba priznať a pochopiť nutnosť poriadku spočiatku vonkajšieho, ktorý by sa mal stať vnútorným poriadkom. Potreba pravidiel, ktoré sú ako svetové strany, ako východiskový systém, ako piliere budúceho života. Aby tento východiskový systém fungoval, musí mať určité charakterové vlastnosti: Deti musia poznať systém hodnôt, v ktoré veria rodičia, musia dokonale poznať pravidlá, ktoré majú rešpektovať a chápať, že to v sebe zahŕňa presne danú zodpovednosť. A musia to vedieť dopredu. Sú rodičia, ktorí zasahujú až potom, keď sa problém objaví, keď sa už isté správanie zakorenilo. A potom čo? Okrikovanie, hádky, spory, slzy a búchanie dverami či iné nečakané reakcie. Dobrý „poriadok“ musí spočívať na niekoľkých presných, konkrétne uskutočniteľných pravidlách. Pritom treba použiť čo najmenší počet slov, aby posolstvo bolo jasné a zreteľné. Zopakovať desaťkrát za dvadsaťštyri hodín ten istý rozkaz alebo zákaz znamená nedať nijaký rozkaz a nijaký zákaz. Dlhé kázne a poučovanie sú dobré len na to, aby deti prestali rodičov počúvať. Treba sa vyhýbať každej nedôslednosti. Rodičia odovzdávajú hodnoty svojim deťom, keď podľa nich sami žijú. Určite nie tým, že im ich násilne vnucujú. Jeden kreslený vtip, ktorý sa už stal klasickým predstavuje otca, ako dáva výprask svojmu dieťaťu a hovorí: „Dúfam, že toto ťa odnaučí biť svojho bračeka!“ Pravidlá treba periodicky kontrolovať, revidovať a prispôsobovať veku, osobnosti detí a prípadným zmenám okolností. Prípadné sankcie nezaručujú zachovávanie určených pravidiel, i keď sa rodina môže rozhodnúť o nich hovoriť. Ich zachovávanie zaručí iba vzťah medzi rodičmi a deťmi dostatočne živený úctou, pochopením, dôverou a vzájomným rešpektom. Pre rodičov doporučená METÓDA DVOCH STĹPCOV: V školách pre rodičov sa odporúča metóda „dvoch stĺpcov“. Rodičia a deti si zoberú list papiera rozdelený na dve časti zvislou čiarou. Keď sa rodičia dohodnú, napíšu do ľavého stĺpca pravidlá, ktoré považujú za
neodvolateľné a jasne ich deťom vysvetlia. Do pravého stĺpca rodičia spolu s deťmi napíšu, ako sa treba správať v situáciách, ktoré v rodine vyvolávajú konflikty a podráždenosť (dĺžka vlasov, čas vstávania, výzdoba izby, atď.). To sa ponecháva na zodpovednosť detí a už sa o tom nebude diskutovať. Je to malé rodinné zhromaždenie, ktoré sa obyčajne premení na veľmi uspokojujúce stretnutie, i keď občas ľavý stĺpec ostáva melancholicky
prázdny. I keď sa Vám, milí rodičia, nebude veľmi pozdávať táto metóda, nájdite si trocha času a spoločne sa zahrajte s vašimi deťmi na odporúčané „dva stĺpce“.

MUDr. B. Vaščák

1. konsekrácia?
a) premenenie chleba a vína na Telo a Krv
b) označuje vysvätenie niekoho za biskupa
c) niektoré sväteniny sú konsekrované (pri ktorých sa užíva posvätný olej a ktoré obyčajne biskup, napr. konsekrácia kalicha, konsekrácia kostola a pod.)

2. cingulum?
a) nádoba, v ktorej sú hostie
b) nádobka na víno, z ktorej sa vylieva víno do kalicha pri sv. omši
c) pás alebo povrazec, ktorý sa používa pri bohoslužbách, aby si ním duchovný upravil albu, alebo povraz na rehoľnom rúchu

3. krizma?
a) zmes olivového oleja a balzamu (krizmu svätí biskup na Zelený štvrtok, používa sa pri krste, birmovke, biskupskej vysviacke, svätení oltára, kalicha, zvonov a krstnej vody)
b) zmes vody a vína

c) oltárny kríž

4. adorácia (klaňanie, patrí jedine Bohu – svätým patrí úcta)?
a) bozkávanie kríža
b) umývanie nôh pri bohoslužbe na Veľký piatok
c) klaňanie sa (Bohu)

Odpovede na tieto otázky, ku ktorým môžete pripísať, čo vám dáva prítomnosť Ježiša vo vašom srdci, odovzdajte označené menom do krabice v kostole. Tešíme sa na ne! A rozlúčime sa s úsmevom: Babka prišla do kostola s päťročným vnukom a posadila si ho v lavici vedľa seba. Všimla si, že chlapec uprene pozeral na červené svetlo pred oltárom, až sa naraz opýtal: „Babka, a kedy už prepnú ten semafor z červenej na zelenú?“

Požehnané dni vám praje Eva

Manželstvo ustanovil Boh v raji, keď stvoril muža a ženu (Gen 1,27) a Pán Ježiš ho povýšil na sviatosť. Milosť sviatosti manželstva zdokonaľuje a upevňuje ľudskú lásku a posväcuje manželov. Boh povoláva ľudí na určitú životnú cestu, buď do zasväteného, sviatostného stavu – kňazi, rehoľníci alebo pre manželstvo. Manželstvo je teda aj povolanie a predchádza mu určitá príprava. Je to:

