Značka: Spektrum 2005 – 1

Ako som spomínal v predchádzajúcom čísle nášho časopisu, chcem priblížiť mladým ľuďom tých veriacich, ktorých denne stretávajú, ale málo ich poznajú. Dnes vám chcem predstaviť osobu, s ktorou sa spolu rozprávame pred každou sv. omšou. Kto by to mohol byť? Františka Jurčišinová. Na túto nenápadnú ženu by nik nepovedal, že sa už niekoľko rokov v našom kostole predmodlieva posvätný ruženec pred začatím sv. omše. Sú to slová veľmi zrozumiteľné a jasné.

Svoju podobizeň vôbec nezmenila, vyzerá tak ako na školských fotografiách. Má iba maličké vrásky krásy na tvári, ktoré zdobia každého staršieho človeka. My starší si veľmi dobre pamätáme, ako jej bujné vlasy ako mladej devy boli obopnuté veľkou mašľou, ktorá jej zakrývala celé plecia. Mašľa bola prichytená malým želiezkom, ktoré chlapci zhotovovali, aby tak ukázali svoju šikovnosť. Roky sa míňali, zaľúbila sa do statného mládenca Vinca. Ako to už býva, aj tento pár si založil rodinu a Pán im požehnal štyroch synov, na ktorých sú rodičia hrdí. Rodina sa časom rozrástla o deväť vnukov a dvoch pravnukov. Františka sa starala o svoje deti a postarala sa s radosťou aj o svojich rodičov až do ich smrti. Spolu so svojím manželom oslávili 52 rokov manželstva. Prežívali však aj krušné chvíle – v r. 1992 manžela dobodal býk. Za svoj život vďačí pani Márii Magdovej (Motýľovej), ktorá počula volanie o pomoc a zalarmovala ľudí. Ako sám hovorí, lekári nechceli uveriť, že v takom stave prešiel cestu dlhú asi 2,5 km. Čo na to hovorí pani Františka? Nie je jej veľmi do reči, ale aj v tomto boji sa vrúcne modlila k Bohu, aby mu pomohol; človek dokáže veľa, ale silu mu dáva, ako my veríme, sám Boh. Pani Františka sa predmodlieva posvätný ruženec plných 32 rokov. Je to veľa či málo? Myslím si, že je to dosť dlhá doba. Niet pohrebu, aby sa nemodlila za zomrelého, prosila všemohúceho Boha o odpustenie jeho hriechov a prijatie do nebeskej slávy. Vie sa prispôsobiť všetkým kňazom, riadi sa ich pokynmi a oni sú s ňou spokojní. Odkiaľ berie námety modlitieb? Zúčastňuje sa mnohých pútí, kupuje katolícke časopisy, doma študuje a prispôsobuje ich domácim podmienkam. A čo našej Františke popriať do budúcnosti? Hlavne pevné zdravie, aby sme ešte dlho mohli počuť jej zvučný hlas. Aby mala radosť zo svojej rodiny.

Imrich Jenča, Víťaz

Nebeský Otče,
v Tvojich rukách sú naše dni aj roky.
V tvojich rukách je celý veľký svet i náš malý život.
Nesmiernemu vesmíru si dal poriadok a hviezdam beh,
a predsa aj nás máš v svojej opatere.

Nejdeme do neznámej budúcnosti.
Pred nami si Ty a Tvoje milosrdenstvo.
Ak nám chystáš dobré dni,
daj, aby sme ich prijímali vďačne.
Ak sú pre nás pripravené ťažké dni,
posilni nás, aby sme ich prijali trpezlivo.
Keď si nebudeme vedieť rady,
stoj pri nás, aby sme aspoň na krok videli dopredu.

Pomôž nám, aby sme neklesali na mysli,
ale aby sme boli ľuďmi nádeje.
Zjavil si nám v Ježišovi dokonalú lásku,
naplň ňou naše srdcia a životy,
aby v nás každý deň víťazila nad zlými náklonnosťami našej mysle a povahy.
Pred Tebou sme bez okrasy.
Zmiluj sa, Pane, nad nami.
Veríme, že nás neopustíš
a že budeme skrytí v tvojej láske v čase i vo večnosti.

