Keď v roku 1250 čerstvo korunovaný rímsky cisár na svojej ceste náhodou zavítal do starobylého mesta Kolína nad Rýnom, kde bol hosťom v dominikánskom kláštore, v ktorom bol predstaveným učenec Albert Veľký, rehoľník, biskup, učiteľ cirkvi.
Vysoká snehová perina, ale aj treskúci mráz zvierali vôkol krajinu . Tu ťažké kožušiny, ktorými bolo zahaľované telo cisára odložil. No príjemné teplo sálalo zo siene, kde okolo stien stáli kvitnúce stromy, aj záhony kvetov, ktoré vylučovali nádhernú vôňu. Na stoloch v nádobách boli kríky kvitnúcich ruží. Pozdĺž stropu sa tiahli vetvy oťažené ovocím a voňavým hroznom.
Cisár so svojou družinou bol v rozpakoch z takého podivného zjavu. „To vykúzlil veľký učenec opát Albert Veľký“. Zaznela odpoveď jedného z rehoľníkov, doprevádzajúceho cisára k jeho honosnému stolcu. Kvitnúca záhrada v ľadovej zime, to bol skutočný div na vtedajšiu dobu.
Prelom starého a nového roku má neopísateľné čaro. Gratulácie, priania, odkazy a krásne sny. Človek túži vykročiť do nového roka s nádejou v lepší život s radostným očakávaním. Vedomie, že nás vedie neviditeľná ruka Otcova, nie vždy cestou nám iba príjemnou, ale pre spásu užitočnou, nás nútia zamyslieť sa nad sebou a nad prežitým uplynulým rokom. Intrigy, nenávisť, neprajnosť, obohacovanie sa na úkor iných, chamtivosť atď. To sú hriechy, ktoré tak veľmi trápili Krista, toho, ktorý položil život preto, aby sa človek zmenil a mohol byť spasený. Tieto myšlienky majú byť vo chvíľach končiaceho sa roka v ľudskej mysli.
Z dávnej doby babylonského kráľovstva poznáme iný príklad poučného „Silvestra“ – bol to posledný deň trvania starej ríše. Kráľ Baltazár urobil tisícom svojich popredných radcov a ich dámam veľkú hostinu. Hra na harfy, roje zvodných tanečníc, omamujúca vôňa nespočítateľných kvetov a štrngot pohárov rozliehal sa sieňou. Bola takmer polnoc, keď opitý kráľ rozkázal priniesť zlaté, strieborné misy, čaše, kalichy a rôzne nádoby, ktoré jeho otec Nabuchodonozor ukoristil v jeruzalemskom chráme a odviezol do Babylonu. Kráľ a jeho hostia pili z obetných nádob a chválili „svojich bohov“.
V tej chvíli sa ukázalo predlaktie ruky človeka prstami pišúcimi na stenu. Kráľ a celá družina zbledla, veselie prestalo. Mŕtve ticho ráňalo tela podgurážených. Kráľ povolal chaldejských mudrcov, aby prečítali a vyložili, čo tajuplná ruka napísala. Lenže nikto to nevedel vysvetliť. Poradili kráľovi, aby dal zavolať proroka Daniela svojho radcu, lebo iba on jediný pozná tajné veci a vie záhadné písmo vysvetliť. „Méne, Tékel, Fares – spočítal, odvážil, rozdelil.“ Tu začal Daniel vykladať záhadný nápis:
1. Spočítal Boh dni kráľovstva tvojho a ukončil ich.
2. Odvážil ťa na váhe a bol si priľahkým.
3. Rozdelené bude tvoje kráľovstvo a bude dané Médom a Peržanom.
Ešte v tú noc vnikli nepriatelia do mesta. Zabili Baltazára a Dárius sa ujal moci. To sa odohralo okolo roku 560 pred Kristom.
A čo dnes? Boh je odvrhnutý, opľúvaný, pohŕdaný, ba aj nenávidený. Ak zvážime dnešné pomery vo svete, takmer sa nelíšia ničím od doby staršej pred 2500 rokmi. Tak, ako Bohom pohŕdal socializmus, pohŕda ním aj trhový kapitalizmus. Červeného draka vymení drak čierny. Bohatí majú svojich bohov. Veľkomestá podobajú sa vo veľkej miere Babylonu. Mnohé chrámy sú znesvätené a obetné nádoby zneuctené. Rozkošu bohatých oponuje zúfalý výkrik hladujúcich – Kristovo podobenstvo o boháčovi a Lazarovi (Lk 16,19-31).
Ešte nie je vidieť nápis na stene tajomnej ruky, aj keď hroziaci prst v podobe krvavých sĺz sochy Panny Márie je výstrahou. Predpovede prorokov sa plnia, lebo človek je asi nepolepšiteľný. Mnohé znamenia už dávajú tušiť, že kráčame v ústrety dobám nesmierne vážnym. Hrozí svetu sociálna a kultúrna katastrofa? Nad ľudstvom sa zmráka. O spravodlivej spoločnosti ľudia len snívajú, no sľuby a skutky neprichádzajú. Nad svetom sa tiahnú husté hmly. V katastrofách vidieť trest Boží, ale človek odovzdane a pohodlne čaká na „posledný“ Silvester!
Píšem ti, Vládca sveta, na prahu nového roka: Verím v Teba, Dúfam v Teba, Milujem Ťa a chcem vstúpiť do nového roku pokorne kľačiaci, so zrakom sklopeným a perami šeptajúc: Buď vôľa Tvoja, Pane!“
spracoval Ján Jenča