– vzdialená – za tú sú zodpovední rodičia a prebieha výchovou detí v rodine,
– blízka – tá je pre mládež od 15 rokov, aby vedeli, že „byť mladým znamená učiť sa láske“ (mali sme ju s birmovancami),
– bezprostredná – absolvujú ju snúbenci pred prijatím sviatosti manželstva, je to tzv. snúbenecká škola.
Snúbenecká škola je náuka o vzťahoch. Ak sa medzi manželmi vytvoria správne vzťahy, dobre funguje aj rodina, domácnosť a pod. Školu tvorí spoločenstvo 5 – 6 snúbeneckých párov, ktoré absolvujú sedem stretnutí. Šesť máme s nimi my – animátorky a jedno kňaz. Témy, ktoré preberáme:
1. Povolanie do manželstva a manželstvo ako sviatosť.
2. Podoby lásky – láska je to, čo nás spája. Každý po nej túži, chce milovať a byť milovaný. Je stavom, ktorý zahŕňa celého človeka, je putom, ktoré nás spája s Bohom, manželom a deťmi. Aby sa láska rozvíjala a vzrastala, nesmie chýbať obetavosť, vernosť, zhovievavosť, odpustenie a dôvera.
3. Konflikty a ich riešenie. Nie je správne tvrdenie, že iba to manželstvo je šťastné, kde sa manželia nehádajú, kde nemajú žiadne problémy. Keď si nič nevysvetľujeme, keď si nemáme čo povedať, je to znamenie, že si už nerozumieme a „mlčanie lásku zabíja“. Sv. Pavol nás vyzýva: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.“ (Ef 4,26) V praxi to znamená, že konflikty treba prijať a naučiť sa ich riešiť. K tomu má pomôcť vzájomná komunikácia, manželský dialóg a poznanie rozdielov medzi mužom a ženou.

4., 5. Zodpovedné rodičovstvo a metódy prirodzeného plánovania rodičovstva. „Ploďte a množte sa a naplňte zem.“ (Gen 1,28) Plodnosť je teda Boží dar. Boh dal manželom schopnosť odovzdávať nový život. Dal nám rozum, plodivé schopnosti a normy na ich užívanie. Avšak nikto, ani Boh nenadiktoval, koľko detí má mať kresťanská rodina. Toto rozhodnutie je len a len na manželoch. Cirkev je im nápomocná v tom, že ponúka prirodzené metódy plánovania rodičovstva. Tí, ktorí vstupujú do manželstva, majú morálnu povinnosť poznať tento prirodzený zákon plodnosti.

6. Kresťanská rodina a vzťah rodičov k deťom. Príchodom dieťaťa na svet vzniká rodina. Dieťa potrebuje lásku. Má cítiť, že otec, mama ho majú radi, ale, že aj rodičia sa majú radi. To najväčšie, čo môže otec pre svoje deti urobiť je, ak bude dávať najavo, že ľúbi ich mamu. Deti vychovávame príkladom, nie príkazom. Jeden gram dobrého príkladu zaváži viac ako tona slov.

Dôvodom, prečo sa koná snúbenecká náuka je, že:
– II. vatikánsky koncil dáva priestor laikom, aby boli nápomocní miestnemu kňazovi v oblasti katechézy; máme k tomu udelenú misiu od otca arcibiskupa, takže robíme to s jeho požehnaním,
– vyzýva k tomu Sv. Otec, on vkladá do mladých ľudí nádej pre budúcnosť,
– … lebo vo svete je mnoho zla. Dejú sa veci, ktoré nie sú v súlade s Božím poriadkom – nažívanie pred manželstvom, homosexuálne partnerstvá a zväzky, interupcie, rozvody a pod.,
– nové poznanie, ktoré sa nám dostalo, chceme odovzdať nielen svojim deťom, ale všetkým mladým ľuďom ako orientáciu do ich nastávajúceho manželského života.

Ako vnímame snúbencov, akí sú? Žiada sa nám povedať:
„Sú zlatí“. Túžia po novom poznaní, myslíme si, že prijímajú to, čo sa im snažíme podať v duchovnej rovine a zaiste najviac ich povzbudia príklady, ktoré im predložíme ako svedectvá a skúsenosti. Ale k tomu nech sa vyjadria sami:

Dominika, Marek:
„Na náuku sme chodievali z vlastnej iniciatívy. Táto náuka nás oboznámila, čo môžeme očakávať v manželstve, aké problémy môžu nastať, ako ich máme riešiť. Ako prijať
deti a ako ich vychovávať.“

Marek, Janka:
„Od náuky sme očakávali určitý smer do manželského života a táto náuka to splnila nad naše očakávania. Obdarila nás novými myšlienkami a hlavne skúsenosťami našich animátoriek. Uviedli nám mnoho praktických vecí, ktoré nám pomôžu vstúpiť do manželstva a o ktorých nám ani naši rodičia nepovedali. Sme im za to veľmi vďační. Náš názor je, aby to pokračovalo a aby to absolvoval každý, kto chce vstúpiť do stavu manželského.“

Martin, Monika:
„Prednášky sa nám celkom páčili, aspoň sme si zopakovali poznatky, ktoré sme sa učili a už sme na nich zabudli. Možno by sa malo viac venovať témam ako výchova detí, spoločná domácnosť, ako témam počať, resp. nepočať dieťa. Celkovo to boli príjemné stretnutia.“

Stano, Katka:
„Na snúbeneckých náukách sme sa cítili veľmi dobre. Témy, o ktorých sa rozprávalo, vôbec neboli nudné, naopak, boli veľmi poučné. Páčilo sa nám hlavne to, že boli, ako sa hovorí „k veci“. Poznám jeden pár z inej farnosti, ktorý v rovnakom čase absolvoval snúbeneckú náuku, ale vôbec neboli spokojní s obsahom tém. Keď sme im rozprávali, o čom boli tie naše, tak trochu nám závideli. Sme veľmi radi, že sme tieto stretnutia absolvovali.“