Ján Maga

Medzi vlastnosťami, ktoré si rodičia neraz želajú pre svoje deti, pravidelne figuruje schopnosť rozhodnúť sa, chápaná ako obratnosť voliť si medzi rozličnými vhodnými príležitosťami, ale aj ako pohotovosť, rýchlosť a vhodnosť rozhodnutia. Kto neustále všetko odkladá, kto sa neisto kolíše, kto vždy mešká a je nerozhodný alebo stále váha a predovšetkým, kto na seba nikdy neberie zodpovednosť, rozdúchava v rodine napäté rozvratné ovzdušie. Pre mnohých rodičov to často býva hlbokým sklamaním: také dieťa nedodržiava sľuby, marí sny a plány. Frustrácia v nich môže vzbudiť pocit bezmocnosti a rozhodnutie stiahnuť sa: „Rob si, čo chceš. Už mi na tom vôbec nezáleží.“ V skutočnosti ten, kto stále odkladá a nevie sa rozhodnúť, poukazuje svojím správaním na problémy. Keď sa jedná o deti a mladých, prvá vec je zistiť, o aké problémy ide.
Problémy dnes najčastejšie vyvoláva chaos a neistá budúcnosť; nedostatočná schopnosť vytýčiť si konkrétne ciele v hmlistých perspektívach; neschopnosť určiť hierarchiu vecí, ktoré treba robiť. Zdá sa, že mnohí mladí ľudia nie sú informovaní, nemajú zdôvodnenú istotu, čo a prečo je dôležité a čo nie.
Iné problémy im vznikajú zo strachu, zo strachu pred rizikom. A k tomu ešte úzkosť, depresia, preto odmietajú zodpovednosť. Študenti sa usilujú predĺžiť si štúdium na univerzite, aby nemuseli hľadať prácu a zamestnať sa. Je tu na mieste spomenúť, že aj mnohé mladé dvojice snúbencov si predlžujú čas zasnúbenia, aby unikli zodpovednosti, ktorá vyplýva z uzatvoreného manželstva. To je typický strach z autonómie.
Z pozorovania možno sledovať ďalšie problémy, ktoré vyvoláva nedostatočná osobná zrelosť. Týka sa to mladých, ktorí sú príliš závislí od druhých a preto sa dajú ľahko zmanipulovať, podliehajú vonkajším nátlakom, ktoré v ich vývoji spôsobujú určité, zdanlivo nedosiahnuteľné obdobia nedokonalosti. Strach pred skrachovaním mnohých z nich znehybňuje a predčasne vyradzuje z aktívneho života. Predčasne strácajú vieru v svoje vlastné schopnosti.
Pravda, vyskytnúť sa môžu aj iné dosť vážne dôvody: jednotvárnosť úlohy, nechuť, zabudlivosť, nuda, fyzická a psychická námaha. Avšak často je to iba strach z toho, že sklamú rodičov, veštba, ktorá sa zvyčajne aj splní.
ČO MAJÚ S TÝM ROBIŤ RODIČIA? Nikdy nemáme hovoriť: „Vieš čo, choď a rob, čo chceš!“ To je najhoršia rada, akú možno dať. Väčšina detí tzv. „odložených na reparát“ počula tisíckrát túto vetu. Jej stále používanie vyvoláva nevrlosť, frustráciu a nepokoj. Aj stále opakovanie tých istých vecí je negatívne: dieťa to cíti len ako obťažovanie a kontrolovanie. Keď nerozhodný cíti, že ho nútia niečo robiť, čo sám nechce a tiež nevie, prežíva určitý odpor, ktorý ho núti ísť stále pomalšie a nerozhodnejšie. Netreba dieťa stále kritizovať, vysmievať sa a vyhrážať sa; to ho ešte viac pokoruje a znevažuje. Vyhrážanie môže vyvolať reakciu – deti sa potom od nás pravdepodobne odpútajú a stratia v nás dôveru a úprimný vzťah.
Druhá rada je – nikdy neurobiť to, čo má urobiť nerozhodné dieťa. Ak sa rodičia stanú pre dieťa zázračným riešením, zvečnia jeho problém a v budúcnosti bude pravdepodobne pokračovať jeho odkladanie v domnení, že rodičia alebo niekto iný zázračne zasiahne, aby ho vysekal z nejakých problémov a dostatočne ho zachránil.
AKO VYLIEČIŤ DETI, KTORÉ MAJÚ TENDENCIU ODKLADAŤ VECI NA NESKÔR?
Hneď od začiatku je treba povzbudzovať nerozhodné deti, aby objavovali a prekonávali prípadné problémy. Musia sa tiež učiť sami osobne pykať za prípadné dôsledky. No najčastejšie im môžeme pomôcť prekonávať strach tým, že ho rozoberáme pokojne a pritom s citom. Deti potrebujú radcu, ktorý vie povzbudzovať a chápať, nie kritizovať a odsudzovať.
Nerozhodnému dieťaťu treba pomáhať pri plánovaní programu práce, určiť jasné hranice, etapy a ciele. Je ďalej potrebné diskutovať o práci, ako a dokedy ju treba urobiť; aj o následkoch, ak sa práca neskončí v predpokladaných termínoch. Spoločne určovať poradie a dôležitosť výkonu.
Nerozhodnému dieťaťu treba pomáhať klásť si dosiahnuteľné, konkrétne a reálne ciele. Ono samo o sebe nevie odhadnúť, koľko je schopné urobiť, keď na seba berie nejaký záväzok. Keď hovorí o čase, je ešte málo realistické.
Kým deti pracujú na dosiahnutí cieľa, treba ich odmeňovať. Nerozhodní nikdy nemyslia na to, že už niečo urobili, kým prácu nedokončia. Vidia iba to, čo ešte treba robiť a nie to, čo už urobili. Treba ich zavše odmeniť, i keď spravili menej. To im pomáha uvedomovať si svoje schopnosti.
Treba vždy vysvetliť dôvod, prečo sme sa aj nahnevali. Dôležité je jasne sa o tom porozprávať bez toho, aby sme deti trestali a boli voči ním krutí. Deťom sa nemá dať pocítiť hnev, vyjadrovať sa o nich posmešne. Všetko, čo prežívame, treba deťom jasne vysvetliť. Nie sú jasnovidcami, aby vedeli, čo si práve v tejto chvíli myslíme alebo čo prežívame.
Deťom treba povedať, že si ich vážime kvôli dôležitejším vlastnostiam, ako sú vlastnosti „ziskové“. I keď nedosiahnu nápadné výsledky, milujeme ich a zároveň si ich vážime. Rodičia majú zdôrazňovať pozitívne stránky ich charakteru: veľkodušnosť, dobrú náladu, citlivosť, vyrovnanosť, zručnosť a láskavé srdce. Žiaľ, už aj dnes deti oceňujú samé seba iba za to, čo sa im podarí spraviť s úspechom a s ekonomickým ziskom. Je skôr potrebné učiť deti, že dôležitejšie je nadobúdať si veľké a silné osobné vlastnosti, naučiť sa viac „byť“ ako „robiť“ a „vlastniť“ – to je posolstvo, ktoré si vyžaduje čas na pochopenie.
A preto, drahí kresťanskí rodičia, skúsme tieto atribúty vpísať a vložiť pri výchove do našich detí, lebo to je to najdôležitejšie, čo im môžeme my v tejto chvíli a v tomto čase dať. Nech nám v tom pomáha náš dobrý priateľ Ježiš.