Erika, Peter:
„Sme radi, že sme mali možnosť navštevovať snúbeneckú školu. Nebrali sme to ako povinnosť, to vôbec nie. Tešili sme sa na každé stretnutie. Ďakujeme za vzácne a múdre myšlienky, tie originálne si odnášame nielen v mysli, ale aj „v písanej reči“. Niečo sme vedeli, mnohé sme si ujasnili a dozvedeli sa veľa nového. Sme presvedčení, že informácie nadobudnuté v snúbeneckej škole nám pomôžu v situáciách, ktoré prinesie život. Veľmi nás zaujala téma manželstvo, no i ostatné. Priali by sme si viacej stretnutí. Prebehlo to tak rýchlo. Myslíme si, že takého stretnutia by radi navštevovali aj iné spoločenstvá, ako mladí manželia, rodinky a rodičia dospelých detí. To, ako žiť, nás v škole neučia. Kto nám to povie, ak nie vy „dospelí“? Kladne hodnotíme príklady zo života a obrázkový materiál, otvorenosť pri „chúlostivých“ témach, rozprávanie bez rozpakov – ďakujeme, mladí to chcú vedieť, žiadne skúšanie a domáce úlohy, stretnutia 1-krát v týždni = ideálny časový interval a dobrý výber tém + dokladovanie zo Sv. písma. Navrhujeme lepšie usporiadať sedenie, myslíme si, že by sa zapájali do diskusie viacerí a utvorila by sa komornejšia atmosféra. A aby sa na stretnutiach ukázal duchovný otec.“

Ivan so snúbenicou:
„Na tieto stretnutia sme sa rozhodli ísť dobrovoľne, lebo sa chceme vziať a založiť si rodinu. Naučili sme sa tu veci, ktoré sme veľmi nevedeli a sme radi, že sme mali možnosť byť tu.“

Monika, Pavol:
„Tieto náuky nám dali veľa nových poznatkov do nášho nastávajúceho manželstva, o ktorých by sme sa neboli dozvedeli od našich rodičov, lebo oni nikdy nemali takúto možnosť ako my v dnešnej dobe. Na stretnutia sme chodili veľmi radi a nevedeli sme sa dočkať ďalších. Je to dobre pre každý snúbenecký pár a boli by sme veľmi radi, keby týchto stretnutí bolo oveľa viac. Týmto ďakujeme Pánu Bohu za dar lásky, takisto aj duchovnému otcovi a našim animátorkám.
“

Vlado, Ivana:
„O tejto náuke som sa dozvedela od priateľov, ktorí sem chodili asi pred rokom. Už z ich rozprávania som sa tešila, kedy tam budem chodiť aj ja so svojím priateľom. Išli sme tam dobrovoľne a nielen preto, že to kňaz vyhlásil v kostole. Nikto nás do toho nenútil. Prvá náuka sa nám zdala taká nezáživná, no časom to bolo čoraz lepšie. Snáď najlepšia téma bola tá o plodnosti. Sme radi, že sme sa takého spoločenstva mohli zúčastniť a dozvedieť sa aj o nových veciach, o ktorých sme ešte ani nevedeli.“

Zuzana, Marcel:
„So snúbeneckou náukou sme boli veľmi spokojní. Dala nám toho veľa o živote, ktorý nás čaká a na ktorý máme byť dôkladne pripravení. Dala nám to, čo by nám asi nikto tak dobre nevysvetlil ako naše dobré a milé animátorky snúbeneckej školy. Mali sme zaujímavé témy, bola pohoda, ale aj sranda. Do
budúcna by sme chceli túto náuku odporučiť aj ďalším mladým ľuďom. Dala nám ešte bližšie spoznať jeden druhého. To, čo nám Boh dal a dáva, nech to ľudia užívajú. Veríme, že nám Pán Boh pomôže a požehná naše manželstvo, na ktoré sa veľmi obaja tešíme.“

K. a T.:
„Na náuku nás upozornil duchovný otec. Spočiatku sa nám to zdalo rýchle rozhodnutie, no teraz, po absolvovaní týchto sedení môžeme z úprimného srdca povedať, že nám to dalo mnoho! A to nielen na konci, ale už po prvom stretnutí sme boli milo prekvapení. Aj napriek určitým predsudkom sme vďační. Prístup bol na dobrej úrovni a z prebratých tém sme si veľa odniesli. Žijeme podľa Božích prikázaní a táto náuka nám ešte viac pomohla. Naozaj vrelo odporúčame!“

Katarína, Ľuboš:
„Myslím, že nielen za seba, ale aj za môjho snúbenca môžem povedať, že na tieto stretnutia sme chodili s radosťou. Aj keď pred prvým stretnutím sme mali tak trošku obavy, čo nás tam čaká, veľmi rýchlo sa naše obavy rozplynuli. Preberané témy boli veľmi zaujímavé, myslíme si, že pre manželstvo veľmi potrebné. Nie som si istá, či sme sa dozvedeli niečo nové najmä pri téme, keď sme sa bavili o tom, či chceme byť v manželstve šťastní. Už oveľa skôr sme prišli na to, že len vtedy môžeme byť šťastní, keď je šťastný ten, ktorého milujeme. Myslíme si, že tých stretnutí bolo trošku málo. Niekedy som chodila na stretnutie s otcom Pavlom Hudákom a myslím si, že tém, o ktorých by sa dalo rozprávať, by bolo viac. Teta nám hovorila, ako to s náukami funguje v Poľsku. Myslím si, že je to dobré, keď sa „školia“ deti, resp. mládež v pubertálnom veku. Ja som sa práve o týchto veciach dozvedela v 15. – 16. rokoch a možno aj práve preto som neurobila tie chyby, ktoré mladí ľudia práve v tomto veku robia. Stretnutia na týchto náukách boli príjemné. Aj vďaka tomu sme sa o týchto veciach dokázali otvorenejšie porozprávať v našom vzťahu. Lebo, čo z toho, keď som o tom vedela ja, vedel o tom môj snúbenec, ale nedokázali sme sa o niektorých veciach porozprávať. Ďakujeme za tých pár stretnutí, za spoločenstvo, ktoré sme tu mohli vytvoriť.“