MUDr. Blažej Vaščák

Ako sa vám darilo pri riešení úloh z minulého čísla Spektra? Keď by ste chceli ešte lepšie spoznať život Pána Ježiša, ponúkam vám opäť pár otázok, na ktoré môžete nájsť odpovede vo Svätom písme. Aj svätý Hieronym hovorí, že kto nepozná Písmo, nepozná Krista! Tak sa spolu vydajme po ďalšej ceste za poznávaním Ježišovho života.

Čo nám hovoria evanjeliá o verejnom vystúpení Ježiša Krista a o jeho zázrakoch? Nuž lúštite:
1. Kto pokrstil Pána Ježiša?
2. Čo mimoriadne sa udialo pri krste Pána Ježiša?
3. Kto bol miestodržiteľom v Júdsku počas verejného účinkovania Pána Ježiša?
4. Prečo bol Ján Krstiteľ uväznený?
5. Kde a akou smrťou zomrel Ján Krstiteľ?
6. Ktorý bol prvý zázrak Pána Ježiša?
7. Povedz zázrak, v ktorom Ježiš niekoho uzdravil.
8. Uzdravoval Ježiš aj v sobotu?
9. Komu rozkázal Pán Ježiš rozhodiť siete pred zázračným rybolovom?
10. Kde povedal Pán Ježiš 8 blahoslavenstiev?
11. Koľko prosieb obsahuje modlitba Otče náš a kto nám ju zachytil v takej podobe, v akej sa ju bežne modlíme?
12. Kde sa obyčajne modlieval Pán Ježiš?
13. Je láska k nepriateľom čisto kresťanskou náukou?
14. Čím dokázal Pán Ježiš, že je dobrý pastier?
15. Mal Pán Ježiš také telo, že sa aj unavil a musel odpočívať?
Prajem vám veľa radosti z konania dobra, ktorú prežívame vtedy, keď sa svojím životom snažíme aspoň trochu podobať Ježišovi Kristovi. Prajem vám požehnané dni.