Čo povedať na záver? Tešíme sa na každý snúbenecký pár, mladých ľudí, ktorí chcú svoju lásku spečatiť vo sviatosti manželstva a tak svoje spojené srdiečka vložiť do mozaiky manželstiev v Božom prostredí, ktorým je Cirkev.

Božena a Ľudka + snúbenci

Zvieratká v lese sa dohodli, že si postavia sídlisko. „Do mesta na príslušné úrady pôjde líška, tá je dosť prefíkaná, všetky potrebné potvrdenia a povolenia rýchlo vybaví“, povedali si zvieratká. A tak teda líška šla. Prešiel deň, dva, týždeň, mesiac a po mesiaci sa líška vracia so stiahnutým chvostom, celá zničená a vraví: „35 potvrdení mám, len to 36 – posledné sa mi už vybaviť nepodarilo. „Tak sa do mesta vyberie medveď. Ten ako najsilnejší v lese určíte vybaví, aby sme tu mali sídlisko“, dumajú zvieratká. Prešiel deň, dva, týždeň, mesiac a po mesiaci sa medveď celý vystresovaný a vychudnutý vracia a vraví: „35 potvrdení mám, len to 36 – posledné sa mi už vybaviť nepodarilo.“ Zvieratká sa už pomaly zmierujú s tým, že naďalej budú bývať v podmien-kach nedôstojných pre zvieratá 21. storočia, keď tu zrazu riekne somárik: „Ja by som to skúsil vybaviť!“ Ostatné zvieratká sa začnú smiať a hovoria: „Ani líška so svojim intelektom a ani medveď z pozície moci to nedokázali vybaviť, už len ty to dokážeš!“ Ale somárik sa týmito rečami nedal odradiť a vybral sa do mesta. O tri dni sa zvieratká zobudia na veľký lomoz a hurhaj a vidia, ako už z diaľky ide somár a máva im so všetkými potvrdeniami. Za chrbtom mu idú bagre, žeriavy, nákladné autá s pieskom a pod. Zvieratká sa nevedia vynačudovať a pýtajú sa somára, ako sa mu to podarilo vybaviť. „Veľmi jednoducho“, vraví somár. „Prídem na úrad – otvorím prvé dvere spolužiak, druhé dvere – spolužiak, tretie dvere – spolužiak …“

prevzaté

Sobota, 8. máj. V túto sobotu sa mala uskutočniť púť detí do Levoče. Ja som sa na ňu vôbec nechystala, a tak ako každú sobotu, som sa rozhodla vstať z postele až neskôr. Bolo asi 7:50, keď mi môj sladký spánok prerušilo zvonenie mobilu. Volala mi kamarátka Regínka z Víťaza, prečo nejdem. Pomyslela som si, že môže byť fajn. Ale čo už, keď autobus o chvíľu odchádza. Regínka rýchlo vyriešila tento problém slovami: „Musíš to stihnúť za 5 minút, ja zdržím šoféra.“ Od tej chvíle sa začal môj, „boj s časom“. Vletela som do kuchyne so slovami: „Idem do Levoče.“ Narýchlo som si vzala so sebou tie najnutnejšie veci: mobil, 50 Sk na cestu a utekala som na autobus, ktorý ma už netrpezlivo čakal. Asi takto sa začala moja cesta do Levoče. Prebehla v poriadku a hlavne veselo. Keďže bol autobus plný detí, o zábavu nebola núdza. Keď sme konečne dorazili, rozdelili sme sa na menšie skupinky, aby sa nám lepšie šlo na horu. Cestou sme sa modlili ruženec. Nemala som so sebou žiadny ruksak, ale aj mne sa ušla „príjemná“ záťaž – malý chlapec, ktorý chudáčik nevládal. Počasie bolo daždivé, ale to nikomu z nás nepokazilo náladu. Hlavnou témou púte bola voda. Každá skupinka sa mala osobitne zamýšľať nad tým, aká je voda dôležitá, na čo všetko ju potrebujeme. O 13:00 h sa začala sv. omša. V kostole bola síce zima, ale naše srdiečka rozohrial Mons. Sečka svojím príhovorom. Obetným darom boli minerálky. Toľko minerálok pokope som ešte nevidela. Hovorí sa, že človek mieni, Pán Boh mení. To sa potvrdilo aj dnes. Veď ja som tu dnes ani nemala byť. Bola som veľmi šťastná, že Boh zmenil moje plány a ja som sa mohla zúčastniť spolu s 1 500 deťmi na slávnostnej sv. omši. Po jej skončení bol zaujímavý program, kde nám ľudia, ktorí boli v Afrike, aj v iných krajinách sveta, rozprávali svoje veselé príhody. Naučili sme sa aj africkú pesničku. Vládla tam príjemná a uvoľnená atmosféra. Keď som sa pozrela dookola, videla som rozžiarené tváričky detí, ktoré s nadšením počúvali. Ako všetko v živote má svoj koniec, aj táto púť sa pomaly chýlila ku koncu, ale našim deťom sa ešte nechcelo odísť. Deti si mali možnosť zakúpiť aj obrázky a iné suveníry z malého stánku. Potom sme sa pobrali k nášmu autobusu. Tam nás náš duchovný otec fotil. Zdalo sa, že aj jemu sa púť páčila. Unavení, ale s dobrou náladou sme sa mohli vrátiť domov. Už sa teším na ďalšiu Misijnú púť detí, ktorej sa určite s radosťou zúčastním.

Dominika

Z našej farnosti sa 8. mája toho roku deti a animátorky na čele s naším duchovným otcom Oliverom zúčastnili Púte detí. Bola sobota, ale už od piatku večera lialo ako z krhly a netušili sme, či sa ráno niekto objaví pri autobuse. Sedemdesiatjeden statočných, tých, ktorým neboli do cesty položené už žiadne prekážky, putovalo veselo k Panne Márii, ku ktorej už naši otcovia, ba aj praotcovia roky s láskou putujú. Pretože sme sa v Levoči objavili medzi prvými prichádzajúcimi, mali sme trochu času ísť do mesta. Po krátkej obhliadke mesta sme sa vracali ku zimnému štadiónu, na ktorom sa spoločne začala púť detí, a tam ich už bolo neúrekom. Ako smetí. Kňaz Martin Tondra, hlavný organizátor, nás všetkých privítal a už sme sa po malých skupinkách vydali peši na Levočskú horu. V krátkych prestávkach sme sa modlili svätý ruženec, spomínali sme na zážitky spred roka, keď sme boli na púti tu v Levoči. Keď sme dorazili na horu, každý, kto doniesol obetný dar – vodu, bol ho odovzdať. Potom nasledovala katechéza, obed a o chvíľu sme sa schádzali do baziliky na svätú omšu. Bolo pre nás veľkou radosťou, keď medzi nás zavítal otec biskup Štefan Sečka. Ten v homílii vyzval deti, aby boli svedkami Ježiša nielen cez Vianoce, cez Dobrú novinu, ale cez celý rok, doma, aby poslúchali rodičov aj v škole. Po svätej omši sme sa mostom spojili s Afrikou, pohľadali „stratených“ a vydali sme sa urýchlene domov. Čakal nás ešte rozhodujúci hokejový zápas.

Ďakujeme:
– Bohu za milosť, že sme mohli byť na púti,
– Panne Márii za vyprosené milosti, o ktoré sme ju žiadali,
– za otca biskupa, kňazov, ktorí prišli z mnohých farností, za rehoľníkov,
– za animátorov, za všetky deti,
– za radosť, pekné piesne, pár kvapiek dažďa, krásnu prírodu,
– za eRko, organizátorov púte v Levoči a aj tej, ktorá bola tiež v ten istý deň v Rajeckej Lesnej,
– za vaše modlitby.

Prosíme:
– za svätú Cirkev, aby v nej bolo veľa ľudí ochotných robiť dobré veci pre mladých a deti,
– za svätého Otca, biskupov, kňazov, zasvätených,
– za rodiny, aby boli silné vo svete, ktorý nenávidí dobré kresťanské rodiny,
– o modlitby, aby púť bola požehnaním pre eRko.
A už v autobuse sme sa tešili na púť o rok. V pondelok sme sa ešte poďakovali na svätej omši pre žiakov nebeskému Otcovi za jeho dobrodenia.

Všetkých putujúcich pozdravuje Eva Balogová

Teraz v máji a v júni veľa detí prvýkrát prijalo do svojho srdca vzácneho hosťa. Ak máme doma návštevu, akokoľvek vzácnu, po týždni, dvoch sme radi, že už odchádzajú. Niekedy je to pre nás ťažké, musíme sa po celý čas v niečom obmedzovať a aj náš každodenný život nie je taký, ako pred príchodom týchto hostí. Hosť, ktorého prijímajú deti do svojho srdca, je iný ako hostia v našej rodine:
– je priamo v našom srdci, je tam prítomný nenápadne,
– môžeme sa na neho obrátiť v každej chvíli života,
– splní nám každé naše prianie, každú túžbu (samozrejme tú, ktorá je pre naše dobro),
– je nepohodlný, veď v našom svedomí povie stále pravdu o našich zlých skutkoch a to nás núti utiekať sa k Jeho milosrdenstvu vo svätej spovedi.
Kedy môžeme toho vzácneho hosťa prijať do svojho srdca? Na svätej omši. Kto je ten vzácny hosť? JEŽIŠ! Svätá omša sa volá iným slovom aj Eucharistia. Tú považujeme za vďakyvzdanie a chválu Otcovi, pamiatku obeti Krista a jeho tela, prítomnosť Krista pre moc jeho slova a jeho Ducha. Ak idete deti na oslavu kamarátkiných narodenín alebo nejaké iné oslavy, ako to prebieha? Dostanete pozvánku alebo vás osobne pozvú, pekne sa oblečiete, kúpite darček, potom blahoželáte, prebieha hostina a radostná zábava. Pozývam Vás všetkých prítomných a neprítomných, každý deň a hlavne každú nedeľu na stretnutie so mnou, spojené s oslavou zmŕtvychvstania môjho Syna Ježiša za účasti Ducha Svätého. A nebude chýbať ani hostina, na ktorej dostanete chlieb života. Príďte všetci, ste vítaní!