Eva

Koledovanie je už za nami. Toho roku som už nechodila s deťmi z mojej skupinky, ale spomínam si na chvíle, ktoré sú spojené s koledovaním: slza v oku babky, ktorá spolu s nami spieva piesne a pripája sa aj k vinšom, slzy v očiach mnohých ľudí. To dojatie spôsobila Ježišova láska, ktorú deti a mladí prinášajú do domov počas vianočného obdobia. Aj babka, ktorá sa ma na druhý deň pýtala, prečo u nej nebol nik z koledníkov, veď ich čakala. Tieto pekné zážitky sú spojené s obetou a námahou. Hovorí sa: „Čo za niečo stojí, niečo stojí.“ Všetci koledníci a aj ich sprevádzajúce osoby mi iste dajú za pravdu.
Ďakujem všetkým, ktorí majú otvorené srdcia a prijali našich koledníkov do svojich domov. V tomto roku im otvorili dvere v 345 rodinách. A naši skutoční hrdinovia, ktorí neváhali obetovať domáce pohodlie – 83 detí a sprevádzajúce osoby – vyzbierali pre kamarátov v Afrike krásnych 37 080,- Sk. Tieto peniaze budú použité hlavne na projekty spojené so vzdelávaním. Viac sa o nich môžete dozvedieť v letákoch, ktoré koledníci nechali vo vašich rodinách.
Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli pri koledovaní, najmä deťom a mladým ľuďom, aj ostatným neznámym dobrodincom. Vďaka aj za všetky vaše modlitby. Duchovnému otcovi za požehnania pre našu evanjelizačnú činnosť a za trpezlivosť.
Všetkým nám želám, aby sme počas celého roka cítili, že Boh je tak blízko nás. A nad nami Matka bdie …
P.S.: V Prešove po svätej omši s otcom arcibiskupom sa mohlo tisíc detí a mladých ponúknuť dobrými koláčikmi, ktoré napiekli štyri dobré mamky z našej farnosti, za čo im tiež zo srdca ďakujem.

Eva Balogová, zodpovedná osoba

Skoro každé ráno je pre mňa obyčajné, ale keď som si vypočula mamku, čo mi rozpráva, pochopila som, že ráno 21. augusta 1992 bolo nielen pre mňa, ale aj pre príslušníkov rodiny neobyčajné.

Bolo to ráno, kedy som po prvýkrát uzrela svetlo sveta. Veľmi som plakala a bolo to znamenie, že chcem ísť opäť do bruška. No zrazu som sa dostala do mäkkej perinky. Pociťovala som lásku, ktorá ma objímala zo všetkých strán; tým som si bola istá, že sa mi nemôže nič stať. Ale sklamem vás, neležala som v perinke. Bolo to mamičkine náručie. Držala ma tak silne a s láskou, že som prestala plakať. Len čo som sa pozrela hore, videla som nádherný úsmev. Bol to úsmev ženy, ktorá ma celých deväť mesiacov nosila pod srdiečkom. No najdôležitejšie je to, že vydržala bolesti, ktoré som jej spôsobovala mojím vyvíjaním sa v brušku. Mala oči krásne ako obloha a ligotali sa jej ako hviezdičky lásky. A čo sa stalo potom? Začala sa bližšie a bližšie približovať a opakovane som počula jej pery na mojom čele, ako mi dávajú bozk. Po prvýkrát som videla môjho otca, ktorý sa na mňa usmieval, ale iba z okna dverí. Neskôr som spoznala môjho brata Jána a celú rodinu. Keď som prišla domov, nemala som ani chvíľu oddychu. Stále som sa ocitla v inom náručí. Bolo príjemné, ale nemalo na mamine. To je o mojom neobyčajnom ráne asi všetko.
Aj keď je to krátky príbeh, pre mňa je nezabudnuteľným zážitkom.

Andrea Jánošová

Laureát Nobelovej ceny z roku 1982, dnes už sedemdesiatštyriročný kolumbijský spisovateľ … má rakovinu lymfatického systému. … v súčasnosti sa stiahol z verejného života a prednedávnom rozposlal otvorený list so želaním, aby sa šíril ďalej …
Hovor, čo cítiš …
Pokiaľ by Boh na chvíľu zabudol, že som len bábkou a daroval mi ešte odrobinku života, využil by som ten čas najlepšie ako len dokážem. Pravdepodobne by som nepovedal všetko, nad čím premýšľam, ale určite by som si premyslel všetko, čo poviem. Hodnotil by som veci nie podľa ceny, ale podľa významu. Spal by som málo a sníval viac, pretože viem, že každou minútou so zatvorenými očami strácame šesťdesiat sekúnd svetla. Šiel by som, keď sa iní zastavujú, budil by som sa, keď iní spia. Keby mi Boh ešte daroval odrobinku života, jednoducho by som sa obliekol a kráčal k slnku a objavoval by som nielen svoje telo, ale aj svoju dušu. Presviedčal by som ľudí, ako veľmi sa mýlia, ak si myslia, že je nevhodné zamilovať sa, keď si starý. Nevedia totiž, že starnú práve preto, lebo utekajú pred láskou.
Dieťaťu by som pripravil krídla, ale dal by som mu ich, až keď sa naučí lietať. Ľuďom vo vyššom veku by som pripomenul, že smrť neprichádza so starobou, ale so zabudnutím či opustenosťou. Toľko vecí som sa od vás naučil, ľudia … Naučil som sa, že všetci chcú žiť na vrcholku hory, ale zabúdajú, že naozajstné šťastie sa skrýva v spôsobe, akým naň vystupujeme. Naučil som sa, že keď novorodenec po prvý raz chytí svojou dlaňou palec svojho otca, drží ho už navždy. Naučil som sa, že človek môže pozerať na druhého zhora iba vtedy, keď mu chce pomôcť, aby sa zodvihol … Je ešte mnoho vecí, ktoré som sa od vás mohol naučiť, ale v skutočnosti sa mi neveľmi zídu, pretože vo chvíli, keď ma vložia do truhly, nebudem už nažive.
Hovor vždy, čo cítiš a rob, čo myslíš. Keby som vedel, že ťa dnes posledný raz uvidím spať, silne by som ťa objal a modlil by som sa k Pánovi, aby mi dovolil byť tvojim anjelom strážnym. Keby som vedel, že toto sú posledné minúty, v ktorých ťa vidím, povedal by som: „Milujem ťa!“ A nepredpokladal by som hlúpo, že o tom predsa vieš. Vždy je nejaké ráno a život nám vždy dáva možnosť urobiť dobrý skutok, ale pokiaľ sa mýlim a dnešok je všetkým, čo mi ostáva, chcel by som ti povedať, ako veľmi ťa milujem a že na teba nikdy nezabudnem.
Ráno nie je zaručené nikomu, ani mladému ani starému. Možnože sa dnes posledný raz pozeráš na tých, ktorých miluješ. Preto sa nezdržuj a urob dnes to, čo môžeš, pretože ak sa ukáže, že sa nedočkáš rána, budeš ľutovať deň, v ktorom si nemal čas na jeden úsmev, na jeden bozk, budeš ľutovať, že si bol príliš zaujatý na to, aby si im splnil posledné želanie.
Buď vždy nablízku tým, ktorých miluješ, buď na nich dobrý a nájdi si čas, aby si im povedal: „Je mi ťažko.“ „Prepáč.“ „Prosím.“ „Ďakujem“ … a všetky tie láskavé slová, ktoré poznáš. Nikto si ťa nebude pamätať za tvoje utajené myšlienky, preto pros Pána o silu a múdrosť, aby si ich mohol vypovedať. Dokáž svojim priateľom a blízkym, ako veľmi ich potrebuješ.
Tieto slová adresuj, komu len chceš. Pokiaľ to neurobíš dnes, ráno bude také, ako to včerajšie.

Z e-mailovej pošty

Keď sme veriacimi, mali by sme spoznávať, čo je pre nás eucharistický Kristus. Mám prekrásny zážitok z celoslovenského kongresu v Bratislave z 23. – 24. septembra 2000. Nedá sa ani slovami vyjadriť, ako to na mňa zapôsobilo.