Váš Boh

O akú oslavu ide? Je to svätá omša. Na každú sv. omšu nás pozýva sám Boh – pekne sa oblečieme, prinášajú sa dary, sviatok – obetovanie a zmŕtvychvstanie, hostina, radostná oslava – odchod domov s naplneným srdcom.

Ó, Ježišu, drahé srdce, chcem zostať s Tebou, už nikdy od Teba neodídem, nechám si Ťa u seba. Ty mi budeš môcť aj naďalej dávať život, ktorý z Teba pramení a chráni ma od zla. Dám Ti najdôležitejšie miesto vo svojom srdci, vo svojom dome, v celom mojom živote.
Ó, Ježišu, tichý a pokorný srdcom, nech ma Tvoj pohľad pretvorí a urobí ma Tebe podobnou, nech nesiem Tvoju lásku všetkým smädným, zlomeným, zúfalým. Ježišu, ukrižovaný z lásky, nedívaj sa na môj nedostatok lásky, ale dívaj sa na moju túžbu milovať Ťa.
Ó, Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Ó, Ježišu, Ty večné svetlo života, vlej vieru do našich sŕdc, kde večná láska blikotá. Večná láska k Bohu a túžba v sebe priblížiť sa, Pane, čím bližšie k Tebe.

Tak ako predtým, aj teraz by som chcel pokračovať ďalšou časťou o duchovnom živote. Dnes si zoberieme slová proroka Eliáša: „Boh žije a ja stojím pred jeho tvárou.” (porov. 1Kr 17,1; 1Kr 18,15) To slovo by malo znieť nielen medzi nami veriacimi, ale aj medzi neveriacimi. V súčasnosti sa ako keby vytrácal zmysel pre Boha, ktorý pôsobí, ktorý nie je kdesi ďaleko, ale ktorý je bližšie, než si vieme predstaviť. Veď už sv. Pavol hovorí, že „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“. Je možné, že sa snažíme vidieť Krista len v liturgii, no nie vo všednom každodennom živote. Príliš veľa vecí berieme ako samozrejmosť. Boh, ako čítame v Biblii, hovorí od samého začiatku. Sv. Ján začína svoje evanjelium „Prológom”, kde píše: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh …” Alebo v knihe Hebrejom začína slovami: „Mnohokrát a mnohými slovami hovoril Boh k našim otcom …” Čo je platné, že Boh hovorí, keď človek nepočuje. Boh chce konať svoje dielo v živote každého človeka. Veď On stvoril človeka z lásky a v láske. Neustále túto svoju lásku vylieva na tento svet skrze Ducha Svätého. Dôkazom jeho lásky je jeho Syn Ježiš Kristus, ktorého nám dal a ktorý miluje každého človeka konkrétne, ale človek to necíti, nevidí a nevníma. Táto hluchota, slepota a nevšímavosť je znamením nevery šíriacej sa okolo nás a taktiež jednou z príčin ateizmu a krízy viery. Nie je možné žiť duchovný život, keď Boha nevnímam, nie je možné žiť s Bohom, keď Ho nezakúšam, že ma miluje, keď neviem o Ňom vôbec nič, keď sa s Ním nestretávam, atď. Na začiatku nášho duchovného života je určité hľadanie. Kto hľadá, ten nachádza. A hoci človek hľadá, vždy zostane pravdou, že Boh dávno predtým hľadal človeka. Ale my sme tak zahľadení do seba, že nevnímame Boha prejavujúceho záujem o nás. Preto je treba, aby človek sám hľadal, aby sme Ho objavovali. Náš Boh je Bohom, ktorý sa nezriekol sveta po jeho stvorení. Je Emanuel, ako ho nazýva prorok Izaiáš v siedmej kapitole. On je Boh s nami, s každým človekom. On je prítomný v našom živote, je stála blízkosť. Preto je potrebné učiť sa modlitbe vnímavosti a citlivosti voči Bohu. Pokiaľ človek niečo na adresu Boha hovorí, ale ho nevníma, pokiaľ stále niečo odriekava, ale ešte nepostrehol, čo od neho chce Boh, ťažko môže hovoriť o duchovnom živote. Duchovný život začína tam, kde každé naše jednanie, každý náš prejav je odpoveďou na Božiu lásku. Vstupnou bránou do duchovného života je schopnosť načúvať. Tak ako malé dieťa po narodení hneď nevidí ani nepočuje, ale musia sa prebudiť jeho zmysly, tak isto je treba, aby sa prebudili zmysly našej duše, aby sme začali vnímať Boha okolo seba. Boh dáva znamenia svojej lásky – najväčším je Ježiš Kristus. Človek, ktorý objavil Krista, skrze Krista objavil i lásku Otca. Veľmi jemne a diskrétne Boh vstupuje do života každého človeka, nerobí to násilím, lebo koná z lásky. Bez slobody niet lásky. Mnohí ľudia sa na to zlostia a hovoria: „A prečo Boh nezasiahne?” Preto, lebo dáva možnosť výberu, dáva slobodu, ktorá môže ísť aj proti Bohu. Sloboda, ktorá dáva možnosť aj “zabiť Boha”, ako sa to stalo v časoch, keď ukrižovali Krista, no vtedy ešte nikto nemohol tušiť, že Kristus vstane z mŕtvych, že zabiť Boha je nemožné. A to iste robíme aj my dnes svojimi hriechmi. Človek môže všetko, môže zabiť iného, seba samého a taktiež Boha, ktorý prebýva v ňom. Boh je prítomný v chorobe každého človeka, v udalosti, ktorá ho stretáva, v človeku, ktorý s ním hovorí, Boh je prítomný vo svete okolo nás – v kráse prírody, ktorá hovorí o Jeho láske a záujme človeka. Vnímať znamenia Božej lásky pre nás nie je
ľahké, pretože sme ľuďmi zahľadenými sami do seba a do hmotných skutočností. A predsa príde raz chvíľa, keď človek otvorí oči a vníma, že to všetko okolo mňa nemôže byť samozrejmosť. Takýmto spôsobom Boh vstupuje do nášho života a keďže sme ľudia zahľadení sami do seba a do hmotných skutočností, Boh nám dopraje (a to je prejav jeho veľkej lásky) prežívať chudobu. Chudoba to nie je bieda. Bieda je nedostatok, ktorý ničí ľudskú dôstojnosť.
Proti nej je treba bojovať a odstraňovať ju, ale chudoba je nedostatok, ktorý nás vedie k Bohu. Učí nás byť závislými na Ňom. Myslíme tu na chudobu nielen ekonomickú a fyzickú. Vieme, že ľudia často, keď sa im niečoho nedostane, tak si to viacej vážia a stavajú si úplne iný rebríček hodnôt ako ľudia, ktorí majú všetko. Tak isto je to aj s deťmi, ak im rodičia dajú všetko, tak ich absolútne nepripravia do života, ale zničia im život. Ide taktiež aj o chudobu myšlienok, citov, vôle, túžob, chudobu nevlastnenia, dokonca i nevlastnenia priateľov, vzťahov, múdrosti i slávy. Veľmi dôležitá je chudoba starnutia. Toto všetko sú skutočnosti, ktoré sú milosťou pre nás. Skrze túto chudobu, nedostatok, ktorý prežívame, si uvedomujeme potrebu Boha. Preto je chudoba lákadlom Božej lásky. A ľudia, ktorí prijmú chudobu, nech je už akákoľvek, títo ľudia zrazu objavia Boha. Táto chudoba privádza k závislosti na Bohu. Najväčšia tragédia sa stala na začiatku ľudstva, keď sa ľudia vzopreli proti Bohu, tým zradili svoj postoj závislosti na Bohu. Vo svojej pýche a sebaláske sa domnievali, že môžu žiť bez Boha. Ale bez Boha môžeme len umrieť a nie žiť. Človeku trvá niekedy celý život, pokiaľ je schopný prijať tak jednoduchú pravdu, že môže žiť iba v závislosti na Bohu, že Boha potrebuje od rána do noci. Poznáme slová Ježiša: „Bezo mňa nemôžete nič dobrého urobiť, vôbec nič.” Skutočne náš život je neustály proces rastu, proces hľadania a objavovania. Kristus pre nás stále zostane tajomstvom. Naša úloha je spoznávať a hľadať Ho, pretože On nie je ďaleko. Je bližšie, než si vieme my predstaviť. On sa už priblížil k človeku na maximálne možnú mieru, a to v Ježišovi Kristovi. Nezabúdajme, že Boh chce človeku len dobro a šťastie, nikdy človeka nezaťažuje ani netrestá. Človek sa trestá sám tým, že Ho odmieta. Učme sa s Ním žiť už tu na zemi, lebo už tu začína a začalo Božie kráľovstvo. Ako chceš s Ním žiť po smrti, ak s Ním nežiješ už teraz?