Do Bratislavy som sa dostala osobným autom so zaťom a dcérou. Cesta bola veľmi dobrá a v modlitbách nám rýchlo uplynula. Keď sme prišli k Dómu sv. Martina, bolo vidieť, že sa tu bude diať niečo zvláštne. Začalo sa to sv. omšou, keď pán biskup Dominik Tóth vyhlásil program na celé dva dni. Nasledovala adorácia pred sviatostným Kristom, sv. ruženec s rozjímaním, večeradlo a korunovanie Panny Márie. Potom sa začal sprievod s obrazom Panny Márie, so spevom a s rozžatými sviečkami po uliciach Bratislavy. Títo ľudia to od totality ešte nezažili – všetko, čo bolo na nohách s údivom pozeralo, čo sa deje. Keď sa sprievod vrátil do kostola sv. Matina, zaznela pieseň Velebí duša moja Pána. To bol prvý deň. Ďakujem Pánu Bohu za pohodlnú noc.
Ráno, keď sme vstali, každá diecéza mala oznámené, kde sa má zísť. My sme boli zaradení s naším otcom arcibiskupom Alojzom Tkáčom do kostolíka kapucínov. Zrána sme sa pomodlili večeradlo. Z každého kostola začali vychádzať veriaci so svojimi biskupmi a kňazmi a zapájali sa do sprievodu; nedá sa ani vyjadriť, ako to na človeka zapôsobí, až „zimomriavky idú po tele“. Zaradili sme sa do sprievodu cez mesto až na námestie Slovenského národného povstania, kde už bolo všetko pripravené na oslavu eucharistického Krista, na sv. omšu. Prišlo veľa biskupov a kňazov z iných štátov.
Sv. omšu celebroval poľský otec biskup Nowacki za účasti mnohých kňazov, diakonov, bohoslovcov, rehoľných sestričiek a veľkého množstva veriacich. Vtedy som bola mimo: Pane Bože, oslavujeme Ťa tu na zemi a čo je pripravené pre tých, ktorí majú nádej sa dostať ku Tebe vo večnosti? Počasie nám prialo. Keď sa skončila sv. omša a sprievod sa začal hýbať, bolo to niečo nádherné, čo Bratislava ešte nezažila. Prvá išla armáda, dychovka, hudba, zvony sa rozozvučali vo všetkých kostoloch. Pred Oltárnou sviatosťou prvoprijímajúce deti sypali kvety, biskupi, kňazi, dievčatá v krojoch a za nimi naši predstavitelia. Keď som to všetko videla, od radosti som si poplakala; neveriaci pozerali, čo sa to deje. Došli sme do kostola sv. Martina, kde bolo poďakovanie a požehnanie s Eucharistiou, zakončilo Te Deum.
Ó, Bože, aká som Ti vďačná za tento veľký dar. Bože daj, aby v Tebe, prítomnom v Oltárnej sviatosti, sme objavili prameň nového a večného života. Ochraňuj svoju Cirkev na Slovensku pri stole Tvojho slova a Tvojho chleba, aby sme v sile tohto pokrmu verne kráčali za Tebou. Chvála Ti a sláva, Najsvätejšia Trojica, jediný a vznešený Boh! H.H.

Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!
Tieto evanjeliové slová prídu bez pochyby človeku na rozum, keď vojde do nádherne vyzdobeného chrámu – všade vládne vianočná atmosféra, vianočná výzdoba či krásny betlehem a v ňom Sv. Panna Mária s dieťatkom, sv. Jozef a všetko to okolo. Alebo keď padne pohľad na oltár – pred ním malý Ježiško v jasliach, nie je to nádhera?
Zamyslime sa niekedy nad tým, prečo je to tak a nie inak? Prečo neprišiel Ježiš ako dospelý kráľ so všetkou svojou slávou? On to mal v pláne tak, ako to bolo, prišiel ako malé dieťa a chce, aby sme aj my boli ako to malé dieťa. Raz nám to povedal aj sám: „Ak nebudete ako tieto malé deti, nevojdete do nebeského Kráľovstva.” Berieme tieto jeho slová vážne alebo mávneme nad nimi rukou? V tomto modernom svete, plnom všelijakých zábav a besov zaoberať sa nejakým Ježišom z Nazareta? A ešte o deťoch; načo nám len boli, nebola by to len príťaž pre nás moderných ľudí v dvadsiatomprvom storočí? Zamýšľame sa nad tým, že aj pred dvetisíc rokmi, keď Ježiš prišiel na túto zem, žil národ v hriechu a nečistote, medziľudské vzťahy neboli najlepšie? Prednedávnom tu ktosi povedal, že svet ešte nikdy nebol taký skazený ako je teraz. Každý sa vyhovára na dobu; kto ju tvorí – nie my ľudia? Ako to žijeme? Celý svet akoby bol chorý, niet žiadneho lieku na jeho vyliečenie. Žijeme v chaose, v strachu o budúcnosť, o prežitie. Klaniame sa mamone a nie Bohu. Pán Boh nám ukazuje svoju silu, nabáda nás kajať sa cez rôzne znamenia; spomeniem november minulého roku – naše Tatry, december – silné zemetrasenie v Bengálskom zálive, kde behom pár minút našlo smrť mnoho ľudí či mnohé prírodné živly vo svete.
Vianoce už ako-tak pominuli, sú za nami a sú tu fašiangy – obdobie plesov a kadejakých zábav. No myslím si, že až vtedy budú nádherné fašiangy, keď dáme svoje áno najprv Bohu. Vtedy bude naša duša plesať a jasať, že sme našli v tomto malom dieťati svojho Spasiteľa a Vykupiteľa, že nás vyslobodí z tejto zemskej skazy, ktorú nám pripravil jeho protivník diabol. Potom sa zabávajme a plesujme, koľko sa nám zapáči, ale nech bude vždy na prvom mieste Boh. Potom to budú fašiangy, na ktoré budeme dlho spomínať. Bude to liek na vyliečenie veľmi ťažkej choroby tohto sveta – ak sa ľudia spamätajú a zoberú si toto malé dieťa Vianoc za svoj vzor. Nie nejakých bludárov, ktorí sú veľkými napomáhačmi diabla, či na Slovensku alebo inde vo svete. Hlásime sa síce k Cirkvi, ale našim chovaním akoby sme sa od nej odvracali a prikláňali sa viac k zlu. Keď tak všetko sledujem, pýtam sa sám seba: čo sa to vo svete deje pričinením človeka, obzvlášť u nás kresťanov katolíkov; akoby sa to dobro niekam vytratilo. Deti neposlúchajú svojich rodičov, koľko už bolo útokov na nášho pápeža, dokonca aj od biskupov či kňazov západnej Cirkvi, aby odstúpil? Nie je to chaos? Ak by chcelo kresťanské Taliansko pozmeniť desatoro Božích prikázaní? V kresťanskom Španielsku zvolili ľavicovú vládu; ľudia sú z toho sklamaní, ako sa tam pomaly vymazáva Boh, povoľuje sa homosexualita či interupcia, ktorá zasiahla celú Európu. Nechceme Boha ani do euroústavy. Kam sme to vlastne došli? Alebo čo všetko je v Holandsku dovolené, ak idú človeka zabiť injekčnou striekačkou?
Ani naše krásne Slovensko nie je výnimkou. Aj u nás sa nájdu ľudia, čo by chceli zmeniť Otče náš, ktorý nás naučil sám Pán Ježiš. Nie je v našich srdciach chaos? Nie je to ono „Quo vadis Slovensko alebo Cirkev na Slovensku“? Kam to vlastne kráčame – po ceste, ktorú nám ukázal Pán Ježiš alebo jeho protivník? Spamätajme sa! Neprinášajme do našej Cirkvi bludy z iných cirkví, siekt. My máme svoje Sv. písmo, nie Korán alebo niečo iné. Možno pre mnohých kresťanov je viac islam či dalajláma. Nehnevajte sa, musel som to napísať. My máme svojho Boha a v ňom aj žime, v tom malom dieťati ,Vianoc, lebo Ono je Láska.

Adolf Salanci

Mám veľkú radosť z toho, že Svätý Otec vyhlásil tento rok za Rok Eucharistie. Tento veľký dar mi veľmi pomáha na mojej životnej púti. Ježiš robí skrze túto sviatosť veľké zázraky. Ak verím, že ma môže zmeniť, naozaj to urobí. Tiež som veľmi vďačná za ruženec svetla, ktorý do môjho života prináša naozajstné svetlo. Akoby môj duchovný zrak menej vnímal moje problémy a viac život Ježiša a Márie.
Prosím Pána, aby som s milosťami, ktoré mi pripravil, dokázala spolupracovať. Všetkým želám veľa síl v tomto ťažkom boji a odvahu odpovedať na Božiu lásku drobnými skutkami lásky.