Nech sa Vám Kristus dá spoznať a naplní Vás skutočnou radosťou a šťastím už tu na zemi.

o. Miroslav, SVD

Narodil som sa 16. 2. 1970 ako najstarší z trojice synov Vladimíra a Heleny Baluchových. Mám dvoch mladších bratov Štefana a Mareka. Do základnej školy (kde som bol huncút, ako sa patrí) som chodil ako vy všetci vo Víťaze a do „meščanky“ v Širokom. Potom som nastúpil na SOU drevárske v Prešove za podnik Piloimpregna, kde som aj do vojenčiny, aj po nej pracoval. Asi po roku som nastúpil k Ing. Jozefovi Blizmanovi, kde mi umožnil urobiť si večernou formou maturitu, keďže som mal úmysel (o ktorom málokto vedel a samému sa mi to zdalo nemožné, nebyť Panny Márie a niekoľkých najbližších ľudí, za ktorých som Pánu Bohu vďačný) ísť do rehole; maturita je podmienkou štúdia na vysokej škole. Som vďačný celej firme za to, že som mohol byť v takom vynikajúcom kolektíve, za ich podporu v štúdiu. V tejto úlohe vynikala moja vedúca Ing. Krišová, ktorá bdela nad známkami a neustálym opakovaním toho, že vzdelanie má zmysel a povzbudzovala nás. Vtedy sme chodili na večernú traja z firmy. Preto patrí poďakovanie Ing. Blizmanovi za to, že nám to umožnil napriek nepriaznivej situácii. Pri návštevách v dielni som sa neustále presviedčal o ich priateľstve. Mojim pôvodným snom bolo ísť k františkánom alebo k saleziánom, lenže Božie plány boli, chvála Bohu, iné. K misionárom sv. Vincenta som sa dostal ako „Pilát do kréda“ (veľmi sa ospravedlňujem tým, ktorým môj humor prekáža). Bývalý pán farár Jozef Dugas mi dal adresu jeho priateľa Ľubomíra Stančeka, člena Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktorý ma nakontaktoval na ostatných členov a tí ma potom prijali do noviciátu. Ten som absolvoval v Košiciach – Šaci. Cesta do noviciátu bola dosť kuriózna a písať o nej by znamenalo zapísať celý časopis a toho vás chcem ušetriť, preto ju vynechám. Po noviciáte som nastúpil do seminára v Bijacovciach a do školy som chodil na Spišskú Kapitulu. Roky strávené na Spiši patria k rokom stráveným doma, lebo púte do Levoče sme všetci počítali ako cesty domov, k mamke. Atmosféra blízkosti Levočskej hory navodzovala atmosféru domova. Po štvrtom ročníku som bol na ročnej praxi v Dobruške, v královohradeckej diecéze. Po praxi ma čakali už len dva roky štúdia, ktoré som vďaka Bohu a vašim modlitbám predvčerom úspešne ukončil. V závere by som sa chcel poďakovať v prvom rade Pánu Bohu za všetky jeho dary, Panne Márii za ochranu, rodičom za život, výchovu a všetky obety spojené so mnou, súrodencom za pomoc a krásne roky strávené v rodičovskom dome, priateľom športovcom a hasičom za chvíle strávené spolu a pomoc každého druhu, ako aj všetkým, ktorí mi akýmkoľvek spôsobom pomáhali a pomáhajú. Nespomenúť chorých, ktorí svojimi obetami a modlitbami za kňazov a bohoslovcov vyprosujú pre svet robotníkov do Pánovej žatvy, by bolo veľkou krivdou. Oni sú klenotmi Cirkvi, oni sa svojím krížom najviac podobajú Ježišovi. Musím spomenúť aj tých ktorí sa nedožili dnešného dňa a tiež stáli pri zrode môjho povolania (ani sami o tom nevedeli) alebo mi pomáhali. Za všetkých živých i mŕtvych chcem prosiť pri Pánovom oltári, aby vám bol dobrý Pán Boh odmenou už tu na zemi a potom vo večnosti. Celkom na záver chcem vás všetkých poprosiť o prepáčenie, ak som vám čímkoľvek ublížil. Tiež prosím o modlitby za mňa, aby som bol verným synom sv. Vincenta. Vždy, keď budem dvíhať paténu Bohu na obetu, chcem na nej dvíhať vás všetkých, mojich drahých. V modlitbách spolu s vami spojený váš rodák