A.M.

V meditáciách od kňaza Jána Magu k tretiemu Božiemu prikázaniu som našiel myšlienky, o ktoré sa chcem podeliť s čitateľmi nášho Spektra.
Budeš svätiť nedeľu. Máš možnosť odpočinúť si a zhromaždiť sily. Máš šancu pripomenúť si cieľ svojho života a neutekať pred sebou. Máš príležitosť spomenúť si na deň, keď Kristus vstal z mŕtvych a stať sa tak schopnejším života.
Pred pár dňami sa začal nový rok 2005. V závere minulého náš duchovný otec Oliver veľmi adresnými slovami „šíriaca sa rakovina“ označil postávanie pred kostolom počas nedeľných sv. omší. Každý neduh sa dá liečiť. Predovšetkým všímavosťou rodičov, lebo najviac postávajúcich je mladých ľudí od 13 do 20 rokov. Všetci rodičia by si mali uvedomiť, že sú pred Bohom zodpovední za svoje deti, pokiaľ sú s nimi pod jednou strechou. (Natíska sa mi otázka: V ktorej časti nášho veľkého chrámu by chceli mladí byť?)
Verím, že všetci rodičia chcú pre deti len to najlepšie. V nedeľu ideme do chrámu vyprosiť si od Pána posilu do ďalšieho týždňa aj pre svoje deti, ktoré to možno ešte tak necítia, ale učme ich to. Každý máme povinnosť zachovať dedičstvo otcov a odovzdať ten najväčší poklad, ktorý máme: vieru v Ježiša Krista našim deťom a vnukom. Vysvetlime im význam sv. omše pre náš večný život, v ktorý skrze Ježišovu obetu veríme. A ako píše blahoslavená sestra Faustína: „Jedna nábožne slúžená sv. omša za života má u Boha väčšiu cenu ako desiatky slúžených za nás po smrti.“ Opýtajme sa na našich detí, keď prídu z kostola (a hneď je jasné, či boli dnu alebo vonku), aká pieseň sa spievala, aké evanjelium bolo a pár viet z homílie.
Vaši otcovia a dedovia (aj my deti) sme sa tlačili v malom studenom kostolíku sv. Ondreja a určite bolo ich túžbou, aby ich deti a vnuci mohli dôstojne prežívať Kristovu obetu. Tento chrám postavili za cenu obrovských obetí. Keď sme hladní, ideme do obchodu kúpiť si pokrm pre telo. Naša duša túži po pokrme večného života, po Eucharistii. A ten pokrm, zázrak, Telo nášho Pána je iba v kostole. Nie v jeho areále. Kostolný areál je len posvätné miesto, nie je to miesto na dôstojne prežívanie sv. omše. Veď Pán nás volá: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ja vás posilním.“ A mnohí z nás by iste povedali so žalmistom: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“
Prídu teplejšie dni. Naši „skalní“, ktorí vydržali zimu vonku, budú mať ďalších nasledovníkov. Mladé páry, mladých manželov s deťmi v kočíkoch. Alebo sa mýlim? Nebolo by lepšie, mladí rodičia aby ste sa vystriedali? Určite by ste mohli prežívať sústredene sv. omšu bez vyrušovania iných. Vy, čo máte väčšie deti, ktoré idú samé do kostola, všímate si ich správanie? Vštepujete im úctu k posvätnému miestu? Veď to je vizitka vašej výchovy. Vy, čo stojíte vonku a celú sv. omšu „prekecáte“, myslíte si, že je pre Vás svätá omša platná? Odpovedzte si sami vo svojom svedomí! Vy, ktorí nestojíte vonku, ale ostávate pri vchodových dverách, čím blokujete vchod, je tak ťažké posunúť sa trošku dopredu? Mladší, ak sedíte, viete ponúknuť miesto staršiemu alebo hosťom? Nik v kostole (okrem kantora a kňaza) nemá miestenku a je vrcholom nelásky niekoho vyhnať z miesta, lebo to je „moje miesto.“ Stalo sa vám to v Ovčí? Veď je to dom nášho spoločného Otca. Pouvažujte a napíšte do nášho Spektra.
Nechcel som súdiť, iba vyjadriť svoj názor na to, čo by v peknej farskej rodine nemalo byť. Urobme každý niečo, aby mal z nás radosť aj náš duchovný otec.

František Š