Posielam ešte pár vtipov:
Nový lekár psychiatrickej liečebne sa pri zoznamovaní s pacientmi pýta: „Vy ste sa sem ako dostali?“ „Začalo to tým, že som sa oženil“,
hovorí pacient. „To som nikdy nemal robiť! Vzal som si za ženu jednu vdovu, ktorá mala dospelú dcéru, ktorá sa teda stala mojou nevlastnou dcérou. Keď nás prišiel navštíviť môj otec, tak sa do dcéry zamiloval, že sa s ňou oženil. Teda moja nevlastná dcéra sa stala moju nevlastnou matkou. Potom sa mojej žene narodil syn, ktorý bol samozrejme otcov švagor, lebo to bol brat jeho manželky. No aj keďže moja dcéra bola mojou nevlastnou matkou,
jej malý brat, môj syn, sa stal mojím strýkom. Z toho tiež vyplýva, že moja žena, ktorá je matkou mojej nevlastnej matky je tiež moju babičkou a ja som teda jej vnuk. Ale to nie je všetko. Preto, že mám za manželku svoju nevlastnú babičku, nie som len jej manžel a vnuk, ale som aj svoj vlastný dedko … Už chápete, prečo som tu?“

Z listu manžela manželke: „Drahá Sára, buď taká dobrá a pošli mi Tvoje papuče! Prirodzene, myslím tým moje a nie Tvoje papuče. Ale keby si v liste čítala „moje papuče“, mohla by si si myslieť, že chcem Tvoje papuče. Keď však napíšem: pošli mi Tvoje papuče, čítaš „Tvoje papuče“ a rozumieš správne, čo myslím „moje papuče“ a pošleš mi moje papuče. Pošli mi teda Tvoje papuče!“

Tento príbeh je prebratý od našich misionárov Pavla Nogu a Kristiána Lilbanta, ktorý hrali v Bijacovciach na fašiangy: Niekedy sa stane, že prídete do kostola v pohode a odchádzate úplne zničený. Horšie je, pokiaľ tam prídete „načatý“ a „mäsiarsky štýl“ kázne vás úplne dorazí. Vtedy sa môže stať, že tá silnejšia povaha urobí nasledovné:
– vypne príjem, čiže začína si všímať veci, ktoré by inak nemal šancu všimnúť si …,
– počíta žiarovky na kostolnom lustri …,
– ráta dlaždičky na kostolnej podlahe,
– vyrýva umelecké diela a odkazy na lavice, stoličky, organ …,
– využíva čas na osobnú manikúru, ba aj pedikúru …,
– pozoruje posledné módne výkriky miestnych veriacich (niekedy je to rev alebo „bľakot“ módy),
– dobieha spánkový deficit po horúcej sobotňajšej noci …
V prípade vyčerpania objektov na pozorovanie sleduje miestnych miništrantov, kde vždy nájde dosť rozptýlenia pri pozorovaní zvláštnych prejavov ich nábožnosti. Pokiaľ je to citlivejšia povaha a pozorne počúva a v duchu kritizuje, ťažko sa vyhne pokušeniu uľaviť si pred kostolom trefnou poznámkou, dokonca celým predslovom: „Ta čula śi Marinko, co ňiśka pan spľetaľi …“

Podčiarknuté a spočítané: niekedy sa môže stať, že za jednu sv. omšu možno rozmnožiť viac hriechov než Božej milosti. Dôležité je, k čomu ma táto kázeň môže povzbudiť – modliť sa za dotyčného správcu farnosti, kaplána, diakona … a ku mojej zvýšenej pozornosti na budúcej sv. omši. Lúčime sa s Vami a prajeme Vám veľa trpezlivosti a pozornosti.

Vlado Balucha a spol.